Masarykova univerzita. Filozofická fakulta

Transcript

1 Masarykova univerzita Filozofická fakulta Ústav jazykovědy a baltistiky Bakalárska diplomová práca 2017 Igor Sivý

2 Masarykova univerzita Filozofická fakulta Ústav jazykovědy a baltistiky Obecná jazykověda Igor Sivý Od starej k modernej gréčtine Bakalárska diplomová práca Vedúci práce: prof. RNDr. Václav Blažek, CSc. 2017

3 Prehlasujem, že som diplomovú prácu vypracoval samostatne s využitím uvedených prameňov a literatúry Igor Sivý

4 Na tomto mieste by som sa chcel pod akovat vedúcemu práce, prof. RNDr. Václavovi Blažekovi, CSc., za odborné vedenie tejto práce. Pod akovanie patrí aj mojej rodine a priatel om, ktorí ma podporovali počas celého štúdia.

5 Obsah 1 Úvod 1 2 Stará gréčtina Raný hláskový vývoj Krátke vokály Dlhé vokály Konsonanty Písmo Klasifikácia starogréckych dialektov Arkádo-cyperské Aiolské Dórske Iónsko-atické Literárne dialekty Iónsky Aiolské Dórske Atický Vznik nadnárečných útvarov Koiné Hláskové zmeny Vokalické Konsonantické Morfologické a syntaktické zmeny Dialekty hovorovej koiné Egyptská koiné Maloázijská koiné Sýrsko-palestínska koiné Koiné ako literárny dialekt Menandros Polybios Septuaginta

6 3.4.4 Nový zákon Aticizmus Stredoveká gréčtina Hláskove zmeny Morfologické a syntaktické zmeny Zánik datívu Substantíva Určitý člen Adjektíva Pronominá Slovesá Literatúra v období Byzantskej ríše Digenes Akritas Ptochoprodromika Kronika morejská Dialekty stredovekej gréčtiny Cyperský dialekt Krétsky dialekt Moderná gréčtina Dialekty modernej gréčtiny Dialekty gréckeho územia Dialekty južného Talianska Dialekty Pontosu a Kapadócie Tsakončina Formovanie štandardu Štandardná novogréčtina Popis štandardnej novogréčtiny Historicko-porovnávacia morfológia - základné paradigmy 84 7 Záver 91 8 Zoznam použitej literatúry 92

7 1 Úvod Prvé grécke texty pochádzajú z polovice 2. tisícročia p.n.l., čo z gréčtiny robí najdlhšie zapisovaný indoeurópsky jazyk. Vd aka tomu sa na konkrétnych textoch dá v gréčtine sledovat približne 3500 rokov vývoja. Ako taký nám dobre slúži pri popisovaní jednotlivých jazykových zmien a pri rekonštrukcii indoeurópskeho prajazyka. Ciel om tejto práce ale nie je popísat len tento dlhý vývoj gréckeho jazyka, ale aj jazykovú situáciu jeho hovoriacich v jednotlivých etapách vývoja. Táto práca sa teda bude venovat gréckemu jazyku vo všetkých varietách v kontexte sociálnych a historických okolností jeho hovoriacich. Týmto spôsobom budeme schopní zhrnút a opísat hlavné procesy jazykových zmien. Zároveň si zhrnieme vývoj jazykovej situácie grécky hovoriaceho sveta. Práca je rozdelená do štyroch častí, ktoré v chronologickom poradí pojednávajú o štyroch fázach vývoja gréckeho jazyka. Chronologické hranice jednotlivých fáz sú však vecou konvencie a sú v konečnom dôsledku pri popise vývoja jazyka arbitrárne. Prvá čast bude venovaná starej gréčtine (cca 2000 p.n.l. 4. st. p. n. l.), vrátane predpokladaného pragréckeho jazyka, prvých doložených dokumentov, písma a jednotlivých hovorových a literárnych dialektov. Druhá čast práce sa bude venovat koiné (cca 4. st. p.n.l. 4. st.), ktorá eventuálne dominovala grécky hovoriacemu svetu, a z ktorej sa postupne vyvinuli stredoveké a moderné grécke dialekty. Popísané bude aj tzv. aticistické hnutie, počas ktorého sa vytvorili základy pre charakteristickú grécku diglosiu. Tretia čast sa bude venovat stredovekej gréčtine (cca 4. st. 15. st.), v ktorej si jazyk prešiel výraznými zmenami. Počas tohto obdobia sa zároveň hovorová gréčtina čím d alej, tým viac vzd al ovala od tej literárnej. Na konci 15. storočia mala gréčtina vybudované svoje charakteristické rysy, ktoré vo vel kej miere pretrvali do dnešnej doby. Posledná čast práce bude venovaná modernej gréčtine (cca 15. st. súčasnost ). V tejto časti si popíšeme jednotlivé moderné grécke dialekty, priebeh jazykovej otázky a na koniec stručne aj gramatiku štandardnej novogréčtiny. Na konci práce budú uvedené tabul ky, v ktorých bude popísaný historický vývoj základných paradigiem. 1

8 2 Stará gréčtina Všeobecne sa verí, že l udia hovoriaci indoeurópskym jazykom prišli na Balkán na začiatku 2. tisícročia p.n.l., a že gréčtina si až tam vyvinula svoju charakteristickú formu. Vývoj musel byt podmienený kontaktom s miestnou populáciou. Predpokladá sa, že toto miestne obyvatel stvo boli tzv. Pelasgovia, ktorých jazyk nám nie je známy, alebo Luvijci, ktorí rozprávali jazykom príbuzným s chetitčinou, doloženým v Malej Ázii. Existenciu tohto substrátu podporuje najmä relatívne vel ké množstvo prebratých slov s charakteristickými negréckymi sufixami. Jedná sa prevažne o miestne názvy, názvy miestnej vegetácie alebo predmetov, ktoré boli pravdepodobne neznáme gréckym prist ahovalcom: Μυκῆναι Mykény, Ἀθῆναι Atény, Κόρινθος Korint Παρνασσός Parnas, Λυκαβηττός Lykabetos, Κηφισός Kifisos, τερέβινθος terpentín, ὑάκινθος hyacint, δάφνη vavrín, σῦκον figa, ἀσἆμινθος vaňa, δέπας pohár, πλίνθος tehla, ξίφος meč. Gréčtina si približne do roku 2000 p.n.l. prešla tvorením inovácií, ktoré ju odlíšili od ostatných indoeurópskych jazykov. V sfére morfológie slovies si gréčtina udržala mnoho čŕt indoeuropského prajazyka, ako sú tri kmene rozlišujúce aspekt: imperfektívny pre prézens a imperfektum, perfektívny pre aorist a rezultatívny pre perfektum a plusquamperfektum. Takisto si udržala dva časy: prítomný a minulý; štyri slovesné spôsoby: indikatív, imperatív, konjunktív a optatív a dva slovesné rody: aktívum a médium. Gréčtina si vytvorila špeciálny tvar pre futúrum aktíva a pre pasívum aoristu a futúra. V morfológii substantív sa gréčtina vyvíjala opačným smerom. Počet pádov sa znížil na pät : nominatív, genitív, datív, akuratív a vokatív, kde genitív vyjadroval aj funkciu ablatívu a datív funkcie inštrumentálu a lokatívu. V mykénskej gréčtine sa ešte občas objavuje inštrumentál a taktiež sú občas zachované špeciálne tvary pre lokatív v miestnych názvoch, poprípade v adverbiách označujúcich miesto. V sfére fonológie to boli tieto zmeny: (1) (a) Splynutie palatalizovaného a nepalatalizovaného radu *k, *g, *g h + *k, *g, *g h > /k, g, g h /: (ἑ)κατόν < *k ṁtóm. (b) Zánik znelosti znelých aspirát *b h, *d h, *g h, *g wh > /p h, t h, k h, k wh /: φέρω < *b h ér-. 2

9 (c) Disimilácia aspirát, známa ako Grassmanov zákon, pri ktorej prvá z dvoch aspirát v slabikách následujúcich po sebe stratí aspiráciu: τίθημι < *t h it h ēmi < *d h éd h eh 1 mi. (d) Zánik koncových okluzív okrem nazál a splynutie koncového *m s *n: ἔφερε < *(h 1 )éb h eret, ἔφερον < *(h 1 )éb h erom. (e) Vokalizácia slabikotvorného *ṁ, *ṅ > a. Slabikotvorné *ṁ, *ṅ stratili slabičnost a pridal sa k ním vokál a: καρδία < *k ṙd-. (f) Vokalizácia laryngál s troma odpovedajúcimi striednicami: *h 1 > /e/, *h 2 > /a/, *h 3 > /o/. Ich zmena bola podmienená hláskovým okolím: (i) Medzi obstruentami a pred konsonantom na začiatku alebo po konsonante na konci slova sa laryngála mení na krátky vokál: θετός < *d h h 1 tó-, στατός < *sth 2 tó-, δοτός < *dh 3 tó-. (ii) Za vokálom a pred konsonantom sa laryngála mení v dlhý vokál: τίθημι < *d h íd h eh 1 mi. Medzi dvoma vokálmi laryngála mizne a vokály kontrahujú: φορᾶς, φορᾶι < *b h oráh 2 as, b h oráh 2 ai. (iii) V susedstve sonanty sa laryngála mení na dlhý alebo krátky vokál, na začiatku alebo na konci slova len na krátky vokál: γνητός < *gṅh 1 tó-. Ak je na sonante prízvuk, mení sa v krátky vokál + sonanta + krátky vokál: γένεσις < *gṅh 1 ti-. (g) Vokalický systém zdedený z praindoeurópčiny ostal v gréčtine medzi indoeuropskými jazykmi najlepšie zachovaný, vrátane diftongov /ei, ai, oi, eu, au, ou/ 1. (h) Pôvodné *s sa menilo na začiatku slova a v intervokalickej pozícii v /h/; ἑπτά [hepta] < *septṁ. Prvé doložené texty gréčtiny pochádzajú z druhej polovice 2. tisícročia p.n.l. a sú spájané s mykénskou kultúrou, pomenovanou podl a Mykén, centra ich ríše. Táto kultúra bola výrazne ovplyvnená minojskou kultúrou, vrátane používania písma. Je to práve minojské lineárne písmo A, z ktorého vzniklo lineárne písmo B, ktorým sú najstaršie grécke texty zapísané. Pochádzajú z 15./14. storočia p.n.l., čo robí z gréčtiny najdlhšie zapisovaný indoeurópsky jazyk. 1 Fortson 2004: 230 3

10 Samotné rozlúštenie lineárneho písma B a objavenie mykénskej gréčtiny nám dovol uje lepšie uchopit vývoj gréckeho jazyka. Objavujú sa v ňom totižto mnohé archaizmy, medzi ktoré patrí napríklad zachovanie inštrumentálu, bezpečne doloženého len v pluráli s koncovkou phi. Vokalický systém je rovnaký ako predpokladaný pragrécky a, e, i, u, o a ā, ē, ī, ū, ō. Podstatná je ale archaickost konsonantického systému, kde sú prítomné pôvodné labioveláry, ktoré v klasických dialektoch postupne zanikli. Rovnako je zachované /w/ vo všetkých polohách a zbytky fonémy /j/, ktorý pôsobí na predchádzajúce konsonanty a palatalizuje ich. Je možné, že v mykénčine ešte neprebehol Grassmanov zákon, pretože pri zápise lineárnym písmom B nie je možné spoznat, či boli aspiráty disimilované 2. Mykénčina mala väčší počet spoluhláskových skupín, ktoré sa v klasických dialektoch väčšinou menili asimiláciou. Samohlásky v hiáte ešte nekontrahovali alebo boli v hiáte len zdanlivo a vyslovovalo sa medzi nimi [h] alebo [j]. Po rozpade mykénskej civilizácie nastalo tzv. temné obdobie ( st. p.n.l.), počas ktorého sa spustil vel ký pohyb gréckeho obyvatel stva, po ktorom sa vykryštalizovali jednotlivé dialekty v štyroch skupinách, ako ich poznáme z polovice 1. tisícročia p.n.l. So starou gréčtinou sa spája aj silná literárna tradícia a ňou spojené konkrétne dialekty, v ktorých jednotlivé žánre vznikali. Neskôr, vznikom väčšich politických celkov, začína vznik nadnárečných útvarov, spojený s občasným dialektickým miešaním, prípadne oslabovaním vel mi odlišných dialektických špecifikácií. Pre bližší popis vývoja starogréckych dialektov si najskôr načrtnime vývoj hláskového systému, na ktorom sa zakláda mnoho odlišností. 2.1 Raný hláskový vývoj Hláskový systém gréckeho jazyka sa samozrejme odvíja od systému pragréčtiny z konca 3. tisícročia p.n.l. (resp. na prelome tisícročí), ktorý vznikol po zmenách uvedených v (1). Ako východisko pri d alšom popise hláskového vývoja nám teda poslúži tento model pragréckeho hláskoslovia, kde krátke vokály e, o mali pravdepodobne zavretejšiu výslovnost [e, o] a dlhé otvorenejšiu [E:, O:] 3 : 2 Bartoněk 2005: 92 3 Teodorsson : 311 4

11 Konsonanty p t k k w b d g g w Sonanty Krátke vokály Dlhé vokály p h t h k h g wh m n s r l j w a e i o u ā ē ī ō ū h Krátke vokály Systém krátkych vokálov zostal pri d alšom hláskovom vývoji jednotlivých dialektov málo zmenený. Ide tu najmä o zmenu /u/ v /y/, ktorá sa udiala len v iónskoatických nárečiach s výnimkou elejčiny. Na rovnakom území prebehla táto zmena aj dlhovokalickom systéme (vid nižšie). Pravdepodobná je aj otvorenejšia výslovnost krátkeho a dlhého /e(:)/ ako [æ(:)] v elejskom dialekte. Uvažuje sa aj o rozdielnej výslovnosti hlások e, o medzi rôznymi dialektami, kde v iónsko-atických a západogréckych dialektoch mali zavretejšiu výslovnost Dlhé vokály Dlhovokalický systém prešiel v antike podstatne viacerými zmenami ako krátkovokalický, s rôznymi výsledkami v rôznych dialektoch, čo z dlhovokalického systému robí jednu z podstatných oblastí, v ktorej sa dialekty starej gréčtiny líšia. Medzi tieto zmeny patrí najmä vznik sekundárneho radu vokálov ē, ō, spôsobený bud tzv. náhradným dĺžením, kontrakciou krátkych vokálov e+e, o+o alebo monoftongizáciou diftongov ei, ou. Ďalšími významnými zmenami sú rôzne posuny výslovnosti v rôznych dialektoch. Z dôvodov eliminácie niektorých konsonantov sa v gréckom dlhovokalickom systéme udialo náhradné dĺženie v troch etapách, ktoré viedli ku vzniku sekundárneho radu vokálov ē, ō so zavretejšou artikuláciou [e:, o:] a s tým spojený posun pôvodnych, primárnych ē, ō do otvorenejšej artikulačnej polohy [E:, O:]. To prináša v niektorých dialektoch dôležitú zmenu dlhovokalického systému, tj. zmenu z piatich foném na 4 Bartoněk 2009: 147 5

12 sedem. Prvé náhradné dĺženie prebehlo približne na prelome 2. a 1. tisícročia p.n.l. v celom gréckom svete, okrem tesálčiny a lesbičtiny, u ktorých vznikol geminovaný konsonant. Pozostávalo zo zjednodušovania pôvodných vnútroslovných skupín ns, sn, ms, sm, ls, sl, ln, rs, sr > [n, m, l, r s] s tým, že sa predošlý vokál zdĺžil: ēmi < *esmi, bōlā < *bolsā. Výsledok tejto zmeny bol dvojaký: (1) splynutie primárnych ē, ō so sekundárnymi, ktoré platilo pre dórske dialekty na Peloponéze a na Juhoegejských ostrovoch alebo (2) sekundárne ē, ō malo odlišnú, zatvorenejšiu výslovnost, a teda vznikli dva nové fonémy /E:/ a /O:/. Tým sa primárne stredové ē, ō posunulo do otvorenejšej polohy /e:/, /o:/. V súvislosti s uskutočnením prvého náhredného dĺženia sa dórske dialekty delia na progresívne severné dialekty, v ktorých sa dĺženie uskutočnilo a konzervatívne južné, v ktorých nie. Druhé náhradné dĺženie sa týkalo skupiny ns, opät s tým, že sa zdĺžil predošlý vokál: pāsa < *pansa. Toto dĺženie už ale prebehlo na podstatne menšom území. Jeho výsledkom je pridanie fonémy /a:/ v iónsko-atických dialektoch, ako vyplnenie medzery po spomínanom posune /ā/ > /æ:/. Ostatné dialekty, ktoré už v tejto dobe mali dva rady ē-ových a ō-ových vokálov nemajú v dlhovokalickom systéme žiadnu zmenu, pretože pri tomto dĺžení vznikli: (1) zavretejšie /e/, /o/, ktoré splynuli vo svojich systémoch už s existujucími vokálmi rovnakej kvality. (2) V systémoch s piatimi fonémami splynuli s existujúcimi stredovými vokálmi, čo zvýšilo ich funkčné zat aženie. (3) V niektorých dialektoch ostalo dĺženie v prechodovej diftongickej fázy, kde vznikli /ai/, /ei/, /oi/. Táto zmena je doložená v lesbičtine, kyrénčine a v dialekte Théry: paisa < *pansa. Dialekty Východoegejských ostrovov, východnej a západnej Kréty a Élidy vykonali druhé náhradné dĺženie len vo vnútri slova. Tretie náhradné dĺženie sa týkalo hláskových skupín lw, rw, nw, opät s tým, že sa dĺžil predošlý vokál: ksēnos < ksenwos. Tento jav sa objavuje už len v dialektoch na pomerne malom geografickom území: v iónčine, argolčine, krétčine a východnej egejskej dórčine. Výsledkom tohto dĺženia bolo bud splynutie s pôvodnými ē a ō v krétčine a kyrénčine, alebo so zavretejšou polohou /e/, /o/ vo východoegejskej dórčine. Ďalší významný jav je kontrakcia krátkych vokálov e+e/o+o, ktorá v niektorých dialektoch s piatimi dlhými fonémami s oneskorením vytvorila nový rad ē/ō-ových 6

13 vokálov. Stalo sa tak v dialektoch, v ktorých druhé náhradné dĺženie spôsobilo splynutie novovytvorených foném s pôvodnými, čím vzniklo funkčne pret aženie dlhých ē/ō-ových vokálov. V týchto dialektoch následne vzniklo zavretejšie /e:/ a /o:/ a pôvodné sa posunulo do /E:/ a /O:/. Uskutočnilo sa tak na východoegejských ostrovoch, na pril ahlom pobreží, v západnej argolčine a pamfylčine. Kontrakcia vokálov vo všeobecnosti je jedna z vecí, v ktorej sa dialekty od seba podstatne líšia. Nevyvolávajú však v systéme žiadnu zmenu, pretože bud splývajú s inými dlhými vokálmi alebo diftongami. Mladšia zmena vo vokalickom systéme je monoftongizacia diftongov /ei/, /ou/ v /e:/, /o:/. V boiótčine sa vytvoril druhý rad zavretejšieho /e:/, /o:/. V tesálčine zjavne splynulo so zavretým /e:/ a /o:/, ktoré vzniklo pred monoftongizáciou. Neskôr sa monoftongizovali všetky ostatné diftongy, ale do popisovaného obdobia spadajú len tieto dva a boiótska monoftongizácia /ai/ v /E:/, ktorá sa neskôr rozšírila po celom gréckom svete. Dôležité boli aj rôzne posuny výslovnosti vokálov. Najstarší posun výslovnosti v dlhovokalickom systému sa týka zmeny /e:/ v /æ:/, ktorá prebehla v elejčine. Podobná zmena nastala aj v iónsko-atických dialektoch, kde sa /a:/ posunulo v /æ:/. Po istej dobe sa /æ:/ v iónskom dialekte posunulo do /E:/. V atičtine po [i, e, r] sa posunulo do /a:/, kde splynulo s novovytvoreným /a:/ po tzv. druhom náhradnom dĺžení (vid vyššie). Tieto dva posuny sú charakteristické pre iónsko-atické dialekty. Ďalšou významnou zmenou je iónsko-atická (okrem eubojčiny) zmena /u:/ v /y:/ s paralelou v krátkovokalickom systéme. Objavovala sa aj tendencia posúvat /e:/ v /i:/ a /o:/ v /u:/. Druhý prípad bol už v 4. storočí p.n.l. prítomný v iónskoatickom dialekte a oba prípady posúvania sú prítomné v boiótčine, čo spolu so skorou monoftongizáciou /ai/ > /E:/ robí z boiótčiny dialekt s najprogresívnejším dlhovokalickým systémom a predznamenával zmeny, ktoré sa udiali v koiné Konsonanty Jedna z najstarších zmien v konsonantickom systéme bola tendencia k odstráneniu pôvodného *j. Prebehla vo všetkých dialektoch s rovnakými výsledkami. Náslovné *j sa menilo bud /h/: ὅς < *jos, alebo mala daná zmena rovnaký výsledok ako 5 Bartoněk 2009: 147 7

14 striednice za *dj, gj > /dz/, poprípade /dd/: ζυγόν < *jugom, ζεύς < *Djēus, μέζων < *megjōn. Intervokalické *j sa najskôr menilo v /h/ a potom zmizlo úplne: krétske τρέες proti stind. tráyas. Postkonsonantické *j vyvolalo palatalizáciu spojenú s d alšími zmenami (vid nižšie). Druhá raná zmena bola zmena náslovného a intervokalického *s v /h/. Došlo k nej takisto vo všetkých dialektoch bez rozdielu. Na túto zmenu nadväzoval zánik /h/ mezdi vokálmi vo všetkých dialektoch a zánik /h/ na začiatku slova pred vokálmi v maloázijskej iónčine, lesbičtine, cyperčine, elejčine a v strednej krétčine. Nakoniec vo väčšine dialektov mizlo aj *w. Vo väčšine dialektov, v ktorých chýba, sa znak ϝ pre túto hlásku nevyskytoval od začiatku ich písomníctva. Je to predovšetkým maloázijská iónčina, východoegejská dórčina, lesbičtina, neskôr aj iónčina z Kykladských ostrovov, eubojčina, atičtina a ešte neskôr sa dá pozorovat odstránenie /w/ aj v megarčine a korintčine. Mizlo postupne aj v ostatných dialektoch. Tam, kde ostávalo, sa všeobecne držalo najviac na začiatku slova. V dialektoch, v ktorých /w/ pretrvávalo dlhšiu dobu splynulo po spirantizácii /b/ > /B/ pravdepodobne s týmto /B/ 6. Pri strete konsonantov s *j vznikali hláskové skupiny, z ktorých najskôr pravdepodobne vznikol geminovaný palatalizovaný rad konsonantov, tj. *p (h) j 7, t (h) j, k (h) j, dj, gj, mj, nj, rj, lj > /p j p j, t j t j, k j k j, d j d j, g j g j, m j m j, n j n j, r j r j, l j l j /. /b j b j / pravdepodobne neexistovalo 8. Tieto palatalizované skupiny sa neskôr depalatizovali, poprípade aj degeminovali. Z pôvodného *rj, lj, mj, nj vznikali bud to geminované a nepalatizované likvidy a nazály v tesálskom a lesbickom dialekte > /rr, ll, mm, nn/ 9 alebo negeminované a nepalatizované v cyperskom dialekte > /r, l, m, n/ a vo zvyšku dialektov *rj, mj, nj boli depalatizované a negeminované a *lj len depalatizované > /r, ll, m, n/: στέλλω < *steljō. Z *pj sa vo všetkých dialektoch bez rozdielov vyvinula spoluhlásková skupina [pt]: κλέπτω < *klepjo. 6 Bartoněk 1961: 49 7 Pre jednoduchost, pretože dávali rovnaké výsledky, sú *p aj *p h zapísané ako *p (h) j. Podobne sú zapísané aj ostatné aspiráty. 8 Bartoněk 1961: 52 9 Táto zvláštnost bola upevnená tým, že pri prvom náhradnom dĺžení došlo k vzniku rovnakých geminovnaých skupín. 8

15 Z *dj a *gj vznikala najčastejšie hláska /dz/. Výnimku tvorí boiótčina, tesálčina a čiastočne aj stredná krétčina, kde vzniklo /dd/: οἰμώζω < *oimōgjō, γυμνάζω < *gymnadjō. Za t (h) j a k (h) j sa objavovali geminované /tt/ v atičtine, eubojčine alebo boiótčine a /ss/ v ostatných dialektoch, poprípade /t (h) t (h) / v strednej krétčine. Arkádocyperské a iónsko-atické dialekty majú v prípadoch, kde ku stretu *t, *d s *j nedochádza pri spojení koreňa slova so sufixom negeminované /s/: at. ἐρέττω/ión. ἐρέσσω < *eretjō, at. τόσος < *totjos. Zo vzniknutého /dz/ sa po metatéze stalo [zd] v tesálčine, lesbičtine, atičtine, iónčine a čiastočne aj v argolčine. Touto metatézou sa v uvedených dialektoch stráca fonéma /dz/. Ďalšou dôležitou zmenou v konsonantickom systéme je odstraňovanie labiovelár. Ako prvé zanikli vo všetkých dialektoch labioveláry splynutím s velárami v susedstve /u/ alebo pred /j/: βουκόλος > *g w ouk w olos. Neskôr zanikli aj ostatné labioveláry. Tu vznikajú medzi dialektami rozdiely najmä v tom, že aiolské dialekty majú za tieto labioveláry pred e-ovými a čiastočne aj i-ovými vokálmi labiálne striednice /p, b, p h / a neaiolské, okrem arkadčiny a boiótčiny, dentálne /t, d, t h / v rovnakom postavení: atické τέτταρες proti tesálskemu πέτταρες. Tento rozdiel je ale výsledkom toho, že zmena v dentály sa udiala samostatne, zatial čo zmena v labiály sa udiala všeobecným labializovaním labiovelár, kde sa aj zvyšné labioveláry v postavení pred e, o alebo pred konsonantom menili v labiály: βουκόλος > *g w ouk w olos. Jedna z najmladších a najpodstatnejších zmien v konsonantických systémoch jednotlivých dialektov tohto obdobia je spirantizácia. Jedná sa o zmenu /b, d, g/ > /B, D, G/. Je doložená v lakónčine, argolčine, elejčine, boiótčine, strednej krétčine, pamfýlčine, s menšou istotou aj v arkádčine, korintčine, v miestnom dialekte ostrova Rodos a tiež v atičtine. Pravdepodobne sa už v tejto dobe začali spirantizovat aj /p h, t h, k h / > /f, T, x/. Táto zmena však nemá bezpečné dôkazy. Jeden bezpečnejší prípad je zmena lakónskeho /t h / > /T/. Obe zmeny sú však charakteristické pre obdobie koiné. Na základe vyššie spomenutej zmeny pôvodného *rj, lj, mj, nj a spirantizácie delí Bartoněk konsonantické systémy pred začiatkom helénistickej doby na tri skupiny Bartoněk 2009: 151 9

16 (2) (a) S gemináciou livid a nazál a bez spirantizácie: tesálčina a lesbičtina. (b) Bez geminácie a bez spirantizácie: väčšina dialektov. (c) Bez geminácie a so spirantizáciou: lakónčina, elejčina, argolčina, boiótčina, stredná krétčina, pamfýlčina a pravdepodobne aj arkádčina, korintčina, dielekt ostrova Rodos a atičtina. 2.2 Písmo Prvým písmom, ktorým sa gréčtina zapisovala bolo tzv. lineárne písmo B, ktoré bolo používané na zápis mykénskeho dialektu. Samotné lineárne písmo B vzniklo adaptáciou písma minojskej kultúry, tzv. lineárneho písma A. Z tohto písma vzniklo aj d alšie písmo, ktorým sa gréčtina zapisovala, tzv. klasické písmo cyperské, ktoré sa používalo na zapisovanie miestneho dialektu na Cypre. Obe mali slabičný charakter a na zápis rozličných zvukov často slúžili rovnaké sylabogramy, ako je napríklad rovnaký znak pre p, b, p h, nerozlišovanie r a l a nerozlišovanie dlhých vokálov. Obe písma však eventuálne vyšli z používania. Lineárne písmo B po páde mykénskej kultúry a klasické písmo cyperské až okolo 4. storočia p.n.l. Dnes sa gréčtina zapisuje alfabetou, ktorú Gréci prevzali od Feničanov približne na 9./8. storočia p.n.l., pravdepodobne v súvislosti s eubojskou obchodnou stanicou, ktorá sa nachádzala na dnešnej turecko-sýrskej hranici 11. Pravdepodobne najstarší grécky nápis pochádza z kusu nádoby, približne z roku 770 p.n.l. Viac starých nápisov pochádza z pohrebiska Lacco Ameno na dnešnej Ischii, odkial pochádza aj tzv. Nestorov pohár, na ktorom je hexametrické trojveršie. Gréčtina prevzala všetkých 22 fenických znakov. 5 znakov sa zaviedlo na zapisovanie vokálov: ālef pre /a/, ajin pre /o/, hē pre /e/ a ḣēth pre /e:/. Znak ḣēth sa zaroveň v niektorých dialektoch používal pre /h/. Pre zápis /u/ sa používal znak wāw, ktorý sa tiež používal pre /w/ a pre /i/ sa používal znak jōdh, ktorý tiež slúžil na zápis /j/. Konsonanty odrážali kvalitu fenických znakov. Pre /p h /, /k h /, /ps/ a /o:/ boli vytvorené nové znaky. Fenické znaky s ich gréckymi ekvivalentmi sú znázornené v nasledujúcej tabul ke. Rôzne dialekty používali na zápis rôzne znaky, niekedy používané len v jednej oblasti. Je ním napríklad znak sampi ϡ, používaný v iónskych dialektoch, ktorý v tabul ke nie je. 11 Bartoněk 2009:

17 Fenický znak Arch. Klas. Moderný Mod. Názov Prepis gr. Názov Prepis výsl. znak výsl. znak ālef alfa a [a, a:] Α, α [a] bēth b beta b [b] Β, β [v] gīmel g gamma g [g, N] Γ, γ [G, j] dāleth d delta d [d] Δ, δ [D] hē h epsilon e [e] Ε, ε [e] wāw w digamma w [w] zajin z zeta dz [zd] Ζ, ζ [z] ḣēth ḣ eta ē [E:] Η, η [i] ṫēth ṫ theta th [th] Θ, θ [T] jōdh y iota i [i] Ι, ι [i, j] kaf k kappa k [k] Κ, κ [k, c] lāmedh l lambda l [l] Λ, λ [l] mēm m mu m [m] Μ, μ [m] nun n nu n [n] Ν, ν [n] sāmekh s ksi x [ks] Ξ, ξ [ks] ajin omikron o [o] Ο, ο [o] pē p pi p [p] Π, π [p] ṡādē ṡ san s [s] qōf q koppa k [k] rēš r ro r [p] Ρ, ρ [p] šin š sigma s [s] Σ, σ/ς [s] tāw t tau t [t] Τ, τ [t] wāw w upsilon u [y(:)] Υ, υ [i] phi ph/f [p h ] Φ, φ [f] khi kh/ch [k h ] Χ, χ [x, ç] psi ps [ps] Ψ, ψ [ps] omega ō [O:] Ω, ω [o] 11

18 2.3 Klasifikácia starogréckych dialektov Po páde mykénskej civilizácie nastalo tzv. temné obdobie (cca p.n.l./ st.), počas ktorého nastal ústup vývoja gréckeho sveta, vel ké migračné posuny a s nimi spojené diferencovanie a vývoj jednotlivých gréckych dialektov. V 12. storočí p.n.l. sa čast pôvodného obyvatel stva Peloponézu presunula na Cyprus a čast ostala na Peloponéze, na ktorý v 12. storočí p.n.l. prichádzajú zo severu Dóri, obkl učujú a izolujú pôvodné achajské obyvatel stvo v Arkádii v strede Peloponézu. Dóri sa d alej dostávajú na ostrovy v južnom a juhovýchodnom Egejskom mori, vrátane Kréty a Rodosu. Dóri tiež osídlili územie západne od Tesálie. Čast aiolského obyvatel stva z Tesálie sa prest ahovala do Boiótie, kde sa dostali medzi dórske a iónske obyvatel stvo, čo pri jazykovom kontakte viedlo k vysokému jazykovému miešaniu. Zároveň sa čast prest ahovala na Lesbos a pril ahlé pobrežie a stratila kontakt so svojou materskou oblast ou. Čast iónskych obyvatel ov osídlila Kykladské ostrovy a pril ahlé maloázijské pobrežie, neskôr pomenované Iónia. Pod vplyvom týchto migračných posunov a s nimi spojených jazykových kontaktov alebo izolácií sa začínajú rysovat jazykové rozdiely, ktoré sa vykryštalizovali v delení dialektov, ako nám sú známe z 1. polovice 1. tisícročia p.n.l. Delenie pozostáva zo štyroch dialektických skupín: (1) arkádocyperské, (2) aiolské, (3) dórske a (4) iónsko-atické dialekty. Do týchto skupín sa zarad ujú menšie nárečia rôzneho teritoriálneho rozsahu, niekedy obmedzeného len na jedno mesto a jeho blízke okolie. Príbuznost týchto dialektických skupín nie je zatial úplne vyriešená a všeobecne uznávaná. Problém tu robí začlenenie aiolských dialektov. Tie boli spolu s arkádocyperskými dialektami pôvodne zarad ované do centrálnej skupiny. Po rozlúštení lineárneho písma B sa mykénsky dialekt priradil k arkádo-cyperčine, predovšetkým vel mi výrazným slovesným sufixom 3. os. sg. -ti miesto asibilovaného -si. To v konečnom dôsledku viedlo k osamostatneniu dórskej migračnej vlny. Rovnakým rysom pridel uje Bartoněk aiolčinu k západným dialektom, kde obe skupiny majú -ti miesto -si 12. Buck zarad uje aiolčinu k východným dialektom, skôr na základe ich geografickej polohy pred dórskou migráciou 13. Adrados ich radí rovnako k východným dialektom, predovšetkým kvôli aiolským archaizmom, ktoré majú spoločné s my- 12 Bartoněk 2009: Buck 1955: 7 12

19 kénskym dialektom 14 a Horrocks radí aiolčinu do samostatnej skupiny, kvôli vel kej miere podobností s oboma skupinami 15. Podobným spôsobom sa dórčina oddel uje od aiolčiny a východogréckych dialektov koncovkou pre 1. os. pl. aktíva -mes proti -men, a arkádo-cyperčina sa od iónsko-atických a západogréckych oddel uje koncovkou 3. os. média -toi proti -tai. Prvý rys sa však objavuje aj v arkadčine a druhý je v aiolčine bezpečne doložený až z 3. storočia p.n.l., takže tento rys môže byt spôsobený vplyvom atickej koiné. Istý ostáva len rys -ti miesto -si. Ak už je pravda akákol vek, delenie dialektov do štyroch vyššie uvedených skupín je všeobecne uznávané, s minimálnymi rozdielmi, napríklad pomenovanie dórskych dialektov ako dialektov západogréckych (najmä tam, kde sa aiolčina neradí k západogréckym dialektom), ktoré sa d alej delia na dórske a severozápadné 16. V tejto práci je uvedená klasifikácia podl a Bartoňka 17, doplnená dialektickými rozdielmi z práce Bucka 18, poprípade z práce Bartoňka Arkádo-cyperské Arkádo-cyperský dialekt bol pozostatok starého achajského nárečia, ktorý po dórskej invázii ostal izolovaný len v Arkádii na Peloponéze, na Cypre a pravdepodobne tu patrí aj dialekt z Pamfýlie, územia na juhu Malej Ázie. V minulosti tu patrila aj spomínaná mykénčina. Tieto dialekty nemali žiadnu literárnu tradíciu a poznáme ich len z nápisov. Spoločnými znakmi arkádo-cyperských dialektov sú: (3) (a) Úženie ε > ι, najmä pred prednými vokálmi, ale v cyperčine aj pred α, ο, ει > ῖ, α > ε, α > ο, ο > υ, napr. θιόν (= at. θεόν), ἄλλυ (= at. ἄλλο), -κρέτες (= at. -κράτης). (b) Pôvodná labiovelársa sa pred ε, ι mení bud τ, δ, alebo rôzne značenú sykavku, napríklad ako È, ale aj ζ alebo τζ, Èίς (= at. τίς), τζετρακάτιαι (= at. τετρακόσιαι). (c) Inovačný slovesný sufix -νσι, archaická koncovka 3. os. mediopasíva -τοι/- ντοι (= at. -ται/-νται), γίνητοι (= at. γίγνηται). 14 Adrados 2005: Horrocks 2010: Buck 1955: Bartoněk 2009: Buck 1955: Bartoněk

20 (d) Predložky ἀπύ (= at. ἀπό) a ἐς (= at. ἐξ). Zároveň sa spájajú s datívom, nie genitívom, ἰν (= at. ἐν), πός (= at. πρός). (e) Spojka κάς (= at. καί). (f) ορ/ρο miesto αρ/ρα za slabikotvorné [r ], στροτός (= at. στρατός). Arkádskym dialektom sa rozprávalo na území, ktoré bolo síce obklopené inými gréckymi dialektami, ale zároveň bolo relatívne izolované v horách uprostred Peloponézu. Kvôli tomu v ňom pozorujeme niektoré typické archaizmy, ako je napríklad absencia druhého náhradného dĺženia alebo dlhé zachovanie /w/. Na druhej strane v ňom pozorujeme inovácie, ako je spirantizácia striednice za neznelú labioveláru k w pred /e, i/ (σ miesto τ). Je doložená na nápisoch, ktoré sú väčšinou pomerne krátke a pochádzajú až zo 6. st. p.n.l. Jej špecifické znaky zahŕňajú: (4) (a) Jediný dlhý e-ový vokál je označovaný písmenom η: ἠργ- (= at. εἰργ-). (b) Labiálna striednica za pôvodnú labioveláru: πείσει (= at. τείσει). (c) Spoluhlásková skupina νσ uprostred slova ostáva zachovaná: κρίνωνσι (= at. κρίνωσι). Na konci slova sa zjednodušuje bez náhrady: τός (= at. τούς zo staršieho τόνς). (d) Zmena λτ > ντ, λθ > νθ, napr.: κατενθόντας (= at. κατελθόντας). (e) Doložené geminované ρρ ako v atičtine, inde je konsonantická skupina ρσ. (f) Tematický infinitív na -εν: ἔχεν (= at. ἔχειν). (g) Predložka πεδά (= at. μετά). (h) Modálna častica ἄν, ako v iónsko-atických nárečiach, miesto lesbického a tesálskeho κε. Cyperský dialekt sa vyvíjal od konca doby bronzovej bez podstatného kontaktu s inými dialektami, a preto zachováva mnoho archaizmov, ako je napríklad zachovanie /w/, rovnako ako v arkadčine. Na druhej strane má inovácie, ktoré sa vo zvyšku gréckeho sveta nevyskytujú, napríklad G. sg. -ón. Cyperčinu poznáme výlučne z nápisov, ktoré boli písane vlastným klasickým cyperským písmom. V 6. storočí p.n.l. sa objavujú aj alfabetické nápisy, ale cyperské písmo úplne mizne až v 3. storočí p.n.l. Typickými znakmi sú: 14

21 (5) (a) Značenie /j/ po vokále ι: τὰ ϝέπιjα (= at. τὰ ἔπεα). (b) Z pôvodného λj je ιλ: αἶλα (= at. ἄλλα). (c) Občasné ζᾶ miesto pôvodného γᾶ (= at. γῆ), ἀζαθός (= at. ἀγαθός). (d) Inovatívna koncovka G. sg. o-kmeňov -ων miesto -ου: ἵππων (= at. ἵππου). (e) Náznaky zániku náslovného /h/. (f) Častica κε (= at. ἄν) a podmienková spojka ἐ (= at. εἰ). (g) Predložka ὐ (= at. ἐπί), atd. Pôvod pamfýlskeho dialektu nie je úplne jasný, pretože sa v ňom objavujú niektoré dórske rysy ako je nezmenená koncovka 3. os. sg. a pl. -τι. Bol ovplvňovaný pravdepodobne dórskym dialektom z Kréty, s ktorým vykazuje mnoho zhod. Pamfýlčina doložená v dostatočnej miere až zo 4. st. p.n.l., a preto je možné, že v tejto dobe už bola podstatne ovplyvnená svojím okolím 20. Jeho typickými znakmi sú: (6) (a) τ miesto θ, ἄτρ οπος (= at. ἄνθρωπος). (b) Zachované /w/. (c) Špeciálny zápis διιά, naznačujúci výslovnost [j] medzi [i] a [a]. (d) Koncové -ν odpadá: πόλι (= at. πόλιν). (e) Zachované staršie -τιmiesto -σι ako v západogréckych dialektoch, v tesálčine a boiótčine. (f) ντ sa mení v νδ, ale nazála sa nepísala, takže sa pravdepodobne ani nevyslovovala: πέδε (= at. πέντε). (g) Datív pl. konsonantických kmeňov -εσσι a D. pl. 1. a 2. deklinácie na -αισι, -οισι: ἀϝταῖσι (= at. αὐταῖς). (h) Predložka ἰν/ἰ (= at. ἐν), ἰς (= at. εἰς). (i) Častica κε (= at. ἄν). (j) Zdôrazňovačia častica νι, atd. 20 Bartoněk 2009:

22 2.3.2 Aiolské Aiolské dialekty sa po spomínaných migračných posunoch dosali do blízkeho kontaktu jednak so západnou gréčtinou stredného a severozápadného Grécka, kde na území západnej Tesálie vznikol pomerne dost zmiešaný dialekt, a s progresivnejšími dialektami Atiky a Eubóje, neskôr s Iónmi, ked sa aiolské obyvatel stvo presunulo na Lesbos. Východná Tesália ostala oproti tomu bez podstatných vplyvov. Tu patria tri dialekty, a to tesálsky, boiótsky a lesbický. Medzi ich spoločné rysy patrí: (7) (a) Pôvodné labioveláry sa menia v labiály miesto dentál: πέμπε (= at.πέντε). (b) Doložený archaický D. pl. -εσσι. (c) ρε miesto ρι: κρεννέμεν (= at. κρίνειν), ρο miesto ρα: βροχύς (= at. βραχύς). (d) Particípium perf. akt. na -ων, -οντος (= at. -κώς, -κότος). (e) Používanie patronymických adjektív miesto G. sg. mena otca. Tesálsky dialekt, ktorým sa rozprávalo v západnej časti Tesálie, bol podstatne ovplyvnený dórskymi dialektami (napr.: G. sg. -ου, inf. -ειν, N. pl. určitého člena τοί). Naopak tesálsky dialekt z východnej Tesálie si vd aka svojej izolácii voči okolitým dialektom zachoval nejaké archizmy, ako je napríklad G. sg. o-kmeňov -οιο. Tesálčina je doložená len na nápisoch od 6. st. p.n.l. Medzi ich charakteristické rysy patria: (8) (a) Doložený západogrecký sufix -τι miesto -σι: ἴκατι (= at. εἴκοσι). (b) Častá geminácia, sčasti súvisiaca so zánikom /i/ a /j/: κῦρρον (= at. κύριον). (c) Zachované počiatočné /h/. (d) Archaický sufix genitívu 2. dekl. -οιο skrátený v -οι (= at. -ου). (e) V niektorých slovesných sufixoch sa ντ aspiruje na νθ: ἐγένονθο, βέλλουνθειν (= at. ἐγένοντο, βούλωνται) atd. Lesbickým dialektom sa rozprávalo prevažne na ostrove Lesbos, ale aj na pril ahlom maloázijskom pobreží. Vývijal sa v izolácii od zvyšku aiolského sveta, takže sa v ňom objavujú vlastné inovácie. Objavujú sa v ňom aj silné iónske vplyvy, ktoré sa prejavujú najmä v asibilácii sufixu -τι v -σι alebo v zániku náslovného /h/. Na nápisoch 16

23 je doložený v malom množstve, ale pritom má bohatú literárnu tradíciu. Priamo na ostrove sa v 7. st. p.n.l. vytváral základ pre monódickú lyriku a grécku hudbu. Práve od autorov monódickej lyriky, Alkaia a Sapfy, vel mi dobre poznáme lesbický dialekt v jeho archaickej podobe. Neskoršie nápisy su poznamenané integračnými vplyvmi. Charakteristické znaky lesbického dialektu sú: (9) (a) Slovesný sufix -σι miesto -τι, ktoré je v tesálčine a boiótčine. (b) Posunutie prízvuku čo najd alej smerom k začiatku slova. (c) r, l > ορ, ρο, ολ, λο: ἀμβρότην (= at. ἁμαρτεῖν). (d) Ako výsledok prvého náhradného ἔμμι (= at. εἰμὶ). dĺženia ma gemináty νν, μμ, ρρ, λλ: (e) Vznik diftongu v hláskových spojeniach ονσ/ονς, ανσ/ανς > οισ/οις, αισ/αις. (f) νϝ > νν: *ξενϝος > ξέννος (= at. ξένος). (g) δι- pred samohláskou > ζ-: Ζοννύσω (= at. Διονύσου). (h) Infinitív slovesa byt ἔμμεναι (= at. εἶναι) atd. Boiótsky dialekt sa pri migračnom posune ocitol medzi dórskym obyvatel stvom na západe a iónskym obyvatel stvom z Atiky, kde bol vystavený neaiolským vplyom viac ako zvyšné aiolské dialekty. Táto geografická poloha umožnovala boiótčine pomerne progresívný vývoj, najmä v oblasti fonológie, ktorá sa už v staršom období vyvíjala smerom podobným tomu v koiné. Dlhý kontakt s dórskym obyvatel stvom dal priestor mnohým boiótsko-dórskym paralelám. Na druhej strane sa dost skoro dostala do kontaktu s atičtinou a eubojčinou, od ktorých má charakteristické ττ alebo δδ. Boiótčina je z aiolských dialektov najbohatšie nápisne doložená. Z Boiótie pochádzali básnici Hésiodos, Pindaros a Korinna. Najvýznamnejšie špecifickácie boiótskeho dialektu zahrňujú: (10) (a) Západogrecký sufix -τι miesto -σι ako v tesálčine. (b) Slovesá končiace na -ζω majú sigmatický aorist a futúrum zakončený na -ξω, -ξα: ἐκομιξάμεθα (= at. ἐκομισάμεθα). Doložené takisto v tesálčine. (c) Určitý člen τοί, ταί, prípadne τύ, τή (= at. οἱ, αἱ). 17

24 (d) Častica κα (spolu s dórskymi dialektami) mieto κε v lesbičtine a tesálčine (= at. ἄν). (e) Časové adverbiá ὅκα, πόκα, τόκα (= at. ὅτε, πότε, τότε). (f) Predložka ἐσς (= at. ἐξ), πεδά (= at. μετά). (g) Zámená οὗτο, οὗτα (= at. τοῦτο, ταῦτα). (h) Atematický infinitív na -μεν ktorý je prenesený aj do tematických slovies φερέμεν (= at. φέρειν) Dórske Dórske dialekty, resp. západogrécke v užšom slova zmysle (západogrécke bez aiolských dialektov) sa členia na vlastné dórske dialekty (Peloponéz a ostrovy južného Egejského mora) a severozápadné dialekty (územie na sever od Korintského a Patraského zálivu). Dórske dialekty sa z lingvistického hl adiska vnútorne delia na severné, kam patrí mierna dórčina (Doris mitior) a južnú dórčinu, kam patrí stredná dórčina (Doris media) a prísna dórčina (Doris severior). Špecifické celo-dórske rysy sú: (11) (a) St ahovanie hlások α + ο, α + ω, ο + ᾱ dáva dlhé ᾱ (πολίτᾱ πολίτου, πολιτᾱν πολιτῶν), α + ε dáva dlhé η (ἐνίκη ἐνίκᾱ) (b) Vel mi dlho zachované /w/ ϝάναξ (= at. ἄναξ). (c) Slovesný sufix -τι ostáva nepalatalizovaný: φέροντι (= ατ. φέρονσι). (d) N. pl. člena τοί, ταί (= at. οἱ, αἱ). (e) Zámeno 2. os. sg. τύ (= at. σύ), τῆνος (=at. ἐκεῖνος). (f) 3. os. sg. ind. impf. slovesa byt ἦς (= at. ἦν). (g) Infinitivný sufix atematických slovies -μεν (= at. -ναι). (h) Podmienková spojka αἰ (= at. εἰ), modálna častica κα (= ατ. ἄν). (i) Futúrum -σέω (= at. -σω). (j) Slovesá s kmeňom na -ζ menia túto hlásku v aoriste na ξ (= at. σ), atd. 18

25 Severodórske dialekty Severodórske dialekty, tzv. mierna dórčina, je medzi dórskymi dialektami charakteristická dlhovokalickým systémom so siedmymi fonémami. Už na začiatku 1. tisícročia sa rozčlenili na konzervatívnejšiu skupinu sarónskych dialektov a na progresívnejšiu skupinu severozápadných dialektov. (a) Sarónske dialekty majú nejaké spoločne inovácie s geograficky blízkou atičtinou na východe a so severozápadnými dialektami na západe. Sú to napríklad prvé a druhé náhradné dĺženie a st ahovanie rovnakých vokálov s rovnakými výsledkami vo všetkých týchto dialektoch. S atičtinou má spoločnú elimináciu /w/ a premenu predložky ἐν v εἰς. Medzi sarónske dialekty patrí východná argolčina, megarčina a korintčina. Až na megarčinu sú pomerne dobre zachované na nápisoch. Angažovali sa aj v kolonizovaní. Korint ania napríklad kolonizovali ostrov Korfu alebo Syrakúzy, kde sa z dialektu Korint anov stala sicílska koiné. Ďalšími jej znakmi sú napríklad ερ > αρ alebo predložka πεδά miesto μετά. (b) Severozápadné dialekty zaberali pomerne dost územia na sever a severozápad od Korintského a Patraského zálivu. Vyšší stupeň progresívnosti je daný mnohými inováciami, z ktorých niektoré zdiel a s aiolskými dialektami. Sú to napríklad D. pl. 3. deklinácie -εσσι, zmena σθ > στ, particípium prézenta -είμενος. Najviac textového materiálu pochádza z nápisov z Delf, zo západného Lokrisu alebo mladšie nápisy pochádzajúce z dôb aitólskeho spolku. Nemali žiadnu literárnu tradíciu a v kolonizovaní sa vel mi neangažovali. Patria sem dialekty z Fokidy, Lokrisu a Aitólie Juhodórske dialekty Juhodórske dialekty boli zasiahnuté transformáciou piatich dlhých vokálov na sedem len čiastočne, oneskorene alebo neboli vôbec nezasiahnuté. Hovoriaci týmito dialektami sa po príchode na grécke územie často navzájom od seba oddel ovali a strácali medzi sebou kontakt, príležitostne sa dostali do kontaktu s inými nárečiami. Podl a výsledkov náhradných dĺžení a kontrakcie sa juhodórske dialekty delia na tri podskupiny: (a) elejskú, (b) strednú dórčinu a (c) prísnu dórčinu. (a) Elejská podskupina má transformáciu dlhých vokálov obmedzenú len na prednú vokalickú osu, tj. existujú v nej dve e-ové vokály a len jeden o-ový. Takisto je charakteristická vel mi starou zmenou primárneho /e:/ > /æ:/. Okrem tejto 19

26 špecifikácie má aj iné vlastné inovácie, ako je napríklad intervokalická zmena /s/ > /h/, zmena ε > α pred ρ, občasná zmena ι > ε (πόλερ = at. πόλις) atd. (b) Stredná dórčina je charakteristická neskorou zmenou na sedem dlhých vokálov. Podl a spôsobu vzniku sa stredná dórčina d alej delí na východoegejskú ostrovnú dórčinu a západnú argolčinu. Vo východoegejskej dórčine vznikol druhý pár dlhých e/o-vých vokálov tretím náhradným dĺžením a rovnakovokalickým st ahovaním. Jedná sa o podskupinu zahrňujúcu mnoho ostrovov Egejského mora, vrátane ostrova Rodos a jeho pril ahlého pobrežia. Je vel mi bohato doložená, najmä z Théry a Rodosu. Jej charakteristickými znakmi sú napríklad εο > ευ, ε + α = η, palatalizácia hlásky /l/ a tematický infinitív na -εν. V západnej argolčine sa druhá dvojica dlhých e/o-vých vokálov vytvorila kontrakciou rovnakých vokálov (druhé náhradné dĺženie tu neprebehlo). Dialekt bol obmedzený na mesto Argos a jeho okolie a charakterizujú ho nejaké inovačné rysy, ako je napríklad intervokalická zmena /s/ > /h/, posun /e:/ > /i:/ a pravdepodobne aj /o:/ > /u:/. Nemá literatúru, ale je celkom dobre doložená na nápisoch z mesta Argos. (c) Prísna dórčina je charakteristická tým, že v nej ostal len jeden dlhý e/oový vokál. Patria sem štyri podskupiny, ktoré sa v 1. tisícročí p.n.l. vyvíjali bez vzájomného kontaktu. Sú to predovšetkým krétčina, kyrénčina, lakónčina s messinčinou a pravdepodobne aj tzv. severopeloponézska achajčina, ktorá je málo doložená a jej klasifikácia je problematická 21. Krétsky dialekt sa d alej delí na stredokrétsky, východokrétsky a západokrétsky. Stredná krétčina je najvýraznejšie inovačný dialekt tejto skupiny, napríklad skorým zánikom počiatočného /h/, ευ > ου, αλ, ελ, ηλ > αυ, ευ, ηυ, σθ > θθ. Je to zároveň najlepšie doložený juhodórsky dialekt vôbec a udržal sa v používaní až do 1. storočia n.l. Kyrénčina bola dialekt z osád na líbyjskom pobreží. Je dobre doložená na krátkych nápisoch. Jej charakteristickými znakmi sú: εο > ε, λ > ν pred τ (τέλται > τένται), člen používaný ako vzt ažné zámeno atd. Lakónsko-messinská skupina vel mi dlho predstavovala prototyp prísnej dórčiny, 21 Bartoněk 2009:

27 ale po vlne integračných vplyvov sa v priebehu storočia p.n.l. výrazne zmenila. Objavili sa v nej mnohé inovácie, ako je spirantizácia okluzív ζ > δδ, θ > σ, zmena intervokalického /s/ > /h/ atd. Lakónčina je vel mi dobre zachovaná na archaických, krátkych nápisoch. Lepšie je doložený lakónsky dialekt z mladšieho obdobia, ktorý sa používal až do obdobia rímskej ríše a dnešná tsakončina je pravdepodobne jeho zbytkom. Messinčina je, na rozdiel od lakónčiny, doložená vel mi málo, väčšina nápisov pochádza až z 2. storočia p.n.l Iónsko-atické Týmito dialektami sa rozprávalo na území Atiky, na pril ahlých Kykladách, v časti Malej Ázie (v Iónii) a pril ahlých ostrovoch. Je doložený už z 8./7. storočia p.n.l. Po dórskej invázii sa toto územie oddelilo od pril ahlého, bližšieho dialektu, z ktorého vznikli arkádo-cyperské dialekty, čo dalo priestor inováciam a následnému rozdeleniu týchto dvoch dialektov. Medzi inovácie patrí napríklad zmena /a:/ v /e:/ a celý rad spoločných iónsko-dórskych izoglos, medzi ktoré patrili napríklad zhody v striedniciach za labioveláry alebo vznik novej zavretej dvojice e/o-ových vokálov, ktoré vznikali v súvislosti s prvým náhradným dĺžením. Ióni zostali po migrácii v tesnom kontakte, čo im umožňovalo vytvárat si spoločné inovácie, nie však vždy na celom iónskom území a nie vždy s rovnakým výsledkom. Dialekty sa členia na 3 nárečné oblasti: atickú, eubojskú a východoiónsku. Spoločnými charakteristickými znakmi iónsko-atických dialektov sú: (12) (a) Zmena dlhej samohlásky ᾱ [a:] v η [E:]. (b) V celej oblasti doložené prvé a druhé náhradné dĺženie: *ὲσμί > εὶμί, *bolsa > *bōla > βουλή, πάνσα > πᾶσα, ἵππονς > ἵππους). (c) Dôsledné st ahovanie vokálov. (d) Skorý zánik /w/. (e) Tendencia pripojenia -ν v slovesných tvaroch končiacich na vokál: ἐστί a ἐστίν. (f) Osobné zámená 1. a 2. osoby ἡμεῖς/ὑμεῖς, -ῶν, -ῖν, -ᾶς. (g) Infinitív atematických slovies končí na -ναι (proti -μεν v iných nárečiach). 21

28 (h) Modálna častica ἄν (proti κε/κα), podmienková spojka Eἰ (proti αἰ) a predložka πρός (proti staršiemu π(ρ)οτί) atd. Atický dialekt je prvý krát doložený približne z roku 725 p.n.l. na nápise na váze. S približným počtom nápisov je to najlepšie dochovaný dialekt. Stal sa vedúcim dialektom prózy, drámy a neskôr aj filozofie. Medzi autorov, ktorí písali atičtinou, patria Solón, Thúkýdidés, Xenofón, Platón, Aristotelés, Sofoklés, Aristofanés atd. V 5./4. storočí p.n.l. sa atičtina stala vedúcim dialektom v gréckom svete, vd aka čomu sa neskôr používala aj mimo Atiky a postupne sa z nej stal jazyk komunikácie na väčšom území. Neskôr na nej bola založená tzv. koiné, ktorú macedónska dynastia rozšírila do svojich novodobytých území. Atičtina sa vyznačuje týmito špecifikáciami (ked že znaky iných dialektov porovnávame práve s atičtinou, sú tu uvedené len tie najšpecifickejši znaky): (13) (a) Zachovanie ᾱ [a:] po hláskach ε, ι, ρ [e, i, r]. (b) Geminované ττ miesto σσ (ἐρέττω miesto iónského ἐρέσσω). (c) Dôsledná metatéza kvantity, napr. λέως. (miesto λαός). (d) Skloňovanie typu πόλις, πόλεως (miesto πόλις, πόλιος). (e) Neasimilované γν > ν, γίγνομαι (miesto γίνομαι). Eubojský dialekt je zachovaný len na nápisoch, a preto, že hovoriaci tohto dialektu patrili medzi prvých Grékov, ktorí kolonizovali územia v Stredozemnom mori, objavujú sa nápisy aj mimo Grécka, z ktorých najstaršie pochádzajú z juhu Itálie. Zároveň mali aj obchodné stanice na území dnešných turecko-sýrskch hraníc, odkial pravdepodobne prevzali fenické písmo, z ktorého vznikla alfabeta 22. Jeho typické znaky zahŕňajú: (14) (a) Geminované ττ miesto σσ ako v atičtine, rovnako aj ρρ miesto ρσ. (b) Tak ako v atičtine ani tu neprebehlo 3. náhradné východoiónskemu ξεῖνος). dĺženie: ξένος (proti (c) Na konci slova -ηι, -ωι miesto -ῇ, -ῷ: βουλεῖ δήμῷ). (=at. βουλῇ), δήμοι (=at. 22 Bartoněk 2009:

29 (d) Intervokalický rotacizmus σ ρ: ἔχουριν (=at. ἔχουσιν). (e) Náznaky výslovnosti υ ako [u]. (f) Zámená τοῦτα, τούτει (proti ταῦτα, ταύτῃ) a ἐντοῦθα (proti ἐνταῦθα). (g) Infinitív slovesá byt má aj tvar εἶν vedl a εἶναι. Východoiónske dialekty sa delia na kykladský a maloázijský dialekt. Kykladský je doložený celým radom nápisov z Kykladských ostrovov. Maloázijská iónčina je doložená na nápisoch, predovšetkým z miest iónskeho kultovného spolku, ale aj v literárnych textoch. Je na ňom založený literárny dialekt epických básní a neskôr prózy. Maloázijská iónčina bola rozširovaná činnost ou mnohých kolonizátorov do rôznych miest v Stredomorí. Charakteristické znaky východoiónskych dialektov sú: (15) (a) Kontrakcia vokálov neprebehla vždy: ὁλοσχερέα (=at. ὁλοσχερῆ). (b) Výslovnost υ ako [y]. (c) αο, εο miesto αυ, ευ, αὀτός (=at. αὐτός), φεόγειν (=at. φεύγειν). (d) Skorý zánik počiatočného /h/ (e) Prebehlo tu 3. náhradné dĺženie: ξεῖνος (=at. ξένος). (f) σσ miesto ττ a ρσ miesto ρρ oproti atičtine a eubojčine :θάλασσα (=at. θάλαττα), ἄρσην (=at. ἄρρην). (g) G. sg. mask. -εω (=at. -ου), G. pl. 1. deklinácie -έων (=at. -ῶν), G. sg. deklinácie typu πόλις, πόλιος (=at. πόλεως) G. sg. deklinácie typu βασιλέος (=at. βασιλέως), atd. 2.4 Literárne dialekty Grécky svet sa po rozpade mykénskej civilizácie delil na viacero malých, samostatných a na sebe nezávislých obcí, tzv. polis. Z tejto nezávislosti vyplýva aj to, že neexistoval spoločný, spisovný jazyk. Pri vývoji literatúry a literárnych žánrov sa teda stával spisovným dialektom ten, v ktorom žáner vznikol. Napríklad iónskym dialektom sú prevažne písané epické básne, dórskym zborová lyrika a atickým dráma. Samotná forma jazyka však neodpovedala striktne miestnemu dialektu, ale dovol ovala 23

30 aj elementy iných nárečí. Iónska epická poézia má relatívne vel a aiolských elementov, dórska zborová lyrika obsahuje aiolské a iónske prvky. Na tieto spisovné dialekty neskôr naviazali aj iní autori, bez ohl adu na ich pôvod 23. Tieto dialekty ostali postupom času nemenené, d alšími generáciami prísne napodobňované, a boli teda umelými jaykmi, neodpovedajúcimi hovorovej reči, ktorá sa nad alej vyvíjala Iónsky Prvým známym literárnym dialektom bol dialekt Homéra. V základe je iónsky s mnohými aiolskými prvkami, čo nasvedčuje o tom, že autorov literárny jazyk sa vyvíjal pravdepodobne v Smyrne, resp. jej okolí, kde tieto dialekty prišli do priameho styku 24. Dôležitou poznámkou je, že miestne dialekty boli kvôli prestíži jazyku Homéra odmietané, ked sa písalo o vznešených, mýtických a filozofických témach, pretože jeho archaickost a zároveň všeobecná zrozumitel nost budila mystický dojem, vhodný pre tieto žánre 25. Popri spomínanom iónskom základe a popri mnohých aiolských prvkov sa u Homéra objavujú aj mnohé archaizmy. Niektoré špecifiká jeho jazyka, ako ich uvádza Horrocks 26, sú: (16) (a) Iónske (i) Pôvodné ᾱ > η vo všetkých prípadoch. (ii) Kvantitatívna metatéza -ηο > -εω. (iii) Atematické infinitívy na -ναι. (iv) Podmienková častica ἤν a modálna častica ἄν, poprípade aiolská varianta tejto častice κε, kde sa obe častice ἄν/κε používajú aj v íných situáciách, ako bolo bežné 27. (v) Tretie náhradné dĺženie typu ξεῖνος, κούρη. (b) Aiolské (i) Labiálne striednice za pôvodné labioveláry pred [i, e]. (ii) Geminované likvidy a nazály ako výsledok prvého náhradného dĺženia. 23 Buck 1955: Bartoněk 2009: Adrados 2005: Horrocks 2010: Bartoněk 2009:

31 (iii) Tematické infinitívy na -έμεν, atematické infinitívy na -μεν alebo - μεναι. (iv) Datív plurálu konsonantických deklinácii na -εσσι. (c) Archaizmy (i) Genitív o-kmeňa na -οιο. (ii) Inštrumentál pl. na -φι. (iii) Vel a prípadov v slovnej zásobe ako je napríklad ἄναξ vládca, δέπας pohár, ἔγχος meč. V epickej poézii pokračoval Hesiodos, ktorý sa narodil v Askre v aiolskej Boiótii. Jeho jazyk bol vel mi podobný jazyku Homéra, ale objavovali sa u neho aj nejaké dórizmy, ako sú G. pl. 1. deklinácie na -ᾶν, Ak. pl. 1. dekl. -ανς alebo 3. os. pl. slovesa byt ἦν. V tejto tradícii d alej vznikol aj tzv. epický cyklus, zbierka epických básní s rôznymi témami. Spadajú sem aj homérske hymny, čo je zbierka 33 hymien, ktoré oslavujú olympských bohov. V iónskej tradícii pokračovali spisovatelia elégie, epigramov, jambickej a trochejskej poézie. U nich takisto prevláda iónčina, ale občas sa objaví nejaký rys miestneho dialektu autora. Jazyk týchto žánrov už má ale viac iónskych rysov ako epická iónčina. Dá sa teda povedat, že jazyk ich diel je v základe iónsky, ale je ovplyvnený epickým jazykom ich predchodcov 28. Medzi skladatel ov elegickej poézie patrí Tyrtaios zo Sparty, Mimnermos z Kolofónu, Xenofanes z Kolofónu, Theognis z Megary alebo Solón z Atén. Viac miestnych špecifických rysov sa objavuje v epigramoch, ktoré nabádali k oddanosti miestneho obyvatel stva, takže miestne formy boli potrebné 29. Dá sa to pozorovat hlavne na formulách, ktoré boli známe už z čias Homéra. Tie sú často zhodné, ale preložené do miestnych dialektov. Častejšie sa lokálne rysy objavujú, výhradne iónske, aj u autorov jambickej a trochejskej poézie. Medzi autorov patrí napríklad Archilochos z Paru, Sémonidés z Amorgu alebo Hippokratés z Efezu. Grécka próza bola od jej počiatkov asociovaná s Ióniou, ktorá v 6. storočí p.n.l. predstavovala kultúrne a obchodné stredisko gréckeho sveta. Prvými prozaickými au- 28 Adrados 2005: Tribulato 2010:

32 tormi, o ktorých vieme, boli filozofi Hérakleitos z Efezu a Anaxagoras z Klazomen, historici Hekataios z Milétu a Hérodotos z Halikarnassu. Bezpečne je však doložená práve od historikov, najmä u Hérodota, ktorý používal iónčinu štylizovanú vlastnými prvkami, najmä s nádychom archaickosti a tvorením neobvyklých slov 30. Patrí medzi ne napríklad opytovacie κως, κοτε miesto πως, ποτε, nest ahovanie vokálov v hiáte, reflexívne zámeno ἑωυτός, tematická konjugácia nejakých atematických slovies (napr. ἀπολλύω miesto ἀπόλλυμι) atd. Obzvlášt u iónskej prózy platí, že ju používali aj tí, ktorí neboli pôvodom Ióni. Sám Hérodotos sa narodil v dórskom meste, Hippokrates bol z dórskeho ostrova Cos, Hellanikos z Mytilény, aiolského mesta alebo Ferekydes z Atén. Prozaická literatúra sa neskôr rozdelila na tri vetvy: iónsku, dórsku a atickú. Iónska vetva pokračovala v používaní na písanie dejín, kde ju v závere 5. storočia prekonala atičtina, a je charakteristická pre Corpus Hippocraticum, súbor Hippokratových spisov. Filozofi píšuci v iónskom dialekte mali neskôr centrum v Aténach, čo spolu so šírením atičtiny spôsobilo v 5. st. p.n.l. to, že atičtina v próze nahradila iónčinu Aiolské Mimo podstatného vplyvu na jazyk Homéra sa aiolský dialekt v literatúre objavoval hlavne v monódickej lyrike. Prvými známymi autormi tohto žánru sú Alkaios a Sapfo z prelomu 7. a 6. storočia p.n.l. Obaja pochádzali z ostrova Lesbos, kde boli pravdepodobne ovplyvnení a inšpirovaní hudbou Terpandra, prvou známou osobnost ou gréckej hudby. Písali v lesbičtine, ich domácim dialektom. Ich diela sú hlavným zdrojom skúmania tohto dialektu, pretože na nápisoch nie je doložený vo vel kom množstve. Reprezentuje staršiu fázu lesbického dialektu s malým počtom charakteristických znakov epického jazyka, ako je napríklad genitív o-kmeňov -οιο, D. pl. konsonantických kmeňov na -σι(ν) miesto charakteristického aiolského -εσσι, atd. Monódická lyrika je výnimočná v tom, že neskorší autori nenapodobňujú jazyk, v ktorom tento žáner vznikol. Príkladom môže byt skladatel ka Korinna z 5. storočia p.n.l., ktorá takisto píše vo svojom miestnom dialekte. Tým je boiótčina, ktorá tiež patrí k aiolským dialektom. Ked že boiótsky dialekt je charakteristický tým, že má aj mnoho dórskych a iónskych 30 Bartoněk 2009: Adrados 2005:

33 prvkov, je jazyk jej diel rovnako výnimočný. Rovnako ako u ostatných literárnych diel sa však aj nej objavujú rysy epického iónskeho dialektu. Tento literárny dialekt však ostal izolovaný a neovplyvnil iných autorov Dórske Prvým autorom, ktorý využil dórsky dialekt na literárne účely bol Alkmán v jeho zborovej lyrike zo 7. storočia p.n.l. Tento žáner bol asociovaný s prednesom na rôznych, predovšetkým náboženských, festivaloch. Alkmán bol zo Sárd, mesta v Lýdii, ale žil a pracoval v Sparte, kvôli čomu je jazyk jeho diel dórsky. Na rozdiel od jazyka skladatel ov monódickej lyriky sa tu objavujú mnohé rysy epického jazyka a taktiež viaceré aiolizmy. Zároveň používa niekol ko špecifických lakónskych rysov, čo by mohlo svedčit o tom, že Alkmán písal na nejaké miestne príležitosti 32. Doložených je len okolo 200 veršov, a je preto t ažké určit presnejšiu charakteristiku jeho jazyka. Ďalšími skladatel mi boli napríklad Stésichoros, ktorý sa narodil na juhu Itálie a pracoval prevažne na severe Sicílie, Simónidés z Keu, iónskeho ostrova, ktorý ale dost cestoval, Bakchylidés, synovec Simónidésa a Pindaros z Kynoskefalu v Boiótii, ktorý je pre zborovú lyriku najvýznamnejší. Rôzny pôvod autorov zborovej lyriky spojený s častým cestovaním vyústil v osobnej štylizácii jednotlivých skladatel ov. Skladatelia komédie Epicharmos, Formis alebo skladatel mímov Sofron používali takisto dórske dialekty. Ich diela sú však zachované len vo fragmentoch a ich jazyk mal len miestny charakter. Dórčina má tiež vplyv na lyrické časti aténskej drámy, kde má napodobňovat zborovú lyriku. V týchto častiach sa však neobjavuje príliš vel a dórskych elementov a vo vel kej miere sa dáva prednost tým atickým. Nedá sa preto tvrdit, že lyrické pasáže v dráme sú písané dórčinou 33. Posledným žánrom, kde sa dórčina objavovala je tzv. odborná dórska próza. Ako názov napovedá, sú to väčšinou diela o prírodných vedách. Medzi autorov patria predovšetkým pytagorovci z Krotónu a neskôr z Tarentu alebo Archimedes zo Syrakúz. 32 Horrocks 2010: Tribulato 2010:

34 2.4.4 Atický Základom atickej tragédie a komédie je atičtina, ktorá v rôznej miere, podl a žánru, autora alebo situácie v diele, odráža hovorenú varietu atického dialektu. Samotná atická tragédia vznikla prepojením zborových spevov a iónskej jambickej alebo trochejskej poézie 34. Dialektické rysy oboch žánrov, dórske a iónske, boli časom vytlačené a boli nahradzované tými atickými. Popri atickom základe a rysov spomenutých žánrov sa objavujú aj charakteristické špecifikácie z epického iónskeho jazyka, najmä v dramatických a lyrických situáciách. Medzi nich patria: nekontrahované vokály, určitý člen použitý ako vzt ažné zámeno, neuskutočnenie tretieho náhradného dĺženia a uskutočnenie dĺženie, ked to metrum verša vyžadovalo, rôzne morfologické formy a rôzne lexikálne tvary. Zároveň sa v oboch žánroch objavuje zbor, ktorý používa dórske rysy. Ako bolo uvedené v (2.4.3), tieto dórsky rysy sa objavovali v malom množstve, nedá sa teda povedat, že by boli písané v dórčine, ale v snahe napodobnit zborovú lyriku sa tu dórske rysy objavujú. Stará atická komédia je naopak písaná v hovorovej atičtine. Aj tu sa objavujú rysy iných dialektov, ale v tomto prípade sa tieto dialektické črty objavujú v replikách postáv, ktoré z daných oblastí pochádzajú. Jazykovo sa od staršej komédie z dórskych oblastí dost líši, a teda nepredstavuje pokračovanie literárnej tradície tohto žánru. Najznámejším autorom je Aristofanes z 5./4. storočia p.n.l. Atičtina sa tiež používala v próze, kde nahradila iónčinu. Prvým autorom, ktorý písal prózu v atičtine, bol Gorgias, sicílsky rečník, ktorý žil v Aténach. Krátko na to sa k nemu pridal aj Thukydidés. Obaja však nepoužívali vel mi výrazné atické rysy, najmä ρρ miesto ρσ a ττ miesto σσ. O generáciu neskôr, v dielach napríklad od Xenofóna, Isokrata alebo Platóna, sa aj tieto rysy dostávajú do literárneho jazyka. 2.5 Vznik nadnárečných útvarov Prvé známe integračne procesy v gréckom jazyku nastali približne v roku 1400 p.n.l. pod vplyvom mykénskej gréčtiny. Tento jazyk sa na celom území, na ktorom sa našli nápisy lineárneho písma B, vyskytoval v pomerne jednotnej forme 35. Po rozpade mykénskej civilizácie však tento spoločný jazyk vyšiel z používania. Nasle- 34 Bartoněk 2009: Bartoněk 2009:

35 dovalo temné obdobie a nárečné delenie spojené s migráciou obyvatel stva. Po niekol kých storočiach sa v súvislosti s rastúcimi integračnými procesmi obyvatel stva a vzniku väčších politických celkov začali objavovat aj integračné vplyvy jazykové a vznik tzv. koiné, spoločných dialektov. Je to predovšetkým vznik spolkov dórskeho obyvatel stva a rastúce postavenie Atén ako kultúrneho centra gréckeho sveta, spojené takisto so vznikom politického spolku. Na území južných Egejských ostrovov vznikla tzv. egejská koiné. Jej vznik bol spojený s ostrovom Rodos, ktorý bol v posledných troch storočiach p.n.l. centrom obchodu východoegejskej časti gréckeho sveta a hlavným obchodným partnerom Ptolemaiovského Egypta 36. Táto koiné bola na tomto území aplikovaná predovšetkým na rôzne oficiálne dokumenty. Je založená na miestnom dialekte ostrova Rodos patriaceho k stredným dórskym dialektom, zbavená niektorých miestnych špecifikácií a ukazujúca na silný vplyv šíriacej sa iónsko-atickej koiné. Druhá dórska koiné bola spojená s Achajským spolkom ( p.n.l.), federáciou miest na Peloponéze, ktorá vznikla ako vzdor proti Macedóncom, nakoniec však Macedóncov prosila o pomoc proti Sparte. Bola založená na miernej dórčine, pravdepodobne na základe dialektu Korintu 37. Je pomerne málo doložená, ale l ahko spoznatel ná, pretože sa objavuje na územiach, kde sa rozprávalo pomerne odlišnými dialektami. Tretia dórska koiné, tzv. severozápadná alebo aitólska, bola opät spojená so vznikom väčšieho politického celku, tentokrát Aitólskeho spolku ( ), ktorý vznikol opät ako vzdor proti Macedóncom, no bojovali aj proti vyššie spomínanému Achajskému spolku, potom, čo žiadali pomoc od Macedóncov. Po nadobudnutí nového územia sa táto koiné rozšírila do d alších oblastí stredného Grécka a aj do novo obsadených oblastí na západnom Peloponéze. Ako základ aitólsky alebo západo-lokridský dialekt, ktorý bol opät zmiešaný so šíriacou sa iónsko-atickou koiné, približne v rovnakej miere ako achajská koiné 38 ale s vel mi odlišnými špecifikáciami, medzi ktoré patrí inovačná koncovka D. pl. -οις a predložka ἐν spájaná s akuzatívom vo význame do, ktorá vo väčšine ostatných dialektov je bud ἐνς, alebo εἰς. Namiesto iónsko-atického určitého členu οἱ sa tu objavuje dórska forma 36 Bubeník 1989: Bartoněk 2009: Buck 1955:

36 τοὶ. Sicílsko-dórska koiné vznikla po ekonomickom a politickom rozkvete Syrakúz a už v 5. storočí p.n.l. sa stala v podstate jednotným jazykom vel kej časti Sicílie a južnej Itálie. Vd aka relatívnej izolácii od zvyšku gréckeho sveta dlho odolávala vplyvom iónsko-atickej koiné. Jej základom bol dialekt Korint anov, ktorí Syrakúzy založili v 8. storočí. p.n. l. Vznikla teda na rovnakom základe ako achajská koiné, čiže sú si navzájom vel mi podobné, ale treba ich rozlišovat, pretože vznikli za rozdielnych podmienok a ich integračné proporcie boli rozličné 39. Iónsko-atická koiné vznikla na báze atičtiny a jej vznik bol podmienený vznikom Aténskeho námorného spolku, ktorý vznikol ako aliancia proti Perzskej ríši. Zároveň za vznikom koiné stálo postavenie Atén, z ktorých sa po úspešnej vojne stalo centrum Gréckeho sveta. Vplyv atičtiny pôsobil najmä na iónčinu, ktorá ako prvá začala strácat identitu odlišného dialektu 40. Nepohltila ju však úplne, ale splynuli a iónčina v koiné nechala nejaké svoje charakteristické prvky. Je to práve táto koiné, už dobre zavedená najmä na iónskom území, ktorá sa stala základom pre helenistickú koiné, ktorú rozšírili po svojej novo ovládnutej ríši Macedónci, a ktorá prekryla ostatné regionálne dialekty Grécka. O tomto podrobnejšie v nasledujúcej kapitole. 39 Bartoněk 2009: Buck 1955:

37 3 Koiné Atény sa po gréckej výhre v perzských vojnách stali najdôležitejším mestom v starovekom Grécku. Vytvorenie Aténskeho námorného spolku dostalo Atény do vedúceho postavenia aiolských a iónskych miest a Egejských ostrovov. S tým spojené silné námorníctvo dalo cestu obchodníkom, ktorí predávali svoj tovar široko d aleko a zároveň dovážali produkty zo vzdialených krajín, čím spravili z Atén bohaté centrum obchodu a následné hromadenie bohatstva spravilo z Atén najbohatšie mesto v Grécku. Táto pozícia Atén priviedla do mesta mnoho rečníkov, spisovatel ov, filozofov a umelcov rôzneho druhu, vd aka čomu sa z Atén navyše stalo aj centrum umenia a vzdelania 41. Je teda prirodzené, že cudzinci sa naučili miestny jazyk, či už z literatúry, rečníckych prednesov, divadla alebo len v každodennom styku. Títo l udia sa často vracali domov, kde roznášali svoje poznatky, čo postupom času viedlo k zavedeniu dialektu Atén ako prostriedku komunikácie v celom Gréckom svete. Prestíž atičtiny nepokazila ani prehratá Peloponézska vojna, ktorá síce ukončila politickú prevahu Atén, ale nezničila ich pozíciu kultúrneho a vzdelaneckého centra. Práve naopak, toto postavenie bolo ešte zosilnené tým, že boli v tomto období zavedené nové filozofické a rečnícke školy a postavenie atičtiny sa čím d alej, tým viac zväčšovalo, až napokon prekonala aj iónčinu, ktorá sa používala ako jazyk literatúry v tejto sfére. Najdôležitejšia udalost pre šírenie atičtiny sa udiala v druhej polovici 4. storočia p.n.l., kedy sa vlády nad Gréckom zmocnilo Macedónske král ovstvo po ovládnutí Filipom II. Nie je však jasné, či Macedónci boli vôbec gréckeho pôvodu. Uvažuje sa, že síce neboli gréckeho pôvodu, ale aspoň jazykovo k ním mali relatívne blízko a rozprávali pravdepodobne indoeurópskym jazykom, ktorý bol vel mi blízky gréčtine, alebo nejakým vel mi archaickým, výrazne odlišným gréckym dialektom, pravdepodobne príbuzným s dórskymi dialektmi. Ak už je pravda čokol vek, nič to nemení na tom, že bol problém ich jazyk rozšírit po celom gréckom území. Filip II. sa teda rozhodol pre atičtinu, najmä kvôli jej pozícii jazyka administratívy na väčšom území a jej všeobecnej zrozumitel nosti, zaviest ako všeobecný jazyk jeho novo dobytého územia. Atičtinu prebrala aj samotná vládnuca dynastia, čo výrazne pomohlo 41 Costas 1936: 41 31

38 rozširovaniu jazyka do d alších oblastí. Neskôr, za vlády Alexandra Vel kého ( p.n.l.) sa Macedónske územie rozšírilo do Malej Ázie, Sýrie, Egypta a cez Perziu až po hranice s Indiou, čím bola helenistická kultúra rozšírená na vel ké územie. So šírením kultúry sa samozrejme šíril aj jazyk a vzniknutá koiné tu bola používaná ako lingua franca, a to aj po rozpade Alexandrovej ríše. Územia helenistického Grécka sa neskôr dostávali postupne do sféry vplyvu a od 2. storočia p.n.l. aj do priamej nadvlády Rímskej republiky. Južná Itália a Sicília boli pod Rímskou nadvládou už v 3. storočí p.n.l. Územie Macedónska bolo po sérii vojen obsadené v roku 149 p.n.l. a v roku 146. p.n.l., po vojnách s Achajským spolkom, padlo aj zvyšné územie Grécka pod rímsku nadvládu. V roku 133 p.n.l. král Attalos II. odovzdal Pergamon Rímanom. Rovnako aj král Bitýnie v roku 74 p.n.l. Po sérii vojen padlo v roku 66. p.n.l. aj Pontské král ovstvo, z ktorého, spolu s Bitýniou, vznikla v roku 63 p.n.l. rímska provincia. V 63. p.n.l. bola anektovaná a vytvorená provincia Sýria. Po prehratej bitke pri Aktiu napokon v roku 31 p.n.l. padol aj Egypt. Napriek tomu, že novo dobyté územia boli spravované ako rímske provincie, ostala gréčtina v používaní popri latinčine, ktorej znalost bola pre miestnu populáciu limitovaná, napriek jej používaniu v administratíve, súdnictve a armáde. Gréčtina bola v nových rímskych provinciách zavedená už dlhé roky, používala sa vo všetkých sférach a zároveň mala aj vel kú prestíž, takže latinizácia tohto územia bola pre Rimanov nepraktická. De facto tu bol zavedený bilingvizmus, ktorý Rimanom neprekážal. Neskôr nebolo nič zvláštne, že sa rímska elita gréčtinu učila, či už hovorovú, alebo literárnu. Do rímskeho rečníctva sa dokonca dostalo aj učenie aticistického hnutia (vid 3.4.5). Jedna z ústredných postáv aticizmu, Dionysios z Halikarnasu, učil v Ríme 22 rokov. Za spomenutie stojí aj Ploutarchos, ktorý v Ríme učil približne 15 rokov v gréčtine a nepovažoval zdokonalenie sa v latinčine za potrebné 42. Týmto sa oba jazyky, gréčtina a latinčina, dostali do blízkeho kontaktu, čo viedlo k mnohým lexikálnym výpožičkám a istému gramatickému a fonologickému zbližovaniu sa oboch jazykoch navzájom. Napríklad rozširovanie perifrastických konštrukcií vo hovorovej latinčine je pripisované vplyvu gréčtiny 43. Vplyvy latinčiny sa objavovali prevažne v oficiálnej koiné používanej v administratíve, predovšetkým 42 Horrocks 2010: Adrados 2005:

39 prekladaním latinských dokumentov. Táto novo vzniknutá koiné (ἡ κοινὴ διάλεκτος spoločné nárečie ) však nebola čistá atičtina. Niektoré javy, najmä tie, ktoré boli obmedzené len na atičtinu, neboli do koiné prevzaté a ako náhrada sa preberajú najmä iónske prvky. Je to napr. atická deklinácia typu νεώς, νεῶ, atické hláskové zafarbenie ττ, ρρ, ktoré sa do koiné dostalo v iónskej podobe σσ, ρσ, atd. Po vzore predošlej kapitoly si ale najskôr načrtnime vývoj hláskového systému. 3.1 Hláskové zmeny Vokalické Vokalický systém vychádzal zo systému atičtiny z obdobia približne v 4. storočí p.n.l., ktorý pozostával z krátkych vokálov /a, e, i, y, o/ a dlhých vokálov /a:, E:, e:, i:, y:, u:, o:/. Tento systém sa postupne zjednodušoval a stabilizoval. Všetky diftongy sa monoftongizovali: /ai/ sa monoftongizovalo v /E:/ a /oi/ v /y/. Dlhé diftongy /a:i/, /E:i/ a /o:i/ stratili svoj druhý element a splynuli s odpovedajúcimi krátkymi vokálmi, v prípade /E:/ to bolo /e/, ked že v krátkovokalickom systéme sa nerozlišovala dvojaká výslovnost e-ového vokálu. V diftongoch /au, eu, E:u/ sa druhý element zmenil na frikatívu [af/av, ef/ev, if/iv], kde znelost bola nadobudnutá, ak následujúci segment bol znelý a diftong /yi/ sa monoftongizoval v /y/. Dlhý vokál /e:/ splynul s /i:/ a /E:/ sa posunulo do polohy /e:/, ktoré neskôr takisto prešlo v /i:/. Medzeru po týchto posunoch vyplnila vyššie spomínaná monoftongizácia /ai/ > /E:/, kde táto fonéma prešla do artikulačnej polohy /e:/. Krátko potom, čo nastali posledné posuny v dlhovokalickom systéme, sa prestala rozlišovat dĺžka vokálov, spôsobená pravdepodobne prechodom z melodického prízvuku na dynamický 44. Dlhovokalický systém teda postupom času splynul s krátkovokalickým, v ktorom jediná zmena bola /u/ > /y/, a boli teda relatívne paralelné, čo dovolilo jednoduché splynutie. Tu vznikla aj nová fonéma /u/, ktorý v krátkovokalickom systéme zanikol spomínanom posune. Výsledkom týchto zmien bolo teda postupné zjednodušenie na systém so šiestimi fonémami /a e i y u o/. Koiné zároveň už nemala žiadne diftongy. 44 Browning 1983: 26 33

40 Zbližovanie výslovnosti jednotlivých vokálov viedlo aj ku zmenám výslovnosti grafickej reprezentácie zvukov: ι, ει, η, ηι pre [i], οι, υ pre [y], αι, ε pre [e]. Z grafiky sa tiež vypúšt a iota subscriptum Konsonantické Neznelé okluzívy /p, t, k/ ostali nezmenené, ale po nazálach sa objavovali znelé alofony μπ, ντ, γκ = [mb, nd, Ng]. Znelé okluzívy /b, d, g/ sa stali znelými frikatívami /B, D, G/ a aspiráty /p h, t h, k h / sa stali neznelými frikatívami /f, T, x/. Tieto zmeny sa diali postupne aj v predošlom období, pravdepodobne aj v atickom dialekte (vid 2.1.3). V období koiné je táto zmena však už istá. Sonanty /m, n, l, r/ ostali nezmenené. /zd/ zapisované ζ postupne menilo výslovnost v [zz] a potom v [z], čo vytvorilo novo fonému /z/ 45. Zaniklo /h/, ktoré sa objavovalo už len na začiatku slov a v kompozitách. Je to zmena, ktorá sa objavovala už v nejakých antických dialektoch, napríklad iónčine, ale v tomto období sa prestalo vyslovovat všade. Taktiež sa predpokladá, že veláry /k, k h, g, x, G/ sa pred [i, y, e, j] palatizovali v [c, c h, é, ç, j] 46. Gemináty sa postupne začínali zjednodušovat degemináciou. 3.2 Morfologické a syntaktické zmeny V koiné sa od jej začiatkov vynechávali niektoré atické formy. Duál úplne zanikol. Substantíva s nepravidelným skloňovaním sa často nahrádzali synonymami, platilo to najmä pre jednoslabičné slová, u ktorých nebol predel medzi kmeňom a sufixom jednoznačný. Ako príklad si môžeme uviest ναῦς, νηός/νεώς lod, ktoré bolo nahradené pravidelným πλοῖον, alebo οἶς, οἰος ovca, ktoré sa nahradzovalo slovom πρόβατον. Atická deklinácia νεώς, νεῶ bola nahradená pravidelným skloňovaním, vyskytujúcim sa v iných dialektoch ναός, ναοῦ. Analogicky sa to objavovalo aj pri adjektívach, obzvlášt u tých, kde skloňovanie bolo komplikované kontrakciou vokálov: ὑγιής, ὑγιᾶ nahradené ὑγιής, ὑγιῆ. Nepravidelné stupňovanie adjektív bolo čím d alej, tým viac nahradzované pravidelným -τερος pre komparatív a -τατος pre superlatív: θάσσων, nepravidelný komparatív od ταχύς rýchly bol nahradený pomocou ταχύτερος a superlatív τάχιστος nahradený pomocou ταχύτατος. U mnohých adjektív však ostalo nepravidelné stupňovanie. 45 [z] bol predtým len alofon /s/ pred znelými konsonantmi 46 Horrocks 2010:

41 V tejto dobe sa začínajú objavovat malé zmeny v skloňovaní. Jedná sa o neutrá na -ιον, pri ktorých sa objavuje aj zakončenie na -ιν. Kratšie formy však nevylúčili úplne tie dlhšie, ale existovali k ním ako alternatívy. Podobný jav sa dá pozorovat aj u maskulín vo vlastných menách končiacich na -ιος, ktoré koncovku skrátili na -ις. Objavoval sa aj akuzatív πατέραν, miesto πατέρα od slova πατήρ otec na základe analógie s a-kmeňmi. Je to však jav, ktorý je dokonaný až počas stredoveku, kde sa sériou analógii spojených s fonologickými zmenami a úplnou stratou datívu podstatne zmenil systém skloňovania. Atematické slovesá na -μι sa zvykli nahrádzat tematickými -ω: δείκνυμι nahradené pomocou δεικνύω. Často používané nepravidelné slovesá a ich zloženiny, ako sú slovesá ἵημι, ἵστημι, τίθημι a δίδωμι, ostali v používaní. Nepravidelná paradigma οἶδα, οἶσθα, οἶδε, ἴσμεν, ἴστε, ἴσασι bola nahradená pravidelnou paradigmou οἶδα, οἶδας, οἶδε, οἶδαμεν, οἶδατε, οἶδασι. Médium futúra bolo nahradené aktívom futúra, napr. ἀκούσομαι nahradené pomocouἀκούσω. Podobne bolo nahradzované médium aoristu pasívnym aoristom, napr. ἀπεκρινάμην bolo nahradené ἀπεκρίθην. Obe tieto zmeny boli súčast ou reorganizácie slovesných rodov z troch (aktívum, médium, pasívum) na dva. Napriek tomu sa významovo nejaké mediálne tvary uchovali, morfologicky sú však pasíva. Význam aoristu a perfekta sa spojil do významu aoristu, tj. dokonavého minulého času, pričom sa tvary perfekta zachovali aj v neskorších textoch koiné, významovo boli ale stále rovnaké s aoristom. Tu vznikol častý problém so zamieňaním aoristu a nepravidelného perfekta, pri ktorom mohol byt začiatok slovesa zamieňaný s augmentom. Je to napríklad perf. εὕρηκα miesto aor. εὗρον, perf. ἔβηκα, vytvoreného z klasického perfekta βέβηκα, miesto aoristu ἔβην. Toto neskôr viedlo k eventuálnemu zániku perfekta. Optatív sa prestal používat, okrem použitia v ustálených spojeniach, ktoré mali skôr lexikálny charakter ako gramatický. Nahrádza ho konjunktív a perifrastické konštrukcie. Konjunktív prézenta sa zhodoval formou výslovnosti s prézentom indikatívu: λύω a λύω, λύεις a λύῃς, λύει a λύῃ, λύομεν a λύωμεν, čo občas vedie k zámene aj 2. os. pl. a 3. os. pl., kde sa výslovnost líši. Napriek tomu ostáva konjunktív zachovaný, pretože má odlišnú funkciu ako indikatív a nemôže sa objavovat v rovnakom kontexte. Dochádzalo aj k nejakým zmenám v sufixoch, z ktorých najmarkantnejšie je roz- 35

42 širovanie koncovky pre 3. os. pl. -σαν v imperfekte a aoriste a zmena koncovky 3. os. sg. imperatívu aoristu -ον > -ε. Sufixy imperfekta/silného aoristu sa často zamieňali so sufixami pre slabý aorist, čo viedlo k zlúčeniu oboch paradigiem počas stredoveku. Futúrum ako špeciálny tvar slovesa sa udržiavalo ako v hovorovom, tak aj v písomnom jazyku. S postupom času sa však začína vyjadrovat rôznymi perifrastickými konštrukci-ami. Vedl a perifrastických konštrukcií na vyjadrenie futúra existovali aj konštrukcie vyjadrujúce význam pôvodného perfekta alebo konštrukcie vyjadrujúce priebehovost. Väčšinou sú formované pomocou slovesa εἰμί byt a ἔχω mat spolu s infinitívom alebo particípiom. Tieto tvary však netvoria dobre organizovaný systém a mnohokrát sa zamieňajú. Niektoré z nich sa ale postupom času používajú častejšie, až sa napokon v priebehu stredoveku stávajú štandardom. Browning 47 uvádza tieto konštrukcie: (17) (a) εἰμί + particípium prézenta aktíva alebo ἦν - imperfektum slovesa byt pre vyjadrenie minulosti. Objavovala sa už v klasickej dobe, ale jej používanie v koiné výrazne narástlo. Vyjadrovala sa ňou priebehovost deja, tj. slúžila ako náhrada prézentu a imperfekta. Ked že priebehovost sa rozlišovala najmä opozíciou imperfektívneho a perfektívneho kmeňa, používanie tejto konštrukcie nikdy nenahradilo prézent a imperfektum. (b) εἰμί + particípium perfekta aktíva nahradzovalo perfektum, ktoré sa v koiné prestávalo používat vo význame súčasného stavu vzniknutého z minulého deja. Objavuje sa aj s particípiom aoristu, ked že perfektum a aorist boli pokládané za rovnaké. Pomocné sloveso εἰμί je častejšie v imperfekte, takže význam konštrukcie je zhodný so starým pluskvamperfektom. (c) εἰμί + particípium perfekta pasíva alebo aoristu pasíva nahrádza médiopasívne perfektum. (d) ἔχω + aktívne particípium, väčšinou aoristu, nahrádza perfektum pre tranzitívne slovesá. Rovnakú funkciu má aj konštrukcia ἔχω + particípium perfekta pasíva. Je však vel mi ojedinelá. (e) ἔχω + infinitív nahrádza futúrum. Najčastejšie sa používa infinitív aoristu. 47 Browning 1983:

43 Táto konštrukcia je vel mi obvyklá v neskoršej koiné a odráža hovorený jazyk. Objavuje sa aj konštrukcia εἶχον + infinitív, ktorá nahrádza potenciálny a podmienkový spôsob, vyjadrovaný v klasickej gréčtine pomocou optatívu a častice ἄν. (f) θέλω + infinitív takisto vyjadruje futúrum, má však odtieň vôle namiesto povinnosti. Táto konštrukcia sa stala bežnou až v stredoveku. (g) Ďalšie ekvivalenty futúra sú: ὀφείλω + infinitív, μέλλω + infinitív, ἔσομαι + particípium prézenta, ἵνα + konjunktív. Sú však používané vel mi málo. Zo všetkých týchto zmien vychádza slovesný systém neskorej koiné s dvoma slovesnými kmeňmi odpovedajúcimi dvom aspektom, tj. imperfektívnemu a perfektívnemu. Rezultatívny bol nahradený perifrastickými konštrukciami. S dvoma tvarmi ostal takisto slovesný rod, tj. aktívny a médiopasívny, spôsobený zánikom mediálnych tvarov. Ostali tri slovesné spôsoby, tj. indikatív, imperatív a konjunktív a dva časy s vlastným tvarom, prítomný a minulý. Budúci sa vyjadruje kontextom alebo perifrastickými konštrukciami. V tejto dobe postupne začína zanikat datív. Ten sa v starej gréčtine používal na vyjadrenie nie len datívu, ale aj lokatívu a inštrumentálu. To často viedlo k mnohoznačnosti, tak sa už v klasickej gréčtine začali objavovat iné konštrukcie, ako je napríklad διὰ + genitív pre vyjadrenie inštrumentálu. V koiné sa na vyjadrenie lokatívu začína používat εἰς + akuzatív, ktorý pôvodne vyjadroval smer, miesto ἐν + datív. Pre vyjadrenie inštrumentálu sa používala aj spojka ἐν + datív, ale neskôr bola častejšie nahradená vyššie spomenutým διὰ + genitív a napokon od 4. storočia sa používalo μετὰ + genitív. Datív ostáva zachovaný v pôvodnom význame datívu, tj. na vyjadrenie nepriameho predmetu. Ten je občas nahradzovaný najskôr v osobných zámenách akuzatívom: ἀποστελῶ σε posielam ti, σὲ δίδω dávam ti a neskôr genitívom: ἔπεμψά σου poslal som ti. Neskôr sa používanie genitívu rozšírilo na substantíva: ἔδωκα οὖν Μαξίμου dal som Maximusovi. Táto tendencia oslabovania datívu viedla k jeho zániku približne v 9./10. storočí Browning 1983: 37 37

44 3.3 Dialekty hovorovej koiné Mimo teritórií, kde bola gréčtina materským jazykom už dlhé storočia, bola v nových teritóriách v 3. storočí p.n.l. gréčtina materským jazykom len vzdelaných vrstiev a kolonistov. Nebola teda materským jazykom pre mnohých l udí a jedine v Malej Ázii sa priblížila k odstráneniu domácich jazykov, ktoré boli prostriedkom domáceho dorozumievania sa 49. Väčšina týchto obyvatel ov sa ale gréčtinu naučila ako cudzí jazyk, a ked chceli byt zamestnaní vo vedení štátu, museli sa ju naučit vel mi dôsledne. Samozrejme, že sa Gréci s domorodým obyvatel stvom stretávali dennodenne a vznikali rodiny, čím vznikal v tejto sfére spoločnosti silný jazykový kontakt spojený s bilingvizmom, ktorý vyústil v regionálne variety obyčajných l udí, teda Grékov, Egypt anov, Arabov, Židov, Peržanov atd. Sú to práve dokumenty z týchto oblastí, v ktorých sa občas objavujú charakteristické znaky, ktoré nám dávajú nejaké dôkazy o regionálnej odlišnosti jednotlivých krajov grécky hovoriaceho sveta. Z miestnych variet (mimo gréckej) boli najdominantnejšie egyptská, maloázijská a sýrsko-palestínska Egyptská koiné Egyptská varieta koiné je dobre doložená aj v miestnej literatúre, ale hlavné poznatky pochádzajú z dokumentov písaných na papyrusoch, ktoré majú často súkromný charakter, a teda nevyžadovali literárny štýl písania. Mnohé prvky egyptskej koiné sú výsledkom bilingvizmu, pretože na území Egypta sa popri gréčtine používala aj domáca koptčina, posledné štádium vo vývoji egyptského jazyka. Egyptská koiné sa odlišuje najmä hláskovým systémom. Morfologické inovácie sa vyskytujú paralelne v celom gréckom svete a nemôžu byt považované za miestne špecifikácie. Z charakteristických rysov egyptskej koiné si môžeme uviest 50 (18) (a) Časté zamieňanie znelých a neznelých okluzív /t/ - /d/, /k/ - /g/ a neznelých a aspirovaných neznelých konsonantov. Je to spôsobené tým, že v koptčine neexistovala fonologická opozícia medzi znelými a neznelými explozívami, čo viedlo k zamieňaniu aj v gréčtine. 49 Horrocks 2010: Bubeník 1989: , Horrocks 2010:

45 (b) Podobné je to aj so zamieňaním σ a ζ, odrážajúce neprítomnost fonologického rozdielu medzi /s/ a /z/ v koptčine. (c) V oblasti Fajjúm sa často zamieňa aj λ, ρ /l, r/, ktoré sa rovnako zamieňali v miestnom dialekte koptčiny 51. (d) Ďalej sa často zamieňajú zápisy ο/ω s ου, rovnako pod vplyvom koptčiny, kde sa /o/ a /u/ neutralizovalo po nazále a na konci slova ak na nich nebol prízvuk. (e) Rovnako zamieňanie α a ε/αι, α a ο/ω, ο/ω a ε/αι naznačuje, že hlásky /a/, /e/ a /o/ boli v neprízvučnej pozícii asimilované do /@/ ako v koptčine. (f) Koncové /n/ a /s/ sa často vynecháva Maloázijská koiné Východne pobrežie Malej Ázie bolo grécke už počas staroveku a vnútrozemie bolo, na rozdiel od Egypta, etnicky a jazykovo vel mi heterogénne, s fryžským a pisidským jazykom pretrvávajúcim popri gréčtine až do doby krest anstva. Vplyv koiné bol teda v regiónoch rôzny, ale niektoré rysy sú platné pre celé územie Malej Ázie. Medzi nich patrí 52 (19) (a) Častý zánik neprízvučných vokálov na začiatku a uprostred slov. (b) Paralelne sa vyskytujúce α/ε popri αυ/ευ [af/ef]. (c) Splývanie výslovnosti [i] a [e], ak po nich nasleduje vokál: [ia/ea] > [ja], spolu s posunom prízvuku na posledný vokál, ak [i] a [e] boli prízvučné. (d) Zachovanie koncového /n/, ktoré postupne v hovorovej koiné mizlo. Tento rys je typický pre moderné dialekty Kapadócie a Pontosu, ktoré sa z maloázijskej variety koiné vyvíjali. (e) Artikulačný posun neprízvučného /e/ > /i/ a /o/ > /u/. Táto vlastnost (f) sa pripisuje frýžskemu substrátu a tiež sa zachováva aj v moderných dialektoch Kapadócie a Pontosu. Časté zamieňanie nominatívu plurálu a akuzatívu v 3. deklinácii. Menej časté je zamieňanie genitívu a datívu. 51 Tovar 2010: Horrocks 2010:

46 3.3.3 Sýrsko-palestínska koiné Táto koiné nie je vel mi dobre doložená na nápisoch a vôbec sa neobjavuje na súkromných dokumentoch, ktoré sú v Egypte tak početné. Mnoho poznatkov pochádza z náboženských textov ako je Septuaginta alebo Nový zákon, ktoré boli napísane pravdepodobne práve autormi z tohto územia. Odlišnosti v tejto koiné sú výsledkom semitských substrátov, ktorými sú najmä aramejčina, sýrčina a hebrejčina. Niektoré zo špecifikácii sýrsko-palestínskej koiné sú 53 : (20) (a) Artikulácia pôvodného vokálu /e:/ sa pred /r/ nezmenila v /i/. (b) Občas sa miesto /a/ objavuje /o/. (c) Diftongy αυ, ευ majú výslovnost [aw, ew]. (d) Na rozdiel od egyptskej koiné sa tu nezamieňajú znelé a neznelé okluzívy po nazále. (e) Pred skupiny hlások /s/ + konsonant sa často pridáva protetický vokál. (f) Rovnako ako v maloázijskej koiné sa zamieňa nominatív plurálu a akuzatívu v 3. deklinácii. 3.4 Koiné ako literárny dialekt Jazyk literatúry sa vyvíjal pomalšie ako hovorový. Jedná sa najmä o jazyk prózy, ktorý vo svojej tradícii pokračoval od klasickej doby. Ten sa zo začiatku od atičtiny znatel ne neodlišoval, okrem slovnej zásoby, do ktorej sa pod vplyvom hovorového jazyka dostávajú nové slová, najmä také, ktoré u klasických autorov neboli doložené. Iónske slová sa objavujú už u Xenofóna, Platóna, Aristotela alebo Epikura. Próza samozrejme nebola jediným žánrom ktorý sa v šíriacej koiné tvoril. Predovšetkým v jazyku komédie je jazyk replík bližšie hovorovej reči ako v hocijakej inej literatúre 54. To platí obzvlášt o autoroch tzv. novej komédie ako je Menandros, ktorého jazyk sa od atičtiny relatívne líši. Neskorší autori, ktorými sú napríklad Polybios, Diodoros, Epiktetos alebo Ploutarchos, píšu jazykom, ktorý sa začína výraznejšie odlišovat od klasického pred- 53 Bubeník 1989: Costas 1936: 47 40

47 chodcu a môže sa brat ako umelecky štylizovaná oficiálna koiné 55 alebo niečo ako kompromis medzi literárnym a hovorovým jazykom 56. Práve jazyk Epikteta sa považuje za najbližšiu reprezentáciu hovorového jazyka vzdelaných Grékov približne v 2. storočí n.l. Koiné bola obl úbeným jazykom aj pre tzv. technickú prózu, vd aka svojej stále sa rozširujúcej slovnej zásobe a formálne jasným štýlom písania. Medzi to patrili diela rôznych subjektov, ako je filozofia, medicína, astronómia, geografia, matematika atd. Mnoho dnešných gréckych slov objavujúcich sa vo vede pochádza práve z tohto obdobia. Ako názornú ukážku si môžeme uviest príklady niektorých autorov Menandros Po politických zmenách v gréckom svete stratili Atény svoje staré postavenie. Politická moc bola prevzatá macedónskym správcom, čím aj skončila aténska demokracia, čím sa zväčšil rozdiel v sociálnom postavení jednotlivých obyvatel ov. Život v gréckych mestách sa teda začal viac zameriavat na jedincov. Takže zatial čo stará komédia, ktorej autorom bol napríklad Aristofanes, mala silno politický charakter a bola cielená proti prominentným jedincom, nová komédia sa sústredila na rodinný život strednej vrstvy a komédia sa dostáva zo sveta politickej satiry k situačnej komédii, ktorá zobrazuje l udskú nerozumnost s dávkou irónie. Jedným z hlavných predstavitel ov tohto žánru je práve Menandros (cca 342/41-290). Ten vo svojich dielach používa jazyk, ktorý je považovaný za vel mi blízky odraz vtedajšej hovorovej atičtiny, resp. šíriacej sa koiné, ale viac konzervatívnej, ktorá sa v Aténach vyvíjala pomalšie. Jazyk replík je zároveň prispôsobený veku, sociálnemu postaveniu a pohlaviu postavy. Jeho diela nám však nezostali dokonale zachované. Je to pravdepodobne spôsobené práve tým, že počas aticistického hnutia sa kvôli hovorovosti jazyka na Menandrove diela nebral vel ký ohl ad. Ako charakteristické znaky vyskytujúce sa v koiné si môžeme uviest 57 : (21) (a) Chýba duál. (b) Tendencia zamieňat substantíva s nepravidelným skloňovaním za tie s pravidelným: πρόβατον miesto οἶς. 55 Horrocks 2010: Costas 1936: Horrocks 2010:

48 (c) Nahradzovanie atematických slovies na -μι tematickými koncovkami: δεικνύω miesto δείκνυμι. (d) Náhrada atického γίγνομαι, γιγνώσκω formami začínajúcimi na γιν-: γίνομαι, γινώσκω. (e) Aorist a perfektum sú často zamieňané. (f) Na rozdiel od koiné, Menandros stále používa optatív vo všetkých jeho funkciách. (g) V slovese οἶδα je namiesto novej pravdelnej paradigmy (vid 3.2) 2. os. sg. οἶσθας miesto οἶδας Polybios Historik Polybios (cca 200 p.n.l p.n.l.) sa narodil v Megalopolise v Arkádii, meste Achajského spolku. Potom, čo Rimania porazili Macedóncov, sa niekol ko Achajských prominentov, vrátane Polybia, dostalo do zajatia. Polybios sa však skamarátil so Scipiom a neskôr vo svojom diele opísal vzostup Rímskej republiky. Jazyk ktorý používa je blízky tomu, ktorí používali klasickí historici, ale klasické rysy sa v ňom objavujú v obmedzenejšej miere, čo naznačuje ich znížené používanie v hovorovej reči. Napriek tomu je v jeho diele mnoho hovorových a inovačných rysov. Medzi ne patrí najmä slovná zásoba, ktorá sa vo vel kom skladá z abstraktných pomenovaní charakteristických pre technickú prózu a archaických slov, najmä iónskych, ktoré sa používali v poézii a boli pravdepodobne v používaní v hovorovom jazyku. Ďalšími rysmi charakteristickými aj pre koiné sú 58 : (22) (a) Časté používanie deiktických zámen na štruktúrovanie textu a komplexných viet. (b) Občas zamieňaný komparatív a superlatív. Niekedy je pre superlatív používaná konštrukcia člen + komparatív. (c) Obmedzené používanie datívu a zvýšené používanie predložkových fráz. (d) Obmedzené používanie niektorých particípií, najmä futúra. 58 Horrocks 2010: 97 42

49 3.4.3 Septuaginta Septuaginta vznikla ako preklad Starého zákona v storočí p.n.l. v Prolemaiovskom Egypte. Už od 3. storočia mala väčšina židovského obyvatel stva Egypta gréčtinu ako svoj materský jazyk, a preto sa považovalo za potrebné mat grécky preklad svätých textov, aby sa ich znalost neobmedzovala iba na malý okruh l udí. Na preklad bolo údajne povolaných 72 učencov z Jeruzalema, od čoho sa odvodzuje názov z latinského septuaginta 70 a nepravidelnosti v štýle tohto diela nasvedčujú tomu, že prekladatel ov bolo skutočne mnoho. Text samotný nie je produktom literárnej tradície gréckych textov, neodrážajú sa v ňom tradičné literárne rysy, a je preto vo vel kej miere odrazom hovorového jazyka danej doby. Dávnejšie sa verilo, že odlišnost textu Septuaginty je spôsobená semitským substrátom a vplyvmi pri prekladaní. Po objavení papyrusov z Egypta, obsahujúcich súkromné správy, sa analýzou jazyka zistilo, že jazyk Septuaginty je vo všeobecných gramatických a lexikálnych črtách zhodný s tým hovorovým. Medzi rysy týchto textov patria napríklad 59 (23) (a) Časté používanie zámen na miestach, kde v literárnom jazyku nie sú. (b) Obmedzené používanie datívu. (c) Rovnako ako u Polybia sa tu objavujú zastaralé slova, ktoré z literárneho jazyka vypadli, ale v hovorovom zotrvávali. (d) Poradie slov vo vete je vo vel kej miere VSO. (e) Koncovky silného a slabého aoristu sa často zamieňajú. (f) Často sa vety začínajú spojkou καί Nový zákon Nový zákon je zbierka väčšinou originálnych gréckych textov, na rozdiel od Septuaginty, ktorej texty sú preklady. Jeho jazyk opät odráža hovorový jazyk väčšiny grécky hovoriaceho obyvatel stva, ktorý je zbavený rôznych literárnych rysov. Nový zákon vznikol na území, kde popri gréčtine sa vo vel kom používala najmä aramejčina, takže sa tu objavujú nejaké semitské rysy. Zároveň niektoré knihy sú považované za preklady práve z aramejčiny. Autorov bolo mnoho, a preto tu nachádzame rôzne 59 Horrocks 2010:

50 štýly písania a rôzne úrovne jazyka. Ako názornú ukážku si môžeme mimo bežných rysov hovorového jazyka prítomných aj v iných textoch uviest niektoré rysy semitského substrátu v Evanjeliu podl a Marka 60 (24) (a) Časté používanie spojky καί a na uvádzanie nových viet. (b) Poradie slov substantívum genitív adjektívum miesto bežnejšieho adjekívum substantívum genitív. (c) Nadbytočné používanie osobných zámen. (d) Distributivita vyjadrovaná reduplikáciou. (e) Číslovka εἷς jeden a substantívum ἄνθρωπος používané ako človek neurčité zámená miesto τις niekto. (f) Fráza καὶ ἐγένετο stalo sa, ktorá sa v gréckych textoch nevyskytuje. (g) πολλοί mnoho používané miesto πάντες všetci. (h) Časté používanie genitívu miesto adjektíva. 3.5 Aticizmus Ku koncu 1. storočia p.n.l. sa objavujú učitelia jazyka a rétoriky, ktorí kážu, že jazyk sa nemôže vyvíjat, pretože to spôsobuje úpadok a jediná správna forma gréckeho jazyka je tá, ktorú používali klasickí spisovatelia. Tiež rozširovali myšlienku, že koiné v písanom a aj hovorenom prejave musí byt odmietaná. V nasledujúcich dvoch storočiach toto učenie bralo na popularite a neskôr dominovalo gréckemu vzdelávaniu. Dostávalo sa do literatúry, kde imitovalo klasické jazykové prostriedky, či už skutočné, alebo dokonca aj vymyslené a odmietalo hovorový jazyk na tieto účely. Práve tu začína vývoj diglosie, charakteristickej pre gréčtinu, ktorá vrcholila v 19. a 20. storočí. Dôvodov bolo pravdepodobne viac, nie je však možné po takej dobe určit, ktorý z nich bol ten hlavný. Medzi najdôležitejšie faktory, ako ich uvádza Browning 61 patria: (25) (a) Rastúci rozdiel medzi literárnym a hovoreným jazykom, čo robilo problém učitel om. 60 Bubeník 1989: Browning 1983:

51 (b) Učitelia rétoriky vyzývali na bližšiu imitáciu klasického modelu rétoriky, a tým spôsobenú imitáciu jazyka. (c) Reakcia na rímsku nadvládu často pozostávala z nostalgického spomínania na staré časy, ked boli Gréci slobodní. Učitelia to často doplňovali textami výlučne z obdobia medzi perzskými vojnami a vládou Alexandra Vel kého. (d) Spoločnost výrazne rozdelená do tried potrebovala symbol svojho statusu, čím jazyk, ktorým hovorili masy l udí, nebol. (e) Spôsobené to mohlo byt aj tým, že sa koiné začínala viac dialekticky diferencovat. Prvými aticistami, ako je napríklad Dionysios z Halikarnasu alebo Caecilius, boli profesionálni rétori, ktorí chceli skôr upravit štýl jazyka ako jeho celkovú formu 62. Neskorší aticisti, ktorými boli napríklad Frynichos, Moeris, Pausanias, Aelius, Pollux, Flavius Iosephus atd., chceli jazyk úplne očistit od elementov, ktoré sa do neho dostali z hovorového jazyka, a ktoré neboli doložené u antických spisovatel ov. Títo l udia spolu s rétormi ako boli Herodes Atticus, Filostratos, Aelius Aristides, atd. tvorili tzv. druhý sofizmus a spoločne sa snažili zabránit vývoju jazyka. Ich vplyv možno vidiet od tejto doby nie len v textoch krest anských spisovatel ov zo 4. storočia, ktorých jazyk sa neskôr zvykol napodobňovat, ale aj u Byzantských spisovatel ov, ako je Psellos alebo Anna Komnena. V jazyku sa to prejavovalo zmenami v každej sfére, od fonológie po syntax. Didaktická literatúra uvádza špecifické návody, aké slová sa majú nahradzovat svojimi atickými ekvivalentmi, zastarané skloňovanie bolo preferované pred súčasným, vrátane tzv. atickej deklinácie νεώς, νεῶ a duálu. Formy koiné boli označované ako nesprávne, vulgárne alebo dokonca šokujúce. Aticistický jazyk však nebol jednotný. Objavoval sa v mnohých variáciách a stupňoch kvality, pretože autori literatúry atičtinu, dlho mŕtvu, nepoznali dokonale, čo viedlo k častým chybám. Niektorí autori často nechávajú inovačné formy koiné, zatial čo iní opravujú aj to, čo nemajú. Medzi takéto chyby patria napríklad: používanie média tam, kde atičtina používa aktívum, zlé používanie datívu, použitie optatívu s časticou ἐάν na vyjadrenie podmienky miesto εἰ, nesprávne tvary substantív v nominatíve, najmä kvôli zlej analógii: 62 Costas 1936: 72 45

52 ῥιν miesto ῥις nos z analógie G. sg. ῥινός. Zlé tvorenie niektorých augmentov slovies, aorist pasíva -ην miesto -θην a často zlé vytvorené nepravidelné aoristy alebo futúra. Medzi rysy, ktoré aticisti považovali za atické a propagovali ich používanie patria napríklad 63 : (26) (a) Atické ττ a ρρ miesto σσ a ρσ. (b) Predložka ξύν miesto zjednodušeného σύν s. (c) Formovanie abstraktných substantív s členom neutra τό a adjektívami zhodnými v rode. (d) Používanie datívu vo všetkých jeho pôvodných funkciách a používanie duálu (e) Používanie kontrahovaných tvarov substantív, kde koiné preferovala nekontrahované varianty: ὀστοῦν miesto ὀστέον. (f) Používanie atického skloňovania typu νεώς, νεῶ miesto ναός, ναοῦ. (g) Formy γιγνώσκω a γίγνομαι miesto zjednodušených foriem γινώσκω a γίνομαι. (h) Používanie všetkých starých slovesných foriem miesto rozširujúcich sa perifrastických konštrukcií. Zároveň používanie perfekta v jeho pôvodnom význame. (i) Používanie média, ktoré sa z koiné vytrácalo. To platí aj pre optatív. Tento vývoj v literárnom jazyku zapečatil osud hovorovej gréčtiny ako literárneho jazyka, ktorá sa do literatúry vo väčšej miere dostala až v neskorom stredoveku. Zároveň podporoval diglosiu, ktorú zaviedli učitelia rétoriky v 1. storočí. Napriek tomu sa občas vyskytla nejaká literatúra spojená s hovorovou gréčtinou. Jednalo sa prevažne o texty vzniknuté d alej od kultúrnych centier, niektoré aj na vidieku, napísané väčšinou kňazmi, ktorí boli často jedinými gramotnými l ud mi v okolí. Boli pravdepodobne čítané nahlas miestnym obyvatel om, poskytovali duševné poučenie alebo popisovali ideálny typ človeka 64. V 4. storočí začal aticizmus ustupovat, ale v istej miere pretrvával aj počas stredoveku. 63 Horrocks 2010: Browning 1983: 50 46

53 4 Stredoveká gréčtina Rímska ríša sa po rokoch stability a prosperity v 1. a 2. storočí ocitla po páde Severovskej dynastie v kríze. Od roku 235 do 284 sa bojovalo s Peržanmi na východe a s germánskymi kmeňmi na západe. Zároveň sa vystriedalo mnoho cisárov. V týchto podmienkach sa znižovala dôležitost Ríma ako hlavného mesta, pretože aristokracia a cisári sa často st ahovali do strategicky dôležitejších miest. S decentralizáciou moci dostali miestne kultúry možnost prospechu. Rovnako sa mohlo vyvíjat aj krest anstvo, ktoré bolo v tej dobe ešte menšinové. Od roku 284 sa krajina stabilizovala. Po nástupe Konštantína I. na trón sa Konštantínopol, pôvodne Byzantion, stal v roku 330 hlavným mestom Rímskej ríše. Pod vládou Konštantína sa v ríši šírilo krest anstvo a v roku 380 bolo ediktom vyhlásené za hlavnú vieru ríše. Neskôr, po smrti Theodosia I. sa Rímska ríša oficiálne rozdelila na dve, východnú a západnú, potom, čo ich Teodosius odkázal svojím dvom synom, západnú Honoriovi a východnú Arkadiovi. Zatial čo ríša na západe upadala, na východe prosperovala. Západorímska ríša napokon v roku 476, po prevrate Odoacera, padla. Za vlády Justiniána I. sa Byzantskej ríši podarilo dobyt niektoré stratené územia Západorímskej ríše, ale tieto vít azstva boli relatívne krátkodobé. Byzantská ríša sa čím d alej, tým viac stávala terčom nájazdov okolitých krajín alebo kmeňov, ako boli Bulhari, Slovania, Arabi, Peržania atd. V 6. storočí sa na území dnešného Bulharska a neskôr na území Peloponézu usadili Slovania, ktorí sa neskôr dostali pod nadvládu Bulharov. Dobyté územia v Hispánii obsadili Vizigóti, v Itálii Longobardi. V 7. storočí padla vel ká a čast Byzantskej ríše do rúk Arabov, vrátane Egypta, ktorý bol vel mi dôležitý. Počas tejto doby nastal vel ký posun obyvatel stva, úpadok kultúry, literatúry a vzdelania. Nastalo teda niečo podobné, ako temné obdobie v staroveku. Toto obdobie trvalo do polovice 9. storočia. Po stabilizácii v polovici 9. storočia nastalo obdobie nového prospechu, nazývané Macedónska renesancia, ktoré trvalo do polovice 11. storočia. Počas tejto doby sa po nezhodách v krest anskom učení od seba v roku 1054 oddelili cirkvi na západnú (katolícku) a východnú (pravoslávnu). V druhej polovici 11. storočia boli obsadené Byzantské provincie na juhu Itálie a na Sicílii. Na východe Seldžucká ríša obsadila 47

54 Bagdad, ktorému vládli Arabi a rozširovala sa d alej do Malej Ázie. Po prehratej bitke v roku 1071 bola vel ká čast Malej Ázie postupne obsadená Seldžukmi, kde vytvorili Rúmsky sultanát. Po nástupe Alexia I. Komnena na trón sa Byzantskej ríši podarilo dobyt niektoré územia, vrátane území v Malej Ázii. V 12. storočí si Byzantská ríša opät obnovila svoje postavenie a autoritu, čo opät prinieslo dobu, počas ktorej sa obnovovalo vzdelanie, kultúra a literatúra. Koncom 11. storočia a počas 12. storočia viedla cez územie Byzantskej ríše cesta križiackych výprav. Udalosti spojené s križiackymi výpravami len podporovali neznášanlivost Byzantskej ríše voči západu. Zároveň boli v Konštantínopole mnohí talianski obchodníci, ktorí pod vplyvom rozširovania vlastného bohatstva, kazili obchod Byzantskej ríše. To vyústilo v roku 1171 k zatknutiu benátskych obchodníkov a v roku 1182 k vyvraždeniu obchodníkov z Pisy a Janova. V roku 1202 bola vyhlásená štvrtá križiacka výprava. Benátsky dóža Enrico Dandolo súhlasil s poskytnutím lodí, ak dostane čast vojnovej koristi. Vtedy si Alexios IV. Angelos nárokoval Byzantský trón a žiadal križiakov, aby tiahli cez Konštantínopol, za čo im dal vel kú peňažnú odmenu. Tí súhlasili a v roku 1203 sa vybrali smerom na Konštantínopol. Alexios sa ale chcel dištancovat od západných útočníkov a bez ich obrany bol po krátkej dobe zavraždený Alexiom V. Doukasom. Ten sa pred útočníkmi nedokázal ubránit a Konštantínopol bol 13. apríla dobytý. Križiaci mesto vydrancovali a odniesli z neho nahromadené bohatstvo Byzantskej ríše. Vzniklo Latinské cisárstvo, ktoré sa rozprestieralo najmä v blízkosti Konštantínopola. Zvyšok Byzantskej ríše bol rozdelený na viacero katolíckych panstiev. Benátky si privlastnili niektoré ostrovy a vel kú čast Konštantínopolu. Byzantská aristokracia vládla stále v Trapezuntskom cisárstve, v Epiruse a v meste Nikaia, z ktorého sa postupne podarilo obnovit do malej miery Byzantskú ríšu, pod vládou dynastie Palaiologovcov. Z okupácie katolíckych dynastií sa ale Byzantská ríša nikdy nepozbierala a stala sa l ahkým terčom pre Osmanských Turkov, ktorí postupne dobyli byzantské územia a v roku 1453 aj Konštantínopol. Grécky jazyk sa od úpadku Západorímskej ríše postupne stával na východe používanejším, až napokon bol od roku 610 oficiálnym jazykom Byzantskej ríše. Gréčtina sa v tejto dlhej dobe ocitla pod rôznymi vonkajšími vplyvmi, miestami ostala aj v izolácii, ako to bolo napríklad na okrajoch ríše alebo na ostrovoch. Zároveň 48

55 si prešla mnohými zmenami, ktoré sa od konca stredoveku vo vel kej miere udržali do modernej gréčtiny. Pozrime sa najskôr na hláskové zmeny. 4.1 Hláskove zmeny Hláskoslovie ostalo oproti koiné málo zmenené. /y/ prešlo v /i/, čím sa zo systému odstránila jedna fonéma. V aténskom, megarskom, eubojskom, ejinskom, manijskom a tsakónskom dialekte sa toto /y/ však posunulo do polohy /u/. Okrem /a/ zanikli všetky vokály na začiatku slov v neprízvučnej polohe: ὁσπήτιον > σπίτι, ἡμέρα > μέρα, οὐδεν > δέν atd. Tento zánik začiatočného vokálu mal vel ký vplyv na morfológiu, ako je napríklad zánik neprízvučného augmentu, zmena slovesných prefixov: ξυπνῶ < ἐξυπνῶ, vznik nových enklitických zámen atd. Skupiny [i] + vokál a [e] + vokál splynuli do [j] + vokál. Zároveň sa posunul prízvuk, ak ho nieslo [i/e]: παιδία [pe"dja] < παιδιά [pe"dia]. V sfére konsonantov prebehla degeminácia: πολύ < πολλύ. Táto zmena má dôležité dialektické výnimky. Ďalšou dôležitou zmenou bol zánik -ν na konci slov, okrem prípadov, ked následoval vokál: βασιλέα < βασιλέαν. Táto zmena je taktiež s dôležitými výnimkami v dialektoch. Zanikli aj nazály pred frikatívou: νύφη - νύμφι. Konsonantické skupiny obsahujúce okluzíva + okluzíva, frikatíva + frikatíva sa zmenili na frikatíva + okluzíva a [s] + frikatíva: κτ, χθ > χτ, πτ, φθ > φτ, σθ > στ, σχ > σκ. Občas je zachovaná stará výslovnost týchto zmien, a to najmä pri preberaní slov z aticistického jazyka. Napríklad popri λευτεριά nachádzame ἐλευθερία s pôvodným začiatočným vokálom, popri σκολειό nacházmae σχολεῖο a ἄσκημος popri ἄσχημος, ktoré majú zachované pôvodné skupiny konsonantov. 4.2 Morfologické a syntaktické zmeny V priebehu stredoveku sa najväčšie zmeny udiali v sfére morfológie. Vel ká zmena nastala v skloňovaní, kde sa postupne pomocou analógií prekonávali odlišnosti medzi vokalickými a konsonantickými kmeňmi. U slovies nastalo zjednodušovanie paradigiem, spôsobené častým splývaním a analógiami. Datovanie nasledujúcich zmien sa mnohokrát nedá presne určit, pretože literatúra v hovorovom jazyku sa po úpadku literatúry v 7./8. storočí začína vo väčšom množstve objavovat až od 12. storočia. 49

56 Nasleduje popis morfologických a syntaktických zmien, z ktorých sa väčšina udržala do modernej gréčtiny. Paradigma skloňovania, ak nie je označená inak, je uvedená v poradí: nominatív, genitív, akuzatív. Časovanie je uvedené v poradí: 1.,2.,3. osoba singuláru, 1.,2.,3. osoba plurálu Zánik datívu Napriek tomu, že datív ostal v písomnom jazyku v používaní, v hovorovom úplne zanikol, okrem zaužívaných fráz, ako je napríklad δόξα τῷ Θεῷ vd aka bohu. Namiesto neho sa používa akuzatív, genitív alebo je nahradený predložkovými frázami, ako sú εἰς (neskôr σέ) + akuzatív, διά, μετά (neskôr μέ) + akuzatív. S akuzatívom sa postupne začali spájat všetky predložky, ktorých počet bol počas stredoveku redukovaný na: εἰς (neskôr σέ) na, do, v, μετά (neskôr μέ) s, διά (neskôr γιά) pre, o, ἀπό z, od, χωρίς bez, ὥς pokial. V modernej gréčtine existujú predložky, ktoré sa spájajú aj s genitívom. Tie však boli prevzaté z kathareusy Substantíva 1. deklinácia Klasická 1. deklinácia rozlišovala u feminín tematické vokály (nominatív/genitív): (1) -ᾱ/-ᾱς (2) -ᾰ, ης, (3) -ᾰ/-ᾱς, (4) -η/-ης. Masklína 1. deklinácie mali nominatív zakončený na -ας/-ης a genitív na -ου. Po zániku dĺžky vokálov a analogickom vyrovnávaní mali všetky sufixy rovnaký vokál ako nominatív. Počas stredoveku sa teda tieto paradigmy zjednodušili na -α/-ας alebo -η/-ης [-i/is]. Feminína sa následne v singulári skloňovali rovnako ako predtým, ale s rovnakým tematickým vokálom: -α, -ας, -αν/-η, -ης, -ην. Po zániku koncového -ν splynul nominatív s akuzatívom a paradigma sa zjednodušila na -α, -ας, -α/-η, -ης, -η. Genitívny sufix maskulín -ου sa zmenil na -α alebo -η, podl a toho, aký bol tematický vokál v nominatíve. Paradigma sa teda zmenila z -ας, -ου, -αν/-ης, -ου, -ην na -ας, -α, αν/-ης, -η, -ην. Zánikom koncového -ν splynul genitív s akuzatívom a paradigma sa zjednodušila na -ας, -α, -α/-ης, -η, -η. V pluráli vokalické kmene ovplyvnila paradigma konsonantických kmeňov. Nominatív -ες a akuzatív -ας ovplyvnil vokalické kmene, ktoré boli v nominatíve zakončené na -αι [e] a v akuzatíve zakončené na -ας, rovnako ako v konsonantickej deklinácii. 50

57 Sufix nominatívu sa pod vplyvom rovnakého sufixu akuzatívu v oboch deklináciach zmenil na -ες. Následné splývanie nominatívu a akuzatívu v singulári spôsobilo to, že aj akuzatív bol nahradený sufixom -ες. Pôvodná koncovka genitívu plurálu -ων ostala zachovaná. Paradigma plurálu bola teda -ες, -ων, -ες. 2. deklinácia Pôvodná paradigma maskulin o-kmeňov ostala zachovaná s výnimkou A. sg. -ον, kde koncové -ν zaniklo: sg. -ος, -ου, -ο, pl. -οι, -ων, -ους. Zachovaný ostal aj vokatív na -ε. Neutrá 2. deklinácie všeobecne končili na vokál + -ν: ξύλον, παιδίν. Druhý prípad vznikal ešte počas koiné, kedy sa tvary neutier na -ιον skrátili tento sufix na -ιν. Zároveň sa týmto sufixom nahrádzali neutrá s nepravidelným skloňovaním: παιδίν < παιδίον < παῖς. V týchto tvaroch koncové -ν zaniklo. Genitívny sufix -ου ostal zachovaný, rovnako ako u ostatných o-kmeňov. Zachovaný ostal aj sufix nominatívu a akuzatívu plurálu -α/ιά a sufix genitívu -ων. Paradigma teda pozostávala zo singuláru -ο/ί, -ου, -ο/ί a plurálu -α/ία, -ων, -α/ία. 3. deklinácia Paradigma konsonantických kmeňov sa postupne zmenila na rovnakú, aká bola u vokalických. Zároveň sa niektoré konsonantické kmene nahradili deminutívnym sufixom -ι, ktoré sa potom skloňovali ako neutrá. Ked že -ν bola koncovka všetkých vokalických kmeňov, pridala sa aj ku konsonantickým, dávajúc u maskulín -αν. Z tohto tvaru, d alšou analógiou s vokalickými kmeňmi, vznikol nominatív -ας α genitív -α. Koncové -ν zaniklo a výsledná paradigma bola: -ας, -α, -α. U feminín to bolo s analógiou s vokalickými kmeňmi podobne. Akuzatív sa zmenil najskôr na -αν a po zániku -ν na -α. Analógiou s feminínami 1. deklinácie vznikol nominatív -α a genitív -ας. Výsledná paradigma bola teda: -α, -ας, α. Ako bolo spomenuté pri pluráli 1. deklinácie, sufix nominatívu -ες začal nahradzovat sufix akuzatívu -ας a starý sufix genitívu ostal zachovaný. Výsledná paradigma plurálu teda bola: -ες, -ων, -ες. Vyrovnávanie skloňovania medzi konsonantickými a vokalickými kmeňmi viedlo k rozšíreniu niektorých sufixov plurálu konsonantických kmeňov na vokalické kmene 51

58 alebo na iné konsonantické kmene. Najviac rozšírenými sufixami boli -άδες, -άδων, -αδας, a -ιδες, -ίδων, -ιδας. Tie boli odvodené od skloňovania typu φυγάς, φυγάδες, δαλτυκλίς, δακτυίδες. Tieto sufixy boli rozšírené najmä na substantíva, ktoré končili na prízvučný vokál + -ς: παπποῦς, pl. παπποῦδες. Rovnako ako substantíva 1. a 3. deklinácie upravili svoju paradigmu, ktorá je zachovaná aj v modernej gréčtine: sg. -άς, -ά, -ά, pl. -άδες, -άδων, -άδες. V neutrách 3. deklinácie na -μα, -ματος sa vplyvom analógií s ostatnými neutrami objavujú aj tvary nominatívu -μαν. Ked že koncové -ν zaniklo, táto analógia sa musela odohrat skôr, ako zánik -ν. V genitíve sa objavuje sufix -ματου, ktorý vznikol analógiou so sufixom 2. deklinácie. V modernej gréčtine však ostalo zachované pôvodné skloňovanie: sg. -μα, -ματος, -μα, pl. -ματα, -μάτων, -ματα. Skloňovanie 3. deklinácie s-kmeňov sg. ostalo zachované: -ος, -ους, -ος, pl. -η, -ών, -η. Do tohto typu skloňovania sa v pluráli presunuli aj niektoré neutrá 2. deklinácie končiacich v N. sg. na -ον, takže popri tvare κάστρα nachádzame aj tvar κάστρη Určitý člen Určitý člen plurálu feminín v nominatíve αἱ bol nahradený tvarom plurálu maskulín οἱ. Táto zmena môže byt pripísaná tomu, že pri skloňovaní mal plurál maskulín a feminín zhodné tvary v nominatíve 65. Zmena sa môže pripisovat aj zmene výslovnosti αἱ [e] pred vokálom v [j]. To sa následne považovalo za výslovnost [i], ktorá bola ovplyvnená následným vokálom. Člen mužského rodu οἱ sa vyslovoval [i], čo mohlo podporovat toto zamieňanie Adjektíva Počas stredoveku sa všetky adjektíva 1. a 2. deklinácie menili na trojvýchodné, tj. mali vlastné tvary pre maskulína, feminína a neutrá. Pre maskulína sa štandardizoval sufix 2. deklinácie -ος a pre neutrá -ον. Pre feminína to bola koncovka 1. deklinácie -α alebo -η. Tie sa následne skloňovali rovnako ako odpovedajúce deklinačné typy u substantív. Adjektíva 3. deklinácie postupne zanikali a nahrádzali sa pravidelnejšími tvarmi. Zachované ostali u-kmene, ktoré vždy mali špeciálny tvar pre feminína a zachované 65 Browning 1983: Horrocks 2010:

59 ostali takisto aj s-kmene. Jediná zmena v ich skloňovaní je zánik koncového -ν, ako u ostatných deklinácií Pronominá Osobné Podobné analógie prebehli aj v zámenách. U osobných zámen sa analógiou s 1. osobou singuláru ἐγώ, ἐμοῦ/μου, ἐμέ/με vytvorila nová paradigma 2. osoby singuláru ἐσύ, ἐσοῦ/σου, ἐσέ/σε z pôvodného σύ, σοῦ/σου, σέ/σε. Akuzatív sa d alej vyvíjal pridaním charakteristického sufixu -ν, pravdepodobne analógiou s ostatnými zámenami 67. Toto zámeno bolo potom prispôsobené 3. deklinácii, čím k nemu v akuzatíve pribudol sufix -αν. Genitív ἐμοῦ/ἐσοῦ bol nahradený analogickými formami ἐμένα/ἑσένα, pravdepodobne preto, lebo sa nové tvary zámen neskôr začali prispôsobovat 1. deklinácii 68. Následným zánikom koncového -ν vznikli tvary akuzatívu ἐμένα a ἑσένα, ktoré splynuli s genitívom. Príklonné tvary ostali pôvodné μου, με, σου, σε. Výsledná paradigma pre 1. a 2. osobu singuláru po uvedených zmenách bola pre 1. os. sg ἐγώ, ἐμένα/μου, ἐμένα/με a pre 2. os. sg. ἐσύ, ἑσένα/σου, ἑσένα/σε. V pluráli sa pôvodné zámená pre 1. a 2. osobu, ἡμεῖς a ὑμεῖς, stali homofónnymi [i"mis]. Boli teda vytvorené nové formy z kmeňov singuláru: ἐμεῖς, εμῶν, ἐμᾶς/μᾶς, ἐσεῖς, ἐσῶν, ἐσᾶς/σᾶς. Splývaním genitívu s akuzatívom u nich rovnako zanikol tvar genitívu a nahradil sa tvarom akuzatívu. Príklonný tvar genitívu, na rozdiel od singuláru, neostal zachovaný, pretože bol vel mi ojedinelý. Často sa v jeho použití nahradil tvarom akuzatívu, ktorý sa pre genitív používa aj v modernej gréčtine. Výsledná paradigma bola pre 1. os. pl. ἐμεῖς, ἐμᾶς/μᾶς, ἐμᾶς/μᾶς a pre 2. os. pl. ἐσεῖς, ἐσᾶς/σᾶς, ἐσᾶς/σᾶς. Do systému osobných zámen sa dostalo aj zámeno αὐτός, αὐτή, αὐτό, ktoré bolo pôvodne len ukazovacie. K nemu boli vytvorené príklonné tvary ako u 1. a 2. osoby, ktoré boli rovnaké ako samostatné, ale bez elementu αὐ-. Skloňovalo sa rovnako ako odpovedajúce 2./1. deklinácie, s výnimkou akuzatívu singuláru maskulín a feminín, kde sa zachovalo koncové -ν: αὐτον/τον, αὐτήν/την. 67 Browning 1983: Horrocks 2010:

60 Neurčité Neurčité zámeno τις niekto, niečo? sa vo význame neurčitého člena nahrádzalo číslovkou εἷς, neskôr ἕνας jeden. Vo význame zámena sa najskôr nahradzovalo tvarom τινάς. Tento tvar bol d alej nahradený časticou κἄν, ktorá vznikla kombináciou spojky καί a a modálnej častice ἄν. V kombinácii s číslovkou εἷς vzniklo zámeno κανείς, ktoré sa začalo používat vo význame niektorý. Na modeli tohto zámena sa element κα- pridával k iným neurčitým zámenám a adverbiám. Takto vznikli napríklad zámená κανένας niektorý/žiaden, κάτι niečo, κάποιος niekto, κάποτε niekedy, κάπου niekde, κάμποσος nemalý, dostatočný atd. Niektoré z týchto zámen mali len kladný význam. K ním sa vytvorilo neurčité zámeno so záporným významom. Napríklad zámeno τίποτε/τίποτα niečo, nič (< τι + ποτέ), ako protiklad ku κάτι niečo alebo zámeno πουθενά niekde, nikde (< ποθέν, premodelované na základe zámena πού niekde s pridaným zosilňovacím sufi- xom -ά), ako protiklad ku κάπου niekde. Opytovacie Opytovacie zámeno τίς kto? bolo nahradené zámenom ποῖος ktorý?. Zmena bola pravdepodobne podmienená zánikom 3. deklinácie a tým, že väčšina opytovacích zámen začínala na π-: ποῦ kde?, πότε kedy? atd. Posunom prízvuku na poslednú slabiku vznikol nový tvar ποιός kto?. Zámeno τί čo ostalo zachované, rovnako ako druhý element v neurčitom zámene κάτι niečo. Ukazovacie Klasické zámeno ὅδε sa už v časoch koiné nahrádzalo tvarom αὐτός, ktoré v klasickej dobe znamenalo seba. V tomto význame ho nahradilo zámeno ἴδιος. Zámeno αὐτός, αὐτή, αὐτό sa teda začalo používat vo význame ten, tá, to. Zámeno οὗτος, αὕτή, τοῦτο ostalo po zmene kmeňa vo všetkých rodoch na τουτ- v používaní. Vzniklo teda zámeno τοῦτος, τούτη, τοῦτο tento, táto, toto. V používaní ostalo aj zámeno ἐκεῖνος, ἐκείνη, ἐκεῖνο onen, oná, ono. Analógiou so zámenom ἐκεῖνος nachádzame občas aj tvary ἐτοῦτος. 54

61 Vzt ažné Klasické vzt ažné zámená ὅς, ἥ, ὅ ktorý, ktorá, ktoré sa počas stredoveku udržali, ale postupom času boli nahradzované. Najčastejšie boli nahradzované akuzatívom a genitívom určitého člena. Menej často sa nahradzovali opytovacím zámenom τίς, τί kto, čo a pôvodne neurčitým vzt ažným zámenom ὅστις, ἥτις, ὅτι. V neskoršej dobe stredovekej gréčtiny sa ale čím d alej, tím viac objavuje zámeno ὁποῖος, ktoré neskôr posunulo prízvuk na prvú slabiku, čím sa zámeno zmenilo na ὅποιος ktokol vek. V rovnakom použití sa vyskytovali aj nesklonné ὅ, τί čokol vek. Používal aj tvar s určitým členom ὁ ὁποῖος ktorý. Vyskytuje sa aj nesklonné ὅπου, neskôr πού ktorý. Zámená ὅποιος, ὁ ὁποῖος, ὅ, τι a πού sa zachovali aj v modernej gréčtine Slovesá Slovesá rozlišujú už len dva kmene, prézenta a aoristu, ktoré rozlišujú imperfektívny a perfektívny vid. Particípia Aktívne particípia sú postupne nahradené nesklonným -οντα. Spôsobené to je pravdepodobne tým, že tieto particípia, ktoré pôvodne patrili k 3. deklinácii, často zamieňali svoj rod a číslo 69. Môžu sa tvorit od oboch slovesných kmeňov, ktoré rozlišujú vid. Neskôr sa tvorí už len od prézentného kmeňa. Pridaním koncového -ς, pravdepodobne analógiou s adverbiami na -ως, vznikol tvar -οντας, ktorý sa používa aj v modernej gréčtine. Pasívne particípia na -όμενος a -μένος sa nad alej používajú a skloňujú sa ako adjektíva 1. a 2. deklinácie. Infinitív Sufix infinitívu aoristu -(σ)αι sa po analógii s infinitívom prézenta -ειν zmenil na -σει. Tento infinitív bol používaný ako komplement k niektorým druhom slovies. Postupne sa jeho používanie obmedzilo len na sloveso ἔχω mat, s ktorým tvoril futúrum a kondicionál, neskôr perfektum a pluskvamperfektum (vid nižšie). Infinitív v inom použití sa postupne nahradzoval konštrukciou s časticou νά + konjunktív. 69 Horrocks 2010:

62 Futúrum a kondicionál Tvary futúra sú stále rôzne. Medzi najpoužívanejšie patrí ἔχω/μέλλω + infinitív, poprípade prézent indikatívu alebo aorist konjunktívu. V neskoršej byzantskej dobe sa futúrum nahrádza konštrukciou so slovesom θέλω chciet. Nahradenie pomocného slovesa bolo spôsobené pravdepodobne tým, že konštrukcia ἔχω/εἶχα + infinitív sa postupne začala používat vo význame perfekta/pluskvamperfekta. Neskôr sa infinitív nahradzoval konštrukciou νά + konjunktív: θέλω νά + konjunktív. Sloveso θέλω sa od 14. storočia objavovalo v skrátených formách pre 2. os. sg. θές a pre 3. os. sg. θέ. Forma pre 3. osobu singuláru sa potom rozšírila na všetky osoby, čo z tohto tvaru slovesa spravilo v podstate časticu. Následne sa toto θέ νά asimiláciou a elíziou zmenilo na časticu θά, ktorá sa používa aj v modernej gréčtine: θέ νά > θὰ νά > θά(ν) > θά. Perfektum a pluskvamperfektum Ked že sa pôvodné perfektum vo význame zlučovalo s aoristom, boli už v dobe koiné vytvorené perifrastické konštrukcie na vyjadrenie pôvodného významu perfekta a pluskvamperfekta: εἰμί + particípium perfekta aktíva/pasíva alebo ἔχω + aktívne particípium (vid 3.2 (17)). Tie boli postupne nahradzované pomocou konštrukcie ἔχω + infinitív, ktorá sa pôvodne používala pre futúrum. Pre pluskvamperfektum vznikla konštrukcia s pomocným slovesom v minulom čase εἶχα. Zánik slovies na -μι Klasické atematické slovesá na -μι postupne zanikali už v predošlej etape vývoja gréčtiny, ale počas stredoveku zanikli úplne. Nepravidelné sloveso εἰμί byt sa začalo používat v jeho mediálnej paradigme na -μαι. Táto zmena začala v 1. os. imperfekta, kde tvar ἦν nahradilo ἤμην. Postupne sa nahradili aj ostatné tvary. Nový tvar 3. os. pl. ἦσαν sa pod vplyvom tvaru 3. os. sg. zmenil na ἦταν. Výsledná paradigma pre minulý čas bola: ἤμην, ἦσο, ἦτο, ἦμεθα, ἦσασθε, ἦταν. V prítomnom čase sa na základe kmeňa εἰ- vytvorila nová paradigma. Výnimku tvorí 3. os. sg. a pl. prézenta, kde pôvodné tvary nahradilo lokatívne adverbium ἔνι 56

63 tam. To bolo neskôr zmenené na ἔναι a ešte neskôr na εἴναι. Výsledna paradigma vyzerala takto: εἶμαι, εἶσαι, εἴναι, εἴμεθα, εἶσθε, εἴναι. Tranzitívne sloveso ἵστημι stavat bolo nahradené tvarom ἱστῶ, neskôr ἱστάνω a napokon στήνω. Netranzitívne ἵσταμαι stát bolo nahradené tvarom στήκω, ktorý bol založený na tvare pôvodného perfekta ἕστηκα. Tento tvar počas stredoveku nahradil aorist. Ked že tvar στήκω sa často chybne považoval za aorist, bol neskôr nahradzovaný inými tvarmi, z ktorých bol postupom času najpoužívanejší tvar στέκω. Ten sa používa aj v modernej gréčtine. Sloveso τίθημι pokladat bolo najskôr nahradené tvarom τιθῶ a neskôr θέτω. Na základe pôvodného aoristu 3. os. pl. ἔθεσαν bola vytvorená nová paradigma pre minulý čas: ἔθεσα, ἔθεσες atd. Podobne to bolo so slovesom δίδωμι dávat, ktoré bolo najskôr nahradené tvarom διδῶ a potom, posunom prízvuku, tvarom δίδω alebo δίνω. Slovesá zakončené na -(ν)νυμι sa najčastejšie nahradzovali pomocou sufixu -νύω: ἀνοίγνυμι > ἀνοιγνύω, ζώννυμι > ζωννύω. Rozširovanie slovesných kmeňov Z pôvodných tematických sufixov z klasickej gréčtiny sa ich zachovalo málo. Sú to najmä denominatívne sufixy -ίζω, -άζω, -εύω a rozšírovanie nazálneho sufixu -νω. Sufix -νω sa rozšíril na kmene, ktoré pôvodne obsahovali v 1. os. sg. -ῶ < -όω. Tie mali aorist na -ωσα a na jeho základe sa v prézente nahradzoval pôvodný sufix sufixom -ώνω: δηλώνω < δηλῶ. Týmto sa odstránila paradigma stiahnutých slovies na -όω, ktorá bola zložitá. Nahradzovanie -σ- v aoriste pomocou -ν- prézente sa rozšírilo na viac slovies: σβήνω < σβεννὐω (na základe aoristu ἔσβησα), λύνω < λύω (na základe aoristu ἔλυσα). Neskôr boli tieto sufixy rozšírené aj na kmene, ktoré končili na ρ/λ: φέρνω < φέρω. V niektorých prípadoch ρ/λ zaniklo: βάνω < βάλλω. Sufix -άνω sa neskôr nahradil pomocou -άζω alebo -αίνω: βάζω < βάνω, σταίνω < ἱστλάνω. Sufix -άζω sa rozšíril na slovesá končiace na -σσω, -αννύω alebo -ῶ < -άω: τάζω < τάσσω, φωνάζω < φωνῶ. V tret om prípade ale stiahnutý sufix nezanikol, práve naopak, občas nahradil sufix -άζω v slovesách, kde bol pôvodný. Podobne sa navzájom nahradzovali aj sufixy -ίζω a -ῶ < -έω. 57

64 Niektoré slovesá končiace na vokál + -γ- tento konsonant stratili, napr. sloveso λέγω: λέω, λές, λέει, λέμε(ν), λέτε, λέσι/λέν(ε). Táto paradigma bola d alej rozšírená na niekol ko slovies končiacich na vokál a mnoho z nich sa v redukovanej paradigme používa aj v modernej gréčtine. Klasický sufix -εύω s aoristom -ευσα sa rozšíril najmä na slovesá končiace na -πτω. Po hláskových zmenách sa ale pôvodný sufix -εύω zmenil na -εβω [-evo] s aoristom -εψα: κλέβω < κλέπτω (s aoristom ἔκλεψα). U stiahnutých slovies na -ῶ < -άω sa analógiou so slovesami na -ῶ < -έω zmenil tematický vokál 1. os. sg. imperfekta a 1./3. os. prézenta a imperfekta -ῶ- na -οῦ-, pravdepodobne kvôli tomu, že druhý typ bol používanejší. Neskôr sa u slovies na -έω menila paradigma prézentu 2. os. sg. -εῖς, 3. os. sg. -εῖ, 2. os. pl. -εῖτε a imperfekta 2. os. sg. -εις, 3. os. sg. -ει a 2. os. pl. -ειτε na tú, ktorá sa nachádzala u slovies na -άω. Výsledná paradigma pre prézent indikatívu bola teda: -ῶ, -ᾶς, -ᾶ, -οῦμεν, -ᾶτε, -οῦσι/οῦν(ε). Pre imperfektum to bolo: -ουν, -ας, -α(ν), -οῦμε(ν), -ᾶτε, -ουν(ε). Podobne nahradilo -οῦ- pôvodné tematické -ῶ- aj u médiopasíva. U slovies na -έω sa tematický vokál -ει- zmenil na -ειε-. Po sérii analógií s tvarmi imperfekta médiopasíva a zavedením tematického vokálu -οῦ- aj do 1. os. sg. a 1./3. os. pl. splynuli paradigmy oboch typov slovies do tejto paradigmy: -ειοῦμαι, -ειέσαι, -ειέται, -ειούμεστε, -ειέστε, -ειοῦνται. Neskôr sa v 1. os. sg. nahradilo -ειοῦ- pomocou -ειέ- a v 1. os. pl. sa -ειούnahradilo pomocou -ειό-. V modernej gréčtine sa v týchto sufixoch -ει- začalo písat ako -ι- (s rovnakou výslovnost ou [i]) a výsledná paradigma v modernej gréčtine je: -ιέμαι, -ιέσαι, -ιέται, -ιόμαστε, -ιέστε, -ιοῦνται. Osobné slovesné sufixy Indikatív a konjunktív Paradigma konjunktívu -ω, -ῃς, -ῃ, -ωμεν, -ητε, -ωσι(ν) zánikom dĺžky vokálov a analogickým vyrovnávaním splynula s paradigmou prézenta indikatívu -ω, -εις, -ει, -ομεν, -ετε, -ουσι(ν). To platilo aj pre aorist konjunktívu a futúrum indikatívu, ktoré mali pred sufixami vložené -σ-. Rovnaké vyrovnávanie sa udialo aj u imperfekta a prézenta médiopasíva. Tvary aoristu pasíva, ktoré prešli do významu médiopasíva sa nezhodovali s tvarmi aoristu konjunktívu, takže u nich vyrovnávanie nenastalo. 58

65 Minulé časy Paradigmy imperfekta: -ον, -ες, -ε(ν), -ομεν, -ετε, -ον, aoristu: -σα, -σας, -σε(ν), -σαμεν, -σατε, -σαν a perfekta: -κα, -κας, -κε(ν), -καμεν, -κατε, -κασι(ν) splynuli do jednej paradigmy, kde -σ- a -κ- boli náležite pridané: -α, -ες, -ε(ν), -αμεν, -ατε/ετε, -αν(ε)/ασι(ν). Minulé časy mali zároveň aj augment, ktorý po hláskových zmenách zmizol, ak nebol prízvukovaný. Paradigma mediopasívneho imperfekta -όμην, -ου, -ετο, -όμεθα, -εσθε, -οντο bola výrazne premodelovaná. 3. os. pl. -οντο bola ovplyvnená sufixom aktívneho minulého času s výsledkom -ονταν/όντανε. Následne bol týmto sufixom ovplyvnený aj sufix 3. os. sg. -ετο, z ktorého vznikol sufix -οτον/ότονε a neskôr -οταν/ότανε. Sufix 2. os. pl. -εσθε bol už v dobe koiné menený na -σασθε. K nemu bol analógiou s 1. osobou pridaný tematický vokál -ό- a vzniklo -όσασθε, neskôr -όσαστε. Analógiou s týmto sufixom sa 1. os. sg. -όμεθα zmenila na -όμαστε. V niektorých dialektoch bol v týchto sufixoch miesto ε vokál α analógiou s novým sufixom 3. os. pl. -ονταν a vznikli sufixy -όμασταν a -όσασταν, ktoré sa používajú aj v modernej gréčtine. Sufixy 1. a 2. os. singuláru prestali byt asociované s pasívom, kvôli čomu podl ahli zmene. 1. os. sg. bola ovplyvnená sufixom 1. os. sg. imperfekta stiahnutých slovies -ουν, z čoho následne vzniklo -όμουν. Analógiou s týmto sufixom sa zmenil aj sufix 2. os. sg. na -όσουν, kde -σ- nahradilo -μ-, ako v sufixoch prézenta -μαι/σαι. Výsledná paradigma teda bola: -όμουν, -όσουν, -οταν/όταν(ε), -όμαστε, -όσαστε, -ονταν/όνταν(ε). Prézent Paralelné sufixy 3. os. pl. minulého času -αν(ε)/ασι(ν) spôsobili, že sa k prézentnému sufixu -ουσι(ν) vytvoril sufix -ουν(ε). Tento nový tvar neskôr ovplyvnil 1. os. pl. -ομε(ν) a vznikol sufix -ουμε. Používali sa paralelne a aj v modernej gréčtine sa vyskytujú oba sufixy. V mediopasívnej paradigme -ομαι, -ει, -εται, -όμεθα, -εσθε, -ονται bola 2. os. sg. premodelovaná analógiou na -εσαι a 2. os. pl. -εσθε na -εστε. Vplyvom sufixu 2. os. pl. sa 1. os. pl. zmenila na -όμεσθα/όμεστα a neskôr na -όμεσθε/όμεστε. Sufixy 2. 59

66 a 3. os. pl. sa nahrádzali tvarmi imperfekta mediopasíva: 1. os. pl. -όμαστε a 2. os. pl. -όσαστε, kde tvar pre 1. os. pl. sa používa aj v modernej gréčtine. Sufix 3. os. pl. -ονται ovplyvnil sufix prézenta -ουν(ε) a vznikol nový sufix -ουνται. Oba boli v používaní paralelne, ale v modernej gréčtine sa používa starší sufix. 4.3 Literatúra v období Byzantskej ríše Literatúra do 12. storočia pokračovala v aticizme, ktorý upadal od 2. storočia. Nebol to však taký prísny aticizmus ako v dobe koiné, ale skôr vol né pokračovanie literárnej tradície. Objavovali sa rôzne diela pojednávajúce o histórii, kroniky, diela týkajúce sa náboženstva a života svätých atd. Jazyk týchto diel bol aticizovaný v rôznej miere. Časté je používanie datívu, optatívu a pôvodných particípií. Jazyk niektorých diel má skôr charakter kompromisu medzi literárnym a hovorovým jazykom, ako to bolo počas helenistickej a rímskej doby. Literatúra písaná v hovorovom jazyku sa začína objavovat až v 12. storočí. Medzi autorov patria napríklad Theodoros Prodromos a Michael Glykas, ktorí písali básne v literárnom aj hovorovom jazyku. V 13. storočí sa objavujú rytierske romány, romantizované básne o antických gréckych hrdinoch a satirické básne, ktoré boli vo vel kej miere písané v hovorovej gréčtine. V 14. storočí je napísaná Kronika morejská, najväčšie dielo písané hovorovým jazykom. Ako názornú ukážku si môžeme uviest nasledujúce diela Digenes Akritas Epos Digenes Akritas je prvé väčšie dielo písane v hovorovej stredovekej gréčtine. Pojednáva o činoch dobrodruha Basileiosa Digenesa Akritasa, syna arabského emira Sýrie, ktorý sa oženil s dcérou byzantského generála. Basileios slúžil ako ἀκρίτης, tj. pohraničná stráž, a chránil Byzantskú ríšu pred vpádom Arabov. Najstarší rukopis, na ktorom sa báseň zachovala pochádza z 15. storočia, ale samotné dielo bolo napísané pravdepodobne v 12. storočí, prípadne ešte skôr. Dielo je napísané v 15-slabičných veršoch, čo je od byzantskej doby štandardná forma gréckej poézie. Jazyk eposu je do istej miery mix hovorového a literárneho jazyka. Predpokladá sa, že pôvodná báseň bola celá napísaná v hovorovom jazyku, ale neskôr bola vylepšená. Ako príklad niektorých rysov jazyka tohto eposu si 60

67 môžeme uviest 70 (27) (a) Paralelné používanie sufixov 3. os. pl. préz. -ουν/-ουσι(ν) a 3. os. pl. impf./aor. -αν/-ασι(ν). (b) Rovnako paralelné používanie pasívnych sufixov s rôznym tematickým vokálom 3. os. pl. -ουνται/-ουντα(ν) a -ονται/οντα(ν) a 3. os. sg. pas. aoristu -θη(ν)/-θηκε(ν). (c) Používanie člena ako vzt ažného zámena. (d) Predložka μετά skrátená na μέ s a εἰς na σ do, v. Obe boli zároveň používané s akuzatívom. (e) Príklonné tvary zámen v akuzatíve používané ako privlastňovacie zámená. (f) Miesto príklonného tvaru pre 2. os. sg. σου je používané adjektívum σήν. (g) Používanie zápornej častice οὐ miesto modernej δέν Ptochoprodromika Ptochoprodromika sú štyri básne, pomenované podl a ich rozprávača Ptochoprodromosa. Autorstvo aspoň niektorých z nich sa pripisuje byzantskému spisovatel ovi Theodorovi Prodromosovi, ktorý pracoval na cisárskom dvore. Autor (alebo autori) sa v nich stážuje na 71 : (1) manželku, ktorá je nespokojná s tým, že sa vydala za vzdelaného, nemajetného človeka, (2) na patronát, ktorým sa nevie uživit, (3) na chudobu, ktorú mu prinieslo jeho vzdelanie a (4) na aroganciu a korupciu jeho nadriadených v kláštore, kde žije. Predpokladá sa, že diela sú viac-menej autobiografiou Prodromosa, pretože sa relatívne zhodujú s jeho životom. Jazyk básni je zmes hovorového a literárneho jazyka. Literárny jazyk sa ale často používa v prehovoroch, niekedy v tak prehnanom množstve, až pôsobí zábavne. Tento mix je teda pravdepodobne chcený a má odrážat diglosiu, ktorá bola už v tejto dobe v gréčtine prítomná. Z hovorových rysov týchto básní si môžeme uviest 72 : (28) (a) Používanie spojok ἀφοῦ a ὅταν + indikatív v časových vedl ajších vetách. (b) νά + konjunktív vo význame futúra. 70 Horrocks 2010: Horrocks 2010: Horrocks 2010:

68 (c) Vzt ažné používanie zámena ὅπου. (d) Používanie konštrukcie νά + indikatív namiesto infinitívu po predložke πρός. (e) Predložka ἀπό s akuzatívom. (f) Paralelné používanie slovesných sufixov 3. os. pl. v prézente -ουν/ουσι a v minulom čase -αν/-ασι. (g) Skloňovanie hovorového jazyka sa niekedy mieša s archaickým Kronika morejská Kronika morejská bola napísaná na začiatku 14. storočia. Popisuje udalosti prvej a štvrtej križiackej výpravy, dobytie Konštantínopolu, vznik Latinského cisárstva, dobytie Peloponézu členmi dynastie de Villehardouin a jeho transformáciu na Achajské kniežatstvo a následné udalosti vedúce k jeho úpadku. Popri gréckej verzii existuje aj talianska, aragónska a francúzska, ktorá je pravdepodobne originálna. Grécka verzia je prácou autora, ktorý mal bud vel mi málo kontaktu s byzantskou literárnou tradíciou, alebo sa ju vôbec nesnažil napodobňovat. Občasné archaizmy a písanie v 15-slabičnom verši ale naznačujú, že bol aspoň čiastočne oboznámený s gréckou literárnou tradíciou. Bol to pravdepodobne grécky hovoriaci potomok francúzskych prist ahovalcov. Je teda celá napísaná v hovorovom jazyku. Obsahuje mnoho slov prebratých z románskych jazykov a mnoho inovácii hovorového jazyka, z ktorých si môžeme uviest tieto príklady 73. (29) (a) Mnohé inovačné tvary kmeňov slovies, niekedy aj paralelne sa vyskytujúcich odlišných tvarov. (b) Používanie inovatívnej slovesnej morfológie, vrátane aoristu pasíva -θηκα, imperfekta pasíva -ομουν a redukovaných foriem prézenta u slovies ako je ἀκούω. (c) Zamieňanie stiahnutých slovies na -έω/-άω s prézentom pasíva -(ε)ιόμαι/- (ε)ιέται a 3. os. pl. impf. -οῦσαν. (d) Datív je obmedzený len na zaužívané frázy. 73 Horrocks 2010:

69 (e) Obmedzené používanie feminín na -ις, pl. -εις a neutier na -ος, pl. -η. Častá asimilácia konsonantických kmeňov 3. deklinácie, i-kmeňov a eukmeňov do 1. deklinácie. (f) Zavedenie sufixu nominatívu plurálu -ες v 1. deklinácii, v konsonantických kmeňoch a i-kmeňoch 3. deklinácie. (g) Objavuje sa deklinácia a-kmeňov s plurálmi na -άδες, niekedy rozšírená na o-kmene. (h) Zavedenie prízvuku na 3. slabiku od konca: ἄνθρωπου < ἀνθρώπου. (i) Prispôsobenie adjektív 3. deklinácie a dvojvýchodných adjektív 1. deklinácie na pravidelné 2./1. deklinácie (vid 4.2.4). (j) Používanie inovatívnych zámen (vid 4.2.5). 4.4 Dialekty stredovekej gréčtiny Ako sme videli, dialektické delenie začalo už v dobách koiné. Napriek tomu, že existuje mnoho dokumentov písaných pre neformálne potreby, nastal v stredoveku úpadok písomníctva v dialektikých formách jazyka, kvôli čomu nemáme doložené písomné dokumenty na skúmanie pokračovania miestnych nárečí tejto doby. Súkromné dokumenty sú príliš ovplyvnené oficiálnym písomníctvom Byzantskej ríše. Vel a charakteristických rysov nárečí dnešnej gréčtiny muselo začat v tejto dobe, no nemáme na to mnoho dôkazov. Po rozpade Byzanskej ríše a odtrhnutia sa od oficiálneho písomníctva sa však začínajú v literatúre, najmä v oblastiach ovládaných inými krajinami, objavovat elementy miestnych nárečí a niekde sa dokonca časom začínajú používat v oficiálnom a literárnom písomníctve. Takýmito miestami bola Kréta a Cyprus Cyperský dialekt Cyperský dialekt je prvým moderným dialektom, ktorý sa objavuje v písomnej podobe, konkrétne v preklade francúzskeho právneho textu zo 14. storočia. Skoré používanie lokálneho dialektu je spojené s dlhodobou izoláciou Cyprusu od Byzantskej ríše, kedy bol pod kontrolou Arabov, rytierov križiackych výprav, pod vládou francúzskej dynastie Lusignan, od roku 1489 pod vládou Benátok a od roku

70 pod vládou Osmanskej ríše. Oslabovanie byzantskej tradície je na Cypre potvrdené v kronike Leontiosa Machairasa, v ktorej autor opisuje to, ako sa miestna grécka elita integrovala a narieka nad tým, kol ko francúzskych slov sa do gréčtiny preberá. Zároveň ukazuje rešpekt voči feudálnej vláde, ktorá potláča vzbury. Forma jeho básni odpovedá básňam francúzskych autorov a jazyk jeho básne vel mi dobre odráža miestny dialekt. Cyperským dialektom sa rozpráva aj dnes, ale samozrejme, že nebol v rovnakej podobe aj v tejto dobe. Niektoré špecifikácie sa však objavovali. Medzi najvýznamnejšie z nich patrí 74 (30) (a) Asimilácia vokálu k vokálu z následujúcej slabiky (γεναῖκα [je"neka] - γυναῖκα [ji"neka]). (b) Občas sa objavuje intervokalická strata znelej frikatívy (σανία [sa"nia] - σανίδα [sa"nida]). (c) Neznelé velárne frikatívy pred [i/j] a [e] sa palatalizujú v [S] (v modernej [ç]) a [s] pred [j] a niekedy pred [i] má rovnakú výslovnost [S]: πεντακόχιες [penda"kos(j)es]. (d) Dôležitým javom v modernom cyperskom dialekte je zachovanie koncového [n] a jeho asimilácia s nasledujúcim konsonantom. V tomto období sa objavujú prípady, kde toto [n] mizne, ale niekedy ostáva: πᾶσα φοράν ["pasa(f) fo"ran]. (e) Zachovanie zdvojených konsonantov (rovnako aj všeobecne v juhovýchodných dialektoch): komparatív adjektív -ττερος [-tt h eros], particípium perfekta pasíva -μμένος [-m"menos], (f) Niektoré špecifické slová ako je napríklad ἔππεσα ["epp h esa] spadol som Krétsky dialekt Kréta bola v podobnej situácii ako Cyprus. V storočí bola okupovaná Arabmi, od 13. do 17. storočia Benátkami a napokon tiež Osmanskou ríšou. Kréta neprežívala až takú skorú izoláciu ako Cyprus, takže sa v domácej literatúre neobjavovali dialektické špecifikácie až do 16. storočia. Tie sa začínajú objavovat, podobne ako na Cypre, potom, čo sa grécka aristokracia začala integrovat. To spôsobilo oslabenie 74 Horrocks 2010:

71 v byzantskej kultúrnej tradícii a následne povýšenie krétskeho dialektu na jazyk literatúry. Prvým známym básnikom z Kréty bol Stefanos Sachlikes (koniec 14. storočia), ktorý písal satirickú poéziu a didaktické básne. Jazyk jeho básni napodobňuje l udovú slovesnost Kréty. Objavujú v ňom teda dialektické rysy. Ďalšími básnikmi, u ktorých sa objavujú dialektické prvky sú Marinos Falieros (15. storočie), ktorý sa inšpiroval talianskou literatúrou a Bergades (15. storočie), ktorý bol pravdepodobne oboznámený s byzantskou literárnou prózou, ale napriek tomu sa v jeho dielach objavujú mnohé dialektické prvky. Z dialektických rysov krétčiny si môžeme uviest 75 (31) (a) Prízvukovaný augment ἤ-. (b) Zánik koncového [n] a zánik [n] pred frikatívou: άθροπος miesto άνθρωπος. (c) Palatalizácia /k/ na [Ù]. (d) Mäkčenie [ç,j] na [S, Z]. (e) Zánik [j] po [s] alebo [r]: άξος ["aks j os] miesto άξιος ["aksios] (f) Palatalizácia [s] a [r] pred [j]: μερά [me"rja] < μεριά [mer"ja]. (g) Vložené -γ- v slovesnom sufixe -εύω > -εύγω. (h) Občasné oslabené tvary určitých členov končiacich na -ς: τς miesto τῆς. 75 Horrocks 2010: , 65

72 5 Moderná gréčtina Dobytie Konštantínopolu v roku 1453 ukončilo existenciu Byzantskej ríše. Zvyšné grécky hovoriace územia pod nadvládou západných krajín boli postupne začlenené do Osmanskej ríše. Trapezuntské cisárstvo v roku 1461, Atény, Peloponéz a väčšina Egejských ostrovov v 70. rokoch 15. storočia, Rodos v 1522, Chios a Naxos v 1566, Cyprus v 1571, Kréta až v roku Iónske ostrovy ostali pod vládou Benátok, v roku 1797 pod vládou Francúzska a v 1815 sa stali britským protektorátom. Gréčtinou sa vtedy rozprávalo najmä na gréckej pevnine, na gréckych ostrovoch, na egejskom pobreží Malej Ázie, v Konštantínopole, na brehoch Marmarského mora, na južnom pobreží Čierneho mora (Pontos), v centrálnej Anatólii (Kapadócia) a na juhu Talianska. Kultúrna aktivita Grékov klesala, komunikácia medzi jednotlivými gréckymi oblast ami sa oslabovala, takže sa v relatívnej izolácii, najmä na okrajoch, postupne začali vyvíjat podstatnejšie dialektické rozdiely. Postupom času Osmanská ríša ovládla Srbsko, Bosnu, Albánsko, Moldavsko a Valašsko. Podmanené obyvatel stvo bolo rozdelené do tzv. milletler národy, nie však na základe jazyka, ale na základe viery. Tak sa Gréci ocitli spolu s ostatným pravoslávnym obyvatel stvom v spoločnej skupine. Za dodržiavanie oddanosti mal patriarcha Konštantínopolu rôzne právomoci, vrátane súdnictva, vzdelávania a vyberania daní. Vd aka tomu bola cirkev schopná udržiavat pravoslávne tradície a udržiavat jazyk, či už hovorový alebo písaný, a takisto zmiernit dialektické rozdel ovanie 76. Úpadok Osmanskej ríše začal s oslabením armády a následnou korupciou, ktorá oslabovala centrálnu autoritu a podporovala väčšiu autonómiu jednotlivých provincií. V gréckej oblasti vznikli skupiny banditov, tzv. kleftovia, ktorí fungovali ako odboj proti Osmanskej ríši. Ako odpoved na tieto skupiny vytvorila Osmanská ríša nepravidelné bojové jednotky, tzv. armantolov, ktorí boli krest ania rovnako ako kleftovia. Medzi oboma skupina však v konečnom dôsledku nebol vel ký rozdiel. Členovia skupín často prechádzali k tej druhej. Tieto skupiny naberali postupom času na sile a v bojoch za samostatnost tvorili vel kú čast bojovej sily. Na konci 18. storočia začali vel ké časti Osmanskej ríše padat pod kontrolu miest- 76 Horrocks 2010:

73 nej aristokracie. Zároveň sa Osmanská ríša stretla s ambíciami Petra Vel kého, ktorý chcel rozšírit územie Ruskej ríše a zároveň pomôct pravoslávnemu obyvatel stvu Osmanskej ríše. Pod vplyvom ruskej propagandy vypukli d alšie povstania. V týchto podmienkach musela Osmanská ríša žiadat o pomoc európske krajiny. Tu sa Turci spoliehali na grécky hovoriacich tlmočníkov, ktorí vd aka tomu nabrali na vplyve. Táto nová elita bola známa ako Fanarioti, podl a názvu Fanar, čo bola grécka štvrt v Konštantínopole. Členovia tejto skupiny boli postupne menovaní za správcov Egejských ostrovov, Moldavského a Valašského kniežatstva. Vd aka Dunaju sa tu z Viedne dostával vplyv západného sveta, ktorý podporoval kultúrny život a poskytoval politické skúsenosti, dôležité pre budúcu vládnucu triedu Grécka. Fanarioti zároveň podporovali aj vzdelávanie a budovanie nových škôl, v ktorých sa pod vplyvom francúzskeho osvietenstva vyučovala antická literatúra, matematika a prírodné vedy. Dôležitým faktorom pre samostatnost Grécka bol vznik grécky hovoriacej obchodníckej triedy, ktorá bola vel kou finančnou podporou. Následne sa zvyšovala sekularizácia grécky hovoriaceho obyvatel stva, ktorá si zároveň začínala uvedomovat, že kultúra a úspechy antického Grécka sú na západe obdivované. Toto pomaly viedlo aj k debate o národnom jazyku, ktorá bude v tejto kapitole popísaná. Podporené romantizmom a frustráciou z Osmanskej ríše sa čím d alej, tým viac šírilo povedomie o gréckej identite. Väčšina vzdelaných Grékov však žila na západe a tí, ktorí žili v Osmanskej ríši, tj. Fanarioti, cirkev a niektorí obchodníci, podporovali status quo, pretože to bolo pre nich prospešnejšie. Dôležitým faktorom pre d alší vývoj histórie bolo vytvorenie združenia Filiki Eteria Priatel ská spoločnost, ktorá podporovala oslobodenie sa od Osmanskej ríše ozbrojenou vzburou. Ich členovia boli najmä nižšia stredná trieda. V roku 1820 sa ich vodcom stal Alexandros Ypsilantis. Snaha tejto skupiny priniesla úspech, ked v roku 1821 vypuklo grécke povstanie. Podporovaný Vel kou Britániou, Ruskou ríšou a Francúzskom vojnu proti Osmanskej ríši napokon v roku 1829 vyhrali. Londýnskym protokolom z roku 1830 bolo Grécko uznané za samostatnú krajinu. V roku 1832 sa Grécko stalo král ovstvom, pod vedením bavorského princa. V rokoch nastal vel ký prísun grécky hovorniach utečencov z Osmanskej ríše, ktorí utekali pred genocídou. V roku 1923 si obe krajiny, po prehratej grécko-tureckej vojne, navzájom vymenili populáciu etnika toho 67

74 druhého. Tieto migračné posuny spôsobili vel kú zmenu v geografickom rozmiestnení gréckych dialektov. Po roku 1924, kedy bola v Grécku znova vyhlásená republika, nasledovalo viacero zmien vlády štátu, ktoré budú z hl adiska relevantného pre vývoj gréčtiny popísane v časti pojednávajúcej o vytvorení jazykového štandardu. Počas tohto obdobia bola gréčtina čím d alej, tým viac diferencovaná. Vyššia trieda, zastupujúca administratívne pozície v Osmanskej ríši, najmä v Konštantínopole a ostatných významných miestach, spolu s cirkvou používala na oficiálne a literárne účely tradičný archaický aticistický jazyk. V niektorých oblastiach, kde to situácia dovol ovala, vznikali nové literárne dialekty, z ktorých najvýznamnejšími boli dialekty Kréty a Cypru (vid a 4.4.2). Literatúra sa začala vyvíjat aj v Dodekanise, najmä na Rodose. Najvýznamnejším básnikom tejto oblasti bol Emanuel Georgilas. Po dobytí v roku 1522 tu vznik literatúry ale upadol. Štvrtým centrom literatúry boli Iónske ostrovy, z ktorých pochádzal Dionysios Solomos, grécky národný básnik, dôležitý pri vývoji novogréckeho štandardu. Hovorový grécky jazyk si v tomto období neprešiel mnohými zmenami, ale skôr štandardizáciou niektorých rysov, ktoré sa vyvinuli v staroveku. Medzi nich patrí napríklad nahradenie futurálnych perifrastických konštrukcií pomocou konštrukcie s časticou Tά, perifrastické konštrukcie so slovesom ἔxř majú už význam perfekta alebo pluskvamperfekta atd. Preto budú v tejto kapitole popísané najskôr dialekty, formovanie štandardného jazyka a na koniec stručný popis gramatiky štandardnej novogréčtiny. 5.1 Dialekty modernej gréčtiny So zánikom centralizovanej gréckej autority bola komunikácia medzi Grékmi v časoch tureckej nadvlády oslabená a mnoho gréckych obyvatel ov začalo žit relatívne izolovaný život. Napriek tomu, že štandardný jazyk učenej vrstvy obyvatel stva prežíval v rovnakej forme, bol každodenný jazyk čím d alej, tým viac rozdielny, a to v pomerne krátkej dobe. Oblasti Pontos a Kapadócia sa začali vyvíjat vlastným smerom už v 11. storočí po bojoch so Seldžukmi a dialekty na juhu Talianska po dobytí Normanmi v rovnakom období. Dialekty Cypru a Kréty, ako bolo spomenuté v predošlej kapitole, sa vydali svojou cestou kvôli tomu, že ich územie patrilo v priebehu histórie viacerým krajinám. Aj samotné Grécke vnútrozemie sa kvôli imigrácii Slovanov a Albáncov takisto rozdelilo. V týchto podmienkach sa grécky jazyk vyvíjal 68

75 aj v dobe Osmanskej ríše. Neskôr nastalo viacero pohybov obyvatel stva, z ktorých najvýraznejšia bola výmena gréckej a tureckej populácie v roku Všetky tieto faktory smerovali k dialektickému rozdeleniu ako ho poznáme dnes. Bližší popis bude venovaný dialektom južného Talianska, východným dialektom a tsakónčine, ktoré sú výraznejšie odlišné od ostatných dialektov. Dialekty gréckeho vnútrozemia sa od seba vel mi výrazne nelíšia a budú nasledovat klasifikáciu Trudgilla 77, ktorý ich klasifikuje na základe šiestich fonologických izoglos. Do tejto klasifikácie zapadajú aj dialekty Kréty a Cypru, ktoré boli bližšie popísané v predošlej kapitole Dialekty gréckeho územia Prvou dôležitou izoglosou v týchto dialektoch je zánik vysokých vokálov, niekedy nazývaný aj severný vokalizmus, pretože táto vlastnost je charakteristická pre severné dialekty. V najsevernejších dialektoch všetky neprízvučné /i, u/ zanikli a neprízvučné /e, o/ posunuli svoju artikuláciu na /i, u/. V centrálnej časti severných dialektov zaniklo neprízvučné /i, u/ len na konci slova a neprízvučné /e, o/ takisto posúva svoju výslovnost na /i, u/. V južnej časti severných dialektov zaniklo /i, u/ tiež len na konci slova, ale neprízvučné /e, o/ tu nemení svoju výslovnost. Do oblasti severných dialektov spadá väčšina grécka severne od Peloponézu a od Atiky. Patrí sem aj ostrov Samos, ktorý ma relatívne južnú geografickú polohu. Druhou izoglosou je zmena starovekého /y/ v /u/, ktorá sa udiala v dialektoch oblastí Kymi, Ejina a Megara, na polostrove Mani, v staro-atickom dialekte a v tsakončine. V ostatných dialektoch sa /y/ zmenilo na /i/. Tretia izoglosa spočíva v palatalizácii velár pred prednými vokálmi a /j/. Južné dialekty sú známe vysokou mierou palatalizácie a frikativizácie/afrikativizácie palatál v rovnakom postavení. Na Kréte sa /k, g, x, G/ posúva v /tc, dý, C, ý/ a na Cypre v /Ù, Ã, S, Z/. Palatalizácia je známa aj v dialekte polostrova Mani, v dialektoch niektorých južných Kykladských ostrovoch, v dialektoch väčšiny ostrovov Dodekanisy a v oblasti Kymi. V týchto oblastiach sa veláry palatalizujú v rôznej miere. Najčastejšie sa palatalizuje /k/, ktoré v niektorých dialektoch môže byt navyše aj afrikativizované. Štvrtou významnou vlastnost ou, ktorá v podstate nadväzuje na palatalizáciu, 77 Trudgill

76 je tzv. tsikatizmus. Jedná sa o posúvanie /k/ > /ts/ pred /i, e, j/. Táto vlastnost môže viest k splynutiu pôvodných /k/ a /ts/. V niektorých oblastiach sa tsikatizmus rozširuje aj na /x, g/ > /s, dz/. Jedná sa o dialekty Kykladských ostrovov, ktoré nemajú palatalizáciu velár. Patria sem aj dialekty Ejiny, Megary a starý dialekt Atén. Piata izoglosa sa týka zachovania geminát. Táto vlastnost sa objavuje v mnohých juhovýchodných ostrovoch, vrátane Cypru. Práve v cyperskom dialekte je to vel mi výrazný rys. Popri zachovaniu starých geminát sa tu vytvorili aj nové gemináty, a to aj na začiatku slov. Posledným významným rysom je zachovanie koncového /n/. Oblast, kde sa tento rys vyskytuje, sa vo vel kej miere zhoduje so zachovaním geminát. Rozširuje sa na d alšie juhovýchodné ostrovy. Na základe týchto izoglos sa dialekty dnešného grécky hovoriaceho územia (mimo Pontosu, Kapadócie, južného Talianska a tsakončiny) delia na tieto dialekty: (32) (a) Centrálne dialekty sú dialekty západného Epiru, Kefalonie, Zakynthosu a Peloponézu. Tiež sem patrí aj dialekt ostrova Korfu. Neobjavuje sa v nich ani jedna z vyššie uvedených vlastností, pretože to sú práve tieto dialekty, na ktorých je založená štandardná novogréčtina, takže sa od nej podstatne neodlišuje. (b) Severné dialekty sú charakteristické zánikom vysokých vokálov. Táto vlastnost je realizovaná v rôznej miere (vid vyššie), takže aj v rámci severných dialektov existuje viacero variácií. Ako bolo vyššie spomenuté, patria sem dialekty, ktorými sa rozpráva severne od Peloponézu a Atiky. Patrí sem aj ostrov Samos, ktorý má podobné rysy, geograficky sa však nachádza viac južne. (c) Južné dialekty sú z vyššie uvedených vlastností charakteristické len palatalizáciou velár. Patrí sem Kréta, Kythira, Antikythira a Thira. (d) Juhovýchodné dialekty sú charakteristické palatalizáciou velár a zachovaním geminát a koncového /n/. Patria sem Cyprus, Rodos, Karphatos, Kasos, Kastelorizo, Kos, Leros a Patmos. (e) Východné dialekty sú charakteristické zachovaním geminát a zachovaním 70

77 koncového /n/. Patria sem Symi, Tilos, Nisyros, Kalymnos, Icaria, Astypalaia, Chios a pril ahlé oblasti Malej Ázie. (f) Dialekty severných Kyklád sú charakteristické zachovaním koncového /n/, zachovaním geminát a tsikatizmom. Patria sem ostrovy Amorgos, Irakleia, Schoinoussa, Keros, Donousa a Koufonisia. (g) Dialekty západných Kyklád sa vyznačujú zachovaním geminát a palatalizáciou velár. Patria sem ostrovy Sifnos, Kimolos a Serifos. (h) Dialekty severných Kyklád sú charakteristické len tsikatizmom. Patria sem Andros, Tinos, Kea, Kythnos, Syros, Naxos, Paros, Antiparos, Ios a Folegandros. (i) Zvyšné dialekty sa používajú len na malom území a sú vo vel kom úpadku. Patria sem: (i) Dialekt z polostrova Mani, ktorý má /u/ z pôvodného /y/ a palatalizuje veláry. (ii) Starý aténsky dialekt, ktorý je charakteristický posunom /y/ v /u/ a tsikatizmom. (iii) Dialekt oblasti Kymi, ktorý má /u/ z pôvodného /y/ a palatalizáciu velár. (iv) Dialekt ostrova Mykonos, ktorý má zánik vysokých vokálov a tsikatizmus Dialekty južného Talianska Oblast južného Talianska bola grécky hovoriaca od doby kolonizácie v staroveku. Gréčtina tu bola oslabená v prospech latinčiny počas rímskej nadvlády, ale pretrvávala, a to aj po páde rímskej ríše a po dobytí tohto územia rôznymi štátmi. Gréčtina sa tu udržala vd aka pretrvávajúcej tradícii pravoslávnej cirkvi a prísunom utečencov po invázii Peloponézu Slovanmi a Avarmi, utečencami počas prenasledovania ikonoklazmu a utečencami po viacerých inváziách. Tieto okolnosti pomohli udržat gréčtinu na území južného Talianska v kontakte s kultúrou Byzantskej ríše. Ako viacero starovekých západogréckych dialektov si koiné na tomto území udržala nejaké staré dialektické charakteristiky, ale s prísunom imigrantov v stredoveku sa 71

78 aj táto oblast dostala pod vplyv vývoja stredovekej gréčtiny. Neskôr, po dobytí Normanmi a s prísunom Talianov, sa na tomto území rozširoval katolicizmus, gréčtina sa dostala do úpadku a prežívala len v izolovaných oblastiach. Dnes sa tu rozpráva gréckym dialektom len v dvoch oblastiach, ktorými sú hornatý región Aspromonte na juhu Kalábrie a polostrov Otranto. Dialekt prvého regiónu sa často označuje bovezika, podl a dediny Bova, kde sa ním dnes už nerozpráva a otrandinika, podl a regiónu Otranto. Na oboch územiach pretrváva dlhú dobu bilingvizmus, kvôli čomu sa v dialekte objavujú mnohé lexikálne a gramatické charakteristiky taliančiny. Zároveň tu bilingvizmus spôsobuje vel ký úpadok oboch dialektov. Dialektom bovezika hovorí už len približne 500 l udí a otrandinika asi Oba dialekty zachovávajú mnoho archaizmov, najmä z dôvodu relatívnej izolácie od zvyšku gréckeho sveta. Mnoho z nich má spoločne s východnými dialektami. Za dôvod uchovania archaizmov Browning 78 považuje to, že oba dialekty sú potomkami jazyka antických kolonistov a nie byzantských prist ahovalcov, pretože by sa tam archaizmy v tomto prípade tak dlho neudržali. Medzi charakteristické znaky západných dialektov patrí: (33) (a) Zachovanie infinitívu, najčastejšie ako komplementu ku slovesám. Tiež sa používa aj nepriamych otázkach, podporené podobnou konštrukciou z taliančiny. (b) Zachovanie starého vyjadrenia záporu slovies οὐ(κ)/οὐκι ako ki, u alebo uts(é) = δε(ν)/μη(ν). (c) Zachovanie koncovky imperatívu 2. os. sg. na -son, kde ostatné dialekty okrem východných majú -σε. (d) Zachované particípium aoristu v modifikovanej a nesklonnej forme -sonda. (e) Stráta koncového -ς. (f) Občasné nahradzovanie -η- > -α-. Je to pravdepodobne pozostatok miestneho dórskeho dialektu. 79 (g) Zámeno típso niečo, nič, ktoré vzniklo z τίς + ποτε. Toto zámeno ma paralelu v štandardnej gréčtine, nesklonné τίποτε, ale jeho pôvodná funkcia je nahradená zámenom κανείς. 78 Browning 1983: Browning 1983:

79 5.1.3 Dialekty Pontosu a Kapadócie Grécky hovoriace oblasti na východe Turecka, Pontos a Kapadócia, boli oddelené od Byzantskej ríše už v stredoveku. Kapadócia padla pod nadvládu Sedžukov už v 11. storočí, počas ktorej dialekt tejto oblasti začal pod vplyvom bilingvizmu vykazovat aj turecké vplyvy. Grécke obyvatel stvo Kapadócie bolo po výmene obyvatel stva v roku 1923 prest ahované do centrálneho a severného Grécka. Dlho sa verilo, že dialektom tejto oblasti sa prestalo hovorit, ale v roku 2005 sa zistilo, že v centrálnej a severnej oblasti Grécka ešte žijú l udia, ktorí týmto dialektom plynulo rozprávajú. Pontos bol Osmanskou ríšou integrovaný až v roku 1461, takže si tu obyvatel stvo a ich jazyk mohli svoju identitu udržat dlhšie. Po deportáciách v roku 1923 tu istá čast grécky hovoriaceho obyvatel stva ostala a v niektorých dedinách pretrváva tento dialekt dodnes. Oba dialekty zachovávajú mnoho archaizmov, či už lexikálnych alebo gramatických. Medzi oboma dialektami existujú rozdiely, ale majú mnoho spoločných rysov. Medzi nich patria napríklad: (34) (a) Zachovanie mnohých neprízvučných vokálov na začiatku slov, vrátane zachovania augmentu: ospítin = σπίτι ["spiti] dom. (b) Zachovanie niektorých starovekých foriem zámen: klitické privlastňovacie zámeno emon, z G. pl. ἡμῶν [hemon] = μας [mas] náš. (c) Imperatív 2. os. sg. na -son = -σε ako v západných dialektoch. (d) V aoriste pasíva chýba /k-/: efouéθe zo starého ἐφοβήθη = φοβήθηκε. (e) Zachovanie nejakých starých foriem slovies ako je féro - énga zo starovekého φέρω - ἤνεγκα = φέρνω - έφερα. (f) Neprebehla tu strata systému perfekta a nahradenie perifrastickými konštrukciami a takisto je zachovaná forma infinitívu perfekta. (g) Používanie koncovky starého pasíva -ούμαι u slovies končiacich na -όω; ostatné dialekty majú -ώνω. (h) V istých kontextoch je etymologické -η- vyslovované ako [e] miesto [i]. (i) Zmena neprízvučného [ia/ea] > [ae] a [io/eo] > [oe]. (j) Stráta neprízvučných vokálov ako v severných dialektoch (odkaz na tabulku), v dialektoch Pontosu je stráta obmedzená na vokály po prízvučnej 73

80 slabike. (k) Narušenie systému rodov tým, že sa kladie dôraz na l udské έμψυχα a nel udské άψυχα, kde prvé má v pluráli väčšinou formy maskulína. Jedná sa zrejme o vplyv turečtiny, ktorá rod nemá Tsakončina Tsakončinou sa hovorí v malej hornatej oblasti na východe Peloponézu. Podobným dialektom sa do roku 1923 hovorilo aj na južnom pobreží Marmarského mora. Vysoká miera odlišnosti je spôsobená tým, že tsakončina sa nevyvinula z helenistickej koiné, ale zo starovekého dórskeho dialektu, pravdepodobne z lakónčiny. Zachovalo sa v nej mnoho dórskych rysov, medzi ktoré patria: (35) (a) Zachovanie α /a/ namiesto η /i/: α μάτη = η μητέρα. (b) Výslovnost pôvodného υ /u/ zachovaná a zapisovaná ako ου: γουναίκα = γυναίκα. (c) Pôvodná digamma je reprezentovaná pomocou β: βάννε = αρνί, δαβελέ = δαλός. (d) Rotacizmus koncového /s/: ταρ = της. (e) Pôvodné θ nahradené pomocou σ: σέρι = θέρος. (f) Zánik intervokalického /s/: ορούα = ορώσα. (g) Palatalizácia /s/ v /S/ a /k/ za vokálmi a pred vokálmi /i, e/ v /Ù/. (h) Indikatív prézenta a imperfekta je nahradený perifrastickou konštrukciou so slovesom byt a particípiom. (i) Mnoho zachovaných archaických slov. 5.2 Formovanie štandardu Po nadobudnutí samostatnosti nastala pre Grécko dôležitá otázka. Vzdelaná minorita bola schopná používat archaický jazyk, ktorý bol vol ným pokračovaním starovekej koiné. Väčšina však používala hovorový jazyk, ktorý bol výrazne delený do dialektov a nemal žiadnu literatúru. Podl a západného modelu však potrebovali jednotný jazyk, schopný vyjadrovat všetky literárne potreby západného sveta. Tejto otázky sa ujali viacerí. 74

81 Kl účovou osobnost ou v jazykovej otázke bol ale Adamantios Korais ( ). Ten sa rozhodol, že pre štandard použije hovorenú gréčtinu, ktorá pre neho bola pokračovaním antických spisovatel ov 80. Tento hovorový jazyk chcel ale očistit tým, že odstráni turecké slová, príliš odlišné dialektické slová, upraví fonológiu, morfológiu a syntax. Tiež zhodnotil, že gréčtina potrebuje obohatit svoju slovnú zásobu, čo chcel dosiahnut preberaním slov alebo pomocou kalkov, najmä na modeli francúzštiny, pretože tam strávil väčšinu svojho života 81. Nechcel to ale brat do extrémov, takže sa napríklad nesnažil znovu zaviest datív alebo infinitív, ktoré sa v hovorovej reči už dávno nepoužívali. Proti Koraisovi stali na jednej strane tradicionalisti, ktorí preferovali národný jazyk založený na jazyku l udu. Videli v gréčtine pokračovanie jej starovekého predka, poškvrneného storočiami otroctva. Zastávali teda názor, že by sa Gréci mali vrátit k starej gréčtine 82. Zástancami tohoto názoru boli najmä Eugenios Voulgaris ( ), Dimitrios Darvaris ( ), Neofytos Doukas ( ) a Konstantinos Oikonomos ( ). Na druhej strane to bola bola konzervatívna skupina l udí, ktorá bola proti samotnému oslobodeniu sa od Osmanskej ríše. Tí považovali za národný jazyk jedine archaickú gréčtinu, nie však klasickú, ale stredovekú, ktorá sa používala v cirkvi. Viedol ich Panagiotis Kodrikas. Ako príklad rozdielu v stupni archaickosti uvádza Browning 83 slovo ψάρι ryba pre ktoré chcel Korais zaviest archaický tvar οψάριον, zatial čo Kodrikas chcel použit klasické ἰχθύς. O niekol ko rokov neskôr sa začínajú objavovat základy demoticizmu, hnutia, ktoré propagovalo hovorový jazyk. Problémom tu ale bolo to, že hovorová gréčtina bola príliš rozdelená. Preto sa medzi prvými rozhodol básnik Ioannis Vilaras ( ) vydat gramatiku, na základoch dialektu jeho rodného Epirusu, kde kodifikuje ortografiu, morfológiu a syntax bežnej hovorovej reči. Tá mala poslúžit ako základ pre štátny jazyk 84. Najdôležitejším členom tohto hnutia je Dionysios Solomos, dnes považovaný za národného básnika. Jeho rodina pochádzala z Kréty a rozprávala taliansky, vrátane Solomosa. On sa však narodil na Epiruse, kde sa naučil 80 Adrados 2005: Horrocks 2010: Browning 1983: Browning 1983: Browning 1983:

82 grécky dialekt od svojej matky. Neskôr bol inšpirovaný bojom za grécku nezávislost a spolu s Andreasom Kalvosom ( ) boli zakladatel mi modernej gréckej poézie. Kalvos však používal gréčtinu, ako ju navrhoval Korais, ale obohatil ju o vlastné prvky. Na druhej strane Solomos používal výlučne jazyk l udu. Zo začiatku sa v jeho jazyku objavovalo viacero charakteristických prvkov jeho materského dialektu, neskôr sa však oboznámil s byzantskými autormi, ktorí tiež písali hovorovým jazykom, a s poéziou z Kréty, prácami Vilarasa a l udovými piesňami, takže sa jeho jazykový štýl rozrástol 85. Dva roky po jeho smrti bolo vydané dielo Dialogue, v ktorom uvádzal, že archaický jazyk, používaný taktiež gréckymi prominentmi z čias Osmanskej ríše, ktorí s ríšou aj spolupracovali, nemá miesto v samostatnom Grécku, a že jazyk Koraisa sa nemôže stat národným jazykom, pretože nie je nikoho materským jazykom. Namiesto toho sa prikláňa k hovorovému jazyku, ako to funguje na západe a nevylučuje ani to, že by sa jazyk musel lexikálne zdokonalit, aby vyplnil terminologické medzery, a to tým, že mu nechá vol ný priebeh, namiesto toho, aby vyt ahoval slová z mŕtveho jazyka. Na druhej strane sa v Aténach objavuje hnutie, na čele ktorého stáli Alexandros Soutsos ( ), Panagiotis Soutsos ( ) a Alexandros Rizos ( ). Tí sa snažili zvýšit prestíž písanej gréčtiny tým, že ju uplatňovali na písanie poézie. Panagiotis vo svojej knihe z roku 1853 hovorí, že problém správneho používania jazyka by sa mal vyriešit tým, že sa budú používat jasné pravidlá klasickej gréčtiny. Za dôvod nízkej kvality jazyka literatúry považoval to, že spisovatelia mixujú starovekú a modernú gréčtinu, v snahe vytvorit jazyk, ako ho mal v predstave Korais 86. Tu sa začalo rýchle vzd al ovanie sa od hovorového jazyka, čo v 80. rokoch 19. storočia vyústilo v zavedení pojmov dimotiki (δημοτική l udový ), ktorý označoval nesprávny hovorový jazyk, a kathareusa (καθαρεύουσα čistý ), ktorý označoval ozdobený a správny jazyk. Na konci 19. storočia sa cez všeobecné vzdelávanie zvyšoval počet gramotných l udí, ktorí nemali čo čítat. Vznikla generácia učencov, ktorí sa zaujímali o históriu gréčtiny a kathareusa históriu nemala. Zároveň sa zvyšoval záujem o folklór Grécka a s tým spojený záujem o jazyk l udí. V týchto podmienkach Jean Psycharis ( ) vyvinul svoje jazykové myšlienky. Chcel ukončit používanie kathareusy, miesto 85 Horrocks 2010: Horrocks 2010:

83 nej kodifikovat a systemizovat dimotiki a zaviest ho ako národný jazyk. Z kathareusy by sa musela prevziat terminológia, ale adaptovaná do fonológie a morfológie dimotiki. Zároveň by sa zjednodušila ortografia, ktorá by síce ostala historická, ale zjednodušená. V diele Moja cesta, ktorá opisuje jeho cestu z Paríža do Konštantínopolu, Chiosu a Atén v roku 1886, je autor zhrozený z jazykovej situácie odohrávajúcej sa v Aténach, čo neskôr využije na obranu l udového jazyka. Psycharis bol predovšetkým jazykovedec a preferencia hovorového jazyka vychádzala z toho, že jazyk sa vyvíja ako živý organizmus, podmienený zákonmi, čím kathareusa, umelý jazyk, nemohla byt. Spojenie so starovekou gréčtinou by sa teda najlepšie preukázalo popísaním zmien, ktorými si gréčtina prešla, namiesto toho, aby súčasný jazyk označoval ako produkt úpadku. Napriek váhaniu Psycharisových súčasníkov sa dimotiki postupne stal jazykom všetkej literárnej prózy a vybudoval si vel kú štylistickú flexibilitu. Žurnalistika, vedecké texty a oficiálne písomníctvo pokračovalo v kathareuse. Takisto sa kathareusa stále učila na školách, ale postupne sa z nej dostávali preč najväčšie archaizmy, ako je optatív, datív alebo klasické futúrum. V 1917 vláda zaviedla výučbu dimotiki pre nižší stupeň vzdelania. Pravicová vláda v obnovila kathareusu. V dobe sa to opät zmenilo na dimotiki (s krátkym prerušením v počas vlády Tsaldarisa). V 1967 bola dimotiki opät zakázaná do roku 1974, kedy nastúpila demokratická vláda. V tej dobe bola kathareusa asociovaná s režimom, ktorý vzbudzoval odpor, tak sa teda spontánne dostal dimotiki do používania a v roku 1976 bol zavedený ako oficiálny jazyk vo všetkých sférach verejnej komunikácie. Posledná zmena jazyka nastala v roku 1982, kedy bola zmenená ortografia, konkrétne písanie prízvuku. Zaviedol sa tzv. monotonický systém, ktorý na označene prízvuku používa iba diakritické znamienko, ktoré predtým označovalo iba ostrý prízvuk, poprípade znamienko dierézy. Jazyková otázka vyzerá byt po dlhej dobe vyriešená. Deti sa v škole učia rovnaký jazyk ako používajú mimo nej, archaické verejné značky sa postupne vymieňajú a staršia generácia prestáva byt nepokojná pri používaní dimotiki na verejnosti. Napriek tomu sa kathareusa objavuje, najmä v pravicových novinách a sloganoch, takisto v kostoloch, na súdoch a v armáde. Ale aj v týchto inštitúciách sa u mladšej generácie prestáva používat. Hlavné je ale to, že Gréci nemusia premýšl at, či používajú 77

84 správne formy písaného jazyka a neexistuje už žiadna situácia, kde by za mohli byt hovorenú reč terčom hanby alebo výsmechu. 5.3 Štandardná novogréčtina Tak isto ako aj staroveká koiné, potrebovala štandardná novogréčtina, niekedy nazývaná aj novogrécka koiné (νεοελληνική κοινή), nejaký základ. Týmto základom boli dialekty Peloponézu. Štandardná novogréčtina predstavuje jazyk strednej triedy, ktorý je postavený na základoch dimotiki, podporovaný elementami z kathareusy, čo bol v podstate prirodzený produkt dlhotrvajúcej diglosie. Hovorová štandardná novogréčtina sa pod vplyvom dialektov do istej miery regionálne odlišuje. Medzi rysy prevzaté z kathareusy patria napríklad: (36) (a) Feminína 2. deklinácie na -ος, ktoré boli nahradené inými slovami alebo priradené k 1. deklinácii. (b) Obnovenie klasickej paradigmy s-kmeňových adjektív na -ής, -ύς, ktoré boli priradené k 1./2. deklinácii. (c) Obnovenie G. sg. a pl. paradigmy i-kmeňov: sg. -η, -εως, -η, pl. -εις, -εων, -εις. (d) Obnovenie paradigmy neutier 3. deklinácie na -ον, -οντος/-εν, -εντος/-αν, -αντος/-ός, -ότος (-ώς, -ώτος). (e) Používanie genitívu plurálu, ktorého používanie v dimotiki upadalo. (f) Obnovenie mnohých stiahnutých slovies na -έω, -αώ, niekedy aj s ich klasickou paradigmou. (g) Používanie médiopasínych foriem klasických atematických slovies a ich zloženín, napríklad τίθεμαι, ίσταμαι, συνίσταμαι. (h) V zloženinách sú často používané klasické slovesné kmene: (επι-)διώκω miesto διώχνω. (i) Slovesá prevzaté z kathareusy majú často vo vel kej miere klasickú paradigmu, napríklad aorist -ευσα (miesto -εψα), vnútorný augment v zloženinách, aorist pasíva -θην, -θης, -θη (miesto -θηκα, -θηκας, -θηκε), ρεδυπλικο ανέ παρτιςíπιυμ περφεκτα παςí α (ναπρíκλαδ εκτεταμένος) atd. 78

85 (j) Skloňované particípium prézenta aktíva/pasíva a aoristu pasíva, najmä vo funkcii adjektíva. (k) Adverbiá na -ως popri hovorovej forme na -α. (l) Frázy zahŕňajúce datív, klasické predložky a genitív absolútny. (m) Popri morfologických rysoch sa s preberaním slov vyskytujú aj nejaké fonologické rysy, ktoré nesúhlasia s pravidlami výslovnosti dimotiki: ποιητής [pii"tis] miesto [pji"tis], έκταση miesto *έχταση atd Popis štandardnej novogréčtiny Na záver tejto práce nasleduje stručný popis štandardnej novogréčtiny. Mnoho rysov, ako je fonológia a viacero paradigiem, ostalo od konca stredoveku nezmenených. Fonológia Fonologický systém pozostáva z piatich vokálov /a/ /e/ /i/ /o/ /u/. Konsonantický systém pozostáva z pätnástich foném: /p/ /t/ /k/ /f/ /T/ /x/ /v/ /D/ /G/ /s/ /z/ /l/ /r/ /m/ /n/. Veláry sa pred prednými vokálmi /e/ a /i/ menia na palatály. Nazála /n/ sa pred velárou /k/ mení na velárne /N/. /p/ /t/ /k/ sa po nazále menia na znelé /b/ /d/ /g/. Zároveň sú vo fonologickom systéme prebraté niektoré vlastnosti kathareusy, ako je uvedené v (36). Ortografia Pravopis gréčtiny si zachováva vo vel kej miere etymologický princíp, a preto často neodpovedá fonológii. Najmä u vokálov existuje viacero spôsobov zápisu: [i] = η, ι, υ, ει, οι, υι, [e] = ε, αι, [a] = α, [o] = ο, ω, [u] = ου. Konsonanty: [p] = π, [t] = τ, [k] = κ, [f] = φ, [θ] = θ, [x] = χ, [v] = β, [D] = δ, [G] = γ, [s] = σ, [z] = ζ/σ, [l] = λ, [r] = ρ, [m] = μ, [n] = ν. Hláskové skupiny: αυ = [av/af], ευ = [ev/ef], μπ = [b], ντ = [d], γκ = [g], γγ = [Ng], τσ = [ts], τζ = [dz]. Morfológia Grécke substantíva a adjektíva rozlišujú štyri pády: nominatív, genitív, akuzatív a vokatív. Zámená rozlišujú tri pády, pretože nemajú vokatív. U substantív a adjektív 79

86 sa často paralelne objavujú aj alternatívne formy k uvedeným paradigmám, väčšinou prevzaté z kathareusy. V tomto stručnom popise ale nebudú zahrnuté. Paradigmy sú uvedené v poradí nominatív, genitív, akuzatív. Vokatív je rovnaký ako nominatív, okrem tvaru u maskulín 2. triedy. Paradigma slovies bude uvedená v poradí 1., 2., 3. osoba singuláru, 1., 2., 3. osoba plurálu. Substantíva Substantíva sa v gréčtine delia do troch tried. Prvá trieda pozostáva z maskulín a feminín. V singulári sa ich skloňovanie odlišuje, v pluráli je rovnaké. Do 1. triedy zapadá aj tzv. nerovnakoslabičné skloňovanie, ktoré v množnom čísle pridáva epentetické -δ-. Tiež tu zapadajú maskulína na -ας, -ης a feminína na -η, ktoré majú inú paradigmu v pluráli. Paradigma tejto triedy pre maskulína je: sg. -ας, -α, -α, pl. -ες, -ων, -ες. Pre feminína to je: sg. -α, -ας, -α, pl. -ες, -ων, -ες. Paradigmy v singulári sa od ostatných typov odlišujú iným vokálom. Substantíva 2. triedy sú charakteristické genitívom -ου. Spadajú tu maskulína (a nejaké feminína), ktoré sú v nominatíve singuláru zakončené na -ος. Tieto maskulína (alebo feminína) sú ešte charakteristické tým, že majú špeciálny sufix pre vokatív -ε. Patria sem aj neutrá, ktoré sú zakončené na -ο alebo -ι. Ako všetky neutrá, aj tieto majú nominatív, akuzatív a vokatív rovnaký. Paradigma maskulín (alebo feminín) je: sg. -ος, -ου, -ο, pl. -οι, -ων, -ους. Paradigma neutier je: sg. -ο, -ου, -ο, pl. -α, -ων, -α/sg. -ι, -ιού, -ι, pl. -ιά, -ιών, -ιά. Do tretej triedy patria ostatné neutrá, tj. neutrá končiace na -ος a neutrá s nerovnakoslabičným skloňovaním. Ich paradigma je nasledujúca: sg. -ος, -ους, -ος, pl. -η, -ών, -η/sg. -α, -ατος, -α, pl. -ατα, -άτων, -ατα/sg. -ο, -ατος, -ο, pl. -ατα, -άτων, -ατα. Adjektíva Adjektíva sa chovajú morfologicky a syntakticky vel mi podobne ako substantíva. Adjektívum môže byt jednoducho substantivizované pridaním určitého člena a môže vo vete stát rovnako ako substantívum. Rovnako ako substantíva, aj adjektíva môžu byt rozdelené do tried. Prvá trieda adjektív rozlišuje tvary (maskulína, feminína, neutrá): -ος, -η/-α/-ια, 80

87 -ο. Tie sa následne skloňujú ako substantíva s rovnakým zakončením. Druhu triedu tvoria adjektíva končiace na -ύς, -ιά, -ύ/-ής, -ιά, -ί. Majú vlastné skloňovanie pre maskulína: sg. -ύς, -ύ/ιού, -ύ, pl. -ιοί, -ιών, -ιούς; pre feminína: sg. -ιά, ιάς, -ιά, pl. -ιές, -ιών, -ιές; pre neutrá: sg. -ύ, -ύ/ιού, -ύ, pl. -ιά, -ιών/έων, -ιά. Patrí sem aj malá skupina slovies, ktorá má zachovanú klasickú paradigmu -ύς, -εία, -ύ. Patrí sem taktiež aj frekventované nepravidelné sloveso πολύς, πολλή, πολύ. Do tretej skupiny patria adjektíva s nerovnakoslabičným skloňovaním na -ης, -α, -ικο a -άς, -ού, -άδικο. Prvý typ pridáva u maskulín plurálu -ηδ-. Ďalej sa skloňujú ako odpovedajúce paradigmy substantív. U druhého typu sa u maskulín a neutier plurálu pridáva -άδ-, u feminín -ούδ-. Ďalej sa skloňujú ako odpovedajúce typy substantív, okrem feminín na -ού v singulári. Tie majú nasledujúcu paradigmu: -ού, -ούς, -ού. Do štvrtej skupiny patrí archaické skloňovanie typu -ης pre maskulína a feminína a -ες pre neutrá. Paradigma pre maskulína/feminína je: sg. -ής, -ούς, -ής, pl. -είς, -ών, -είς; pre neutrá: sg. -ές, -ούς, -ές, pl. -ή, -ών, -ή. Piatu skupinu tvoria adjektíva, ktoré vznikli zo starých particípií. Sú zakončené na -ων, -ουσα, -ον. Ich paradigma je pre maskulína: -ων, -οντος, -οντα, pl. -οντες, -όντων, -οντες; pre neutrá: sg. -ον, -οντος, -ον, pl. -οντα, -όντων, -οντα. Feminína sa skloňujú ako 1. trieda substantív. Pravidelný komparatív adjektív sa tvorí pridaním sufixov -ότερος, -η, -ο/-ύτερος, -η, -ο/-έστερος, -η, -ο alebo pridaním častice πιο k základnému tvaru adjektíva. Superlatív sa tvorí pridaním určitého člena pred komparatív. Absolútny stupeň sa tvorí pridaním sufixu -ότατος/-ύτατος/-έστατος alebo pridaním adverbia πολύ vel mi pred základný tvar adjektíva. Existuje aj zopár adjektív s nepravidelným stupňovaním. Adverbiá Tvoria sa pomocou sufixu -α/ά od prídavných mien zakončených v mužskom rode na -ος, -ύς alebo -ης. V tomto prípade s potom adverbiá zhodujú s tvarom neutier singuláru. Ďalší spôsob tvorenia adverbií je pomocou sufixu -ως/ώς od prídavných mien zakončených v mužskom rode na -ής alebo -ων. Pravidelný komparatív adverbií sa tvorí pridaním sufixu -ότερα, -ύτερα, -έστερα 81

88 alebo pomocou častice πιο a adverbia v základnom tvare. Superlatív je pri tvorení sufixami zhodný s komparatívom. Opisné tvorenie superlatívu sa tvorí pomocou častice όσο πιο. Absolútny stupeň sa tvorí sufixami -ότατα, -ύτατα, -έστατα alebo pomocou adverbia πολύ vel mi, ktoré môže byt zosilnené časticou πάρα. Zámená Väčšina zámen má vlastné tvary pre maskulína, feminína a neutrá, ktoré sú zhodné s adjektívami 1. triedy, tj. -ος, -α/-η, -ο. Vlastnú paradigmu majú osobné zámená. Tie rozlišujú medzi silným a slabým (príklonným) tvarom. Príklonné tvary genitívu zároveň zastupujú funkciu privlastňovacích zámen. Paradigma 1. os. je (s príklonným tvarom za lomkou): sg. εγὠ, εμένα/μου, εμένα/με, pl. εμείς, εμάς/μας, εμάς/μας; paradigma 2. os. je: sg. εσύ, εσένα/σου, εσένα/σε, pl. εσείς, εσάς/σας, εσάς/σας. Zámená 3. osoby αυτός, αυτή, αυτό zachovávajú čiastočne klasickú paradigmu, ktorá je pre maskulína (s príklonným tvarom za lomkou): sg. αυτός/τος 87, αυτού/του, αυτόν/τον, pl. αυτοί/τοι, αυτών/τους, αυτούς/τους; pre feminína: sg. αυτή/τη, αυτής/της, αυτή(ν)/τη(ν), pl. αυτές/τες, αυτών/τους, αυτές/τις/τες. Člen Určitý člen má paradigmu pre maskulína: sg. ο, του, το(ν), pl. οι, των, τους; pre feminína: sg. η, της, τη(ν), pl. οι, των, τις; pre neutrá: sg. το, του, το, pl. τα, των, τα. Ακο νευρˇςιτ ψ ˇςλεν σα πουˇζí α ˇςíσλο κα ένας jedna a nemá plurál. Pre maskulínum to je: ένας, ενός, ένα(ν); pre feminínum: μία, μίας, μία; pre neutrum ένα, ενός, ένα. Slovesá Slovesá rozlišujú 3 osoby, singulár/plurál, aktívny/pasívny rod, minulý/neminulý čas, 3 spôsoby: indikatív/konjunktív/imperatív a imperfektívny/perfektívny vid. Tieto kategórie sa kombinujú do jednotlivých paradigiem. Slovesá sa rozdel ujú do dvoch konjugácii. Do 1. konjugácie zapadajú slovesá v 1. os. sg. préz. aktíva na -ω a pasíva na -ομαι. Druhá konjugácia sa delí na dve triedy. Do prvej triedy patria slovesá, ktoré majú v 1. os. sg. préz. aktíva -ώ/-άω, pasíva -ιέμαι a v 2. os. sg. préz. 87 Zámená 3. osoby majú slabý tvar aj pre nominatív, ale jeho použitie je zriedkavé 82

89 aktíva -άς. Do druhej triedy patria slovesá, ktoré majú 1. os. sg. préz. aktíva -ώ, pasíva na -ούμαι, a 2. os. sg. préz. aktíva -είς. Tieto konjugácie sa pri časovaní líšia vo svojom tematickom vokáli. Paradigmy prézenta aktíva a aoristu konjunktívu sa zhodujú. Líšia sa v kmeni, kde prézent má imperfektívny a aorist perfektívny kmeň. Paradigma vyzerá nasledujúco: -ω, -εις, -ει, -ουμε, -ετε, -ουν(ε) 88. Paradigma prézenta pasíva je: -ομαι, -εσαι, -εται, -όμαστε, -εστε/όσαστε, -ονται. Gréčtina má dva minulé časy, aorist, ktorý vyjadruje dokonavý minulý dej, a imperfektum, ktoré vyjadruje nedokonavý minulý dej. Paradigma oboch minulých časov je zhodná. Líšia sa opät v kmeni, kde imperfektum má imperfektívny a aorist perfektívny kmeň. Minulé časy zároveň majú augment, ktorý sa ale vyskytuje, iba ak nesie prízvuk. Paradigma je nasledujúca: -α, -ες, -ε, -αμε, -ατε, -αν/-ανε. Paradigma imperfekta pasíva je -όμουν, -όσουν, -όταν, -όμασταν, -όσαστε/-όσασταν, -όντουσαν. Pasívny aorist sa tvorí vložením -ηκ- pred sufix aoristu. Rovnako má aj dva budúce časy, futúrum nedokonavé a futúrum dokonavé. Futúrum nedokonavé sa tvorí pomocou častice θα a slovesa v prézente. Futúrum dokonavé sa tvorí pomocou častice θα a slovesa v perfektívnom kmeni, ale so sufixami prézenta. Gréčtina ma ešte tri tzv. relatívne časy: perfektum, pluskvamperfektum a futúrum exactum. Všetky tri sa tvoria pomocou slovesa έxř a infinitívu, ktorý ma zhodný tvar s 3. os. sg. aoristu konjunktívu -ει. Líšia sa v slovese έχω. Perfektum ho má v prítomnom čase έχω, pluskvamperfektum ho má v imperfekte είχα a futúrum exactum ho má v budúcom čase θα έχω. Konjunktív sa tvorí rovnako ako futúrum, ale namiesto častive θα je častica να. Imperatív rozlišuje nedokonavé tvary 2. os. sg. -ε/α a 2. os. pl. -ετε/άτε/είτε a dokonavé tvary 2. os. sg. -ε a 2. os. pl. -τε. Nedokonavý imperatív pasíva sa nahrádza konjunktívom. Dokonavý imperatív pasíva sa tvorí pomocou sufixu -ου pre 2. os. sg. a -είτε pre 2. os. pl. Nedokonavé používajú imperfektívny kmeň a dokonavé perfektívny. Pôvodné particípium prézenta aktíva je nesklonné. Tvorí sa sufixom -οντας/ώντας. Particípium perfekta pasíva má sufix -μένος, -μένη, -μένο a skloňuje sa ako adjektíva. 88 Forma bez ε je považovaná za formálnejšiu 83

90 6 Historicko-porovnávacia morfológia - základné paradigmy Skratky v tabul kách: klas. = klasická (paradigma), raná stred. = raná stredoveká (paradigma), nesk. str. = neskorá stredoveká (paradigma), mod. = moderná (paradigma) Substantíva Substantíva a-kmeňovej deklinácie - feminína Substantíva a-kmeňovej deklinácie - maskulína Substantíva o-kmeňovej deklinácie - maskulína a atická deklinácia 84

91 Substantíva o-kmeňovej deklinácie - neutrá Substantíva 3. deklinácie - konsonantické kmene - maskulína a feminína 89 Substantíva 3. deklinácie - konsonantické kmene - neutrá 89 Všetky konsonantické kmene maskulín a feminín sa vyvíjali rovnako (vid deklinácia). Sú tu teda uvedené iba dva príklady. 85

92 Adjektíva 90 Adjektíva 3. deklinácie - u-kmene Adjektíva 3. deklinácie - s-kmene Osobné zámená Osobné zámená 1. a 2. osoby 90 Paradigma adjektív 1. a 2. deklinácie sa vyvíjala rovnako ako u substantív. 86

93 Osobné zámená 3. osoby Slovesá Prézent aktíva a médiopasíva Imperfektum aktíva a médiopasíva 87

94 Aorist aktíva a pasíva 91 Perfektum aktíva a pasíva 92 Pluskvamperfektum aktíva a pasíva V aoriste splynulo médium s pasívom a pasívum prevzalo sufixy perfekta aktíva: -ην > -ηκα atd. 92 Pasívne tvary sa tvoria rovnako ako aktívne, ale particípium/infinitív sú pasívne 88

95 Futúrum aktíva Futúrum pasíva 93 Konjunktív prézenta aktíva a (médio)pasíva Konjunktív aoristu aktíva a pasíva 93 Futúrum média nahradilo aktívum, ostalo teda len pasívum 89