POZNAJ EÚ, SI JEJ SÚČASŤOU!

Transcript

1 2012 RUMANOVSKÁ a kol. POZNAJ EÚ, SI JEJ SÚČASŤOU! 1 Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre

2 POZNAJ EÚ, SI JEJ SÚČASŤOU! Ing. Ľubica RUMANOVSKA, PhD. Ing. Milan FIĽA, PhD. JUDr. Ing. Jarmila LAZI KOVA, PhD. doc. Ing. Pavol SCHWARCZ, PhD. doc. Ing. Peter SZOVICS, PhD. Mgr. Martin S USTER, PhD. Ing. Ivan TAKA C, PhD. Ing. Veronika TO THOVA 2012 Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre 2

3 Názov: Poznaj EÚ, si jej súčasťou! Autori: Ing. Ľubica RUMANOVSKÁ, PhD. Kap. 1.2, 1.3, 1.4, 1.6, , 4.5.6, 4.5.7, AH VH Ing. Milan FIĽA, PhD. Kap. 1.1, 1.5, 1.8 (okrem 1.8.2), 2.2.2, 2.2.3, AH VH JUDr. Ing. Jarmila LAZÍKOVÁ, PhD. Kap. 2.1, 2.3, 2.4, 2.5, 2.6, 2.7 AH VH doc. Ing. Pavol SCHWARCZ, PhD. Kap. 4.2, 4.7 AH VH doc. Ing. Peter SZOVICS, PhD. Kap. 3 AH VH Mgr. Martin ŠUSTER, PhD. Kap. 3 AH VH Ing. Ivan TAKÁČ, PhD. Kap. 1.7, 4.1, 4.5, AH VH Ing. Veronika TÓTHOVÁ Kap , 2.2.5, 4.3, 4.6, 4.8 AH VH Lektori: prof. JUDr. Anna BANDLEROVÁ, PhD. prof. Dr. Ing. Imrich OKENKA, PhD. Technická úprava: Ing. Milan FIĽA, PhD. Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, 2012 Schválil rektor Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, dňa XX ako vysokoškolskú učebnicu. ISBN XXX-XXX-XX 3

4 OBSAH OBSAH... 4 ZOZNAM SKRATIEK... 9 ÚVOD EURÓPSKA INTEGRÁCIA Úvod do európskej integrácie Význam politiky Európskej únie a dôvody jej vzniku Základné fakty a symboly EÚ Geografia Európskej únie Objasnenie základných pojmov EÚ Zakladajúce zmluvy Európska jednotnosť Zakladatelia EÚ otcovia Európy Robert Schuman ( ) Jean Monnet ( ) Konrad Adenauer ( ) Alcide De Gasperi ( ) Paul-Henri Spaak ( ) Winston Churchil ( ) EÚ Historický základ Chronológia dátumov vo vývoji európskej integrácie Stručná história EÚ a procesu jej rozširovania Členstvo v EÚ a európske občianstvo Členstvo v EÚ Európske občianstvo Štúdium v zahraničí Rozmanitosť EÚ Hlavné znaky členských štátov EÚ V POHYBE

5 1.6.1 Kultúra v EÚ Jazyky v EÚ Aktuálne témy EÚ Štádiá ekonomickej integrácie Zóna voľného obchodu Colná únia Spoločný trh Hospodárska a menová únia Politická únia Slovenská republika a EÚ Cesta Slovenska do EÚ Príspevok Slovenska do EÚ Prínosy a povinnosti Slovenska ako členského štátu EÚ Budúce predsedníctvo Slovenska v EÚ Úlohy a diskusia INŠTITÚCIE A PRÁVO EÚ EÚ ako medzinárodná organizácia Právny základ EÚ Inštitucionálna štruktúra EÚ Charakteristika inštitucionálnej štruktúry EÚ a vzájomná interakcia medzi nimi Detailná charakteristika inštitúcií EÚ a ich hlavné kompetencie Dôležitosť inštitúcií EÚ v každodennom živote Mladí ľudia, inštitúcie a európske záležitosti Vzťah medzi inštitúciami EÚ a jej politikami Právo EÚ Primárne právo EÚ Všeobecné právne zásady Medzinárodné zmluvy Sekundárne právo EÚ

6 2.3.5 Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Právo Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej EÚ Ako sa tvorí právo EÚ Tvorba primárneho práva EÚ Tvorba sekundárneho práva EÚ Úradný vestník EÚ Vnútorný trh EÚ právny základ voľného pohybu Voľný pohyb tovarov Voľný pohyb služieb Voľný pohyb osôb Voľný pohyb kapitálu Ochrana práv v EÚ Nadnárodné súdy EÚ a ich úlohy Vnútroštátne súdy EÚ a ich úlohy Ochrana spotrebiteľa v EÚ Základné práva spotrebiteľa v EÚ Ochrana spotrebiteľských práv v EÚ FINANČNÁ INTEGRÁCIA A EURO Historické kroky vedúce k Hospodárskej a menovej únii Tri etapy budovania HMÚ: Prvá etapa zrušenie obmedzení pohybu kapitálu v EÚ Tri etapy budovania HMÚ: Druhá etapa zriadenie Európskeho menového inštitútu a Európskej centrálnej banky Tri etapy budovania HMÚ: Tretia etapa stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov Európska centrálna banka Postavenie ECB Európsky systém centrálnych bánk Nástroje ECB

7 3.2.4 Rozhodovacie orgány ECB Nezávislosť, transparentnosť a dôveryhodnosť ECB Zavedenie eura v Slovenskej republike Právna úprava zavedenia eura Prínosy zavedenia eura Náklady zavedenia eura Dlhová kríza a zmeny usporiadania v eurozóne Európsky výbor pre systémové riziká (ESRB) Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA) Európsky orgán pre cenné papiere a trhy (ESMA) Európsky orgán pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA) Spoločný výbor európskych orgánov dohľadu (JCESA) Balík šiestich legislatívnych aktov (Six Pack) Európsky mechanizmus pre stabilitu = TRVALÝ EUROVAL Štruktúra imania mechanizmu Zásady poskytnutia pomoci Postup pri poskytovaní finančnej pomoci ÚLOHY A DISKUSIA POLITIKY EÚ Úvod do spoločných aktivít EÚ Spoločná poľnohospodárska politika Vnútorný trh EÚ Voľný pohyb (tovaru, služieb, osôb a kapitálu) Colná únia Spoločná obchodná politika EÚ Nástroje spoločnej obchodnej politiky Preferenčné dohody a multilaterálne rokovania Regionálna (kohézna) politika EÚ

8 4.5.1 Vznik a vývoj politiky Cesta od politických pojmov k operačným programom Kohézia Súdržnosť Viac-účastnícka hra v cyklickom rámci Ciele politiky EÚ ako priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti Ochrana občanov EÚ Rovnaký prístup k spravodlivosti a ochrana záujmov občanov EÚ Externé vzťahy EÚ Obchod Rozvojová pomoc a spolupráca Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika Rozpočet EÚ Rozpočtové zásady Príjmová časť rozpočtu Výdavková časť rozpočtu Úlohy Použitá literatúra

9 ZOZNAM SKRATIEK a i. a iné a pod. a podobne AKT štáty štáty africko-karibsko-pacifickej oblasti APEC Ázijsko-tichomorská hospodárska spolupráca ASEAN Združenie krajín juhovýchodnej Ázie ASN Andské Spoločenstvo Národov AT Rakúsko atď. a tak ďalej BE Belgicko bil. bilión eur BG Bulharsko CAC doložka spoločného postupu CBPP Nákupný program krytých dlhopisov CEBS Výbor európskeho bankového dohľadu CEEAC Hospodárske spoločenstvo krajín strednej Afriky CEFTA Stredoeurópska zóna voľného obchodu CEIOPS Výbor európskych orgánov dohľadu nad poisťovníctvom a zamestnaneckými penzijnými fondmi COMESA Spoločný trh vo východnej a južnej Afrike CÚ Colná únia CY Cyprus č. číslo Čl. článok (zmluvy) ČŠ členský štát ČSFR Česko-Slovenská federatívna republika ČR Česká republika DE Nemecko DG Generálne riaditeľstvo Európskej komisie DK Dánsko DPH daň z pridanej hodnoty EAC Východoafrické spoločenstvo EACEA Agentúra pre vzdelávanie, audiovizualizáciu a kultúru EBA Európsky orgán pre bankovníctvo ECB Európska centrálna banka ECC-Net Sieť európskych spotrebiteľských centier ECOFIN Rada EÚ pre hospodárske a finančné záležitosti ECOWAS Hospodárske spoločenstvo krajín západnej Afriky EE Estónsko EEA Európska agentúra pre ochranu životného prostredia 9

10 EFSF Európsky nástroj finančnej stability ( dočasný euroval ) EHP Európsky hospodársky priestor EHS Európske hospodárske spoločenstvo EIB Európska investičná banka EIOPA Európsky orgán pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov EK Európska komisia EĽS Európska ľudová strana EMEA Európska agentúra pre liečivá EMI Európsky menový inštitút EMS Európsky menový systém EP Európsky parlament ERDF Európsky fond regionálneho rozvoja ERM II Systém výmenných kurzov ES Európske spoločenstvá ES Španielsko ESCB Európsky systém centrálnych bánk ESF Európsky sociálny fond ESFS Európskeho systému finančného dohľadu ESRB Európsky výbor pre systémové riziká ESM Európsky mechanizmus pre stabilitu ( trvalý euroval ) ESMA Európsky orgán pre cenné papiere a trhy ESUO Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ EZVO Európska zóna voľného obchodu EUR euro Euratom Európske spoločenstvo pre atómovú energiu EUROPOL Európsky policajný úrad EU-15 pôvodných 15 členských štátov EÚ pred rozšírením v roku 2004 EÚ Európska únia FED Federálny rezervný systém (centrálna banka USA) FI Fínsko FR Francúzsko FYROM Bývalá Juhoslovanská zväzová republika Macedónsko GATT Všeobecná dohoda o clách a obchode GB Veľká Británia GR Grécko HDI Index ľudského rozvoja HDP Hrubý domáci produkt HICP Harmonizovaný index spotrebiteľských cien hl. hlavné HND hrubý národný dôchodok HMÚ Hospodárska a menová únia 10

11 HU Maďarsko IKT Informačné a komunikačné technológie IT Informačné technológie ITL Taliansko IE Írsko JCESA Spoločný výbor európskych orgánov dohľadu JHA Rada EÚ pre spravodlivosť a vnútorné veci KF Kohézny fond km 2 kilometer štvorcový LEF Elektronicky spracovaná zložka týkajúca sa právneho subjektu LU Luxembursko LV Lotyšsko LT Litva MF SR Ministerstvo financií Slovenskej republiky mil. milión eur min. minimálne mld. miliarda eur MMF Medzinárodný menový fond MERKOSUR spoločný trh juhu MŠVVaŠ SR Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky MT Malta n.l. nášho letopočtu NAFTA Severoamerická zóna voľného obchodu nasl. nasledovné NATO Severoatlantická organizácia NBS Národná banka Slovenska NCB Národné centrálne banky ods. odsek OLAF Európsky úrad pre boj proti podvodom OSN Organizácia spojených národov PPS parita kúpnej sily príp. prípadne prof. profesor PT Portugalsko RO Rumunsko resp. respektíve S&D Skupina progresívnej aliancie socialistov a demokratov s.r.o. spoločnosť s ručením obmedzeným SE Švédsko SEPA Jednotná oblasť platieb v eurách SD EÚ Súdny dvor Európskej únie 11

12 SI Slovinsko SIS Schengenský informačný systém SKK Slovenská koruna SMP Program pre trh s cennými papiermi SOP Spoločná obchodná politika SPP Spoločná poľnohospodárska politika SR/SK Slovenská republika SRN Spolková republika Nemecko SWIFT Spoločnosť pre celosvetovú medzibankovú finančnú telekomunikáciu SZBP Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika T2S TARGET2-Securities obdoba TARGET-u pre cenné papiere TARGET Eurový platobný systém prevádzkovaný centrálnymi bankami eurozóny TED Dodatok k Úradnému vestníku EÚ venovaného verejnému obstarávaniu TGV vysokorýchlostná železnica TIK Turistická informačná kancelária USA Spojené štáty americké USD americký dolár t.j. to jest t.z. to znamená tzv. tak zvané WTO Svetová obchodná organizácia ZEU Zmluva o Európskej únii (Maastrichtská zmluva) ZFEU Zmluva o fungovaní Európskej Únie (Lisabonská zmluva) ZVO Zóna voľného obchodu 12

13 ÚVOD Európska únia dnes predstavuje jeden z ekonomicky najvyspelejších priestorov sveta, ktorý okrem hospodárskeho blahobytu zaisťuje tiež bezpečnosť, slobodu a spravodlivosť pre viac ako 500 miliónov obyvateľov 27 členských štátov, ktoré ju vytvárajú. Učebnica Poznaj EÚ, si jej súčasťou!" je určená všetkým tým, ktorí sa zaoberajú problematikou európskej integrácie, tvorbou jednotlivých politík a programov EÚ. Pevne veríme, že vhodne poslúži najmä pedagógom základných a stredných škôl pri zorientovaní sa v problematike a výuke európskej integrácie na školách. Zároveň je vhodná ako učebnica pre študentov vysokých škôl či širokú verejnosť, ktorá sa chce dozvedieť viac informácií o Európskej únii a jej integračných snahách a výsledkoch. Táto knižná publikácia bola vytvorená za finančnej podpory Programu celoživotného vzdelávania , Sub-program Jean Monnet, ktorý sa zameriava na podporu inštitúcií a aktivít v oblasti európskej integrácie vo vzdelávaní. Projekt "Európska integrácia v slovenských školách" číslo projektu REF: LLP-2011-SK-AJM-ICS Learning EU at School si kladie za cieľ stimulovať a podporovať vysokokvalitné vzdelávanie v oblasti európskej integrácie. Cieľová skupina je tvorená najmä učiteľmi základných a stredných slovenských škôl, ktorí budú následne ďalej odovzdávať všetky získané vedomosti a zručnosti tak, aby svojim žiakom a študentom zabezpečili šírenie informácií a prehĺbenie vedomostí o európskej integrácii. Súčasťou projektu bolo 10 inovatívnych vzdelávacích workshopov postavených a realizovaných v štyroch základných oblastiach: EÚ integrácia a základné fakty o EÚ, Právo a inštitúcie EÚ, Finančná integrácia a Euro a Politiky EÚ. Ich cieľom bolo pútavou formou vytvoriť základ pre učenie problematiky európskej integrácie v prostredí základných a stredných škôl a tak zvýšiť úroveň všeobecných znalostí o EÚ, jej politikách či inštitúciách a zmenšiť tak prehlbujúcu sa priepasť medzi obyvateľstvom a európskymi inštitúciami. Zároveň pevne veríme, že celý projekt "Európska integrácia v slovenských školách" splnil svoje ciele i účel a priniesol do prostredia vzdelávacieho systému Slovenska nové pohľady, možnosti a informácie a naštartoval tak dlhodobo udržateľný proces kontinuálneho vzdelávania sa učiteľov i študentov v uvedenej oblasti európskej integrácie, pretože každý z nás nie je len občanom SR, ale aj občanom Európskej únie. Ing. Ľubica RUMANOVSKÁ, PhD. Ing. Milan FIĽA, PhD. 13

14 1 EURÓPSKA INTEGRÁCIA 1.1 ÚVOD DO EURÓPSKEJ INTEGRÁCIE Európska únia predstavuje vo svete jedinečný systém, zoskupenia a fungovania veľkého množstva štátov, ktoré sa vzdali istej časti svojej suverenity v prospech budovania vzájomnej spolupráce, jednotných pravidiel, prosperity ľudí či regiónov a v neposlednom rade zaistenia bezpečnosti a trvalého mieru na európskom kontinente Význam politiky Európskej únie a dôvody jej vzniku Myšlienky o zjednotení Európy existovali už od antických čias, kedy sa o to pokúsili viacerí panovníci, no svoj cieľ však nikdy nedosiahli. Dôvod je zrejme viac ako jednoduchý. Ich idea jednotného štátu či ríše bola založená na vojenskom ťažení, dobývaní susedných slabších území a podmaňovaní domáceho obyvateľstva. Žiaľ, takéto spôsoby budovania super veľmocí, preskupovania území a obyvateľov ako aj stupňovanie napätia medzi krajinami vládli v Európe po celé stáročia a vyhrotilo sa až do asi najkrvavejšieho a najničivejšieho konfliktu, ktorým bola II. svetová vojna. Po jej skončení sa Európa rozdelila na dva bloky, pričom ten západný ovládali západné víťazné mocnosti sveta (Veľká Británia, Francúzsko a USA) a východný zasa Sovietsky zväz. Takéto rozdelenie kontinentu síce prinieslo mier, no vytvorenie akejsi železnej opony medzi západom a východom prinieslo opäť zdroj silného napätia v Európe nazývaného aj Studená vojna a obavu vzniku ďalších krvavých konfliktov. Situáciu, ktorá po II. svetovej vojne nastala, si veľmi dobre uvedomovali viacerí významní európski politici a v snahe zaistiť kontinentu trvalý mier a prosperitu prichádzajú s myšlienkou zjednotenia Európy na princípoch budovania vzájomnej spolupráce. Základom tohto budovania sa stala Schumanova deklarácia navrhujúca vytvoriť Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO), ktorú tento francúzsky minister zahraničných vecí prevzal od Jeana Monneta a predniesol 9. mája 1950 v Paríži. Významným míľnikom zjednotenia Európy a ďalšieho napredovania európskej myšlienky sa stal v roku 1989 pád Berlínskeho múru, hmatateľného symbolu studenej vojny, a s ním súvisiace prevraty v socialistických krajinách východnej Európy. Tieto sa postupne stávajú členmi Európskej únie. Otvorila sa takto cesta pre ďalšiu hlbšiu integráciu na takmer celom európskom kontinente, ktorú v súčasnosti reprezentuje až 27 členských štátov Európskej únie a ďalších viacero kandidátskych krajín, ktoré by sa v najbližších rokoch mali do nej začleniť. Jednotnosť Európy a krajín nažívajúcich v mieri však neznamená v dnešnej modernej spoločnosti len ochranu pred vojnovými konfliktami. Súčasné 21. storočie prinieslo do spoločnosti aj nové hrozby, akými sú napríklad terorizmus, organizovaný zločin či klimatické zmeny. Európa stojí pred problémom vytvorenia a najmä udržania životného priestoru, 14

15 ktorý bude symbolom bezpečnosti, spravodlivosti, rovnakého prístupu, blahobytu a hospodárskeho rozvoja. Všetky vyššie uvedené nástrahy ohrozujú bezpečnosť a kvalitu života občanov Európskej únie, a preto sa čoraz viac posilňuje spolupráca krajín v oblasti vnútornej bezpečnosti, obrany, spoločnej zahraničnej politiky a politiky ochrany životného prostredia. Kvalita života sa v prostredí EÚ z dlhodobého hľadiska zlepšuje. Integrácia a vzájomná spolupráca podporujú obchod, vytváranie pracovných miest i celkový rast ekonomík jednotlivých členských štátov. Napriek tomu existujú medzi jednotlivými krajinami ako aj ich regiónmi výrazné hospodárske a sociálne rozdiely, ktoré Úniu do značnej miery rozdeľujú na bohatých a chudobných. Tieto rozdiely sú spôsobené vplyvom viacerých faktorov, pričom za tie rozhodujúce môžeme považovať napríklad rozdielny historický a hospodársky vývoj jednotlivých krajín v minulosti, vzdelanie a vek obyvateľstva, orientácia regiónov z hľadiska hospodárstva (priemyselné, poľnohospodárske,...) či ich geografickú polohu (centrálne regióny, periférne oblasti a pod.). Jednou z kľúčových úloh a cieľov Európskej únie je vytvárať v Európe priestor pre stieranie týchto rozdielov a vyrovnávanie sa jednotlivých regiónov, t.j. aby tie regióny a krajiny, ktoré sú chudobnejšie a zaostalejšie mali možnosť dobehnúť a vyrovnať sa tým lepším a zároveň aby tie lepšie a vyspelejšie regióny boli solidárne a poskytli priestor a financie pre tie regióny, ktoré takúto pomoc potrebujú. Hodnoty Európskej únie Dosiahnutie trvalého mieru, jednoty, rovnosti, solidarity, hospodárskej a sociálnej istoty pre všetkých jej občanov Základné fakty a symboly EÚ Európska únia predstavuje jedno z najväčších geografických, politických i ekonomických zoskupení sveta. V súčasnosti má 27 členských štátov, pričom v roku 2013 sa tento počet rozšíri na 28 (1. júla 2013 vstupuje do EÚ Chorvátsko). Celkový počet obyvateľov bol ku koncu roka 2010 takmer 502,5 milióna. Po ekonomickej stránke je možné spomenúť, že Európska únia dosahuje výkon meraný prostredníctvom HDP na jedného obyvateľa 1 približne EUR (údaj za rok 2010), čo EÚ 1 HDP hrubý domáci produkt, predstavuje celkovú hodnotu všetkých tovarov a služieb, ktoré určitá krajina, región alebo spoločenstvo vyprodukujú za jeden rok prepočítanú na jedného obyvateľa, predstavuje mieru pre vyjadrenie bohatstva 15

16 radí k najbohatším oblastiam sveta. Pre porovnanie HDP USA bolo v roku 2008 približne EUR, Japonsko EUR, Rusko EUR a Čína len EUR na obyvateľa. Európska únia sa zároveň podieľa približne 20 %-ami na celosvetovom obchode, a to napriek tomu, že jej obyvateľstvo tvorí len 7 % svetovej populácie. Európska únia má v súčasnosti 23 oficiálnych úradných jazykov, pričom k najpoužívanejším patria nemčina, angličtina, francúzština a taliančina. Medzi úradné jazyky EÚ samozrejme patrí aj slovenčina. Tabuľka 1.1 Vzájomné ekonomické porovnanie EÚ, Eurozóny, USA a Japonska Zdroj: ECB, 2011 Ciele EÚ Presadzovať mier, svoje hodnoty a blaho svojich národov. Ponúknuť svojim občanom priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb. Vytvárať vnútorný trh a usilovať sa o trvalo udržateľný rozvoj Európy založený na vyváženom hospodárskom raste a cenovej stabilite, o sociálne trhové hospodárstvo s vysokou konkurencieschopnosťou zamerané na dosiahnutie plnej zamestnanosti a sociálneho pokroku, ako aj o vysokú úroveň ochrany životného prostredia a zlepšenie jeho kvality. Podporovať vedecký a technický pokrok. Vytvoriť hospodársku a menovú úniu, ktorej jednotnou menou je euro. 16

17 Znaky a symboly EÚ Európska identita je jedným zo základných znakov Európskej únie. Reprezentovaná je prostredníctvom symbolov EÚ, ktorými sú: Európska vlajka, Európska hymna, Deň Európy, Motto EÚ. Európska vlajka je základným symbolom EÚ. Jej význam je však omnoho širší. 12 zlatých hviezd usporiadaných do kruhu na modrom podklade reprezentuje jednotu Európy a európskej identity. História vlajky sa datuje až do roku 1955, kedy Rada Európy, organizácia obhajujúca ľudské práva a propagujúca európsku kultúru, prijala dnešnú podobu európskej vlajky a začala ju používať pre svoje účely. Neskôr v roku 1983 vlajku prijal aj Európsky parlament a v roku 1985 lídri vtedajších Európskych spoločenstiev (neskôr Európska únia) rozhodli o tom, že sa táto vlajka bude používať ako oficiálny symbol ES (EÚ). Vlajka a jej symboly sa v súčasnosti v rôznych kombináciách používajú v takmer všetkých logách rozhodujúcich inštitúcií Európskej únie. Európska hymna pochádza zo známej 9. symfónie d moll, ktorú v roku 1823 skomponoval Ludwig van Beethoven. Symfónia slúžila ako hudobný podklad pre verše Ódy na radosť, ktoré v roku 1785 napísal Fridrich Schiller. Obsah vyjadruje víziu, že všetci ľudia sa stanú bratmi. Hymnu prijala v roku 1972 Rada Európy za jeden zo svojich symbolov, pričom oficiálnou hymnou EÚ sa stala spoločne s vlajkou v roku 1985, kedy o tom rozhodli predsedovia vlád a hlavy členských štátov EÚ. Hymna EÚ nenahrádza jednotlivé národné hymny členských štátov EÚ, ale naopak skôr vyzdvihuje a oslavuje ich spoločné hodnoty. Jej aktuálna hudobná úprava je v prevedení Herberta von Karajana. Fridrich Schiller Óda na radosť (Neoficiálny text hymny EÚ) Radosť jasná iskra bohov, elyzejskej dcéry hlas, teraz s láskou nevýslovnou ku svätyni vedieš nás. Tvoje kúzla prinavrátia, čo zlá doba nechráni všetci ľudia budú bratia pod tvojimi krídlami. Táto hymna vyjadruje bez slov, v univerzálnom jazyku hudby ideály slobody, mieru a solidarity, ktoré sú spoločné pre celú Európu

18 Deň Európy 9. máj, je oslavou začiatku budovania novodobej povojnovej európskej integrácie na báze spolupráce a kľúčovým pre neskorší vznik Európskej únie. V tento deň 9. mája 1950 francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman predniesol v Paríži príhovor, v ktorom predstavil myšlienky európskej integrácie a navrhol novú podobu politickej spolupráce na európskom kontinente, ktorá by zabránila ďalším vojnám a krajinám i národom priniesla trvalý mier a prosperitu. Prezentovanou víziou bolo vytvorenie Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (ESUO) v podobe nadnárodnej inštitúcie, ktorá by vytvorila a kontrolovala spoločný trh pre tieto komodity. O rok neskôr bola podpísaná zakladajúca zmluva a v roku 1952 sa ESUO stalo skutočnosťou. Za oficiálny symbol EÚ bol tento deň určený na samite v Miláne v roku Každoročne sa pri tejto príležitosti konajú oslavy v celej EÚ a vyberá sa plagát reprezentujúci jednotu a spoluprácu európskych národov. Motto EÚ Zjednotení v rozmanitosti sa ako oficiálny symbol začalo používať v roku Symbolizuje spojenie Európanov vo forme EÚ s cieľom žiť v mieri a prosperite a využívať výhody rozličnosti kultúr, tradícií a jazykov európskeho kontinentu. 3 Motto poukazuje na skutočnosť, že kultúrne, jazykové, náboženské či iné rozdielnosti nie sú prekážkou európskej integrácie, ale naopak výhodou budovania prosperujúcej Európy ťažiacej z rozmanitosti jej národov a štátov. Okrem oficiálnych symbolov patrí k znakom Európskej únie aj: Euro jednotná európska mena používaná v krajinách hospodárskej a menovej únie (eurozóny); Európsky rok každý rok je v EÚ zasvätený určitej tematike. Napríklad rok 2011 bol Rokom dobrovoľníctva a rok 2012 zasa Rokom aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami. Každá tematika má svoje oficiálne logo i sprievodné podujatia v krajinách EÚ s cieľom poukázať na jej aktuálnosť a potrebu riešenia a zamýšľania sa nad ňou. Európske právo nazývané aj komunitárne právo, je záväzné pre všetky členské štáty EÚ. Slúži na zaistenie bezproblémového fungovania Únie

19 1.1.3 Geografia Európskej únie Európska únia predstavuje zoskupenie 27 členských štátov rozprestierajúcich sa prevažne na európskom kontinente. Celkové územie EÚ sa rozprestiera na ploche km 2, čo z hľadiska celosvetového meradla znamená 7. miesto po Rusku, Kanade, USA, Číne, Brazílii a Austrálii. Obrázok 1.1 Mapa členských štátov EÚ Zdroj: TIK Cyperskej republiky, 2008 Z hľadiska počtu obyvateľov je Európska únia 3. najľudnatejším politickým zoskupením sveta. Celkový počet obyvateľov je 502,5 milióna a viac ich má len Čína (1,3 mld. obyvateľov) a India (1,1 mld. obyvateľov). Hustota osídlenia predstavuje približne 114 obyvateľov na km 2, čo je napríklad porovnateľné s hustotou osídlenia v Slovenskej republike (110 obyvateľov na km 2 ). V tomto pomyselnom meradle je EÚ niekde v tretine rebríčka 19

20 krajín, nakoľko dominujú najmä rôzne mikroštáty sveta. To však vypovedá o skutočnosti, že prostredie EÚ ponúka dostatok životného priestoru pre svojich obyvateľov. EÚ ako celok je zároveň najväčšou ekonomikou sveta. Na celkovom svetovom HDP sa v roku 2008 podieľala podľa prepočtov Medzinárodného menového fondu (MMF) až 22 %, pričom celkový HDP predstavoval miliárd medzinárodných dolárov (hodnota USD v danom čase). Z hľadiska výkonu ekonomiky, rátaného na základe HDP v prepočte na obyvateľa v parite kúpnej sily, má EÚ podľa MMF v prvej 20-ke zoznamu krajín až 13 členských štátov. Najvýkonnejším je pritom Luxembursko, ktoré dosahuje aj celosvetové prvenstvo. Z hľadiska indexu ľudského rozvoja (HDI) patrí EÚ k svetovej špičke, pričom až 26 z 27 členských štátov dosahuje hodnotu tohto indexu vyššiu ako 0,8, čo znamená vysoký index ľudského rozvoja. Jedinou výnimkou je Rumunsko, ktoré je však len tesne pod touto hranicou na úrovni 0,792. Najvyšší index malo v roku 2006 Nórsko až 0,963. Slovensko dosiahlo hodnotu 0, Objasnenie základných pojmov EÚ V súvislosti s Európskou úniou sa môžeme stretnúť s viacerými pojmami, ktoré nám nemusia byť vždy úplne zrejmé a jasné. Súvisí to jednak s určitou formálnou štruktúrou inštitúcií a orgánov EÚ ako aj so systémom jej fungovania a samotnej existencie. Európska únia nie je štát ani federácia či konfederácia štátov; nie je ani vládna alebo mimovládna medzinárodná organizácia ako napr. Organizácia spojených národov (OSN); nenahrádza národné vlády ani jednotlivé samostatné štáty, ktoré sú jej členmi. Čo je teda Európska únia? Zjednodušene sa dá povedať, že Európska únia je spoločenstvo (zoskupenie) demokratických štátov Európy, ktoré sa dohodli na vzájomnej dlhodobej spolupráci s cieľom zabezpečiť pre svoje národy a kontinent mier a prosperitu. Základnou myšlienkou je spolupráca namiesto súperenia. Členské štáty EÚ sa dlhodobo snažia o užšiu ekonomickú a politickú integráciu, ktorú budujú už od 50. rokov 20. storočia, pričom pojem Európska únia vstúpil do platnosti až v roku 1993 na základe Maastrichtskej zmluvy a nahradil pojem Európske spoločenstvá (ES), ktoré združovali (Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, Európske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu). EÚ má právnu subjektivitu, a teda jej inštitúcie a orgány môžu podpisovať medzinárodné zmluvy, byť jednou zo strán v medzinárodných rokovaniach a konventoch, získať členstvo v medzinárodných organizáciách a tak zvýšiť celkový vplyv EÚ vo svete. Bližšie vymedzenie postavenia Európskej únie ako medzinárodnej organizácie je uvedené v kapitole 2. 20

21 Európska integrácia Pojem integrácia vo všeobecnosti hovorí o akomsi spájaní do väčšieho a spoločného celku. Integrácia v súčasnosti existuje v mnohých podobách či odvetviach. Existujú rôzne integrované počítačové systémy spájajúce množstvo funkcií alebo programov či integrované systémy riadenia škôl, podnikov, ale aj štátov. A práve spájanie sa štátov vo viacerých oblastiach ich riadenia, spoločného fungovania a existencie predstavuje základ európskej integrácie. Integrácia však neznamená len spájanie sa, ale aj jednotu. Práve preto je európska integrácia akýmisi postupným spájaním sa jednotlivých členských štátov (krajín) v organizačne pevnú jednotnú úniu, ktorú reprezentujú spoločné symboly, znaky a rovnaké pravidlá pre všetkých (právo a zákony). Európska integrácia tak predstavuje: spojenie suverénnych štátov pod strechu nadnárodného systému orgánov a inštitúcií v určitých oblastiach v jednotný a harmonicky fungujúci celok; vytváranie hospodárskej, právnej a spoločenskej celistvosti jej členských štátov. Členský štát EÚ Európsku úniu tvorí v súčasnosti 27 členských štátov. Na to, aby sa niektorá z európskych krajín mohla stať členským štátom EÚ, musela splniť prístupové kritéria označované tiež aj ako tzv. Kodanské kritériá. Tieto kritériá sa vo všeobecnosti delia na: ekonomické, politické a právne. Kodanské kritériá vyžadujú, aby krajina, ktorá chce byť členom EÚ, bola demokratickým štátom s inštitúciami zabezpečujúcimi ochranu demokracie a ľudských práv, mala fungujúcu trhovú ekonomiku a akceptovala povinnosti a právo vyplývajúce z jej členstva v EÚ. Členský štát EÚ je teda krajina, ktorá splnila Kodanské kritériá, bola prijatá ostatnými členmi EÚ, podpísala a ratifikovala prístupové zmluvy do EÚ a zaviazala sa tak rešpektovať jej spoločné pravidlá, ciele a hodnoty. Členský štát EÚ nemôže byť proti svojej vôli vylúčený z Európskej únie. Je však možné jeho dobrovoľné vystúpenie, pokiaľ sa tak občania resp. národné orgány tohto štátu na tom dohodnú. Jazyky EÚ Európska únia spája 27 členských štátov rôznych kultúr ako aj jazykov. Práve preto sa ako jeden zo symbolov používa aj heslo Zjednotení v rozmanitosti. EÚ podporuje uchovávanie národných tradícií a zároveň zabezpečuje ochranu pred diskrimináciou jej obyvateľov. Z uvedených dôvodov tak EÚ používa až 23 oficiálnych jazykov, a teda všetky oficiálne jazyky jej členských štátov (v niektorých krajinách je oficiálny jazyk rovnaký). Viac o téme jazykov EÚ nájdete v podkapitole

22 1.1.5 Zakladajúce zmluvy Európska únia a jej fungovanie sú postavené na medzinárodných zmluvách, na znení ktorých sa v minulosti dohodli čelní predstavitelia jej zakladajúcich resp. členských štátov. Budovanie Európskej únie sa začalo v roku 1950 už spomínanou Schumanovou deklaráciou, na ktorú nadviazali následné rokovania a podpísanie Parížskej zmluvy, prvej zo série historických zakladajúcich zmlúv. Historické zakladajúce zmluvy Parížska zmluva Bola podpísaná 18. mája 1951 v Paríži a jej oficiálny názov je Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (ESUO), ktoré začalo následne existovať od 1. januára Podpísali ju čelní predstavitelia štátov Francúzska, Nemecka, Talianska, Belgicka, Holandska a Luxemburska. Predmetom zmluvy sa stalo vytvorenie spoločného trhu surovín a výrobkov uhoľného a oceliarskeho priemyslu s cieľom odbúrať vzájomné administratívne, právne a fyzické bariéry v tomto segmente, prispieť k rozvoju hospodárstva a zamestnanosti a v neposlednom rade zamedziť vzniku vojnového konfliktu prostredníctvom nadnárodnej organizácie riadiacej a kontrolujúcej spoločný trh. Parížska zmluva bola podpísaná na 50 rokov a je prvou zo série troch zakladajúcich zmlúv z 50. rokov 20. storočia, ktoré položili základ pre vznik EÚ. Jej platnosť skončila 1. januára Rímske zmluvy Na úspech Parížskej zmluvy nadviazali v krajinách ESUO ďalšie intenzívne rokovania, ktoré smerovali k vytvoreniu spoločného trhu a užšej spolupráci vo všetkých sektoroch hospodárskeho priestoru a nie len pri uhlí a oceli. Zmluvy podpísali vrcholní predstavitelia krajín ESUO v Ríme 25. marca 1957, pričom sa jednalo o dva samostatné právne dokumenty. Ide o Zmluvu zakladajúcu Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Zmluvu zakladajúcu Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). Za autora návrhu zmlúv sa považuje jeden z jej signatárov, Belgičan Paul-Henri Spaak. Obe vstúpili do platnosti 1. januára 1958 a oficiálnym sídlom EHS a Euratomu sa stal Brusel. EHS pritom sledovalo v porovnaní s ESOU komplexnejšie ciele, a to najmä vytvorenie spoločného jednotného trhu bez bariér medzi členskými štátmi. Euratom mal zasa rozvíjať výskum mierového využitia atómovej energie, kontrolovať priemyselné investície a stanoviť jednotné bezpečnostné normy v tejto oblasti. Rok 1957 ako rok podpisu Rímskych zmlúv sa dodnes považuje za rok začiatku budovania EÚ a od tejto doby sa počíta aj jej história. Samotná Zmluva o založení EHS bola v platnosti až do roku 2009, kedy ju nahradila Lisabonská zmluva. 22

23 Súčasné zmluvy o EÚ Maastrichtská zmluva Táto zmluva nesie oficiálny názov Zmluva o Európskej únii a v histórii budovania európskej integrácie znamenala významný pokrok a začiatok omnoho užšej spolupráce členských krajín. Podpísaná bola 7. februára 1992 v holandskom meste Maastricht v blízkosti hraníc Nemecka a Belgicka a do platnosti vstúpila 1. novembra Samotná zmluva výrazne zmenila princíp európskej spolupráce a partnerstva a odštartovala tiež proces budovania hospodárskej a menovej únie s vytvorením spoločnej jednotnej európskej meny euro. Zaviedla tiež spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku ako aj spoluprácu v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí. Zároveň zmluva zmenila názov Európskeho hospodárskeho spoločenstva na Európske spoločenstvo. Maastrichtská zmluva výrazne posilnila právomoci Európskeho parlamentu a začlenila ho do legislatívneho postupu v rámci spolurozhodovacej procedúry, čím začlenila Hlas občanov EÚ do procesu tvorby a prijímania právnych noriem EÚ. Lisabonská zmluva Poslednou veľkou reformnou zmluvou, ktorá bola prijatá členskými štátmi EÚ je Lisabonská zmluva. Jej oficiálny názov je Lisabonská zmluva, ktorou sa mení Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva sa mení na Zmluvu o fungovaní Európskej únie. Bola podpísaná 13. decembra 2007 v Lisabone a do platnosti vstúpila po ratifikácii v jednotlivých štátoch EÚ 1. decembra Predstavuje najreformnejšiu zmluvu v doterajšej histórii európskej integrácie a budovania Európskej únie. Vďaka nej sa zjednodušilo celkové fungovanie EÚ. Únia sa stala právnickou osobou a nástupcom Európskych spoločenstiev, zriadila sa funkcia stáleho predsedu Európskej rady, t.j. akéhosi prezidenta EÚ, od r dôjde k zníženiu počtu eurokomisárov a začne platiť zjednodušený systém dvojitej väčšiny pri hlasovaní členov Rady EÚ, počet poslancov Európskeho parlamentu sa zníži na 751 a zavádza sa tiež možnosť dobrovoľného vystúpenia členského štátu z EÚ. Okrem toho budú môcť občania predložiť tzv. európsku petíciu v prípade, že nazbierajú minimálne 1 milión podpisov z aspoň piatich členských štátov, pričom inštitúcie EÚ sa ňou následne budú musieť zaoberať. Lisabonská zmluva výrazne posúva EÚ vpred smerom k hlbšej a tesnejšej integrácii, pričom jasne vymedzuje jej kompetencie a oblasti spoločných politík. Bližšie vymedzenie právneho základu EÚ je uvedené v podkapitole Európska jednotnosť Je odrazom celého procesu budovania Európskej únie ako novodobého systému fungovania a spolupráce európskych krajín v povojnovej histórii 20. a 21. storočia. Napriek tomu, že EÚ spája 27 rozličných krajín s 23 úradnými jazykmi, rôznymi vierovyznaniami i kultúrnymi 23

24 tradíciami, predsa len sa za približne 60 rokov takejto spolupráce dokázalo nájsť dostatok vôle na to, aby bola Európa jednotná. Napriek tomu, že sa členské štáty vzdali istej časti svojej národnej suverenity a niektoré záujmy podriadili spoločnému právu a cieľom EÚ, nedošlo k potlačeniu ich národnej identity a odkazu predkov. Práve naopak. EÚ podporuje rozmanitosť kultúr a zároveň prezentuje jednotnosť najmä v hospodárskej oblasti spoločného trhu, no snaží sa aj na pôde viacerých svetových organizácií ako napr. OSN a pod. Únia tak buduje a upevňuje svoje ekonomické i politické postavenie na svetovej scéne. 1.2 ZAKLADATELIA EÚ OTCOVIA EURÓPY Myšlienka zjednotenej Európy bola vnímaná ako prostriedok na udržanie mieru na európskom kontinente. V 40. rokoch minulého storočia stúpenci myšlienky európskej integrácie získavajú čoraz väčšiu podporu. Vývoj, ktorý krajiny priviedol k EÚ, sa zrodil v myšlienkach významných európskych politikov Robert Schuman ( ) Zakladateľ a tvorca európskej integrácie, Otec Európy. Narodil sa v Luxembursku, ale neskôr prijal francúzske štátne občianstvo. Študoval právo na univerzitách v Bonne, Mníchove, Berlíne a Štrasburgu. V období rokov bol poslancom Národného zhromaždenia. Počas II. svetovej vojny aktívne pôsobil v protifašistickom hnutí odporu a po oslobodení Francúzska sa stal v roku 1947 predsedom vlády a v rokoch 1948 až 1952 bol ministrom zahraničných vecí Francúzska. Na pozadí hrozby ďalšieho vojnového konfliktu vyzval 9.mája 1950 Robert Schumann, vo funkcii ministra zahraničných vecí, Francúzsko, Nemecko a ďalšie európske krajiny na vytvorenie spoločnej uhoľnej a hutníckej produkcie a položil tým základ európskej federácie. Prínos Roberta Schumana k európskej integrácii spočíval v návrhu spolupráce, známom ako Schumanov plán, plán na základe ktorého navrhuje vytvoriť nadnárodné európske inštitúcie na riadenie uhoľného a oceliarskeho priemyslu, sektoru, ktorý predstavoval základ pre akúkoľvek vojenskú silu. V roku 1958 bol zvolený za prvého predsedu Európskeho parlamentu a v roku 1960 mu bol Európskym parlamentom udelený titul Otec Európy za jeho celoživotný prínos k európskej integrácii. Schuman celý svoj život slúžil tvorivej myšlienke spoločnej európskej budúcnosti založenej na zabezpečení mieru a prosperity krajín v Európe. 24

25 1.2.2 Jean Monnet ( ) Významný francúzsky politik a ekonóm. V rokoch bol zástupcom generálneho tajomníka Spoločnosti národov (predchodca dnešnej OSN). Počas oboch svetových vojen zastával vysoké funkcie v oblasti koordinácie priemyselnej výroby medzi Francúzskom a Veľkou Britániou. Po vojne pôsobil vo funkcii ekonomického poradcu francúzskej vlády a stal sa vedúcim francúzskeho plánovacieho úradu. Jean Monnet zasvätil život myšlienke európskej integrácie. Jeho myšlienky boli inšpiráciou pre Schumanov plán, v ktorom sa predpokladalo zlúčenie západoeurópskeho ťažkého priemyslu, na základe ktorého vzniklo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ. Jeho výnimočné schopnosti boli ocenené a v rokoch bol prvým predsedom Vysokého úradu (inštitúcie ESUO predchodcom Európskej komisie). Jeho brilantný nápad vytvoriť priateľstvo medzi Francúzmi a Nemcami vychádzajúc z myšlienky, že bez uhlia a ocele sa nedá viesť vojna a ak ju kontrolujú Francúzi spolu s Nemcami, nemá kto viesť vojnu, sa osvedčil a je garantom súčasného mieru v Európe. Prejavom uznania zásluh Jeana Monneta za jeho aktivity a prínos k európskej integrácii bolo udelenie titulu Občan Európy v roku 1976 na základe rozhodnutia predstaviteľov deviatich členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Jean Monnet bol významným podporovateľom kultúrnych a vzdelávacích programov v rámci európskych spoločenstiev Konrad Adenauer ( ) Jeden z najvplyvnejších politikov Nemecka a výrazný odporca totalitných ideológií fašizmu a komunizmu. Spoluzakladateľ a dlhoročný predseda kresťansko-demokratickej strany. V roku 1949 bol zvolený za prvého spolkového kancelára Spolkovej republiky Nemecko (SRN) a práve táto pozícia a jeho politické názory viedli k tomu, že sa snažil vynaložiť veľké úsilie na zmierenie SRN s jej bývalými nepriateľmi, hlavne Francúzskom. Možnosť na spoluprácu, oficiálne predložená Robertom Schumanom v mene francúzskej vlády, bola príležitosťou na realizáciu tohto zámeru. Konrad Adenauer sa snažil počas svojej politickej kariéry obnoviť západonemeckú ekonomiku, čo sa mu podarilo začlenením SRN do európskych spoločenstiev. Vďaka Konradovi Adenauerovi sa SRN stala členom Rady Európy (inštitúcie, ktorej cieľom je dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd) a bola zakladajúcou krajinou prvého európskeho hospodárskeho zoskupenia Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ. Jeho snaha zabezpečiť stabilný mier v Európe viedla k návrhu Európskeho obranného spoločenstva, ktoré sa ale nepodarilo v období po II. svetovej vojne zrealizovať, a preto v roku 1955 presadil prijatie SRN do NATO. Adenauer sa snažil položiť základy slobodnej a demokratickej spoločnosti, ktorú v súčasnosti Nemecko predstavuje a začleniť 25

26 Nemecko nanovo medzi demokratické krajiny Európy, čo sa mu aj podarilo a v súčasnosti je Nemecko stabilným partnerom v rámci členských krajín EÚ Alcide De Gasperi ( ) Významný taliansky politik, odporca fašizmu. Zakladateľ kresťansko-demokratickej strany. Od roku 1944 pôsobil vo funkcii ministra zahraničných vecí Talianska a v roku 1945 sa stal predsedom vlády. Patril k tvorcom novodobej Európy, a významným bola hlavne jeho snaha začleniť Taliansko medzi demokratické štáty západnej Európy. Usiloval sa o posilnenie medzinárodného postavenia Talianska a aktívne podporoval projekty európskej integrácie. Spoločne s Robertom Schumanom a Konradom Adenauerom spolupracovali na uskutočnení myšlienky Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a podporoval snahy na vytvorenie európskeho obranného spoločenstva. Jeho snahy o európsku integráciu boli ocenené jeho zvolením za predsedu Európskeho parlamentu Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (ESUO) Paul-Henri Spaak ( ) Belgický politik, stúpenec európskej ekonomickej spolupráce, bol po II. svetove vojne jednou z najdôležitejších osobností európskeho zjednocovania. Tvrdil, že spoločným povojnovým cieľom európskych krajín musí byť zjednotená Európa, ktorá by zabránila ďalším vojnovým konfliktom na tomto kontinente. Od roku 1933 bol členom belgickej vlády, neskôr jej predsedom. Jeho zásluhou vznikla ekonomická spolupráca medzi krajinami v Európe Benelux (ekonomická únia medzi Belgickom, Holandskom a Luxemburskom). V roku 1955 počas konferencie v talianskom meste Messina bol zvolený za predsedu prípravného výboru pre vypracovanie návrhu spoločného európskeho trhu. Jeho iniciatívy a presvedčenie, že ekonomické výhody spolupráce krajín Európy sú rozsiahle, viedlo v roku 1957 k položeniu základného návrhu Rímskych zmlúv zakladajúcich Európske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu, základu dnešnej Európskej únie. Bol zástancom nezávislosti Európskej komisie ako nadnárodnej inštitúcie. Jeho myšlienky európskej integrácie prezentoval ako generálny tajomník OSN, spoluzakladateľ a predseda Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu a predseda parlamentného zhromaždenia Rady Európy. 26

27 1.2.6 Winston Churchil ( ) Predseda vlády Veľkej Británie a jeden z najvýznamnejších bojovníkov proti nacizmu. V roku 1943 navrhol vytvoriť Radu Európy a podporoval francúzskych politikou pri vytváraní koncepcie európskej hospodárskej spolupráce. Patril k jedným z prvých európskych politikov, ktorý verejne podporovali európsku jednotu, vo svojom slávnom prejave na univerzite v Zürichu v roku 1946 tvrdil, že existuje liek, ktorý urobí Európu šťastnou a slobodnou a navrhol, aby Európania vytvorili čosi ako Spojené štáty európske, preto je považovaný za otca myšlienky európskej jednoty. Je potrebné zdôrazniť, že Winston Churchil prezentoval vytvorenie jednotnej Európy bez Veľkej Británie, nakoľko v období po II. svetovej vojne bola považovaná Veľká Británia za veľmoc svetovú nie európsku. Spoločné myšlienky odporu voči vojne, politického oslabenia Nemecka a ekonomického úpadku krajín západnej Európy spojili Otcov Európy pri koncipovaní návrhu predloženom Robertom Schumanom 9. mája Predstavitelia štátov západnej Európy zdieľali spoločnú víziu priniesť Európu na cestu prosperity, prostredníctvom ekonomickej spolupráce ako záruky mieru medzi štátmi a národmi Európy. Európa známa svojím kultúrnym bohatstvom a duchovnými hodnotami sa po stáročia snažila dosiahnuť mier medzi štátmi. Tento cieľ sa podarilo naplniť až po II. svetovej vojne, keď sa zrealizovali myšlienky významných politikov zo štátov západnej Európy a podarilo sa vybudovať Európu bez vojen. Táto úspešná myšlienka zabezpečila, že medzi členskými štátmi EÚ už nijaké vojny neboli. V záujme plnenia cieľov EÚ urobili členské štáty veľa v prospech demokracie a blahobytu. 1.3 EÚ HISTORICKÝ ZÁKLAD Novodobú európsku integráciu datujeme od 50. rokov 20. storočia. Od tejto doby vošlo do histórie viacero významných dátumov. Chronológia najdôležitejších dátumov vo vývoje európskej integrácie je uvedená v nasledovnej podkapitole Chronológia dátumov vo vývoji európskej integrácie 1950 Vyhlásenie Schumanovej deklarácia ( ) 1951 Podpis Parížskej Zmluvy ( ) o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ. Zmluvu podpísali: Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, 27

28 Spolková republika Nemecko a Taliansko. Parížska zmluva nadobúda platnosť na 50 rokov od 27. júla Podpis Rímskych zmlúv ( ), na základe ktorých vznikli obidve spoločenstvá Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). Zmluvy podpísali Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Spolková republika Nemecko a Taliansko. Rímske zmluvy nadobúdajú platnosť od Zlučovacia dohoda vytvorenie jednotných inštitúcií pre všetky 3 Spoločenstvá (platnosť od ) 1968 Vznik Colnej únie medzi krajinami Spoločenstiev 1973 Prvé rozšírenie ESUO, EHS a Euratom o nové krajiny (Veľká Británia, Dánsko a Írsko) 1979 Prvé priame voľby do Európskeho parlamentu 1981 Druhé rozšírenie Európskych spoločenstviev o Grécko 1985 Podpis Schengenskej dohody 1986 Tretie rozšírenie Európskych spoločenstviev o Portugalsko a Španielsko 1986 Prijatie Jednotného európskeho aktu 1992 Podpis Maastrichtskej zmluvy (platnosť od ) 1993 Vznik jednotného trhu 1993 Stanovenie Kodanských kritérií 1995 Štvrté rozšírenie o Fínsko, Rakúsko a Švédsko 1997 Podpis Amsterdamskej zmluvy (platnosť od ) 1999 Vznik jednotnej európskej meny euro 2001 Podpis Zmluvy z Nice (platnosť od ) 2002 Zavedenie jednotnej európskej meny euro do hotovostného obehu 2004 Rozšírenie Európskej únie o 10 nových členských štátov. Ukončenie rozdelenia Európy na východnú a západnú ( ) 2007 Ukončenie piateho rozšírenia EÚ z roku 2004 o Rumunsko a Bulharsko 2009 Vstup Lisabonskej zmluvy do platnosti (podpis 13. decembra 2007) 28

29 1.3.2 Stručná história EÚ a procesu jej rozširovania Svetový mier nebude možné udržať bez rozhodných krokov na zníženie nebezpečenstiev, ktoré ho ohrozujú. Prínos, ktorým organizovaná a živá Európa môže prispieť civilizácii, je nevyhnutý pre zachovanie mierových vzťahov. Francúzsko, ktoré sa vyše 20 rokov zasadzuje za zjednotenie Európy, za svoj hlavný cieľ považuje službu mieru. Zjednotená Európy nevznikne okamžite ani ako výsledok samostatného plánu. Môže byť vytvorená iba konkrétnymi činmi, spomedzi ktorých je prvým skutočná solidarita. Spolupráca národov si vyžaduje odstránenie odvekého nepriateľstva medzi Francúzskom a Nemeckom. Na tento účel navrhuje francúzska vláda podriadiť celú francúzskonemeckú výrobu uhlia a ocele spoločnému Vysokému úradu, ako organizácii otvorenej pre účasť aj iných európskych krajín... (Z vyhlásenia Roberta Schumana, 9.mája 1950 ) Ekonomická spolupráca európskych krajín po skončení II. svetovej vojny sa začína sústreďovať na myšlienku vytvorenia rozsiahleho európskeho trhu, ktorý by bol nositeľom konkurencieschopnosti európskych krajín a stimuloval by hľadanie nových zdrojov a vytváranie nových výrobných postupov. Európske krajiny sa inšpirovali vývojom v Beneluxe, v rámci ktorého si Belgicko, Holandsko a Luxembursko vytvorili už od roku 1948 colnú úniu. Úsilie o zabezpečenie hospodárskeho rozvoja národných ekonomík pomocou rozvíjania novej dimenzie medzinárodnej spolupráce bolo podporené snahou o spoločné riešenie problémov vo vzťahu k sociálnym otázkam a otázkam nezamestnanosti ako aj ďalších aspektov spojených so zodpovednosťou štátu za prosperitu a ekonomickú stabilitu. Uvedené skutočnosti sa stali podnetom pre plán, ktorý bol vypracovaný Jeanom Monnetom a predložený 9.mája 1950 Robertom Schumanom a je považovaný za začiatok budovania spoločenstva európskych štátov. Poukázal na vzájomnú rivalitu Francúzska a Nemecka (viď predchádzajúci úryvok z vyhlásenia) v baníctve a hutníctve, ktorá bola v minulosti zdrojom konfliktov a vojen. Návrh predpokladal, aby sa výroba uhlia a ocele vo Francúzsku a Nemecku realizovala pod kontrolou nezávislej organizácie. Okrem Francúzska a Nemecka sa tomuto odvážnemu plánu pripojilo aj Belgicko, Holandsko, Luxembursko a Taliansko a podpísali v Paríži Zmluvu o európskom spoločenstve pre uhlie a oceľ s platnosťou na 50 rokov, na základe ktorej vzniklo ESUO. Jean Monnet a Robert Schuman boli presvedčení, že nadnárodná správa kľúčových sektorov napomôže rozvoju príslušných odvetví a súčasne aj v politickej rovine prispeje normalizácii vzájomných vzťahov medzi štátmi. Základom správy spoločného trhu s uhlím a oceľou bolo vytvorenie nadnárodnej inštitucionálnej štruktúry. Úspech v oblasti ekonomickej spolupráce viedol krajiny k postupnému integrovaniu ďalších odvetví národného hospodárstva. Pozornosť západoeurópskych krajín sa sústredila na energetiku, sektor dopravy a poľnohospodárstva, oblasti ktoré mali kľúčový význam pre rozvoj európskeho obchodu. Následne boli v Ríme podpísané dve zmluvy Zmluva o Európskom hospodárskom spoločenstve (EHS) a Zmluva o Európskom spoločenstve pre atómovú energiu (Euratom), ktoré založili ďalšie dve európske spoločenstvá so samostatnou nadnárodnou inštitucionálnou štruktúrou. Cieľom EHS bolo vytvorenie Spoločného trhu pre tovary a služby. Výhody spolupráce boli znásobené od 29

30 vytvorením Colnej únie a zavedením spoločných politík v oblasti poľnohospodárstva a obchodu. Tri zmluvy zakladajúce Európske spoločenstvá sa stali základom pre spoločné fungovanie a spoluprácu demokratických krajín západnej Európy a tvoria základ dnešnej EÚ. Pre zlepšenie fungovania 3 Európskych spoločenstiev, najmä ich inštitucionálnej štruktúry, bola podpísaná Zlučovacia dohoda, ktorou si členské štáty vytvorili jednotné inštitúcie pre všetky tri Spoločenstvá. Integrácia v 70. rokoch potvrdila spoločné úspechy a upevnila ekonomickú stabilitu krajín ES, a preto záujem o členstvo v ES zo strany európskych krajín narastal. Po prvýkrát od založenia vstupujú v roku 1973 do ES nové štáty Veľká Británia, Dánsko a Írsko. Spoločná spolupráca sa rozširuje o sociálnu a environmentálnu oblasť. Integrácia je zavŕšená realizáciou prvých priamych volieb do Európskeho parlamentu (EP bol vytvorený ako priamo volený orgán zastupiteľskej demokracie EÚ, reálne sa ale priame voľby uskutočňujú až v roku 1979, do tohto obdobia delegovali členov do EP národné vlády). V osemdesiatich rokoch pokračuje rozširovanie ES o krajiny južnej Európy. V roku 1981 vstupuje do ES Grécko, krajina ekonomicky slabá ale významná svojou polohou v Európe a v roku 1986 Portugalsko a Španielsko. Krajiny južnej Európy začínajú budovať základy demokracie v spoločnej Európe i keď s výrazne zaostávajúcou ekonomickou úrovňou, čo vyvolalo potrebu realizácie programov regionálnej pomoci. Počet členov ES sa zdvojnásobil a potreba reforiem sa stala naliehavou. Najmä neefektívnosť prijímania rozhodnutí a tým neschopnosť napredovať v spoločnom postupe a celosvetový hospodársky útlm viedli k hľadaniu kompromisov, ktorých výsledkom bolo prijatie Jednotného európskeho aktu reforiem nevyhnutých na pokračovanie v spoločnom úsilí krajín vytvoriť Spoločný trh. Prínosom v jeho budovaní bol aj podpis Schengenskej dohody v roku 1985, ktorou sa mal vytvoriť Schengenský priestor územie zabezpečujúce voľnosť pohybu osôb. Krajiny, ktoré dohodu podpísali, zrušili svoje vnútorné hranice a začali používať len spoločné vonkajšie hranice, kde platia spoločné pravidlá a postupy týkajúce sa víz, práv na azyl a ochrany hraníc. Prvá dohoda bola podpísaná v roku 1985 a postupne k tejto dohode pristupovali ďalšie krajiny. Od roku 1995 dochádza k zrušeniu vnútorných hraníc. Schengenský priestor sa postupne rozšíril aj o nečlenské krajiny Európy (Nórsko, Island a Švajčiarsko) a do budúcnosti by mal zahŕňať všetky členské krajiny EÚ v prípade, ak budú schopné plniť podmienky EÚ pre zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach. Prehĺbenie integračných procesov v krajinách západnej Európy ovplyvnili udalosti po roku 1989 v súvislosti s pádom Berlínskeho múru a zmenami v krajinách strednej a východnej Európy. Členské štáty ES rokovali o nových zmenách a pokračovaní vzájomnej úzkej ekonomickej spolupráce, ktoré vyvrcholili dohodou o vytvorením Hospodárskej a menovej únie a prehĺbením vzájomnej spolupráce o oblasť zahraničnej a bezpečnostnej politiky. V holandskom meste Maastricht podpísali 7.februára 1992 Zmluvu o Európskej únii (známa aj ako Maastrichtská zmluva). Zmluva posilnila právomoci Európskeho parlamentu o zákonodarnú a kontrolnú moc a s ohľadom na rozsah a stupeň spolupráce mení označenie Európske spoločenstvá na Európsku úniu. Schvaľovací proces zmluvy bol problémový, ale 30

31 nakoniec Zmluva o Európskej únii vstúpila do platnosti Jej súčasťou sa stala dohoda predstaviteľov Európskej rady na podrobnejších pravidlách vstupu pre ďalšie krajiny, ktoré prejavili záujem o členstvo v EÚ, označené aj ako Kodanské kritériá. Vývoj európskej integrácie v deväťdesiatych rokoch ovplyvnilo prijatie Rakúska, Fínska a Švédska do EÚ, rastúca globalizácia a nezamestnanosť v Európe. To vyústilo do prijatia ďalších reforiem v podobe Amsterdamskej zmluvy v roku Zmeny sa týkali posilnenia kompetencií Európskeho parlamentu, zjednodušenia prijímania rozhodnutí v EÚ, rozšírenia kompetencií EÚ v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí a spoločnej obrannej politiky, ako aj posilnenie ochrany ľudských práv. Na základe prijatých dohôd vyplývajúcich zo Zmluvy o EÚ sa podarilo zrealizovať primárny cieľ EÚ spoločnú európsku menu euro, ktorá nahradila národné meny v 11 z 15 členských krajín EÚ v bezhotovostnom platobnom styku. V roku 2000 sa k eurozóne pridalo Grécko a v roku 2002 nahradila nová spoločná mena národné platidlá v 12 štátoch EÚ aj v hotovostnom platobnom styku. V roku 2004 pristupujú k EÚ v rámci piateho rozšírenia EÚ krajiny strednej a východnej Európy (Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko), ktoré začali prípravy na vstup už v polovici 90. rokov 20 storočia. Rozšírenie bolo označené za akt historickej spravodlivosti a za definitívne ukončenie povojnového rozdelenia Európy. Zjednotenie Európy predstavovalo spoločný postup v stabilizácii Európy a uplatňovania zásad mieru, bezpečnosti, rozvoja a stability a bolo zavŕšené v roku 2007 pristúpením Bulharska a Rumunska, čím počet členských štátov dosiahol súčasných 27. Rozšírená EÚ vstúpila do 21.storočia s potrebou vytvorenia jednoduchšieho a flexibilnejšieho systému prijímania rozhodnutí, ktorú členské štáty zrealizovali 13.decembra 2007 podpisom nových pravidiel stanovených v Lisabonskej zmluve, ktorá vstúpila do platnosti 1.decembra Zmluva obsahuje zmeny a doplnenia predošlých platných zmlúv EÚ s ohľadom na rozsiahly a do budúcna predpokladaný nárast členských štátov, nakoľko EÚ je otvorená všetkým demokratickým európskym krajinám. Ďalší vývoj európskej integrácie sa zakladá na snahe udržiavať a prehlbovať mier medzi členskými štátmi, vytvárať priestor spolupráce a bezpečnosti občanov Európy, podporovať hospodársku a sociálnu solidaritu, v hľadaní spoločných riešení v období hospodárskej krízy smerom k udržateľnému rastu a v zachovaní európskej identity a šírení spoločných európskych hodnôt. Z dlhodobého hľadiska je vzájomná spolupráca prospešná pre všetky krajiny EÚ. 60 rokov európskej integrácie ukázalo, že EÚ ako celok je viac ako len súčet jej častí. Z hospodárskeho, sociálneho, technologického, obchodného a politického hľadiska má EÚ väčšie slovo, ako v prípade, keby členské štáty konali individuálne. Spoločné konanie a jednotné vystupovanie predstavujú významný prínos z pohľadu európskej jednoty 4. 4 Fontaine,

32 1.4 ČLENSTVO V EÚ A EURÓPSKE OBČIANSTVO Členstvo v EÚ Členstvo všeobecne znamená vzájomný vzťah dvoch právnych subjektov. Možnosť štátu začleniť sa do EÚ upravuje Zmluva o EÚ v čl. 49, podľa ktorej môže o členstvo v EÚ požiadať každý európsky štát, ktorý rešpektuje hodnoty úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv a práv menšín a zaviaže sa ich podporovať. Žiadosť zasiela členský štát Rade, ktorá o členstve štátu rozhoduje jednomyseľne po porade s Komisiou a po udelení súhlasu Európskeho parlamentu. Podmienky prijatia štátu do EÚ sú predmetom dohody medzi členskými štátmi EÚ a štátom žiadajúcim o prijatie. Presnejšie požiadavky na členstvo v EÚ boli konkretizované v roku 1993 na zasadnutí Európskej rady v Kodani (sú známe ako Kodanské kritériá). Kodanské kritériá: politické stabilné inštitúcie garantujúce demokraciu, právny štát, ľudské práva, rešpektovanie a ochranu menšín; ekonomické existencia fungujúcej trhovej ekonomiky, vytvorenie dostatočných kapacít na vyrovnanie sa s tlakom súťaže a trhovými silami vnútri EÚ; právne krajina musí prijať právne predpisy EÚ, judikatúru Súdneho dvora a najmä hlavné ciele politickej, ekonomickej a menovej únie vrátane spoločnej meny Euro. Schopnosť plniť Kodanské kritériá posudzuje Komisia. Po kladnom posúdení Komisie sa s danou krajinou otvoria formálne prístupové rokovania, ktoré sa vedú podľa jednotlivých oblastí, tzv. kapitol. Vstup do EÚ je dlhodobý a náročný proces. Po tom, ako žiadateľská krajina splní predpoklady členstva, musí prevziať všetky právne predpisy EÚ. Z dôvodu širokého rozsahu legislatívy EÚ, ktorú musí každá kandidátska krajina zapracovať do svojho právneho poriadku, si rokovania vyžadujú dlhý čas. Počas tohto tzv. predvstupového obdobia EÚ poskytuje kandidátskym štátom finančnú, administratívnu a technickú pomoc. Vstup do EÚ nie je automatický, ale závisí od pripravenosti kandidátskej krajiny na základe jej príprav na členstvo počas predvstupového obdobia. Členstvo v EÚ znamená zdieľanie rovnakých princípov, politík a inštitúcií. Zároveň zaväzuje krajinu aktívne sa podieľať na projekte založenom na spoločných zásadách, politikách a inštitúciách. EÚ musí zabezpečiť, že dokáže zachovať svoju schopnosť konať a rozhodovať na základe spravodlivej rovnováhy v rámci inštitúcií, rešpektovať limity rozpočtu a implementovať spoločné politiky s cieľom zabezpečiť ich primeranú funkčnosť a dosahovanie stanovených cieľov. Vyvrcholením predvstupového procesu je podpis prístupovej zmluvy danej krajiny a jej ratifikácia v národných parlamentoch členských krajín a v pristupujúcej krajine ako 32

33 aj v Európskom parlamente. Každé pričlenenie novej krajiny k EÚ si vyžaduje jednomyseľný súhlas všetkých členských štátov, posúdenie stavu EÚ a schopnosti fungovania EÚ a jej inštitúcií po pričlenení novej krajiny do EÚ, čo je označované ako absorpčná schopnosť EÚ. Rozširovanie EÚ umožňuje posilniť a stabilizovať demokraciu a bezpečnosť v Európe a zvýšiť spoločný potenciál v oblasti obchodu a hospodárskeho rastu. Predpokladané rozšírenie EÚ je plánované na 1.júl 2013 o Chorvátsko, ktoré úspešne zavŕšilo proces predvstupových príprav a malo by sa stať 28. členskou krajinou EÚ. V súčasnosti prebiehajú rokovania o pričlenení k EÚ s Islandom, Tureckom, FYROM (Macedónskom), Srbskom a Čiernou Horou. Turecko patrí ku kandidátskym krajinám EÚ, ktoré žiadajú o členstvo v EÚ najdlhšie, aj napriek tomu existujú protichodné názory členských krajín na členstvo Turecka v EÚ. Súčasný stav predvstupových príprav Turecka nie je ale z pohľadu EÚ uspokojivý a Turecko bude musieť uskutočniť ešte veľa zmien pre splnenie Kodanských kritérií. Krajiny západného Balkánu si počas predvstupových príprav výrazne zlepšili vzťahy s EÚ a s jej finančnou podporou, realizovanou prostredníctvom predvstupového finančného nástroja IPA, urýchlili rekonštrukciu svojich hospodárstiev. Okrem kandidátskych krajín má EÚ uzatvorené dohody o úzkej spolupráci s možnosťou členstva v EÚ s krajinami označenými ako potenciálne kandidátske krajiny Albánsko, Bosna a Hercegovina a Kosovo. Tieto krajiny majú s EÚ uzatvorené dohody o stabilizácii a pridružení. Bližšie informácie o pristupujúcich a kandidátskych krajinách sú uvedené v podkapitole Obsahom členstva sú práva a povinnosti zúčastnených strán. Členstvo je rovnovážny stav práv a povinností účastníkov. V prípade EÚ je možné konštatovať, že právam EÚ zodpovedajú povinnosti štátu a právam štátu zodpovedajú povinnosti EÚ. K najvýznamnejším povinnostiam členského štátu patrí povinnosť lojality k EÚ štáty sú povinné podporovať EÚ pri plnení jej úloh. Z povinnosti lojality vyplýva aj zásada vernosti k EÚ, ktorá zaväzuje členské štáty podporovať EÚ a zdržať sa akýchkoľvek jednaní alebo opatrení, ktoré by mohli ohroziť uskutočňovanie cieľov Zmluvy o EÚ. Ku konkrétnym povinnostiam členského štátu patrí napr. dbať o to, aby podniky, pre ktoré platia zákazy podľa čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní EÚ, rešpektovali uvedené ustanovenia. Dôležitou povinnosťou členských štátov je aj povinnosť riadnej a poctivej spolupráce. Najvýznamnejším právom členského štátu je právo na národnú identitu a ochranu jeho vlastných životných záujmov a EÚ je povinná rešpektovať národnú identitu členského štátu a jeho životné záujmy. V prípade porušovania princípov právneho štátu a základných ľudských práv členskými štátmi resp. jeho orgánmi je možné zaviesť Inštitút tzv. pozastavených členských práv členských štátov inštitút bol zavedení v roku 1993 Zmluvou o EÚ. V súčasnej právnej úprave fungovania EÚ neexistuje možnosť vylúčiť členský štát proti jeho vôli z EÚ. Okrem možnosti členstva štátu v EÚ, Zmluva o EÚ revidovaná Lisabonskou zmluvou umožňuje členskej krajine požiadať o vystúpenie z EÚ. Žiadosť krajiny sa predkladá Európskej rade na schválenie. 33

34 Rozširovanie EÚ je potrebné vnímať ako významnú príležitosť tak pre EÚ ako aj pristupujúcu krajinu na prehĺbenie vzájomnej spolupráce a ďalšie možnosti, ktoré rozšírenie prináša pre celý európsky kontinent z pohľadu udržania mieru a rozšírenia zóny stability a prosperity Európske občianstvo Pojem občianstva EÚ bol zavedený Maastrichtskou zmluvou v roku Odvtedy má každý občan členského štátu EÚ popri svojom vlastnom štátnom občianstve i občianstvo EÚ, ktoré mu priznáva štyri špecifické práva, vyplývajúce z pokroku, ktorý dosiahla európska integrácia. Sú nimi: sloboda pohybu a pobytu; právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu a vo voľbách do samosprávy obcí v členskom štáte; diplomatická ochrana úradmi členských krajín EÚ; petičné právo a právo obrátiť sa na európskeho ombudsmana. Občania EÚ môžu slobodne cestovať, žiť a pracovať kdekoľvek v EÚ. V rámci realizácie práva na voľný pohyb môžu získať európsky preukaz zdravotného poistenia, ktorý im zabezpečí krytie nákladov na zdravotnú starostlivosť v ktorejkoľvek krajine EÚ. Voľný pohyb v rámci EÚ garantuje zachovanie tradičných práv, ktoré svojim občanom garantuje jeho členská krajina. Právo jednotlivcov na voľný pohyb patrí k tým najdôležitejším v rámci právnych predpisov EÚ. Hoci voľný pohyb pracovníkov existuje od roku 1958, súčasný voľný pohyb za určitých podmienok umožňuje nielen pracovníkom, ale aj rodinným príslušníkom sťahovať sa v rámci krajín EÚ, aby tí mohli žiť, študovať alebo odpočívať na dôchodku bez toho, aby museli vykonávať ekonomickú činnosť. Právo voliť a byť volený vo voľbách do orgánov samosprávy v krajine pobytu a voliť si svojich zástupcov vo voľbách do Európskeho parlamentu predstavuje osobitné politické práva občanov EÚ. Právo diplomatickej ochrany garantuje občanom EÚ, ktorí sa nachádzajú mimo územia členských krajín, kde ich krajina nemá diplomatické zastúpenie, možnosť obrátiť sa na akýkoľvek zastupiteľský orgán inej členskej krajiny EÚ a žiadať pomoc. Významné je aj petičné právo, ktoré je ale limitované podpisom petície minimálne jedného milióna ľudí a umožňuje žiadať Komisiu o predloženie legislatívneho návrhu. Občianstvo EÚ je v súčasnosti upravené v Zmluve o fungovaní EÚ (čl ) v žiadnom prípadne nenahrádza národné občianstvo, ale umožňuje občanom členských krajín využívať možnosti, ktoré vyplývajú z členstva ich krajiny v EÚ. Charta základných práv Charta základných práv Európskej únie po prvý krát v dejinách EÚ spája do jediného dokumentu občianske, politické, ekonomické a sociálne práva všetkých občanov a obyvateľov EÚ. Vyhlásenie Charty základných práv EÚ Európskou radou v Nice v roku

35 a jej začlenenie do primárnej legislatívy EÚ v roku 2009 Lisabonskou zmluvou potvrdilo význam práv jednotlivca v pokračujúcom procese európskej integrácie. Účelom Charty základných práv je zabezpečiť, aby všetky členské štáty a európske inštitúcie obhajovali a podporovali opatrenia na zabezpečenie rovnoprávnosti, spravodlivosti, dôstojnosti a práv občanov. Základné hodnoty EÚ sú obsiahnuté v šiestich kapitolách - Dôstojnosť, Sloboda, Rovnosť, Solidarita, Občianske práva a Spravodlivosť. Charta tiež podporuje rovnosť medzi mužmi a ženami, zavádza právo na ochranu údajov, zákaz reprodukčného klonovania ľudských bytostí či právo na ochranu životného prostredia. Významnými sú aj práva detí a starších osôb. Na základe platnej európskej legislatívy je možné obrátiť sa na Súdny dvor EÚ (pričom v Poľsku, Veľkej Británii a Českej republike sa uplatňovanie Charty riadi osobitným ustanovujúcim protokolom). Preambula Charty vyjadruje odhodlanie krajín Únie pri vytváraní stále užšieho spojenia zdieľať mierovú budúcnosť na základe spoločných hodnôt a potvrdzuje, že s vedomím svojho duchovného a morálneho dedičstva je Únia založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity a je založená na princípoch demokracie a zákonnosti. Práva, ktoré sú zakotvené v Charte majú byť zrealizované na úrovni jednotlivých členských štátov alebo, ak je to v právomoci EÚ, na spoločnej úrovni. Dôraz, ktorý kladie EÚ na práva obyvateľov a ich ochranu sú realizované v snahe zvýšiť pocit príslušnosti k EÚ a majú hmatateľným spôsobom zlepšovať život občanov EÚ. Významným prínosom pre európskych občanov bolo aj podpísanie Schengenskej dohody a zrušenie kontrol na hraniciach signatárskych krajín, čím EÚ dáva ľudom pocit príslušnosti k jednej zjednotenej geografickej oblasti. Významné právo voliť a byť volený je dôležitým základom pre demokratickú legitimitu EÚ, osobná účasť na rozhodovacom procese EÚ zvyšuje pocit príslušnosti k Európe. Rastúce právomoci Európskeho parlamentu znamenajú aj väčšie spolupodieľanie sa na spoločných rozhodnutiach. EÚ bola založená s cieľom slúžiť národom Európy a na formovaní jej budúcnosti sa musia aktívne podieľať ľudia zo všetkých členských krajín a skupín spoločnosti. Významný je výrok Jeana Monneta: Nespájame štáty, zjednocujeme ľudí. Zvyšovanie povedomia verejnosti o EÚ a zapájanie občanov do jej aktivít je dodnes jednou z najväčších výziev inštitúcií EÚ. 5 Zavedenie občianstva EÚ a Charty základných ľudských práv umožnilo občanom členských krajín byť plnohodnotnými obyvateľmi EÚ a žiadať ochranu svojich práv kdekoľvek sa v EÚ nachádzajú. Európska integrácia pomohla prekonať množstvo prekážok, ktoré sú v súčasnosti pre obyvateľov EÚ už samozrejmosťou, cestovanie a štúdium v zahraničí, práca v krajinách EÚ, voľný prístup k trhom. Je pravdou, že aj bez členstva v EÚ by napr. možnosť cestovať existovala, ale členstvo EÚ a garantovanie práv občanom EÚ tieto možnosti do značnej miery zjednodušujú, a preto, aby sme dokázali tieto možnosti využiť vo svoj prospech a v prospech spoločnosti, je potrebné o EÚ vedieť viac, než len to, že existuje. 5 Fontaine. P. 2011: Európa v 12 lekciách 35

36 1.4.3 Štúdium v zahraničí Súčasťou voľného pohybu je aj voľný pohyb študentov, ktorý umožňuje mladým ľudom vybrať si miesto, kde chcú študovať. Rozhodnutie je slobodné, najväčším limitom je ale znalosť cudzieho jazyka. Úspešné ukončenie vysokoškolského štúdia v dĺžke minimálne troch rokov, znamená uznanie kvalifikácie vo všetkých krajinách EÚ, pretože členské štáty si navzájom uznávajú systémy vzdelávania a odbornej prípravy. Viac o možnostiach štúdia a zapájania sa mladých ľudí do európskych záležitostí nájdete v podkapitole ROZMANITOSŤ EÚ HLAVNÉ ZNAKY ČLENSKÝCH ŠTÁTOV Európsku úniu v súčasnosti tvorí 27 členských štátov, pričom už teraz je zrejmé, že tento počet asi nebude konečný. Každá krajina prináša do Únie kus svojej kultúry, jazyka či prírodných krás. Aj preto je mottom EÚ Zjednotení v rozmanitosti. Belgicko Hl. mesto: Brusel Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 118 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: parlamentná monarchia Hlava štátu: kráľ Albert II. Úradný jazyk: francúzština, flámčina Vstup do EÚ: zakladajúca krajina (1957) Počet europoslancov: 24 Počet hlasov v Rade EÚ: 12 Belgické kráľovstvo vzniklo v roku 1831 oddelením sa od Holandska. Ide teda o pomerne mladý štát, ktorý funguje na princípe parlamentnej monarchie, na čele ktorej stojí kráľ. Belgicko je pomerne husto osídlenou a vysoko urbanizovanou krajinou. V mestách žije približne 97% obyvateľstva. Obyvateľstvo krajiny tvoria francúzsky hovoriaci Valóni žijúci prevažne v južnej časti krajiny a Flámi, žijúci prevažne na severe. Hlavným mestom Belgicka je Brusel, ktorý je zároveň aj hlavným mestom Európskej únie. Pri jeho voľbe zohralo výraznú úlohu jeho postavenie medzi dvoma najsilnejšími štátmi EÚ Nemecka a Francúzska a z toho vyplývajúca istá vyrovnanosť a neutralita. Sídlia tu viaceré hlavné i podporné inštitúcie únie, čo z mesta i krajiny robí multikultúrne a multijazykové centrum Európy. Belgicko pritom stálo už pri zrode EÚ v 50. rokoch 20. storočia. Zároveň je aj súčasťou eurózóny. Belgicko je v súčasnosti jednou z najbohatších členských krajín EÚ s najhustejšou 36

37 cestnou sieťou v Európe. Jeho ekonomika je výrazne otvorená a orientovaná na produkty a služby s vysokou pridanou hodnotou. K najzaujímavejším turistickým miestam patria okrem hlavného mesta tiež Antverpy či Waterloo. Bulharsko Hl. mesto: Sofia Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 45 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2010) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident - Rosen Plevneliev Úradný jazyk: bulharčina Vstup do EÚ: 1. január 2007 Počet europoslancov: 18 Počet hlasov v Rade EÚ: 10 Počiatky Bulharska siahajú až do čias ranného stredoveku, kedy tvorilo suseda a veľkého súpera Veľkej Moravy. Neskôr sa stalo súčasťou Osmanskej ríše, ktorej nadvláda na tomto území skončila až koncom 19. storočia. Po druhej svetovej vojne sa krajina stala jedným zo satelitov Sovietského zväzu, pričom ruský vplyv na tomto území je viac ako citeľný. Demokratický režim sa tu začal opätovne budovať až po roku Bulharsko je redšie osídlenou krajinou Európskej únie (72 obyvateľov/km 2 ) rozkladajúcou sa v juhovýchodnej Európe pri pobreží Čierneho mora. Obyvateľstvo tvoria z približne 84% Bulhari, za nimi nasledujú Turci (9%) a Rómia (5%). Oficiálnym jazykom je bulharčina a dominujúcim náboženstvom je pravoslávie, no výrazný podiel má aj islam. Na rozdiel od iných krajín sa tu nepoužíva ako písmo latinka, ale azbuka. Krajina sa stala súčasťou EÚ v roku 2007 po dlhoročných rokovaniach. Bulharsko patrí k najchudobnejším a najzaostalejším členským štátom. Ekonomika je priemyselno-poľnohospodárska, pričom významnú časť tvorí aj cestovný ruch. Hospodárskymi centrami sú hlavné mesto Sofia, Plovdiv, Burgas a Stara Zagora. Najväčším problémom krajiny je dlhodobo korupcia, slabá vymožiteľnosť práva ako aj nízke investície do vzdelávania, výskumu a vývoja. Cyprus Hl. mesto: Nikózia Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ 92 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika 37

38 Hlava štátu: prezident - Dimitris Christofias Úradný jazyk: gréčtina, turečtina Vstup do EÚ: 1. máj 2004 Počet europoslancov: 6 Počet hlasov v Rade EÚ: 4 Cyprus predstavuje ostrov ležiaci vo východnej časti Stredozemného mora na rozhraní Európy a Ázie. Fascinoval už starých Grékov, no viac ako jeho prírodná krása lákala jeho strategická poloha. To bolo dôvodom, prečo ho dlhé stáročia vždy niekto ovládal (Feničania, Gréci, Egypťania, Peržania, Rimania, Byzantínci, Turci či Briti. Nezávislosť získal až v roku 1960, no pokoj netrval dlho. Po invázii Turecka v roku 1974 sa na ostrove odohrávali krvavé boje a v roku 1983 Turci na severe vyhlásili Severocyperskú tureckú republiku. Tú však do dnešného dňa okrem Turecka nikto neuznal. Krajina je však dodnes rozdelená na grécku a tureckú časť, pričom pokusy o zjednotenie doteraz neboli úspešné. Obyvateľstvo tvoria Gréci (78%) a Turci (18%) čomu zodpovedajú aj oficiálne jazyky gréčtina a turečtina. Cyprus vstúpil do EÚ v roku 2004 v rámci najväčšej vlny rozšírenia a jeho ekonomika sa odvtedy dynamicky rozvíja a jej výkon ekonomiky sa blíži k priemeru EÚ-27. Cyprus je tiež od roku 2008 súčasťou eurozóny a oficiálnou menou je euro. Nosnými časťami ekonomiky sú turizmus, lodná preprava, farmácia a finančné služby. Výraznou výhodou krajiny sú aj nízke dane. Cyprus je teda považovaný za daňový raj EÚ. Napriek tomu musela krajina v roku 2012 v dôsledku krízy a problémov v bankovom sektore požiadať o medzinárodnú finančnú pomoc. Česká republika Hl. mesto: Praha Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 80 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident Václav Klaus Úradný jazyk: čeština Vstup do EÚ: 1. máj 2004 Počet europoslancov: 24 Počet hlasov v Rade EÚ: 12 Počiatky českých dejín siahajú až do ranného stredoveku, kedy sa na tomto území formovala Samova ríša a neskôr Veľká Morava. Po jej rozpade prešlo Česko viacerými zriadeniami, pričom výrazný vplyv naň mala Franská ríša a jej germánske národy. Výraznú slávu priniesol tomuto územiu v 14. storočí kráľ Karol IV. Počas jeho panovania sa v Prahe otvorila prvá univerzita v strednej Európe. V neskoršom období sa objavili výrazné snahy o germanizáciu českého územia. Po rozpade Rakúsko-Uhorska na sklonku 1. svetovej vojny 38

39 vznikla Česko-Slovenská republika. Tá až s výnimkou obdobia 2. svetovej vojny existovala až do roku 1993, pričom v období rokov bola pod silným vplyvom Sovietskeho zväzu. 1. januára 1993 vznikla samostatná Česká republika ako jeden z nástupníckych štátov Česko-Slovenskej federatívnej republiky rozprestierajúci sa v strednej Európe. Od roku 2004 je Česko súčasťou Európskej únie. Obyvateľstvo je z 90% české, nasleduje moravské a slovenské. Hlavným mestom krajiny je Praha, ktorá je už po stáročia považovaná za významné sídlo strednej Európy. Ekonomika Česka patrí k najlepším z pomedzi nových členských štátov a postupne sa približuje priemeru EÚ-27. Najvýznamnejšími odvetviami sú automobilový a strojárenský priemysel, ťažba nerastných surovín či obchod. Západná časť krajiny je známa aj svojimi kúpeľnými mestami ako napr. Mariánske Lázne či Karlové Vary. Dánsko Hl. mesto: Kodaň Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 125 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: parlamentná monarchia Hlava štátu: kráľovná Margaréta II. Úradný jazyk: dánčina, grónčina (Grónsko a Faerské ostrovy) Vstup do EÚ: 1. január 1973 Počet europoslancov: 14 Počet hlasov v Rade EÚ: 7 Dánske kráľovstvo je pravdepodobne najdlhšie existujúcim kráľovstvom na svete. Jeho počiatky siahajú do obdobia 8. a 9. storočia nášho letopočtu a úctu k nemu ako aj samotné zriadenie zachovávajú Dáni dodnes. Dánsko je najmenšou krajinou Škandinávie rozprestierajúcou sa na sever od Nemecka, pričom jeho územie tvorí pevnina, poloostrovy a ostrovy ležiace v Baltskom a Severnom mori. Súčasťou Dánska sú aj Faerské ostrovy v Atlantickom oceáne a Grónsko, ktoré však geograficky patrí k Severnej Amerike. Je jednou z najmenších ale aj najbohatších krajín EÚ, pričom jej členom sa stalo v roku Vzhľadom na malú rozlohu je využívanie územia veľmi intenzívne, čo sa odráža napríklad v intenzifikácii poľnohospodárstva a vysokých cenách automobilov resp. s nimi súvisiacich daní, keďže cesty a parkoviská zaberajú cenný priestor krajiny. Hospodárstvo je pre nedostatok surovín orientované hlavne na vysokú pridanú hodnotu (prístrojová technika a technika pre domácnosti), poľnohospodárstvo a rybolov. Hlavným mestom krajiny je Kodaň. Práve v nej sa rozhodlo v decembri 2002 o historicky najväčšom rozšírení EÚ v doterajších dejinách. Z turistických zaujímavostí určite za zmienku stojí Legoland. 39

40 Estónsko Hl. mesto: Tallin Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 67 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident - Toomas Hendrik Ilves Úradný jazyk: estónčina Vstup do EÚ: 1. máj 2004 Počet europoslancov: 6 Počet hlasov v Rade EÚ: 4 O estónskych kmeňoch pri pobreží Baltského mora sa dozvedáme už z čias Rímskej ríše. Skutočnej samostatnosti a svojej republiky sa však dočkali až v roku Dovtedy bolo toto územie súčasťou mnohých štátov, a to napríklad Dánska, Švédska, Poľska či Ruska. Ich samostatnosť však netrvala dlho. Estónska sa počas 2. svetovej vojny zmocnil Sovietsky zväz a opätovnú samostatnosť sa podarilo krajine prinavrátiť až po jeho rozpade v roku Estónsko sa rozprestiera na východnom pobreží Baltského mora v susedstve Ruska, Lotyšska a Fínska, s ktorým má trajektové spojenie. Dedičstvo Sovietskeho zväzu má dodnes, keďže v krajine je viac ako štvrtina obyvateľstva ruskej národnosti. Hospodárstvo sa tu rozvíja pomerne dynamicky, pričom však negatívny vplyv naň mala hospodárska kríza v posledných rokoch. Najvýznamnejším sektorom sú služby, IKT či bankovníctvo. Estónsko bolo prvou krajinou na svete, ktoré v roku 1994 zaviedlo rovnú daň z príjmov, čo sa výrazne prejavilo v hospodárskom raste a poklese štátneho dlhu. V roku 2004 sa stalo členom EÚ a v roku 2011 nateraz posledným členom menovej únie, kde sa platí eurom. Hlavným mestom krajiny je prímorský Talin. Fínsko Hl. mesto: Helsinki Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident - Sauli Niinistö Úradný jazyk: fínčina, švédčina HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 116 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Vstup do EÚ: 1. január 1995 Počet europoslancov: 14 Počet hlasov v Rade : 7 40

41 Osídlenie severského územia Fínska je preukazné už od dávnych dôb pred Kristom. Po príchode kresťanstva sa v 12. storočí táto oblasť stala súčasťou Švédskeho kráľovstva a to na takmer 700 rokov. V 19. storočí územie dobili Rusi a pričlenili ho k svojej ríši. Samostatnosť získalo v roku 1917, no muselo odolávať viacerým atakom Ruska i Nemecka až do konca druhej svetovej vojny. V 50. rokoch sa ocitlo v šedej zóne medzi západom a východom, keďže nebolo socialistickým štátom, no malo zmluvu o spolupráci so Sovietskym zväzom. Výrazne sa angažovalo na zmiernení studenej vojny a krátko po rozpade Sovietskeho zväzu sa stalo súčasťou EÚ. Fínsko leží v severovýchodnej Európe a je súčasťou Škandinávie. Hoci je rozlohou veľké, patrí k veľmi riedko osídleným územiam. Súčasťou Fínska je aj kultúrne i prírodne odlišné Laponsko. Fínsko je ako jediná pevninská škandinávska krajina republikou. Má veľmi vyspelú a bohatú ekonomiku orientovanú na telekomunikácie, IKT, strojárenstvo či drevospracujúci priemysel s výrazným inovačným potenciálom. Hlavným mestom sú na juhu krajiny ležiace Helsinki. Z prírodného hľadiska je známe ako krajina tisícich jazier a čistej prírody. Fíni sú najzdravším národom na svete. Francúzsko Hl. mesto: Paríž Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 107 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident - Francois Hollande Úradný jazyk: francúzština Vstup do EÚ: zakladajúca krajina (1957) Počet europoslancov: 78 Počet hlasov v Rade: 29 Rozpadom Svätej rímskej ríše v roku 843 vzniklo neskôr v jej západnej časti Francúzsko a východnej Nemecko. Odveká rivalita oboch krajín a národov pretrvávala až do polovice 20. storočia a bola zdrojom nespočetného množstva vojen vrátane tých svetových. Práve zásluhou francúzskych politikov sa zrodila myšlienka mierovej spolupráce oboch krajín a vytvorila základ pre vznik Európskej únie. Ešte predtým zažilo Francúzsko slávu a pády či už ako kráľovstvo alebo neskôr ako republika. Krajina má v súčasnosti výrazný vplyv na európsku i svetovú politiku. Je členom NATO, stálym členom bezpečnostnej rady OSN a významným hráčom v jadrovom priemysle i kozmonautike. Francúzsko leží v západnej časti Európy na pobreží Atlantického oceánu i Stredozemného mora a rozlohou i počtom obyvateľov patrí k najväčším krajinám EÚ. Z ekonomického hľadiska predstavuje pomerne bohatú krajinu s výkonnou ekonomikou, ktorá však 41

42 v poslednej dobe bojuje s poklesom rastu a verejným dlhom. Dominujú automobilový priemysel, strojárenstvo, energetika, ako aj odvetvia s vysokou pridanou hodnotou a inováciami. Hlavným mestom je Paríž, ktorý patrí k najnavštevovanejším a najatraktívnejším mestám na svete. Z turistického naj sa krajina môže pochváliť aj najvyšším vrchom Európy Mont Blanc, najrýchlejšou európskou železnicou TGV či najvyšším viaduktom na svete Milau. Grécko Hl. mesto: Atény Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 82 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident - Károlos Papoúlias Úradný jazyk: gréčtina Vstup do EÚ: 1. január 1981 Počet europoslancov: 24 Počet hlasov v Rade: 12 Grécko je kolískou modernej civilizácie. Demokratické zriadenie a vládu ľudu tu poznali už v antickej civilizácii. Neskôr sa Grécko stalo súčasťou Rímskej a Byzantskej ríše, čo trvalo až do 15. storočia. Následne bolo súčasťou moslimského Turecka (Osmanská ríša), s ktorým má dodnes viaceré nevyjasnené spory. Nezávislosť získalo v roku Moderné demokratické zriadenie prišlo až v 70. rokoch 20. storočia, čo vyústilo k vstupu Grécka do EÚ v roku Súčasné Grécko (Helénska republika) sa rozprestiera v juhovýchodnej Európe na pobreží Egejského a Stredozemného mora. Hlavným mesto sú Atény, v ktorých žije približne polovica obyvateľstva krajiny. Jeho súčasťou je viac ako tisíc ostrovov. Tie sú spolu s históriou, teplou klímou a piesočnatým pobrežím lákadlom pre milióny turistov, ktorí krajinu každoročne navštívia. Turizmus má výrazný podiel na HDP rovnako ako aj obchodné loďstvo. Nezanedbateľné je tiež poľnohospodárstvo. Grécka ekonomika patrí k slabším v Európe a v poslednom období sa zmieta v obrovských dlhových problémoch ústiacich do recesie. Ich riešenie je otázkou strategických rozhodnutí dlhodobého charakteru, o ktorých sa už dlho diskutuje. Holandsko Hl. mesto: Amsterdam Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 42

43 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 131 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: parlamentná monarchia Hlava štátu: kráľovná Beatrix Úradný jazyk: holandčina Vstup do EÚ: zakladajúca krajina (1957) Počet europoslancov: 27 Počet hlasov v Rade: 13 Územie Holandska v staroveku obývali germánske a keltské kmene. Po rozpade Rímskej ríše bola táto oblasť súčasťou Franskej ríše. Neskôr bola krajina v rukách Habsburgovcov a až v roku 1581 získala nezávislosť vyhlásením Holandskej republiky. Holandsko bolo neskôr obsadené vojskami Napoleona a v roku 1815 sa z neho stalo nezávislé Holandské kráľovstvo, ktoré existuje dodnes. Medzičasom sa však od neho odčlenili Belgicko a Luxembursko. Holandsko sa rozprestiera v západnej časti európskeho kontinentu na pobreží Severného mora. Je najhustejšie osídlenou krajinou EÚ a viac ako tretina jeho územia leží pod hladinou mora. Hlavné mesto Amsterdam je známe, liberálnosťou, otvorenosťou kultúr, i bicyklami, ktoré sú najpoužívanejším dopravným prostriedkom. Ekonomiku krajiny možno zaradiť k tým najvyspelejším v EÚ. V HDP na obyvateľa patrí k svetovej špičke. Dominuje priemysel, obchod, doprava ale aj poľnohospodárstvo. Holandsko je krajina syrov, tulipánov a veterných mlynov, ktoré lákajú aj množstvo turistov. Obrovský význam má najväčší európsky prístav v Rotterdame. Myšlienku spoločného trhu krajina presadzovala hneď po druhej svetovej vojne, keď spolu s Belgickom a Luxemburskom vytvorili Benelux. Krajiny Beneluxu boli neskôr spoluzakladateľmi EÚ. Holandsko je považované za najliberálnejšiu krajinu EÚ. Írsko Hl. mesto: Dublin Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 127 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu : prezident - Michael D. Higgins Úradný jazyk: írčina, angličtina Vstup do EÚ: 1. január 1973 Počet europoslancov: 13 Počet hlasov v Rade: 7 43

44 Osídlenie Írska je známe už od keltských čias v 3. storočí pred Kristom. V 5. storočí prišlo na ostrov kresťanstvo, ktoré ako náboženstvo pretrvalo až do dnešných čias. Ostrov ovládali Vikingovia a neskôr sa ho zmocnili Angličania. Nezávislosť Írsko získalo až v roku 1922 a plnú suverenitu až v roku Členom EÚ sa stalo spoločne s Veľkou Britániou v roku Írsko je ostrovná nížinatá krajina rozprestierajúca sa v Atlantickom oceáne v susedstve Britských ostrovov. Hlavným mestom je Dublin. Obyvateľstvo tvoria zväčša Íri, no značný podiel majú aj Angličania a Poliaci. Ekonomika krajiny výrazne vzrástla po vstupe do EÚ. Orientovaná je najmä na počítačový priemysel a IKT služby. Krajinu postihla do značnej miery kríza v rokoch vďaka výrazne zlým investíciám bankového sektora. Napriek tomu má krajina vysokú životnú úroveň a potenciál ďalšieho rozvoja. Litva Hl. mesto: Vilnius Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 62 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu : prezidentka - Dalia Grybauskaitová Úradný jazyk: litovčina Vstup do EÚ: 1. máj 2004 Počet europoslancov: 13 Počet hlasov v Rade: 7 Litva tvorila v minulosti spoločný štát so susedným Poľskom. Úplnú nezávislosť získala až v roku 1918, no tá netrvala dlho, nakoľko ju v roku 1940 obsadil Sovietsky zväz, ktorého súčasťou bola až do roku 1990, kedy opätovne získala nezávislosť. Krajina leží v severovýchodnej Európe na pobreží Baltského mora v susedstve Poľska a Lotyšska. Hlavným mestom je Vilnius, kde dodnes žije početná poľská komunita. Štát patrí k najchudobnejším krajinám EÚ, no po vstupe zaznamenal výrazný hospodársky rast, ktorý však výrazne zbrzdila kríza. Litva sa neúspešne pokúsila zaviesť euro, nesplnila však inflačné kritérium. Ekonomika krajiny je orientovaná na biotechnológie, potravinárstvo a petrochemický priemysel. Bankový sektor ovládajú prevažne škandinávske banky. Kulinárskou špecialitou sú zemiakové placky a zemiakové guľky plnené mäsom. Lotyšsko Hl. mesto: Riga Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 44

45 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 58 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu : prezident - Andris Bérziňš Úradný jazyk: lotyščina Vstup do EÚ: 1. máj 2004 Počet europoslancov: 9 Počet hlasov v Rade: 4 Lotyšsko sa v minulosti členilo na Kurónsko a Livónsko. Na tomto území prebiehali časté boje o jeho ovládnutie. Krajina bola súčasťou Poľska, Nemecka i Švédska a počas druhej svetovej vojny ju ovládol Sovietsky zväz. Krajina získala nezávislosť až v roku Lotyšsko sa rozprestiera na pobreží Baltského mora v strede pobaltských štátov v susedstve Ruska, Bieloruska, Litvy a Estónska. Krajina je pomerne malá a redšie osídlená. Výrazný podiel na obyvateľstve majú okrem dominantnej skupiny Lotyšov tiež Rusi tvoriaci zhruba jednu štvrtinu populácie. Ekonomika Lotyšska patrila k najrýchlejšie rastúcim po vstupe do EÚ. Postihla ju však výrazne svetová hospodárska kríza, kedy sa prudko prepadla. Výrazný podiel na HDP má doprava, priemysel a služby. Špecialitou krajiny je rascový syr. Luxembursko Hl. mesto: Luxemburg Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 274 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: konštitučná monarchia Hlava štátu: veľkovojvoda Henrich I. Úradný jazyk: francúzština, nemčina, luxemburčina Vstup do EÚ: zakladajúca krajina Počet europoslancov : 6 Počet hlasov v Rade: 4 Luxemburské veľkovojvodstvo existuje už od 10. storočia, hoci nie vždy bolo samostatným štátom. Je hranicou dvoch kultúr a jazykových skupín románskej a germánskej. V roku 1867 vyhlásilo neutralitu. Po druhej svetovej vojne stálo pri zrode Beneluxu i ESUO a EHS, ktoré sa stalo základom dnešnej EÚ. Luxembursko patrí k najmenším štátom Európy. Krajina leží v západnej časti kontinentu na rozhraní Nemecka, Francúzska a Belgicka. Luxembursko je najbohatšou krajinou EÚ. Jeho ekonomika je postavená najmä na bankovom sektore. Krajina je investičným centrom najmä pre rôzne finančné investičné fondy. HDP krajiny v prepočte na obyvateľa je druhé 45

46 najvyššie na svete. Luxembursko je zároveň centrom a sídlom viacerých významných európskych inštitúcií ako napríklad Súdny dvor EÚ, Dvor audítorov, sekretariát Európskeho parlamentu či Európskej investičnej banky. Z tejto krajiny pochádzal aj otec zjednotenej Európy Robert Schuman. Maďarsko Hl. mesto: Budapešť Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 66 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Úradný jazyk: maďarčina Hlava štátu: prezident - János Áder Vstup do EÚ: 1. máj 2004 Počet europoslancov: 24 Počet hlasov v Rade: 12 Maďari prišli do Európy z Ázie na prelome 9. a 10. storočia. Podarilo sa im rozvrátiť vtedajšiu Veľkú Moravu a vytvorili svoje Uhorské kráľovstvo, ktorého súčasťou bolo tisíc rokov aj Slovensko. V rámci tejto histórie bola krajina vystavená nájazdom Tatárov a neskôr Turkov z Osmanskej ríše. Uhorské kráľovstvo spojilo svoje sily s Rakúskom, a takto existovala krajina až do roku 1918, kedy sa po prvej svetovej vojne rozpadla. Následne sa vytvoril novodobý maďarský štát na princípoch republiky. Ten bol po druhej svetovej vojne pod vplyvom Sovietskeho zväzu a demokratické zriadenie sa do krajiny vrátilo až v roku Následne sa začali integračné snahy krajiny o vstup do EÚ. Súčasné Maďarsko sa nachádza v strednej Európe medzi Rakúskom, Slovinskom, Slovenskom, Ukrajinou, Rumunskom, Chorvátskom a Srbskom. Hlavné mesto Budapešť leží na rieke Dunaj a je známe veľkým množstvo kultúrnych a historických pamiatok ako aj atrakcií cestovného ruchu. Krajina má tiež najväčšie jazero Európy Balaton. Ekonomika je postavená na automobilovom, chemickom a potravinárskom priemysle. Vzhľadom na dobré klimatické podmienky je výrazne rozšírené aj poľnohospodárstvo. Krajina tiež trpí následkami hospodárskej krízy z roku 2008 a bojuje s výrazným štátnym dlhom. Malta Hl. mesto: Valletta Počet obyvateľov: Rozloha: 316 km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 83 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR 46

47 Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident - George Abela Úradný jazyk: maltčina, angličtina Vstup do EÚ: 1. máj 2004 Počet europoslancov: 5 Počet hlasov v Rade: 3 Malta bola súčasťou histórie mnohých národov, krajín a kultúr. Pre jej výhodnú polohu v Stredozemnom mori ju osídlili dávno pred našim letopočtom Feničania. Neskôr ju ovládli Gréci, Kartáginci, Rimania či Arabi. V 19. storočí sa stala súčasťou Britského kráľovstva a nezávislosť získala až v roku 1964, pričom samostatnou republikou sa Malta stala až v roku Malta je v súčasnosti najmenším členským štátom Európskej únie, no zároveň najhustejšie osídleným. Rozprestiera sa na piatich ostrovoch v Stredozemnom mori južne od talianskej Sicílie. Je lákadlom pre turistov vďaka svojmu vápencovému pobrežiu, teplej klíme, plážam a kultúrno-historickým podujatiam. Turistický ruch je zároveň základom hospodárstva krajiny, ku ktorému sa pripája strojárenský a lodný priemysel. Poľnohospodárstvo je orientované na rastlinnú výrobu a rybolov. Nemecko Hl. mesto: Berlín Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 120 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: spolková republika Hlava štátu: prezident - Joachim Gauck Úradný jazyk: nemčina Vstup do EÚ: zakladajúca krajina (1957) Počet europoslancov: 99 Počet hlasov v Rade: 29 Nemecko a jeho obyvateľstvo je dlhodobo považované za najvplyvnejšiu krajinu Európy. V snahe získať výraznejšiu moc stálo počas 20. storočia za rozpútaním oboch svetových vojen. Po druhej svetovej vojne ho víťazné mocnosti rozdelili z bezpečnostných a politických dôvodov. Keďže západní politici pochopili, že trvalý mier je možný len na základe spolupráce, v ktorej bude mať aj Nemecko svoju úlohu a zainteresovanie, stalo sa západné Nemecko jednou zo zakladajúcich krajín hospodárskeho spoločenstva neskoršej EÚ. Po páde Berlínskeho múru a zjednotení v roku 1990 sa aj východná časť stala súčasťou únie. Dnešné Nemecko leží v západnej časti strednej Európy na riekach Rýn, Mohan a Dunaj s Alpami v južnej časti krajiny a prístupom k Severnému moru na severe. Je najľudnatejšou 47

48 krajinou EÚ s najsilnejšou a najstabilnejšou ekonomikou postavenou na vyváženosti priemyslu a služieb, kde dominuje automobilový, strojárenský, elektrotechnický či biotechnologický a farmaceutický priemysel, finančné služby i cestovný ruch a obchod. Nemecko však zápasí s pomalým hospodárskym rastom a ako hlavný investor aj s problémami v zadlžených krajinách eurozóny. Model jeho centrálnej banky prevzala aj Európska centrálna banka, ktorá tiež sídli v Nemecku. Poľsko Hl. mesto: Varšava Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 65 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident - Bronislaw Komorowski Úradný jazyk: poľština Vstup do EÚ: 1. máj 2004 Počet europoslancov: 54 Počet hlasov v Rade: 27 Dejiny Poľska začínajú už v 10. storočí pri jeho založení. V roku 1025 sa stalo kráľovstvom a ako mnohonárodný štát pretrvalo až do roku 1795, kedy si ho rozdelili Rusko, Prusko a Rakúsko. Svoju samostatnosť si opätovne vydobylo po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 na sklonku prvej svetovej vojny. Počas druhej svetovej vojny sa stalo centrom a symbolom Nemeckého holokaustu, čo dodnes pripomínajú pozostatky koncentračných táborov v Osvienčime a Bieličke. Následne bolo pod vplyvom Sovietskeho zväzu a zmena politického režimu prišla až v roku 1989, kedy sa obnovilo demokratické zriadenie krajiny. Poľsko sa rozkladá v strednej Európe a svojou rozlohou sa blíži susednému Nemecku. Má prístup k Baltskému moru a na jeho pobreží sa v Gdansku nachádzajú veľké lodenice. Hospodárstvo krajiny patrí k menej výkonným, no zároveň k veľmi dynamickým v EÚ. Etablovaný je tu automobilový, elektrotechnický, nábytkársky či drevospracujúci priemysel. Zároveň tu má ešte stále veľmi veľký význam poľnohospodárstvo. Turistickým lákadlom krajiny je okrem Varšavy aj mesto Krakov či severná strana Tatier na poľskom území. Portugalsko Hl. mesto: Lisabon Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 77 % 48

49 HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident - Aníbal Cavaco Silva Úradný jazyk: portugalčina Vstup do EÚ: 1. január 1986 Počet europoslancov: 24 Počet hlasov v Rade: 12 Portugalské územie už v antických dobách ovládalo Kartágo a neskôr Rimania. Ako samostatná krajina vznikla v roku 868. Neskôr sa stalo významným bodom pre objavné plavby moreplavcov ako napr. Vasca de Gammu či Fernanda Magalhaesa. Až do 16. storočia bola významnou kolonizačnou mocnosťou a niektoré územia si udržalo až do 70. rokov 20. storočia. Od roku 1932 vládol v krajine diktátorský režim, ktorý sa podarilo zvrhnúť až tzv. Klinčekovou revolúciou. Následne sa naštartoval proces demokratizácie a začlenenia krajiny do štruktúr EÚ. Portugalsko sa rozprestiera v juhozápadnej Európe v západnej časti Pyrenejského polostrova na pobreží Atlantického oceánu, pričom vedie určité spory o svoje územie so susedným Španielskom. Ekonomicky síce patrí k chudobnejším krajinám EÚ, životná úroveň sa tu však za posledné desaťročia výrazne zlepšila. Hlavnými odvetviami sú hutníctvo, ťažba nerastných surovín, textilný či potravinársky priemysel. Krajina je zdrojom množstva nerastných surovín a tiež korku. Výrazná časť príjmov plynie z cestovného ruchu. Najrozvinutejšími sú mestá Lisabon a Porto známe svojím portským vínom. Rakúsko Hl. mesto: Viedeň Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 129 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: spolková republika Hlava štátu: prezident - Heinz Fischer Úradný jazyk: nemčina Vstup do EÚ : 1. január 1995 Počet europoslancov: 18 Počet hlasov v Rade: 10 História Rakúska je viac ako bohatá. Historické základy siahajú až do obdobia 7. storočia pred Kristom. Po príchode Slovanov vzniklo Korutánske kniežactvo, ktoré na sklonku 8. storočia pričlenili k Bavorsku, ktoré bolo súčasťou Franskej ríše. V 13. storočí sa k moci dostali Habsburgovci, ktorým v roku 1526 pripadlo aj Uhorsko a Čechy. Vytvorila sa veľká a vplyvná ríša v strednej Európe, ktorá pretrvala až do konca 1. svetovej vojny. Následne po 49

50 jej rozpade vzniká Rakúska republika, ktorú neskôr obsadilo fašistické Nemecko a pričlenilo k svojmu územiu. Po druhej svetovej vojne bola krajina obsadená spojeneckými vojskami víťazných mocností, ktoré toto územie opustili až v roku Rakúsko sa stalo neutrálnou krajinou. V roku 1995 sa stalo súčasťou EÚ. Rakúsko leží v strednej Európe na povodí rieky Dunaj a v prostredí Álp. Najbližšími susedmi sú Nemecko, Česko, Lichtenštajnsko, Maďarsko, Slovensko a Slovinsko. Patrí k najbohatším krajinám EÚ i sveta. Má výrazné zásoby nerastných surovín najmä magnezitu, ale aj drahých kovov. Rozvinutý je ťažobný, hutnícky, strojársky, automobilový, drevospracujúci i textilný priemysel. Rakúsko je výrazne zelená krajina investujúca do obnoviteľných zdrojov a zelenej energetiky. Je tiež sídlom viacerých významných bánk. Turistickým lákadlom je Viedeň spájajúca históriu, umenie a biznis. Rumunsko Hl. mesto: Bukurešť Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 49 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2010) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident - Traian Basescu Úradný jazyk: rumunčina Vstup do EÚ: 1. január 2007 Počet europoslancov: 34 Počet hlasov v Rade: 14 Na území súčasného Rumunska sú známe počiatky osídľovania už v 1. storočí pred Kristom. Významné dejiny krajiny však začalo písať až Valašské kniežactvo v roku Neskôr bola krajina pod nadvládou Osmanskej ríše. V 19. storočí vzniká Rumunské kniežactvo a neskôr Rumunské kráľovstvo, ktoré existovalo až do roku 1947, kedy v krajine nastúpil komunistický režim pod vplyvom Sovietskeho zväzu. Po krvavom prevrate v roku 1989 nastúpila demokratizácia krajiny a postupná integrácia do európskych štruktúr. Dnešné Rumunsko sa rozprestiera v juhovýchodnej Európe pri pobreží Čierneho mora. Väčšiu časť krajiny zaberajú pohoria (najmä Karpaty). Ekonomika krajiny patrí k najmenej rozvinutým v Európskej únii a HDP na obyvateľa ju radí na jej pomyselný chvost. Dominantou je automobilový a hutnícky priemysel. Výrazné zastúpenie má aj poľnohospodárstvo. Veľký potenciál má však krajina aj v oblasti cestovného ruchu. Lákadlom sú Karpaty i prímorské letoviská. 50

51 Slovensko Hl. mesto: Bratislava Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 73 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident Ivan Gašparovič Úradný jazyk: slovenčina Vstup do EÚ: 1. máj 2004 Počet europoslancov: 14 Počet hlasov v Rade: 7 História osídlenia územia Slovenska sa tiahne až do čias Rímskej ríše. Neskôr po jej rozpade sa na tomto území v 7. storočí vytvorilo prvé zoskupenie Slovanov v podobe Samovej ríše. Neskôr nasledovala slávna Veľká Morava, ktorá sa však v 9. storočí rozpadla a Slováci sa stali súčasťou Uhorska. Táto nadvláda trvala tisíc rokov a osamostatnenie prišlo až v roku 1918, kedy vznikla Česko-Slovenská republika. Spolužitie Čechov a Slovákov nakrátko prerušila II. svetová vojna, no a spoločný štát existoval až do Od roku 1993 je Slovensko samostatným štátom a jednou z nástupníckych krajín ČSFR. Slovensko sa rozprestiera v Srdci Európy. Na jeho území je jej geografický stred, a to pri Kremnici. Hlavné mesto leží na západných hraniciach na brehu Dunaja v blízkosti rakúskej Viedne. Krajina je orientovaná na automobilový, elektrotechnický, hutnícky či petrochemický priemysel. Rastie význam služieb a IKT. Národnou špecialitou sú bryndzové halušky, ale aj vyprážaný syr. Krajina má vysoký kultúrny a prírodný potenciál pre ďalšie rozvíjanie cestovného ruchu. Najznámejším pohorím sú Vysoké Tatry. Slovinsko Hl. mesto: Ľubľana Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 84 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident - Danilo Türk Úradný jazyk: slovinčina Vstup do EÚ: 1. máj 2004 Počet europoslancov: 7 Počet hlasov v Rade: 4 51

52 Územie dnešného Slovinska osídlili Slovania ešte v 6. storočí n. l. V 8. storočí sa ocitlo pod nadvládou Franskej ríše a neskôr sa stalo súčasťou Svätej rímskej ríše. Po nástupe Habsburgovcov bolo súčasťou veľkej Rakúsko-Uhorskej monarchie, a to až do roku Následne sa stalo súčasťou Juhoslávie, ktorá sa po druhej svetovej vojne stala zväzovou republikou. V roku 1991 vyhlásilo Slovinsko nezávislosť. Následne sa rozpútal vojnový konflikt na Balkáne, ktorý sa však tejto krajiny dotkol len okrajovo. Po jeho skončení sa Slovinsko začalo integrovať a stalo sa súčasťou NATO aj EÚ. Slovinsko sa rozkladá v severozápadnom cípe Balkánskeho polostrova v susedstve Talianska, Rakúska a Chorvátska s prístupom k Jadranskému moru. Je ekonomicky najrozvinutejšou krajinou nielen bývalej Juhoslávie, ale aj celého východného bloku. Ekonomika je postavená na hutníctve, strojárstve, textilnom a drevospracujúcom priemysle. Krajina má významné náleziská viacerých rúd. Vďaka vysokokvalifikovanej pracovnej sile krajina produkuje tovary a služby vysokej kvality a pridanej hodnoty. Je tiež sídlom viacerých bánk a svoj potenciál rozvíja aj v oblasti turizmu, kde kombinuje prírodnú rozmanitosť Álp a Jadranského mora. Spojené kráľovstvo (Veľká Británia) Hl. mesto: Londýn Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 108 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: parlamentná monarchia Hlava štátu : kráľovná Alžbeta II. Úradný jazyk: angličtina Vstup do EÚ: 1. január 1973 Počet europoslancov: 78 Počet hlasov v Rade: 29 História Spojeného kráľovstva je viac ako pestrá. V dávnych dobách územie obývali Kelti, ktorých sa snažili podmaniť Rimania. Neskôr v 5. storočí n. l. sem začali prenikať a usadzovať sa germánske kmene. Neskôr sa stalo územie zaujímavým pre Vikingov, ktorí podnikali útoky na Britské ostrovy a následne sa tu formuje Normandské kráľovstvo. Storočná vojna a mor v 14. storočí krajinu výrazne poznačili. Od nástupu Tudorovcov v 15. storočí prichádza veľký rozkvet krajiny. Neskôr sa stáva kolonizačnou mocnosťou, ktorá si podmanila územia na celom svete. V 17. storočí sa z krajiny stáva konštitučná monarchia. Po II. svetovej vojne sa krajina stala jednou z víťazných mocností, no napriek tomu v 60. a 70. rokoch prišla o veľkú časť svojich kolónií, ktoré vyhlásili nezávislosť. Časť území po svete neskôr Spojené kráľovstvo odovzdalo do správy domácich krajín (napr. Hongkong). Spojené kráľovstvo sa rozprestiera na ostrovoch ležiacich medzi Severným morom a Atlantickým oceánom neďaleko od pevninovej Európy. Najbližším susedom je Írsko 52

53 a v kontinentálnej Európe Francúzsko, s ktorým ho spája tunel pod Lamanšským prielivom. Ekonomicky patrí krajina k najvyspelejším na svete a je možné ju aj dnes zaradiť k svetovým mocnostiam. Hospodárstvo je orientované na strojársky, medicínsky, farmaceutický či potravinový priemysel, no hlavné mesto Londýn je zároveň jedným z najvýznamnejších finančných centier sveta. Vysoké príjmy plynú krajine aj z turizmu. Zároveň krajina dodnes drží formálny patronát nad krajinami ako Kanada, Austrália či Nový Zéland. Španielsko Hl. mesto: Madrid Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 99 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: parlamentná monarchia Hlava štátu: kráľ - Juan Carlos Úradný jazyk: španielčina Vstup do EÚ: 1. január 1986 Počet europoslancov: 54 Počet hlasov v Rade: 27 Územie Španielska bolo osídlené v dávnej minulosti pred naším letopočtom. V rannom stredoveku bol na tomto území významný vplyv moslimov, ktorí sem prišli v roku 711. V neskoršom období storočia sa rozmáha kresťanstvo a kladú sa základy zjednoteného Španielska, ktoré vzniklo postupným spojením viacerých kráľovstiev. Počas svetových vojen ostalo Španielsko neutrálne, no výrazne ho poznačila občianska vojna v rokoch a následná diktatúra Francisca Franca, po ktorého smrti v roku 1975 sa začal v krajine budovať demokratický režim. Na čele krajiny stojí kráľ a Španielsko je teda parlamentnou monarchiou. Španielsko sa rozprestiera v juhozápadnej Európe a zaberá väčšinu Pyrenejského polostrova. Má prístup tak k Stredozemnému moru ako aj k Atlantickému oceánu. Ekonomicky je považované za zaostalejšiu krajinu EÚ, ktorá zápasí s najvyššou nezamestnanosťou v EÚ, vysokým štátnym dlhom a pomalým hospodárskym rastom. Krajina má značné príjmy z cestovného ruchu a je lákadlom pre milióny turistov ročne. V druhom najväčšom meste krajiny Barcelone ľudia obdivujú najmä chrám Sagrada Familia ako najimpozantnejšie dielo Antonia Gaudího. Krajina však má problémy s autonómnymi oblasťami, najmä Katalánskom a Baskickom ako aj spory vedie aj s Portugalskom a Marokom. 53

54 Švédsko Hl. mesto: Štokholm Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 126 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Politické zriadenie: parlamentná monarchia Hlava štátu : kráľ - Carl Gustaf XVI Úradný jazyk: švédčina Vstup do EÚ: 1. január 1995 Počet europoslancov: 19 Počet hlasov v Rade: 10 Švédsko je kolískou Vikingskej kultúry a národa, ktorý bol veľmi dlho postrachom Európy. Po prijatí kresťanstva v 12. storočí sa krajina zjednotila do švédskeho štátu. Neskôr vznikli a zanikli viaceré únie vytvorené v Škandinávii, no od roku 1523 bolo Švédsko samostatnou monarchiou. Až do 19. storočia bolo jej súčasťou aj dnešné Fínsko. Švédsko zostalo počas svetových vojen neutrálnou krajinou. Tou zostalo až do 90. rokov 20. storočia, kedy sa stalo súčasťou EÚ. Švédsko sa rozprestiera v strede Škandinávskeho polostrova medzi Nórskom a Fínskom. Je pomerne riedko osídlené a klimaticky chladné. Krajina sa vďaka pracovitosti a poctivosti národa stala jednou z najvyspelejších ekonomík Európy i sveta. V popredí je chemický či drevospracujúci a strojárenský priemysel, ale aj IKT či bankový sektor. Švédska centrálna banka je najstaršou svojho druhu na svete. Krajina je kolískou svetoznámeho reťazca IKEA. Zároveň patrí ku krajinám s najvyššou pôrodnosťou v EÚ, a to aj vďaka veľmi dobrému sociálnemu systému. Taliansko Hl. mesto: Rím Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011) 101 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011) EUR Vstup do EÚ: zakladajúca krajina Politické zriadenie: republika Hlava štátu: prezident - Giorgio Napolitano Úradný jazyk: taliančina Počet europoslancov: 78 Počet hlasov v Rade: 29 54

55 Sláva antickej Rímskej ríše ostane zrejme navždy zapísaná hrubým písmom vo svetových dejinách. Rimania ovládali veľkú časť Európy, Ázie i Afriky. Po jej rozpade v roku 476 n.l. žilo toto územie v tieni niekdajšej minulosti a rozdrobené na množstvo malých štátov. Slávu prinavrátila krajine a Rímu skutočnosť, že práve táto metropola sa stala sídlom pápeža. Rozvoj umenia a vedy počas stredoveku a renesancie zanechal množstvo obdivuhodných pamiatok a diel. Krajina sa zjednotila až v roku Poznačená bola fašistickým režimom i svetovými vojnami. Súčasné Taliansko zaberá prakticky celý Apeninský polostrov s výnimkou mikroštátov San Marína a Vatikánu, ktorý je suverénnym štátom v centre Ríma. Taliansku prináležia aj viaceré ostrovy. Medzi najznámejšie patria Sicília, Sardínia, Capri či Elba. Ekonomika krajiny je pomerne vyspelá, no existujú priepastné rozdiely medzi priemyselným severom a poľnohospodárskym juhom krajiny. Hospodárstvo ťaží najmä zo strojárstva vrátane automobilového priemyslu, tiež chemického, obuvníckeho, textilného a potravinárskeho priemyslu a služieb. Severné Miláno je centrom svetovej módy, Janov zasa významným prístavom Stredomoria. Významnú časť príjmov krajiny tvorí aj cestovný ruch vďaka piesočnatým plážam, teplej klíme a historickým a kultúrnym pamiatkam. V súčasnosti sa krajina borí najmä s vysokým štátnym dlhom a problémami s konsolidáciou verejných výdavkov. 1.6 EÚ V POHYBE Európska únia je stretom rôznych národností, kultúr či jazykov, ktoré ju robia rozmanitou v mnohých smeroch. Aj tým sa ako integrované zoskupenie štátov výrazne líši od akéhokoľvek iného politického zoskupenia vo svete Kultúra v EÚ EÚ sústreďuje svoje aktivity aj na oblasť kultúry. S cieľom podporiť pocit spolupatričnosti k spoločným európskym hodnotám. Snaží sa zvyšovať povedomie a podporovať zachovanie kultúrnych prvkov európskeho významu. Vytváranie spoločného kultúrneho povedomia podporuje EÚ aktivitami prostredníctvom programov Kultúra a Médiá, prostredníctvom ktorých je zdôrazňovaná kultúrna rozmanitosť národov EÚ v jazykoch, literatúre, divadelnej, filmovej a tanečnej tvorbe, vo vysielaní, umení, architektúre a remeslách a v mnohých ďalších oblastiach. EÚ má za cieľ prispievať k rozvoju kultúr členských štátov a k zdôrazneniu spoločného kultúrneho dedičstva, ktoré sa EÚ snaží zachovať a ktoré pomáha sprístupňovať čo najširšiemu okruhu ľudí. Spolupráca medzi krajinami EÚ je prínosom pre zlepšenie znalostí a šírenie kultúry a vedomostí o dejinách európskych národov, ochrany kultúrneho dedičstva európskeho významu, podpory umeleckej a literárnej tvorby, vrátane audiovizuálnej oblasti. Motto EÚ 55

56 Zjednotení v rozmanitosti je založené na rešpektovaní kultúrnej rozmanitosti a schopnosti zjednotiť sa na základe spoločných hodnôt, čo predstavuje záruku mieru, prosperity a solidarity v EÚ. V súčasnom globalizujúcom sa svete môže kultúra jedinečným spôsobom prispieť k európskej stratégii inteligentného, trvalo udržateľného a inkluzívneho rastu, pričom môže podporiť stabilitu, vzájomné porozumenie a spoluprácu na celom svete. Prijatím európskeho programu pre kultúru v roku 2007 sa otvorila nová kapitola spolupráce na európskej úrovni v oblasti politiky zameranej na kultúru 6. Jednou z foriem podpory európskej kultúrnej rozmanitosti v regiónoch EÚ je projekt Európske hlavné mestá kultúry. Každoročne sú menované 2 mestá, ktoré majú príležitosť uctiť si svoju európsku identitu, zlepšiť spoluprácu s vnútroštátnymi aj zahraničnými kultúrnymi inštitúciami a vo všeobecnosti oživiť a zviditeľniť svoj kultúrny život. Na rok 2013 boli zvolené za Európske mestá kultúry Marseille a Košice. Mestá uskutočňujú rôzne kultúrne podujatia a realizácia týchto aktivít má pozitívny dopad na ich kultúrny, sociálny a hospodársky rozvoj Jazyky v EÚ Členské krajiny EÚ sa medzi sebou líšia v rôznych oblastiach, v kultúre, histórii, zvykoch, ale najmä jazykoch. Aby boli členské krajiny schopné dohodnúť sa na fungovaní v rámci EÚ prijali ešte v roku 1958 pravidlo, na základe ktorého boli prvými úradnými a pracovnými jazykmi francúzština, holandčina, nemčina a taliančina, keďže išlo o jazyky vtedajších členských štátov. Odvtedy počet úradných a pracovných jazykov EÚ narastal s postupným rozširovaním Únie o nových členov. Teda na základe pravidla, že každý má právo na svoj vlastný národný jazyk, všetky dokumenty v EÚ vychádzajú v úradných jazykoch členských štátov EÚ (k je ich 23). Niektoré členské štáty však používajú rovnaký jazyk ako napríklad Nemecko, Rakúsko či Luxembursko využívajúce Nemčinu alebo Grécko a Cyprus, kde je úradným jazykom Gréčtina, a preto je počet úradných jazykov menší ako počet členských štátov. Keď sa EÚ rozšíri o nový členský štát, jeho úradný jazyk sa zvyčajne stáva aj úradným jazykom EÚ. Rozhoduje o tom Európska rada. S najväčšou pravdepodobnosťou sa 24. oficiálnym jazykom EÚ stane v priebehu roka 2013 Chorvátčina. Takýmto spôsobom sa v EÚ zabezpečuje to, aby všetci jej občania mali možnosť pri všetkých kontaktoch s Európskou úniou, jej inštitúciami či dokumentmi, používať ten istý jazyk, ktorý používajú pri kontaktoch s úradmi vo svojej krajine. Z uvedeného dôvodu sa aj všetky právne predpisy prijaté v EÚ prekladajú do všetkých úradných jazykov EÚ. Zároveň sa neustále rozširujú aj preklady informácií na webovej stránke EÚ či jej materiáloch tak v knižnej ako aj elektronickej podobe. Všetci občania tak majú možnosť dozvedieť sa o plánoch, cieľoch, úlohách či predpisoch EÚ. 6 Európska komisia,

57 Uplatňovanie úradných jazykov EÚ Inštitúciám EÚ je možné zaslať dokument v akomkoľvek z týchto jazykov a tie naň odpovedia v tom istom jazyku. Nariadenia a iné legislatívne dokumenty EÚ sa uverejňujú v úradných a pracovných jazykoch, to isté platí napríklad o Úradnom vestníku EÚ. Pojem EÚ v 23 úradných jazykoch členských krajín EÚ The European Union (anglicky) Европейският съюз (bulharsky) Evropská unie (česky) Den Europæiske Union (dánsky) Euroopa Liit (estónsky) Η Ευρωπαϊκή Ένωση (grécky) Euroopan unioni (fínsky) L Union européenne (francúzsky) De Europese Unie (holandsky) Az Európai Unió (maďarsky) Cuimsíonn an taontas Eorpach (írsky) Eiropas Savienība (lotyšsky) Europos Sąjunga (litovsky) L-Unjoni Ewropea (maltézsky) Die Europäische Union (nemecky) Unia Europejska (poľsky) A União Europeia (portugalsky) Uniunea Europeană (rumunsky) Európska únia (slovensky) Evropska unija (slovinsky) La Unión europea (španielsky) Europeiska unionen (švédsky) L Unione europea (taliansky) Úloha Pokúste sa rozdeliť jazyky na románske, germánske a slovanské. Stanovte si jedno slovo a pokúste sa nájsť jeho preklad vo všetkých úradných jazykoch EÚ. Románske germánske slovanské 57

58 EÚ sa dlhodobo snaží podporovať zachovávanie kultúrneho dedičstva členských štátov, ku ktorému jednoznačne patria aj ich národné jazyky. Zároveň tiež podporuje širšiu výučbu cudzích jazykov na školách v krajinách EÚ, čím prispieva napríklad k vyššej mobilite pracovnej sily v Únii ako aj k lepšiemu vzájomnému pochopeniu jednotlivých kultúr a porozumeniu medzi národmi EÚ. 26. september je zároveň Európskym dňom jazykov. Záväzok EÚ zabezpečiť jazykovú rozmanitosť ukazuje, že sa nesnaží zmazať národné alebo regionálne charakteristické črty a nahradiť ich európskou jednotnosťou, ako tvrdia niektorí kritici. 7 Európsky deň jazykov bola pôvodne spoločná iniciatíva Európskej komisie a Rady Európy. Význam Európskeho dňa jazykov je trojaký: upozorniť verejnosť na dôležitosť štúdia jazykov; zvýšiť povedomie o všetkých jazykoch a ich uznávanie a podporovať celoživotné štúdium jazykov. Najviac využívanými jazykmi v rokovacom a neoficiálnom styku sú angličtina, francúzština a nemčina. Je možné používať po dohode všetkých účastníkov spoločný rokovací jazyk, ale EÚ kladie dôraz na zachovanie jazykovej rozmanitosti. Nie je zámerom Únie používať jeden jazyk do budúcna. Každý národ si má ponechať svoj vlastný jazyk, pričom je výhodou ak okrem rodnej reči pozná občan aj iný dorozumievací jazyk. Najviac občanov EÚ má rodný jazyk nemčinu (približne 90 miliónov), angličtinu (64 miliónov), francúzštinu a taliančinu približne 60 miliónov. Predpokladá sa, že bežným dorozumievacím jazykom v EÚ ostane angličtina, hoci podpora mnohojazyčnosti v EÚ je veľmi silná, s čím súvisí aj podpora jazykového vzdelávania v rámci EÚ. Podľa Leonarda Orbana (bývalý komisár EK pre multilingvizmus) sú jazyky pre občanov dôležité a otvárajú dvere. Otvárajú nové obzory pre osobný a profesijný rozvoj jednotlivcov, ako aj pre ekonomický rozvoj. Naša spoločnosť vyžaduje viacjazyčnosť v rôznych oblastiach stále viac. Keďže rastie mobilita európskych občanov, často trávia časť svojho života mimo svojej rodnej krajiny. Naša schopnosť porozumieť rôznym jazykom a dohovoriť sa prostredníctvom nich sa netýka iba nášho každodenného života, ale takisto uplatňovania našich demokratických práv ako Európanov, vrátane našich vzťahov s inštitúciami EÚ. 8 Práca súvisiaca s jazykmi, kam sa radí aj prekladateľstvo a tlmočníctvo, patrí medzi dobré kariérne voľby všade v EÚ. Jazyky sú pre Európsku úniu dôležitou prioritou. Jazyk je Orban,

59 nedeliteľnou súčasťou našej identity a tým najpriamejším prejavom kultúry. Jazyková rôznorodosť je v Európe každodennou skutočnosťou. Schopnosť komunikovať viacerými jazykmi je v Európskej únii, založenej na jednote v rozmanitosti, nevyhnutnou podmienkou rovnako pre jednotlivcov ako aj pre organizácie a firmy. Únia viacjazyčnosť nielen chváli, ale sa ju snaží aj podporovať. Podpora učenia sa jazykov a jazykovej rozmanitosti je jedným z cieľov programu celoživotného vzdelávania ( ). Európska únia s 27 členskými štátmi funguje prostredníctvom kombinácie 23 úradných jazykov. To znamená, že v Únii sa používa viac jazykov ako v OSN, ktorá má viac než 190 členov, ale pracuje len so šiestimi úradnými jazykmi prekladateľov a 500 radových tlmočníkov je najväčším pracovným tímom na svete v tejto oblasti. Európske inštitúcie však fungujú hladko aj napriek potrebe pracovať s čoraz vyšším počtom jazykov. Uznávanie všetkých úradných jazykov členských krajín EÚ predstavuje dôležitý prejav európskej demokracie: podporuje to transparentnosť, reaguje na právo občana byť informovaný a zároveň sa tým rešpektuje a chráni kultúrna a jazyková rozmanitosť Únie. Všetka legislatíva Európskej únie musí byť k dispozícii vo všetkých úradných jazykoch Únie. To dáva zmysel, lebo právo je zložité a týka sa každého, takže občania aj zákonodarcovia majú právo pristupovať k významovým nuansám práva vo svojom vlastnom jazyku. Občania sa môžu tiež obrátiť na európskeho ombudsmana so sťažnosťou podanou vo vlastnom jazyku. Podobne aj poslanci Európskeho parlamentu majú právo vystúpiť v mene svojich voličov vo svojom vlastnom jazyku, rovnako ako sa európski ministri zúčastňujúci zasadnutí Rady EÚ. EÚ takto chráni svoju kultúrnu rozmanitosť, pričom zabezpečuje, aby sme všetci hovorili rovnakou rečou demokracie Aktuálne témy EÚ Príde deň, keď všetky národy tohto kontinentu, bez straty svojich osobitých vlastností alebo slávnej individuality, splynú do vyššej jednoty a vznikne európske bratstvo. Príde deň, keď vymiznú bojiská a zostanú len boje rozumu otvorené trhy myšlienok. Príde deň, keď guľky a bomby vystriedajú volebné hlasy. Victor Hugo Victor Hugo vyslovil tieto prorocké slová v roku 1849, ale prešlo viac ako jedno storočie, kým sa jeho predpovede začali napĺňať. Počas tohto obdobia zapríčinili dve svetové vojny a nespočetné ďalšie konflikty na európskom kontinente smrť miliónov ľudí a boli časy, keď sa všetka nádej strácala. Dnes, na úsvite 21. storočia, prichádzajú svetlejšie vyhliadky a znovu sa rodí nádej. Európe to však prináša nové ťažkosti a výzvy. Európska integrácia predstavuje neustále sa vyvíjajúci proces, ktorý za 60 rokov svojej modernej histórie prešiel dynamickými premenami. Aj napriek spoločnej dohode o prijatí spoločných cieľov, existovali počas celej existencie európskej integrácie rozdielne názory na 9 Európska komisia,

60 jej budúcnosť. Neustále rozširovanie členskej základne a zároveň intenzity spolupráce v rámci ES/EÚ vyvolávalo tlak na inštitucionálnu reformu a prijatie nových spôsobov rozhodovania, ktoré sa uskutočňovali na základe zmien základných zmlúv ES/EÚ. Po každom rozšírení EÚ sa rozdiely v názoroch členských krajín zvyšovali. Na konci 20. storočia čelila európska integrácia významným politickým a ekonomickým zmenám na východnej hranici, ktoré vyvrcholili rozšírením v rokoch 2004 a 2007 a priniesli najväčšie rozdiely v ekonomickej a politickej úrovni vyspelosti členských krajín EÚ. Okrem vnútorných problémov čelí EÚ výzvam globalizácie a svetovej hospodárskej krízy, ktoré spôsobujú tlak na jej flexibilitu, konkurencieschopnosť a akcieschopnosť. Výsledkom pôsobenia všetkých týchto okolností vzniká situácia, ktorá vyžaduje pružnosť EÚ a schopnosť rýchlo reagovať na viacero podnetov zároveň. Jednotlivé výzvy sa medzi sebou prelínajú, pričom navzájom súvisia. Problémom súčasnej EÚ sú rozdielne predstavy členských štátov o riešení týchto výziev. EÚ sa už od začiatku 21. storočia snaží riešiť uvedené výzvy, ktoré môžeme zhrnúť do nasledovných oblastí: zložitá a neprehľadná legislatíva a inštitucionálne reformy; rôzne predstavy o budúcnosti EÚ; obavy z ďalšieho rozširovania EÚ; udržateľnosť sociálno-ekonomického modelu EÚ v období globalizácie. Zložitá a neprehľadná legislatíva a inštitucionálne reformy Problémy zložitej a neprehľadnej legislatívy a inštitucionálnych reforiem sprevádzajú vývoj európskeho integračného procesu neustále. Aj napriek úspechom, ktoré európska integrácia dosiahla, hlavne v oblasti stability, mieru, ekonomickej prosperity a posilnenia politického vplyvu vo svete, čelila potrebe reagovať na rastúcu úroveň neprehľadnosti vzťahov na európskej mocenskej scéne, tiež posilnením deficitu demokratickej kontroly a zjednodušením legislatívy. Jedným zo spôsobov, ako sprehľadniť legislatívu, mala byť Zmluva zakladajúca ústavu pre Európu (známa aj ako Európska ústava). Dokument navrhoval nové prvky v inštitucionálnej štruktúre a spôsobe budúceho fungovania EÚ. Z dôvodu rozdielnosti názorov na budúcnosť EÚ, ktoré sa prejavili počas ratifikačného procesu návrhu Ústavy pre Európu v Holandsku a Francúzsku, nebol dokument schválený. V mierne obmenenej podobe a s novým názvom Lisabonská zmluva bol však nanovo predložený na schválenie Zdarné prijatie Lisabonskej zmluvy, ktorá vstúpila do platnosti , bolo pre členské štáty značným úspechom zavŕšením snáh o zjednodušenie legislatívy a doplnenie demokratického deficitu EÚ. Lisabonská zmluva by mala EÚ priniesť viac demokracie a transparentnosti, zaviesť zjednodušené pracovné postupy a pravidlá hlasovania. Vďaka Európskej charte by sa mali upevniť základné práva obyvateľov a EÚ umožniť zaujatie jednohlasného postoja k celosvetovým záležitostiam (podrobnejšie zmeny zavedené Lisabonskou zmluvou sú uvedené v kapitole a 2). 60

61 Predstavy o budúcnosti EÚ Od začiatku európskej integrácie sa názory na jej podobu zo strany západoeurópskych krajín odlišovali. Rôzne názory a predstavy spôsobili, že niektoré európske krajiny vstúpili do ES/EÚ až neskôr. V rámci európskeho integračného procesu sa dodnes prelínajú dve extrémne predstavy o európskej integrácii. Na jednej strane je to predstava veľmi úzkej spolupráce a nadnárodnej integrácie členských krajín princíp nadnárodný (supranacionálny) a na druhej strane existuje princíp medzivládny, založený na medzivládnej spolupráci samostatných členských štátov v oblastiach spoločného záujmu. O prelínaní nadnárodného a medzivládneho princípu sa v súčasnej dobe veľa diskutuje. Prevaha prvého princípu nad druhým vyvoláva obavy zo silnej centralizácie a zo straty národnej suverenity (najmä v súvislosti presunu kompetencií fiškálnej politiky na úroveň EÚ). Prevaha druhého princípu zase môže viesť k rozpadu integrácie a jej obmedzeniu len na voľný obchod. Hranica vzájomného prelínania sa je stanovená na základe základných princípov a právomocí medzi EÚ a jej členskými krajinami, t.j. prostredníctvom princípu proporcionality. To znamená, že integrácia nemôže prekročiť aktivity inštitúcií EÚ nevyhnutné pre dosiahnutie cieľov EÚ, teda prijímanie základných dokumentov EÚ je na úrovni konsenzu všetkých členských štátov (dohody) a princípu subsidiarity (rozhodnutie má byť prijímané na tej úrovni, kde je to najefektívnejšie). Uvedené princípy boli začlenené do legislatívy EÚ v roku 1993 Maastrichtskou zmluvou a ich realizácia bola doplnená Lisabonskou zmluvou, ktorá zavŕšila inštitucionálny proces aktualizácie pravidiel riadiacich vzťahy medzi členskými krajinami a EÚ a medzi EÚ a jej občanmi. EÚ s nárastom rôznorodosti členských štátov po zatiaľ najväčšom rozšírení v rokoch 2004 a 2007 a ubrzdení ekonomického rastu v dôsledku svetovej hospodárskej krízy bude musieť zefektívniť a zvýšiť svoju akcieschopnosť na realizáciu potrebných reforiem na hľadanie spoločného riešenia pri rastúcom počte členských štátov. Existujú rôzne teoretické modely budúceho vývoja (uvedené v Boxe 1.1). Tieto základné predstavy o budúcnosti EÚ sa líšia tým, s akou mierou flexibility môžu členské štáty pristúpiť k jednotlivým integračným aktivitám. Vychádza z úvah, že pôvodné krajiny EÚ sa môžu obávať ubrzdenia procesu integrácie a nové členské štáty sa môžu obávať, že ich členstvo v EÚ nebude rovnocenné. Predpokladáme, že v praxi ani jeden z nich úplne neprevládne a budúcnosť EÚ, tak závisí od ich vzájomnej vhodnej kombinácie. Bez ohľadu na budúci model európskej integrácie musí EÚ riešiť v najbližšej dobe svoju efektívnosť a akcieschopnosť a prijať zmeny v oblasti rozhodovania Box 1.1 Teoretické modely budúcnosti EÚ Spojené štáty európske predstavujú model, ktorý je spätý s federalistickou koncepciou a predpokladá nárast právomocí nadnárodných inštitúcií až to tej miery, že všetky európske aktivity budú spoločné a vykonávané na úrovni integrácie nadnárodnými inštitúciami. 61

62 Viacrýchlostná Európa je model, ktorý svojím spôsobom tiež smeruje k vyššej integrácii, pričom ale rešpektuje rozdielnu úroveň členských štátov a k realizácii spoločných cieľov dáva členským štátom možnosť postupovať odlišnou rýchlosťou, t.j. umožňuje jednotlivým štátom realizáciu rôznych aktivít počas postupných období. Príklad viacrýchlostnej Európy je začlenenie štátov do Schengenského priestoru. Variabilná integrácia predpokladá odlišnú úroveň integrácie v rôznych častiach EÚ, t.j. rozlišuje skupiny štátov, ktoré budú realizovať všetky politiky a skupinu štátov, ktoré sa v dôsledku odlišných záujmov alebo podmienok niektorých politík nebudú zúčastňovať. Flexibilná integrácia spočíva v spoločnom záväzku všetkých členských štátov k určitému integračnému jadru s tým, že určitá skupina krajín si môže tieto záväzky dobrovoľne sprísniť, napr. v prípade ekologických pravidiel a noriem, najmä v krajinách, ktoré aplikujú na svojom území prísnejšie pravidlá v porovnaní s európskou legislatívou. Európa a la carte tento model predstavuje najvyššiu mieru flexibility vo voľbe integračného stupňa, pretože umožňuje členskému štátu výber z akýchkoľvek realizovaných integračných aktivít. Takýto model by, ale v súčasnej dobe znamenal roztrieštenie a posun späť z pohľadu integrácie. Obavy z ďalšieho rozširovania Geografická expanzia EÚ pokračuje aj v roku 2013, kedy sa EÚ plánuje rozšíriť o novú krajinu Chorvátsko. Vo vnútri EÚ východné rozšírenie ukázalo, že geografická expanzia EÚ častokrát naráža na obavy a nesúhlas občanov, hlavne v pôvodných krajinách EÚ. Hoci absorpčná schopnosť EÚ nie je neobmedzená a prijatie krajiny s rozdielnou úrovňou ekonomickej vyspelosti, inou kultúrou alebo náboženstvom vyvoláva množstvo obáv z rozšírenia medzi obyvateľmi EÚ. Ďalšími krajinami usilujúcimi sa o členstvo sú Island, Turecko, Čierna Hora, Srbsko a FYROM (Bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko). Tabuľka 1.2 Krajina Pristupujúce a kandidátske krajiny EÚ Podanie žiadosti o členstvo Status kandidátskej krajiny Chorvátsko Začiatok rokovaní o vstupe Ukončené jún 2011 (asociovaná krajina) Čierna Hora FYROM Island Október 2012 Srbsko Turecko Jún 2010 Zdroj: europa.eu, 2012

63 Kandidátska krajina Status kandidátskej krajiny udeľuje krajine Európska rada na základe odporučenia Európskej komisie. Neznamená, že krajiny sa začlení do EÚ automaticky. Európska komisia zhodnotí stav plnenia prístupových (kodanských) kritérií a vypracuje odporúčanie pre Európsku radu na začatie prístupových rokovaní s kandidátskou krajinou. Pristupujúca krajina Je označenie pre krajinu, ktorá úspešne zavŕšila proces negociácií s EÚ a uzatvorila Zmluvu o pristúpení medzi členskými krajinami EÚ a kandidátskou krajinou. Definitívne rozhodnutie má Rada EÚ, po obdržaní stanoviska Komisie a súhlasu Európskeho parlamentu. Po úspešnej ratifikácii Zmluvy o pristúpení je krajina označená ako pristupujúca krajina. Základné informácie o pristupujúcich a kandidátskych krajinách Chorvátsko Hl. mesto: Záhreb Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011): 61 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011): EUR Chorvátska republika, je štát na Balkánskom polostrove na brehu Jadranského mora. Je to krajina bývalej Juhoslávie od roku Chorvátsko požiadalo o vstup do EÚ v roku 2003 a od roku 2005 získalo status kandidátskej krajiny. Rokovania o vstupe boli úspešne ukončené v roku 2011 a od sa Chorvátsko stane 28. členskou krajinou EÚ. 66 % obyvateľov Chorvátska podporilo vstup ich krajiny do EÚ. Chorvátsko je v súčasnosti druhá najvyspelejšia krajina bývalej Juhoslávie po Slovinsku. Z pohľadu členstva v EÚ je pre členské krajiny EÚ zaujímavá hlavne poloha Chorvátska a možnosť vytvorenia významného európskeho prístavu. Turecko Hl. mesto: Ankara Počet obyvateľov: Rozloha: km2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2011): 52 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011): EUR Turecko vďaka malej časti svojho územia na balkánskom polostrove patrí medzi európske krajiny. Z historického pohľadu veľmi výrazne zasahovalo a doteraz zasahuje do vývoja v Európe (vojensky, politicky, sociálne ale aj v oblasti kultúry), súčasné vnímanie vplyvu Turecka je rozdielne. Turecké výboje, ktoré sužovali obyvateľov Európy už od stredoveku, 63

64 vytvorili medzi európskymi národmi z Turkov obraz nepriateľa. Turecko je islamská krajina, ekonomicky nevyrovnaná a dodnes existujú pochybnosti o stave demokracie a ľudských práv v Turecku. Snahy o členstvo v EÚ sa datujú od roku 1963, oficiálne Turecko podalo žiadosť o členstvo v EÚ v roku V roku 2005 získalo Turecko status kandidátskej krajiny. Na členstvo Turecka existujú medzi obyvateľmi členských štátov EÚ rozdielne názory. Turecko má potenciál, aby sa stalo hlavnou energetickou trasou medzi EÚ a najväčšími zásobami ropy a zemného plynu na svete, čím by sa stalo kľúčovým partnerom v oblasti bezpečnosti dodávky energií v Európe. Turecká vláda dala v závere roka 2012 EÚ ultimátum na integráciu krajiny najneskôr do roku 2023, po ktorých sa pravdepodobne vzdá integračných snáh. Toto rozhodnutie je výsledkom dlhodobo neúspešných snáh o členstvo krajiny v EÚ. Čierna Hora Hl. mesto: Podgorica Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2010): 43 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011): EUR Čierna Hora je republika v západnej časti Balkánskeho polostrova. Čierna Hora je prímorským štátom ležiacim na pobreží Jadranského mora. V roku 2006 vyhlásila nezávislosť od Srbska a následne v roku 2008 požiadala o členstvo v EÚ a od roku 2010 je kandidátskou krajinou EÚ. Na Čiernu Horu sa vzťahujú autonómne obchodné opatrenia EÚ. Vďaka dočasnej dohode sa zvýšil vývoz výrobkov z Čiernej Hory do EÚ a na dovoz z EÚ sa vzťahujú obchodné preferencie. Hlavným zdrojom príjmov z vývozu sú cestovný ruch a produkcia hliníka. Čierna Hora musí vynaložiť značné úsilie v oblasti uplatňovania zásad právneho štátu a zabezpečiť nezávislosť súdneho systému. Island Hl. mesto: Reykjavík Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2010): 110 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2011): EUR Islandská republika, je ostrovný demokratický neďaleko Grónska štát s tradíciou kvalitnej štátnej administratívy považovaný za súčasť Európy. V súčasnosti prebieha na Islande postupný proces zotavenia sa z recesie z dôvodu kolapsu bankového systému a devalvácie národnej meny. Krajina dosiahla vysoký stupeň integrácie s EÚ. Od roku 1994 je členom Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) a od roku 2001 je tiež súčasťou Schengenského 64

65 priestoru. V roku 2010 požiadala o členstvo v EÚ a následne od sa stala kandidátskou krajinou. Budúce členstvo krajiny v EÚ sa považuje za prínosné pre obidve strany. Prebiehajúce rokovania o vstupe zaznamenali pokrok, pričom Island bude musieť uskutočniť zlepšenie v makroekonomickej oblasti. FYROM (Bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko) Hl. mesto: Skopje Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2010): 36 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2010): EUR EÚ oficiálne používa označenie Bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko, čiže FYROM Former Yugoslav Republic of Macedonia. Je štát na Balkánskom polostrove. Macedónska národná identita bola postupne vytvorená počas Juhoslávie, s cieľom vymaniť sa bulharskému a srbskému vplyvu. Po osamostatnení v roku 1991 vznikla Macedónska republika, čo však narazilo na odpor zo strany Grécka, kde sa nachádza územie osídlené starovekými Macedóncami, grécka Makedónia a centrum starovekej Macedónie. Práve pretváranie dejín a privlastňovanie si gréckych a bulharských osobností je dôvodom pretrvávajúcich sporov Macedónska s Gréckom a Bulharskom. Krajina požiadala o členstvo v EÚ v roku 2004 a od roku 2005 je kandidátskou krajinou EÚ. Krajina zaznamenala pokrok v stabilizácii v dôsledku parlamentných volieb v roku Z pohľadu plnenia ekonomických kritérií sa približuje k fungujúcej trhovej ekonomike najmä vďaka príjmom z turistického ruchu a zahraničným investíciám. Krajina má nedostatky v uplatňovaní zásad právneho štátu a slobody vyjadrovania. EÚ zdôraznila potrebu zlepšiť politiku susedských vzťahov a vyriešenie netypického sporu s Gréckom, týkajúceho sa označenia názvu Macedónska. Prínos Bývalej Juhoslovanskej republiky Macedónsko do EÚ spočíva hlavne vo vytvorení fungujúcej multietnickej spoločnosti. Srbsko Hl. mesto: Belehrad Počet obyvateľov: Rozloha: km 2 HDP na obyvateľa v pps k priemeru EÚ (2010): 35 % HDP na obyvateľa v bežných cenách (2010): EUR Srbsko je republika, ktorá sa nachádza v strede Balkánskeho polostrova. Vzniku samostatného Srbska predchádzal rozpad Juhoslávie v roku 1991 a odčlenenie Čiernej Hory 3. júna Od roku 2012 je kandidátskou krajinou EÚ. Krajina pokročila v procese plnenia politických kritérií, pričom nedostatky boli zaznamenané v oblasti súdnictva. EÚ zdôraznila 65

66 potrebu regionálnej spolupráce a posilnenia vzťahov so susednými krajinami, hlavne vo vzťahu ku Kosovu. Z pomedzi uvedených kandidátskych krajín sa predpokladá prijatie Islandu ako najmenej problematické pre EÚ, nakoľko Island má dlhodobé vzťahy s EÚ a dosiahol určitý stupeň integrácie Úniou (Schengenský priestor, Európsky hospodársky priestor). Za najviac rozporuplné je považované prijatie Turecka. Nielen z pohľadu súčasnej ekonomickej a politickej situácie, ale aj z pohľadu možného členstva v EÚ, ktoré by znamenalo pre Turecko najväčšie zastúpenie a najväčšiu váhu hlasov v inštitúciách EÚ. Avšak po rozšírení v rokoch 2004 a 2007 a jeho následných dopadoch na celkový rozvoj EÚ sú obavy obyvateľov pred rozšírením oveľa väčšie a narastajú v súvislosti s nedoriešenými problémami vo vnútri EÚ, čo považuje väčšina obyvateľov EÚ za jej priority do budúcna. Až potom bude možné uvažovať o ďalších členských krajinách EÚ po roku Čo sa týka politiky EÚ voči krajinám bývalej Juhoslávie, sústreďuje sa najmä na ich stabilizáciu ekonomickú, bezpečnostnú, politickú a spoločenskú. Reštrukturalizácia je veľmi náročná a obnova týchto krajín potrvá dlhšie obdobie než sa predpokladalo. EÚ si za svoj prvoradý cieľ kladie bezpečnostnú stabilitu regiónu. Veľké rozširovanie EÚ pokročilo. Tak ako to sformuloval istý politik z jedného nového členského štátu: V Európe sa konečne pomerila história s geografiou. Európska únia bude v budúcnosti vítať nových členov. Medzitým musia ale jej vodcovia pozorne načúvať verejnej mienke a napokon rozhodnúť, kadiaľ ťahať geografické, politické a kultúrne hranice Únie. Udržateľnosť sociálno-ekonomického modelu EÚ v období globalizácie Európsky sociálno-ekonomický model je charakteristický vyššou mierou štátnych zásahov do ekonomiky (vyššie dane, odvody na sociálne a zdravotné poistenie, legislatívna regulácia trhu práce). Miera týchto zásahov je odvodená od vysokej miery sociálnej ochrany krajín pôvodnej EÚ-15. Základné prvky sociálnej ochrany tvoria pomerne rozsiahle základné sociálne práva, vysoká úroveň sociálnej ochrany, rozsiahla právna reguláciou sociálneho a pracovného prostredia a zodpovednosti štátu za zamestnanosť. Súčasný model a jeho udržateľnosť patrí dnes k aktuálnym problémom EÚ nielen z dôvodu starnutia obyvateľstva a následným rastúcim nákladom sociálnej politiky, ale aj z dôvodu vysokého zdĺženia európskych krajín, rastúcej nezamestnanosti a z dôvodu globalizácie, globálnej konkurencie a posilňovaniu ekonomík Číny a Indie. Európania budú musieť nájsť také činnosti, kde budú môcť uplatniť svoje prednosti (výskum, vývoj a inovácie), služby a manažérske prednosti. Európska únia sa domnieva, že pre tieto činnosti má veľmi dobré predpoklady a to vzdelanú a kvalifikovanú pracovnú silu a vytvorenú infraštruktúru pre informatizovanú spoločnosť. Zvýšiť hospodársku dynamiku rastu v rámci rastúcej konkurencieschopnosti a uľahčiť štrukturálne zmeny mala pomôcť Lisabonská stratégia z roku 2000, ktorej cieľom bolo vybudovanie znalostnej ekonomiky pri rozvoji sociálneho modelu Európy. Dodatočne boli 66

67 k stratégii pridané požiadavky na dodržiavanie a rozvoj ekologických štandardov, ktoré patria k najvyšším v rámci sveta. Z dôvodu svetovej finančnej krízy bola Európska únia nútená prijať v roku 2010 novú stratégiu Európa 2020 pre dosiahnutie udržateľnej budúcnosti. Európska únia sústredí všetko svoje úsilie na preklenutie krízy a vytvorenie podmienok pre konkurencieschopnejšie hospodárstvo s vyššou mierou zamestnanosti. Prioritou stratégie Európa 2020 je dosiahnutie rastu, ktorý je: inteligentný prostredníctvom efektívnejšieho investovania do vzdelávania, výskumu a inovácií; udržateľný vďaka prechodu na nízkouhlíkové hospodárstvo a zameraniu sa na konkurencieschopné odvetvia priemyslu; inkluzívny s veľkým dôrazom na tvorbu pracovných miest a zmiernenie chudoby. Stratégia stanovuje päť ambicióznych cieľov v oblasti zamestnanosti, výskumu, vzdelávania, sociálneho začlenenia a klímy a energetiky. Pre zabezpečenie splnenia týchto cieľov, EÚ uplatňuje efektívny systém hospodárskeho riadenia, ktorý slúži na koordináciu politík na úrovni EÚ a na úrovni jednotlivých členských štátov. Cieľom Európy 2020 je predovšetkým vytvorenie väčšieho počtu pracovných miest a vyššej životnej úrovne. Táto stratégia je dôkazom toho, že v Európe je možné dosiahnuť inteligentný a udržateľný rast, ktorý je dostupný pre všetkých, že je možné nájsť cestu k vytváraniu nových pracovných miest a že Európa vie ukázať našej spoločnosti správny smer. José Manuel Barosso, 2010 Európa čelí obdobiu zmien. Po rokoch hospodárskeho a sociálneho pokroku kríza odhalila štrukturálne nedostatky európskeho hospodárstva. Aj z dôvodu dopadov globalizácie z vonkajšieho sveta musí EÚ bezodkladne začať konať prostredníctvom stratégie, ktorá zabezpečí vysokú mieru zamestnanosti, produktivity a sociálnej súdržnosti. Stratégia Európa 2020 predstavuje víziu európskeho sociálneho trhového hospodárstva v 21. storočí. Základom stratégie sú tri vzájomne sa dopĺňajúce priority: Inteligentný rast vytvorenie hospodárstva založeného na znalostiach a inovácii. Udržateľný rast podporovanie ekologickejšieho a konkurencieschopnejšieho hospodárstva, ktoré efektívnejšie využíva zdroje. Inkluzívny rast podporovanie hospodárstva s vysokou mierou zamestnanosti, ktoré zabezpečí sociálnu a územnú súdržnosť. Úspech stratégie má byť založený na tom, že členské štáty pretransformujú ciele EÚ na vnútroštátne ciele a postupy a každý členský štát prispôsobí stratégiu Európa 2020 svojim podmienkam. Členské štáty na seba prevzali potrebu prijať množstvo rôznych opatrení na vnútroštátnej úrovni, na úrovni EÚ a medzinárodnej úrovni, ktoré prispejú k splneniu týchto cieľov. 67

68 Európska Komisia navrhla sedem hlavných iniciatív, ktoré by mali podporovať pokrok v každej prioritnej oblasti: Inovácia v Únii na zlepšenie rámcových podmienok a prístupu k financovaniu výskumu a inovácií s cieľom zabezpečiť, aby inovatívne myšlienky viedli k vytvoreniu produktov a služieb, ktoré zabezpečia rast a pracovné miesta. Mládež v pohybe na zlepšenie výsledkov systémov vzdelávania a uľahčenie vstupu mladých ľudí na trh práce. Digitálny program pre Európu na urýchlenie zavedenia vysokorýchlostného internetu a čerpanie výhod, ktoré prináša jednotný digitálny trh pre domácnosti a podniky. Európa efektívne využívajúca zdroje na podporu oddelenia hospodárskeho rastu od využívania zdrojov, podpora prechodu smerom k nízkouhlíkovému hospodárstvu, zvýšenie využívania energie z obnoviteľných zdrojov, modernizáciu odvetvia dopravy a podporu energetickej účinnosti. Priemyselná politika vo veku globalizácie na zlepšenie podnikateľského prostredia, najmä pre malé a stredné podniky, a na podporu rozvoja pevnej a udržateľnej priemyselnej základne, ktorá bude konkurencieschopná vo svetovom rozsahu. Program pre nové zručnosti a nové pracovné miesta na modernizovanie trhov práce a posilnenie postavenia ľudí podporovaním rozvíjania ich zručností počas celého ich života s cieľom zvyšovať účasť na trhu práce a lepšie zosúladiť ponuku na trhu práce s dopytom, vrátane pracovnej mobility. Európska platforma na boj proti chudobe na zabezpečenie sociálnej a územnej súdržnosti, aby všetci mohli využívať výhody plynúce z rastu a zamestnanosti a aby ľudia žijúci v chudobe a sociálnom vylúčení mali možnosť žiť dôstojný život a aktívne sa podieľať na živote spoločnosti. 10 Týchto sedem hlavných iniciatív predstavuje záväzok pre EÚ aj členské štáty. Riešenie prekážok a dosiahnutie cieľov stratégie Európa 2020 predpokladá maximálne využitie nástrojov na úrovni EÚ, najmä jednotného trhu, finančných opatrení a nástrojov vonkajšej politiky. Súčasťou realizácie stratégie 2020 bude aj reforma finančného systému, zabezpečenie rozpočtovej konsolidácie pre dlhodobý rast a posilnenie koordinácie v rámci hospodárskej a menovej únie. Jasne stanovené priority EÚ a spôsob ich dosiahnutia pomôžu EÚ prekonať súčasné problémy a obavy z jej ďalšieho vývoja. Proces európskej integrácie dnes ovplyvňuje celý kontinent, ktorý je zase súčasťou rýchlo a radikálne sa meniaceho sveta, ktorý potrebuje nájsť novú stabilitu. Európa je ovplyvnená 10 Európska komisia Oznámenie komisie Európa 2020 Stratégia na zabezpečenie inteligentného, udržateľného a inkluzívneho rastu

69 udalosťami na iných kontinentoch, či sú to vzťahy s islamským svetom, choroby a hlad v Afrike, pokusy o unilateralizmus v Severnej Amerike, dynamický ekonomický rast v Ázii alebo globálne premiestnenie priemyslu a pracovných príležitostí. Európa sa musí nielen sústrediť na vlastný vývoj, ale musí sa aj naplno zúčastňovať na procesoch globalizácie. Do budúcna sa predpokladá, že európska integrácia bude pokračovať v oblastiach, v ktorých budú členské štáty považovať spoluprácu v tradičnom rámci EÚ za prínosnú (v otázkach obchodu, globalizácie, jednotného trhu, regionálneho a sociálneho vývoja, výskumu a rozvoja, opatrení na podporu rastu a zamestnanosti a v mnohých iných). EÚ je dohoda medzi suverénnymi národmi, ktoré sa rozhodli mať spoločný osud a vzdať sa v prospech celku čoraz väčšieho dielu svojej suverenity. Týka sa to vecí, o ktoré sa občania Európy zaujímajú najviac: mier, hospodárstvo a fyzický blahobyt, bezpečnosť, participatívna demokracia, spravodlivosť a solidarita. Táto dohoda sa postupne upevňuje a potvrdzuje v celej Európe: pol miliardy ľudí sa rozhodlo akceptovať spoločné právne princípy a žiť v súlade s dávnymi hodnotami, ktoré zdôrazňujú humanitu a ľudskú dôstojnosť. Čím viac je v EÚ členov, tým silnejšia je rôznorodosť názorov a protichodné tendencie. Krátkodobé vyhliadky národných záujmov môžu takisto spomaliť, resp. obmedziť dlhodobé priority Únie. Preto každý, kto sa na tomto neobvyklom dobrodružstve zúčastňuje, musí prevziať zodpovednosť a postupovať tak, aby mohol systém EÚ naďalej účinne fungovať. 1.7 ŠTÁDIÁ EKONOMICKEJ INTEGRÁCIE Integrácia môže mať niekoľko podôb, najčastejšie sa stretávame napríklad s politickou, vojenskou a ekonomickou. V tejto časti sa budeme venovať hlavne ekonomickej integrácií, pri ktorej budeme vychádzať z obsahovej stránky Konig Lacina, 2005 z knihy Učebnice Evropské integrace. Ekonomická integrácia predstavuje proces, v rámci ktorého dochádza k prepojovaniu národných ekonomík prostredníctvom odstraňovania obchodných prekážok pri výmene tovarov a služieb, mobility práce a kapitálu. Integrácia je sprevádzaná a ovplyvňovaná politickými vplyvmi a technologickými zmenami, ktoré do nej vnášajú isté špecifiká a dynamiku. Integrácia sa vyvíjala a vyvíja rozdielne v jednotlivých obdobiach a krajinách. Obdobie rokov je charakteristické výrazným poklesom otvorenosti a prepojovania sa vo všetkých ekonomikách, a to z dôvodov odohrania sa dvoch svetových vojen a ekonomickej krízy v tridsiatych rokoch 20. storočia (najväčšia hospodárska recesia). Ekonomiky reagovali na situáciu zvýšením ochrany domácich trhov a znížením obchodu so zvyškom sveta. Z pohľadu ekonomickej integrácie na globálnej úrovni v súčasnosti rozlišujeme dve línie. Prvá predstavuje globalizáciu medzinárodného obchodu a služieb, tok kapitálu a migráciu pracovnej sily pomocou znižovania bariér pre cezhraničný pohyb v rámci sveta. Proces liberalizácie (otvárania) obchodu a kapitálu na celosvetovej úrovni je však pomerne malý. Z toho dôvodu sa vytvárajú regionálne (kontinentálne) zoskupenia na európskom, 69

70 americkom, ázijskom a africkom kontinente, čo umožňuje prepájať trhy ešte rýchlejšie. Tento vznik regionálnych integračných spoločenstiev reflektuje na výzvy procesu globalizácie (nahradenie národných trhov svetovými, zvýšenie mobility finančných investícií, internacionalizácia deľby práce a proces posilňovania nadnárodných firiem a ich vplyvu v neprospech verejných inštitúcií štátu). Je pochopiteľné, že to vyvoláva úsilie brániť sa týmto výzvam spoločne, čo môže poslúžiť ako argument na vysvetlenie rastúceho trendu rôznych foriem integrácie na celom svete. V ekonomickej teórií hovoríme o niekoľkých stupňoch ekonomickej integrácie. Jeden z prvých systematických prístupov k vymedzeniu štádií predstavil prof. Bela Ballas v 60. rokoch 20. storočia v článku The Theory of Economic Integration. Charakteristika a rozdelenie jednotlivých štádií ekonomickej integrácie vychádza z Ballasovho rozdelenia. Postupne popíšeme jednotlivé stupne ekonomickej integrácie od najjednoduchších foriem, až po komplexné formy politickej integrácie. Obrázok 1.2 Stupne ekonomickej integrácie podľa Alaina Boulaza (2005) Zdroj: Konig Lacina, Zóna voľného obchodu Zóna voľného obchodu (ZVO) predstavuje najjednoduchšiu formu ekonomickej integrácie. ZVO v podstate predstavuje situáciu, kedy sa minimálne dve krajiny dohodnú na postupnom odstraňovaní obchodných prekážok, najčastejšie napríklad clá (prekážka na strane ceny tovaru) a kvóty (prekážka na strane množstva predávaného tovaru). Následne je možné tovar obchodovať voľne medzi krajinami, ktoré vytvorili ZVO. ZVO je možné vysvetliť študentom, ako nákupnú tašku, do ktorej môžeme nakupovať tovary a služby doma (na Slovensku) ako aj za hranicami svojej krajiny (napr. v Maďarsku, Poľsku, 70

71 Rakúsku). Krajiny ZVO si ponechávajú plnú právomoc pri rozhodovaní sa v oblasti obchodnej politiky voči nečlenským krajinám (mimo ZVO). Vytvorenie ZVO začína písomnou zmluvou medzi krajinami, ktoré sa rozhodli vytvoriť ZVO. Odstránenie prekážok nie je okamžité po podpise zmlúv, ale postupné, nakoľko si krajiny ponechávajú vopred dohodnuté prechodné obdobia. Úlohou prechodného obdobia pri odstránení prekážok obchodu (ciel, kvót) je minimalizovať negatívne vplyvy na strane domácich výrobcov a následne na nezamestnanosť a umožniť prispôsobiť sa novej situácií. V prípade obchodu s tretími krajinami neexistujú pre členské krajiny ZVO žiadne obmedzenia, a teda dovozné clá si môžu voľne určovať. Následne je dovezený tovar z nečlenskej krajiny označovaný certifikátom o krajine pôvodu. Tento certifikát pomáha orgánom colnej správy pri rozhodnutí o uvalení cla na konkrétny dovoz, nakoľko len tovary k členských krajín sú oslobodené od colnej povinnosti. Pre lepšie porozumenie je potrebné vysvetliť podstatu fungovania ZVO, čo znamenajú ochranárske opatrenia (bariéry) a zdôvodniť ich existenciu. Samotné obchodné bariéry spôsobujú zdraženie dovážaného tovaru v prípade cla, alebo obmedzujú jeho dovoz len na určité množstvo. Clo sa definuje ako poplatok vyberaný štátom pri prechode tovaru cez jeho hranice. Ide o jeden z najstarších finančných nástrojov, ktorý sa používal už v stredoveku. Prvotný zmysel bol prevažne fiškálny, teda mal zabezpečiť príjem pre rozpočet panovníka. S rozvojom medzinárodného obchodu však začali clá plniť aj funkciu ochrannú. Nakoľko clo zvyšuje cenu dovážaného tovaru de-facto ho znevýhodňuje voči domácim výrobkom. Princíp fungovania bariér v obchode je dôležité ilustrovať z pohľadu blahobytných dopadov na tri oblasti, a to konkrétne štát, domáci výrobcovia, a spotrebitelia (domácnosti). Zavedenie cla na dovážané tovary predstavuje zavedenie dane, čo sa prejavuje v predávanej cene tovaru, ktorá je navýšená o výšku cla (bariéry v obchode). Z pohľadu blahobytných efektov môžeme konštatovať, že zavedením cla na dovážané tovary: Štát získava v podobe príjmu za vybrané clo. Domáci výrobcovia získavajú v dôsledku vyššej predajnej ceny (nezaťaženej clom) za svoje tovary. Clá spôsobujú, že domáci výrobcovia si zvyknú na nízke alebo takmer na žiadne konkurenčné prostredie, čo v konečnom dôsledku znamená ich nízku konkurencieschopnosť v prípade situácie bez ciel. Spotrebitelia strácajú v dôsledku platenia vyššej ceny za kupovaný tovar v porovnaní so situáciou bez ciel a môžu strácať aj v dôsledku menšej ponuky výberu tovarov, nakoľko clo spôsobí, že pre niektorých zahraničných výrobcov bude neefektívne (drahé) ponúkať ich tovary v krajine, kde je clo zavedené. 71

72 Štát ochráni domáce podniky pred zahraničnou konkurenciou, a tak nepriamo chráni domáce pracovné miesta, a to za cenu neefektívneho využívania výrobných faktorov. Náklady na uplatňovanie politiky ochrany trhu môžu významne ovplyvňovať rozdeľovanie príjmov, zamestnanosť a efektivitu hospodárenia s výrobnými zdrojmi. V súčasnosti je liberalizovanie (odstraňovanie prekážok) medzinárodného obchodu jeden z hlavných cieľov Svetovej obchodnej organizácie WTO. Medzi necolné obmedzenia obchodu najčastejšie patrí stanovenie maximálneho množstva (kvóty) na dovoz určitého tovaru alebo iné administratívno-úradne povolenia. Medzi skupinu necolných bariér obchodu zaraďujeme opatrenia ako systém povolení na predaj, certifikáty kvality, pravidlá označovania na obale a pôvod tovaru, systém dovozných depozitov, zálohové dane pred dovozom a iné. Prekročenie stanovenej hranice je administratívne náročné alebo sankcionované. Cieľom týchto opatrení je ochrana domácich výrobcov pred zahraničnou konkurenciou. Dnes sa uprednostňuje predovšetkým v odvetviach s vysokým podielom práce ako poľnohospodárstvo, potravinárstvo a textilný priemysel. Je zaujímavé položiť si otázku, pre ktorú krajinu bude výhodnejšie odstránenie obchodných bariér? Pre nájdenie odpovede je potrebné použiť metódu možných prínosov a nákladov, a teda zapojenie sa do integračného procesu bude zaujímavé pre tie krajiny, kde prínosy prevýšia náklady s tým spojené. Odstránenie obchodných prekážok sa prejaví v prvom rade vytvorením konkurenčného prostredia, na ktorom sa presadia výrobcovia s komparatívnou výhodou. To znamená, že niektoré odvetvia a výrobcova zaniknú, iné sa rozvinú a rozšíria. Z pohľadu blahobytných efektov môžeme konštatovať, že zrušením cla na dovážané tovary: Štát stráca príjem z pôvodne vyberaných ciel. Niektorí domáci výrobcovia strácajú v dôsledku nižšej predajnej ceny za svoje tovary. Obmedzenia spôsobujú, že domáci výrobcovia sú vystavení väčšiemu konkurenčnému tlaku. Pre domácnosti, resp. spotrebiteľov bude prínos predstavovať nižšia cena tovarov, niekedy vyššia kvalita tovarov a možno väčší výber tovarov. Odpoveďou na vyššie uvedenú otázku je, že pre krajiny, pre ktoré bude členstvo v ZVO ekonomicky výhodné. ZVO vytvoria krajiny, ktoré majú veľký vzájomný výmenný obchod, hospodársky sa dopĺňajú a do istej miery si nekonkurujú navzájom. Odstránenie bariér sa tak prejaví vo využití komparatívnych výhod a zlepšení využívania výrobných faktorov práca, pôda, kapitál. Treba uvedomiť, že s členstvom v ZVO sú spojené aj nevýhody ako zánik niektorých odvetví (domácich aj zahraničných výrobcov), a tým nepriamo aj rast nezamestnanosti v týchto odvetviach. Členstvo v ZVO vyvoláva štrukturálne zmeny v hospodárstve krajín, ktoré sú členmi, preto je odstraňovanie bariér citlivý proces a realizuje sa postupne v období niekoľkých rokov. Odstránenie ciel a iných prekážok v obchode je potrebné chápať ako stratu dôležitého nástroja ochrany národných trhov 72

73 (odvetví) pred zahraničnou konkurenciou. Odstraňovanie obchodných bariér je najrýchlejšie vo vysoko konkurenčných odvetviach a pomalšie v menej konkurenčných (textilný a obuvnícky priemysel). Pre zapamätanie si problematiky je vhodné zadať študentom úlohu, v ktorej by mali vyhľadať existujúce ZVO vo svete (napríklad rozdeliť úlohu študentom podľa jednotlivých kontinentov), vytvoriť ich zoznam a stručne ich charakterizovať využijúc pritom internet. Vo svete existuje niekoľko príkladov fungujúcich ZVO: CEFTA Stredoeurópska zóna voľného obchodu, EZVO Európska zóna voľného obchodu, NAFTA Severoamerická zóna voľného obchodu, ASEAN Združenie krajín juhovýchodnej Ázie, APEC Ázijsko-tichomorská hospodárska spolupráca. Príklady a otázky: Ako vzniká ZVO medzi krajinami? Pre vysvetlenie je treba začať s tým, čo je podstatou obchodných bariér napríklad clá. Predstavme si dve krajiny A a B, ktoré vyrábajú a predávajú rovnaký výrobok. V krajine A sa výrobok predáva za 5 zlatiek a v krajine B za 10 zlatiek. Ak predpokladáme, že medzi krajinami neexistujú žiadne bariéry v obchode (mimo geografických), a teda výrobcovia môžu predávať tovar kdekoľvek. Čo sa môže stať s výrobcom z krajiny B v dlhom období? Ako môže vláda v krajine B ochrániť domáceho výrobcu? (clo, kvóta, dane, dotácie) V akej minimálnej výške by krajina B zaviedla clo, ak by chcela ochrániť domáceho výrobcu? Pre koho plynú výhody a pre koho nevýhody zo zavedenia cla? Prečo je vstup do zóny voľného obchodu politické rozhodnutie? Predstavme si situáciu, že existujú tri krajiny A,B a C. Krajina A s 5 miliónmi obyvateľov, B s 10 miliónmi obyvateľov a C so 70 miliónmi obyvateľov. Producent v krajine A dokáže vyrábať v dôsledku konkurenčnej výhody lacnejšie (úspory z rozsahu výroby) pre 60 miliónový trh (pri vyššej zamestnanosti), ale v dôsledku existencie obchodných bariér by vyrábal len pre 5 miliónový trh. Podobná situácia, ale v inom odvetví, môže byť aj v ďalších krajinách B a C. Vzájomné posúdenie výhod a nevýhod pre občanov, domáce podniky a štát je v tomto prípade kľúčové pre rozhodnutie vstúpiť do ZVO. Odstránením obchodných bariér medzi krajinami ABC vzniká nový trh 85 miliónov spotrebiteľov. Ako dlho trvá odstránenie ciel? (hlasovanie: mesiac, rok, 10 rokov) Prečo? Ktoré odvetvia by ste chránili najviac pred odstránením obchodných bariér? 73

74 1.7.2 Colná únia Ďalšiu formu integrácie na vyššom stupni, v porovnaní so ZVO, predstavuje colná únia (CÚ). Pre lepšie porozumenie použijeme zjednodušený model dvoch krajín A a B. Predpokladajme, že na začiatku existujú medzi krajinami významné prekážky v obchode (clá a kvóty) a každá krajina si uplatňuje voči ostatným krajinám individuálnu obchodnú politiku. Následne z dôvodu významnej miery spoločného obchodu a prevyšujúcich výhod zo znižovania obchodných bariér na spoločných hraniciach sa krajiny A a B rozhodnú vytvoriť ZVO (bez ciel a kvót). Následne v ďalšej fáze po fungovaní ZVO sa začnú rozhovory o spoločnej obchodnej politike voči tretím krajinám C. Samozrejme aj v tomto prípade si krajiny ponechávajú istú dobu na uplatňovanie nových pravidiel do praxe (budovanie colnej únie trvá zvyčajne 10 a viac rokov). Prechodné obdobie má za úlohu umožniť ekonomikám (najviac dotknutým odvetviam) pripraviť sa na rastúcu konkurenciu vo vnútri nového integrovaného celku. Elementárny rozdiel medzi ZVO a colnou úniou je teda v tom, že oproti ZVO sa v tejto fáze integrácie prijíma spoločná obchodná politika voči tretím krajinám. Pri fungovaní CÚ medzi krajinami A a B si dovozca z tretej krajiny C nemôže vybrať cez ktorú krajinu vstúpi na trh integrovaného celku, nakoľko si krajiny A a B uplatňujú spoločné colné sadzby. CÚ tak predstavuje zjednotenie rozdielnych ciel voči tretím krajinám. Tovary, ktoré vstúpia na trh CÚ, sa medzi členskými krajinami pohybujú voľne (sloboda voľného pohybu tovarov). Príklady a otázky: Vráťme sa späť k príkladu dvoch krajín A a B, ktoré spoločne vytvorili ZVO. Tretia krajina C nie je členom ZVO, avšak je tradičným obchodným partnerom krajiny A. Krajina A má teda z uvedeného dôvodu voči krajine C clo vo výške 0%. Krajina B z dôvodu ochrany svojich domácich výrobcov uplatňuje obchodné bariéry pred dovozom tovarov z krajiny C, a to vo forme cla vo výške 10%. Ak existuje ZVO medzi krajinami A a B, členské štáty uplatňujú individuálne clá voči krajine C. Ochrana pred dovozom tovarov z krajiny C do krajiny B cez krajinu A sa realizuje prostredníctvom certifikátu označenia krajiny pôvodu. Colná únia, ako vyšší stupeň integrácie, spočíva vo vlastnej spoločnej obchodnej politike voči ostatným krajinám. Problém predstavuje dohodnúť sa na zjednotení colných sadzieb. Dohoda v prípade krajiny C na úrovni cla 5% bude znamenať: pre krajinu A 5% navýšenie cien dovážaných tovarov (spotrebitelia), zvýšenie ochrany domácich výrobcov; pre B ďalšie zníženie ochrany domácich výrobcov, možný pokles ceny dovážaných tovarov. Príklad na rozšírenie diskusie: 1. Ktoré krajiny a prečo zakladali v rámci Európy colnú úniu? 74

75 Colná únia bola vytvorená v rámci spoločenstva za desať rokov, prečo sa Veľká Británia nepridala na začiatku, ale až neskôr? Odpoveď predstavuje ekonomické zdôvodnenie. Obchod medzi Veľkou Britániou a zakladajúcimi krajinami EHS bol v čase formovania na úrovni okolo 20%. Väčšia časť zahraničného obchodu Veľkej Británie pri nízkych alebo nulových clách bola s USA a s jej kolóniami. Čiže pre Veľkú Britániu to bol ekonomický argument, nakoľko výhody z členstva (zníženie ciel na 20% dovážaných tovarov) boli nižšie ako nevýhody (zvýšenie ciel na 80% dovážaných tovarov). Členstvo pre Veľkú Britániu bolo v tom čase ekonomicky nevýhodné, až keď sa zvýšil objem obchodu s EÚ (a rozpadol koloniálny systém) pristúpila Británia k uplatňovaniu spoločnej obchodnej politiky. ZÁVER: je potrebné zhodnotiť výhody a nevýhody z členstva v tej ktorej forme integrácie. 2. Ďalšie návrhy na diskusiu: vytvorenie colnej únie medzi Slovenskou a Českou republikou po rozdelení federácie v roku Prečo mali tieto krajiny záujem pokračovať v ďalšej ekonomickej spolupráci? 3. Pre vhodné zapamätanie si problematiky je vhodné zadať študentom úlohu, v ktorej by mali vyhľadať existujúce CÚ vo svete (napríklad rozdeliť úlohu študentom podľa jednotlivých kontinentov), vytvoriť ich zoznam a stručne ich charakterizovať využijúc pritom internet. Vo svete existuje niekoľko príkladov fungujúcich CÚ: MERKOSUR spoločný trh juhu, ASN Andské Spoločenstvo Národov, EAC Východoafrické spoločenstvo Spoločný trh Voľný pohyb tovaru predstavuje len jednu zo slobôd, ktoré sa podieľajú na procese ekonomickej integrácie. Ak sa krajiny rozhodnú postúpiť na vyšší stupeň ekonomickej integrácie, musia rozšíriť voľný pohyb tovaru o voľný pohyb osôb, služieb a kapitálu. A v tomto prípade už hovoríme o tvorbe spoločného, jednotného a vnútorného trhu. Ako si vieme vizuálne predstaviť voľný pohyb osôb, služieb a kapitálu? Na úrovni CÚ existuje fungovanie krajín A a B bez obchodných bariér. K tomu sa pridáva voľný pohyb osôb (cestovať bez kontrol na hraniciach, pracovať, študovať v každej krajine), služieb (poistenie, poradenstvo) a kapitálu (otvoriť si účet v Rakúsku, požičať si v Nemecku). Voľný pohyb kapitálu predstavuje stav, v ktorom je možný neobmedzený prevod finančných prostriedkov medzi ekonomikami členských štátov. Je teda možné slobodne investovať a realizovať podnikateľské zámery. Taktiež obyvatelia môžu ukladať voľné prostriedky alebo požičiavať si ich v ktorejkoľvek členskej krajine. Voľný pohyb osôb v tejto súvislosti neznamená len právo cestovať, ale obsahuje aj právo usadiť sa, hľadať si prácu, študovať, a to za existencie inštitucionálneho zabezpečenia vo forme uznávania vzdelania, občianstva, sociálneho systému a iné. 75

76 Voľný pohyb služieb si môžeme predstaviť ako širokú škálu bankových, poistných, telekomunikačných, dopravných a obchodných služieb. Služby predstavujú v rozvinutých ekonomikách najvýznamnejší podiel na domácom produkte a zamestnanosti krajiny. Pohyb služieb je obmedzený, nakoľko častokrát býva spojený s miestom ich poskytovania. Aké sú ešte možnosti ochrany, ak už nemôžeme uplatniť kvantitatívne obmedzenia (clá a kvóty)? Vstup na trh zahraničným výrobcom je možné obmedziť cez technické normy (príkladom je tradičné maslo, ktoré má na Slovensku rozmery 20x15x50 mm). Pri tvorbe spoločného trhu sa vytvárajú spoločné normy, ktoré znižuje náklady a čas (napr. spoločný technický úrad). Pri vytváraní spoločného trhu je teda cieľom odstrániť aj skryté formy podpôr domácich výrobcov a diskrimináciu zahraničných výrobcov. Otázky na zopakovanie: Akým spôsobom dospejú krajiny k rozhodnutiu vytvoriť spoločný trh? Aký je rozdiel medzi spoločným trhom a colnou úniou? Aké sú základné črty spoločného trhu? Pre zapamätanie si problematiky je vhodné zadať študentom úlohu, v ktorej by mali vyhľadať existujúce formy spoločného trhu vo svete (napríklad rozdeliť úlohu študentom podľa jednotlivých kontinentov), vytvoriť ich zoznam a stručne ich charakterizovať využijúc pritom internet. Vo svete existuje niekoľko príkladov fungujúcich spoločných trhov: CEEAC Hospodárske spoločenstvo krajín strednej Afriky, COMESA Spoločný trh vo východnej a južnej Afrike Hospodárska a menová únia Ďalší stupeň rozširovania ekonomickej integrácie, po spoločnom trhu so štyrmi slobodami, predstavuje spoločná spolupráca v hospodárskej politike a vytvorenie menovej únie so spoločnou menou. Základnou otázkou na zamyslenie je: Prečo a ako dochádza k vytvoreniu hospodárskej a menovej únie? V čom je rozdiel medzi integráciou na úrovni spoločného trhu a integráciou na úrovni hospodárskej a menovej únie. Pre lepšie pochopenie je vhodnejšie najskôr individuálne popísať hospodársku a menovú úniu. Hospodárska únia už obsahuje predchádzajúce integračné aspekty spoločného trhu a navyše sa k tomu pridáva záväzok členských krajín spolupracovať a zjednocovať v oblastiach fiškálnej, monetárnej, štrukturálnej politiky. V porovnaní so spoločným trhom teda dochádza k rozšíreniu voči tretím krajinám nielen v oblasti obchodnej (ako to bolo pri spoločnom trhu a colnej únii), ale aj hospodárskej. 76

77 Menová únia súvisí s voľným pohybom kapitálu a má za cieľ dosiahnuť fixné výmenné kurzy mien medzi jej členskými štátmi. Členské štáty v rámci tohto stupňa integrácie môžu dospieť až k vytvoreniu spoločnej meny, ktorá by nahradila národné meny. Menová únia si už vyžaduje spoločnú koordináciu monetárnej a menovej politiky. Preto musí mať novovytvorený integračný celok, spoločný rozpočet a čiastočne zosúladenie daňových oblasti. Najvyšší stupeň ekonomickej integrácie predstavuje hospodárska a menová únia, v ktorom sa členské štáty vzdávajú autonómie v prospech spoločnej monetárnej a menovej politiky. Právomoc o rozhodovaní v tejto oblasti je prenesená na spoločnú centrálnu banku, ktorá rozhoduje o monetárnej politike celej hospodárskej a menovej únie. Vytvorením spoločnej meny zanikajú národné meny a s tým aj možnosť individuálne upravovať hodnotu meny, ako posilňovanie a oslabovanie výmenného kurzu meny, ktorý mohol ovplyvňovať konkurencieschopnosť krajiny. Jednotlivým členským štátom zostávajú kompetencie v oblasti fiškálnej politiky, ktoré sú obmedzené dodržiavaním pravidiel fiškálnej disciplíny. Viac informácií o hospodárskej a menovej únii nájdete v kapitole 3. Otázky na zopakovanie Čo by ešte mohlo komplikovať pohyb tovarov alebo služieb, napríklad slovenským výrobcom (v situácii už fungujúceho spoločného trhu), v podnikaní ak napríklad vyrábajú tovary na Slovensku a predávajú ich do Rakúska alebo Nemecka? Vývoj výmenných kurzov pri predaji a platení za tovar devízové riziko. Devízové riziko má vplyv na konkurencieschopnosť krajín. Výmenný kurz stanovuje centrálna banka a môže ho ovplyvňovať vláda čo znamená, že je možné ovplyvňovať ho cez zvýhodnenie alebo znevýhodnenie domácich výrobcov na trhoch iných krajín (podobný efekt ako clá alebo vývozné dotácie). Aké sú výhody a nevýhody jednotnej meny (znižuje sa devízové riziko zo zmien výmenných kurzov, domácim výrobcom, obyvateľom pracujúcim v zahraničí, cestujúcim do zahraničia a iné). Pre lepšie porozumenie problematiky je vhodné použiť príklad brigády v zahraničnej krajine? Pre zapamätanie a preopakovanie si problematiky je vhodné zadať študentom úlohu, v ktorej by mali vyhľadať existujúce formy hospodárskej a menovej únie vo svete (napríklad rozdeliť úlohu študentom podľa jednotlivých kontinentov), vytvoriť ich zoznam a stručne ich charakterizovať využijúc pritom internet. Vo svete existuje niekoľko príkladov fungujúcich hospodársko-menových únií, napríklad: ECOWAS Hospodárske spoločenstvo krajín západnej Afriky, ASEAN, MERCOSOUR. 77

78 1.7.5 Politická únia Vrchol ekonomickej integrácie predstavuje hospodárska a menová integrácia. Ďalší stupeň integrácie predstavuje politická integrácia nazývaná aj ako politická únia. Ekonomickú integráciu nie je možné úplne oddeliť od politickej, nakoľko sa vzájomne ovplyvňujú a dopĺňajú. Každý stupeň ekonomickej integrácie je politickým rozhodnutím na úrovni národných vlád a parlamentov. Pre politickú úniu je charakteristická prepojenosť inštitúcií, ktoré zastupujú integračný celok navonok ako napríklad v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Politická integrácia obsahuje prvky federatívneho alebo konfederatívneho fungovania. Tabuľka 1.3 Porovnanie politických systémov federácie a konfederácie FEDERÁCIA Zložený štát: pokiaľ sú medzery alebo pochybnosti v ústave, kompetencie patria vždy federálnej vláde. Vyšší celok: nový subjekt novej kvality. Ambiciózne politické štruktúry s významnými zásahmi do pôsobnosti národných štátov. Federatívne rysy vykazuje 1. pilier maastrichtského chrámu (európske spoločenstvo). KONFEDERÁCIA Združenie štátov: pokiaľ sú medzery alebo pochybnosti v ústave, kompetencia spadá vždy späť na štáty Medzinárodno-právne združenie samostatných štátov Oobmedzená štruktúra spoločných orgánov Plnenie obmedzených spoločných úloh. Konfederatívne rysy vykazuje 2. a 3. pilier maastrichtského chrámu (Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti vnútornej politiky a justície). Zdroj: Konig Lacina Přenosil, 2005 Konfederácia je združenie najmenej dvoch štátnych útvarov, ktoré sa spojili za určitým cieľom (napr. ekonomický rozvoj). Typickým príkladom konfederácie je Švajčiarsko, ktoré je zložené z viacerých kantónov (štátov). Za konfederáciu vo svojej klasickej teoretickej podobe sa považujú Spojené štáty do vzniku USA. V prípade konfederácie platia rozhodnutia centrálnej vlády v členských štátoch konfederácie len vtedy, keď ich schváli najvyšší zákonodarný orgán členského štátu. Federáciu, ako zložený štát tvoria najmenej dva štátne útvary, ktoré sa rovnako spojili za určitým cieľom (napr. spoločná obrana). Typickým príkladom federácie je Nemecko, ktoré je zložené z viacerých spolkových krajín (štátov). Rozdiel medzi konfederáciou a federáciou spočíva v tom, že vo federácii sa právomoci, ktoré postúpili členské štáty na ústredný celok, môžu uplatňovať aj na území národných 78

79 (členských) štátov a tiež v tom, že suverenitu majú vo federácii členské štáty limitovanú a štáty konfederácie zachovanú (štátne občianstvo, vlastnú armádu pod vlastným velením, atď.). Aby sa mohla považovať EÚ za federáciu v pravom slova zmysle je potrebné, aby boli dotvorené ďalšie prvky typické pre tento politický systém. Medzi ne patria európske politické strany na úrovni EÚ. Vznik európskych politických strán si vyžaduje najmä spolupráca členov európskych orgánov, ktorí sa v záujme efektívnejšieho fungovania musia povzniesť nad národné záujmy a uprednostniť politickú a programovú spriaznenosť. Postupne sa rozvíja spolupráca poslancov Európskeho parlamentu z rozličných členských krajín na jeho pôde vo forme parlamentných frakcií, podobných klasickým straníckym klubom v národných zákonodarných orgánoch. O inštitucionalizáciu straníckych zväzov na európskej úrovni sa zaslúžili najmä predstavitelia troch hlavných politických skupín (ľudovci, socialisti, liberáli). Legislatívny základ bol upravený článkom 138a v Maastrichtskej zmluve: Politické strany na európskej úrovni sú dôležité ako faktor integrácie v Únii. Prispievajú k tomu, aby bolo vytvárané európske vedomie, a aby bol daný výraz politickej vôle občanov Únie. Európske politické strany pôsobia v Európskom parlamente v podobe parlamentných frakcií, ktoré združujú poslancov členských krajín EÚ podľa členstva ich národných politických strán v európskych stranách. Europoslanci sú zaradení v siedmich frakciách (Európska ľudová strana, Strana európskych socialistov, Európska liberálna, demokratická a reformistická strana, Európska strana zelených, Konfederatívna skupina Európskej zjednotenej ľavice, Skupina nezávislosť a demokracia, Skupina Únie za Európu národov), pričom v Európskom parlamente pôsobí aj skupina tzv. nezaradených poslancov. 11 Otázky na zopakovanie: Na otvorenie diskusie a priblíženie toho, čo predstavuje federácia použijeme ako príklad Československú federatívnu republiku, ktorá nebola úspešná a pokúsime sa naviazať diskusiu smerom, ako by federácia mohla fungovať medzi 27 štátmi. Príklad úspešne fungujúcej federácie Nemecko, Rakúsko spolkové krajiny, USA. Čo je potrebné pre dosiahnutie politickej únie? Jednotná vláda, parlament, rozpočet, dane, ústava, európske politické strany a absolútna strata národných kompetencií. Zatiaľ neexistuje spoločná ústava ani zákonodarné a výkonné orgány

80 Hra: HRA pre študentov je zameraná na proces dezintegrácie EÚ, ako spôsob pre zopakovanie jednotlivých stupňov integrácie (vymenovať ako opak integrácie môže ovplyvniť život študentov) je možné zistiť, ako boli výhody a nevýhody integrácie pochopené. Pre zapamätanie a preopakovanie si problematiky je vhodné zadať študentom úlohu, v ktorej by mali vyhľadať existujúce formy politických únií vo svete (napríklad rozdeliť úlohu študentom podľa jednotlivých kontinentov), vytvoriť ich zoznam a stručne charakterizovať ich činnosť s využitím internetu. 1.8 SLOVENSKÁ REPUBLIKA A EÚ Slovenská republika je plnohodnotným členom Európskej únie už od roku 2004, kedy vstúpila do tohto politického a ekonomického zoskupenia spolu s ďalšími deviatimi štátmi z prevažne východnej Európy. Stala sa tak súčasťou najväčšej vlny rozšírenia v celej doterajšej histórii EÚ Cesta Slovenska do EÚ Cesta Slovenskej republiky do EÚ trvala viac ako 10 rokov, počas ktorých prešla krajina rôznymi fázami integračného procesu a celkovým prerodom ekonomickej a politickej situácie na domácej scéne. Dôvodom bola potreba zosúladenia podmienok našej krajiny s potrebami, cieľmi a podmienkami Európskej únie. 4. október 1993 Asociačná dohoda Slovenská republika podpísala s Európskou úniou v Luxemburgu Európsku dohodu o pridružení k EÚ známu tiež ako Asociačnú dohodu medzi SR a EÚ. Následne ju 27. októbra 1993 ratifikoval Európsky parlament a 15. decembra 1993 tiež Národná rada Slovenskej republiky. Dohoda nadobudla platnosť 1. februára 1995 potom, čo prešla ratifikačným procesom vo všetkých vtedajších pätnástich členských štátoch EÚ. Žiadosť o prijatie Slovenska do EÚ 27. júna 1995 Predseda vlády Slovenskej republiky Vladimír Mečiar predložil na Summite EÚ vo Francúzskom meste Cannes oficiálnu žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do Európskej únie. Na základe tejto žiadosti Európska rada požiadala Európsku komisiu o vypracovanie posudku k Slovenskej republike. Výhrady Európskej komisie a nezaradenie Slovenska medzi kandidátske krajiny rok 1997 Európska komisia na základe vypracovaného posudku neodporučila zaradiť Slovenskú republiku medzi kandidátske krajiny EÚ. Dôvodom boli vážne výhrady k politickej situácii v krajine a neplnenie Kodanských kritérií potrebných pre vstup do EÚ. Európska rada na 80

81 summite v Luxemburgu v dňoch 12. a 13. decembra 1997 schválila koncepciu rozširovania EÚ, pričom do nej zaradila všetky asociované krajiny a Cyprus. Krajiny však rozdelila do skupín, pričom intenzívne rokovania o vstupe sa začali len s 1. skupinou, do ktorej patrili Česká republika, Estónsko, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko a Cyprus. Slovensko sa ocitlo v 2. skupine krajín spoločne s Litvou, Lotyšskom, Bulharskom a Rumunskom, ktoré sa na rokovania o vstupe mali len pripravovať. Formálny začiatok prístupového procesu Slovenska marec 1998 Európska únia začala v Londýne 30. marca 1998 oficiálny prístupový proces so všetkými 11 kandidátskymi krajinami. Udalosť prebehla za prítomnosti ministrov zahraničných vecí členských štátov EÚ ako aj kandidátskych krajín. Na ďalší deň 31. marca 1998 začala EÚ vstupné rozhovory o prijatí so šiestimi krajinami 1. skupiny. Krajiny 2. skupiny vrátane Slovenska ostali v pozícii individuálneho prístupu a partnerstiev na základe ich pokroku pri plnení Kodanských kritérií. Viedenský summit EÚ decembra 1998 Európska rada vo svojom stanovisku neodporučila začatie prístupových rokovaní so žiadnou z kandidátskych krajín 2. skupiny a teda ani Slovenska. Ocenila však pozitívne zmeny, ktoré sa udiali u nás po voľbách na jeseň Zároveň Rada požiadala Európsku komisiu o vypracovanie hodnotiacich správ jednotlivých kandidátskych krajín pre summit EÚ v Helsinkách v decembri Správa Európskej komisie 13. október 1999 Európska komisia vo svojej správe o pokroku Slovenskej republiky na ceste k členstvu v EÚ konštatovala výrazný posun, ktorý nastal v krajine za posledný rok a zaradila Slovensko do 1. skupiny krajín, s ktorými je možné pristúpiť k otvoreniu rozhovorov o členstve v EÚ. Helsinský summit december 1999 Európska rada na svojom zasadnutí rozhodla o začatí prístupových rokovaní medzi Slovenskou republikou a Európskou úniou. Táto skutočnosť prináša výrazný pokrok v snahe o dosiahnutie reálneho plnohodnotného členstva SR v EÚ. Oficiálny začiatok prístupových rokovaní 15. február 2000 V Bruseli sa začali oficiálne rokovania medzi EÚ a SR o vstupe Slovenska do EÚ. Uzatvorenie prvého balíka rokovacích kapitol 14. jún 2000 Slovensko predbežne uzatvorilo prvých šesť z ôsmych otvorených kapitol, pričom celkový počet rokovacích kapitol pre SR bol 30. Hodnotiaca správa Európskej komisie 8. november 2000 Európska komisia vo svojej pravidelnej hodnotiacej správe o pokroku krajín v prístupovom procese do EÚ prvý krát konštatuje, že Slovensko je fungujúcou trhovou ekonomikou 81

82 schopnou čeliť konkurencii a trhový silám v Európskej únii za predpokladu, že dokončí naštartovaný reformný proces v krajine. Summit EÚ v Laekene december 2001 Summit Európskej rady konaný v belgickom meste Leakene znamenal pre Slovensko historický zlom v prístupovom procese do EÚ. Slovensko bolo na summite zaradené medzi krajiny, s ktorými sa ráta v rámci rozšírenia v roku 2004, t.j. Slovensko sa stalo členom 1. skupiny kandidátskych krajín. Summit EÚ v Kodani 13. december 2002 Slovensko uzatvorilo 9. decembra 2002 prístupové rokovania o vstupe do EÚ a formálne na nasledujúcom summite dostalo zelenú aj od predstaviteľov pôvodnej EU-15. Slovensko sa tak stane členom EÚ k 1. máju Prístupovú zmluvu za Slovensko následne podpísali prezident SR Rudolf Šuster, predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda, minister zahraničných vecí SR Eduard Kukan a hlavný vyjednávač SR pre vstup do EÚ Ján Figeľ. Zasadanie Európskeho parlamentu 9. apríl 2003 Európsky parlament schválil prijatie Slovenskej republiky za člena EÚ k 1. máju Referendum o vstupe SR do EÚ máj 2003 Na Slovensku sa uskutočnilo referendum k otázke vstupu SR do EÚ. Na referende sa zúčastnilo 52,15 % občanov a bolo tak jediné platné v celej doterajšej histórii samostatnej Slovenskej republiky. Viac ako 90 % zúčastnených občanov pritom hlasovalo za vstup našej krajiny do EÚ. Ratifikácia zmluvy o pristúpení SR do EÚ Národnou radou SR 1. júl 2003 Národná rada SR ratifikovala zmluvu o pristúpení Slovenskej republiky do Európskej únie. Najväčšie rozšírenie v dejinách a vstup Slovenska do EÚ 1. máj 2004 Slovenská republika sa stala spolu s ďalšími 9 krajinami členským štátom Európskej únie a občanom SR sa tak otvorila možnosť pracovať, podnikať a žiť v priestore 25 krajín Európy. Euro na Slovensku 1. január 2009 Slovenská republika úspešne splnila podmienky pre vstup do Hospodárskej a menovej únie a prijala jednotnú menu Euro. Dosiahla tak najvyšší do teraz možný stupeň integrácie v európskom priestore Príspevok Slovenska do EÚ Členstvo Slovenskej republiky v EÚ prináša množstvo práv a povinností, vrátane tých v súvislosti s plnením rozpočtu EÚ. Cieľom rozpočtu EÚ je financovať spoločné politiky, akcie a ciele EÚ a prispievať k finančnému zabezpečeniu fungovania EÚ. Rozpočet EÚ je 82

83 extenzívnejší než rozpočet medzinárodných organizácií a v porovnaní s národným rozpočtom pokrýva menší počet oblastí než národný rozpočet. Rozpočet EÚ plní významnú regulačnú funkciu a funkciu prerozdeľovania zdrojov. Rozpočet je vlastne zmluva, ktorá oprávňuje každoročne financovať všetky aktivity a prevádzkové činnosti EÚ. Právny základ je stanovený v Zmluve o EÚ (čl ) a v Z o fungovaní EÚ. Podľa čl.317 Európska Komisia v spolupráci s členskými štátmi plní rozpočet v súlade s ustanoveniami nariadení vydaných podľa článku 322 na vlastnú zodpovednosť a v medziach určených prostriedkov, a to podľa zásad riadneho finančného hospodárenia. Členské štáty spolupracujú s Komisiou tak, aby zabezpečili využívanie rozpočtových prostriedkov v súlade so zásadami riadneho finančného hospodárenia. Ročný rozpočet EÚ predstavuje približne 1 % národného bohatstva EÚ, čo je asi 244 EUR na občana EÚ. Tieto finančné prostriedky sa používajú na zlepšenie každodenného života ľudí. Pre študentov to môže byť vo forme príležitostí na štúdium v zahraničí. Pre malé podniky to môže znamenať ľahší prístup na väčšie trhy a spravodlivé podnikateľské prostredie, pre výskumníkov väčšie možnosti rozvíjať svoje myšlienky a pre ľudí, ktorí hľadajú zamestnanie, to môžu byť nové možnosti na odbornú prípravu 12. Môžeme povedať, že z rozpočtu EÚ máme všetci priamo alebo nepriamo prínos z niektorej z činností, ktoré sa financujú z rozpočtu EÚ, napr. vo forme čistejších pláží, bezpečnejších potravín na tanieri, lepších ciest alebo v podobe zaručenia základných práv. Objemy finančných prostriedkov určených pre činnosti a projekty financované z rozpočtu EÚ odrážajú priority, ktoré si v danom čase stanovili štáty EÚ. Sú zoradené do šiestich rozsiahlych výdavkových kategórií a podľa rôznych oblastí politiky. Finančné prostriedky určené na výdaje z rozpočtu EÚ sú použité na činnosti a projekty v tých oblastiach politiky, v ktorých sa všetky krajiny EÚ dohodli konať na úrovni Únie, za účelom lepších výsledkov a finančného spolupodieľania sa. Pre členské krajiny to znamená možnosť nižších výdajov na určité politiky z národných rozpočtov. Sú však aj iné politiky, v ktorých sa štáty EÚ rozhodli, že nebudú konať na úrovni EÚ. Napríklad sociálne zabezpečenie, dôchodkový, zdravotnícky alebo vzdelávací systém sa financujú na vnútroštátnej, regionálnej alebo miestnej úrovni. 13 Aj v prípade rozpočtu je uplatňovaná zásada subsidiarity, ktorá zabezpečuje, aby sa na úrovni Únie konalo len vtedy, pokiaľ sa na úrovni členských štátov centrálnej, regionálnej, ani miestnej nedajú v dostatočnej miere dosiahnuť ciele navrhovanej činnosti a ak sa z hľadiska rozsahu alebo vplyvov navrhovanej činnosti dajú lepšie dosiahnuť na úrovni Únie. Európska únia má vlastné zdroje na financovanie svojich výdavkov. Z právneho hľadiska patria tieto zdroje Únii. Členské štáty ich zhromažďujú v prospech EÚ a odvádzajú ich do rozpočtu EÚ. Existujú tri druhy vlastných zdrojov, a to tradičné vlastné zdroje, zdroje založené na DPH a zdroje založené na príspevkoch členských štátov na základe Hrubého 12 Európska komisia, Európska komisia,

84 národného dôchodku (HND). Pôvodnými zdrojmi Európskej únie boli tradičné vlastné zdroje, ktoré pochádzali z príjmov z dôvodu existencie colnej únie. Nakoľko z pohľadu vývoja EÚ tieto zdroje neboli postačujúce na krytie spoločných aktivít a politík EÚ, najmä z dôvodu integrácie nových členských krajín, ale aj z dôvodu integrácie v rôznych oblastiach politík, bolo potrebné vytvoriť dodatočné zdroje rozpočtu. Tie boli vytvorené vo forme zdrojov založených na DPH, ktoré boli zavedené od roku 1970, a vo forme zdrojov založených na príspevkoch členských štátov na základe HND, ktoré boli zavedené od roku Tým sa naplnilo nielen právo členských štátov využívať finančné zdroje EÚ na financovanie spoločných politík a aktivít, ale aj povinnosť členských štátov prispievať do rozpočtu. Príjmy idú do rozpočtu takým spôsobom, ktorý približne zodpovedá hospodárskej prosperite členských štátov. Nemecko, Holandsko, Rakúsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo však pri výpočte svojich príspevkov profitujú z určitých úprav (tzv. korekcií ), aby znížili vlastné čisté príspevky do rozpočtu, ktoré považujú za nadmerné. Hoci z rozpočtu EÚ majú úžitok všetky členské štáty, menej prosperujúce členské štáty dostávajú úmerne viac ako bohatšie na základe solidarity, o ktorú sa opierajú programy EÚ, v neposlednom rade v súvislosti s politikou súdržnosti, a to hlavne v programovom období rokov Slovenská republika sa podieľala na tvorbe celkových finančných príjmoch EÚ za jednotlivé príjmové položky v rokoch v intenciách uvedených v nasledovnej tabuľke. Tabuľka 1.4 Percentuálny podiel SR na celkových príjmoch EÚ za položku Príjmová položka Tradičné vlastné zdroje 0,31 % - 0,69 % DPH 0,28 % - 0,40 % HND 0,33 % - 0,53 % Percentuálny podiel SR na celkových príjmoch EÚ za položku Zdroj: Rumanovská, na základe údajov Európskej komisie, 2012 Vlastný príspevok členskej krajiny do rozpočtu EÚ sa vypočítava z rozsahu príspevku založenom na DPH a príspevku založenom na základe HND. Rozpis vlastných príspevkov SR do rozpočtu EÚ je uvedený na Obrázku Slovesná republika patrí z pohľadu podielu SR na celkových vlastných príjmoch EÚ ku krajinám s nízkym podielom na celových príjmoch EÚ v porovnaní s jednotlivými členskými štátmi EÚ. Podiely jednotlivých členských štátov na vlastných príjmoch rozpočtu sú zobrazené v Obrázku

85 Obrázok 1.3 Podiel príspevkov SR do rozpočtu EÚ v rokoch Zdroj: Rumanovská, na základe údajov europa.eu, 2012 Hoci je rozpočet EÚ limitovaný veľkosťou, jeho vplyv je značný. V porovnaní so štátnymi rozpočtami, ktoré disponujú priemerne so 45 % HNP, rozpočet EÚ dosahuje len niečo cez 1 % HNP EÚ 27. Štátne rozpočty rástli počas posledných siedmich rokov dvojnásobným tempom v porovnaní s rozpočtom EÚ. Obrázok 1.4 Podiely vlastných príspevkov členských krajín EÚ do za rok 2011 Podiely vlastných príspevkov členských krajín EÚ za rok 2011 (Mil. EUR) Litva Írsko Holandsko Grécko Francúzsko Fínsko Estónsko Dánsko Česká rep. Cyprus Bulharsko Belgicko Poľsko Nemecko Malta Maďarsko Luxembursko Lotyšsko Slovinsko Slovensko Rumunsko Rakúsko Portugalsko Španielsko kráľovstvo Taliansko Švédsko Zdroj: Rumanovská, na základe údajov Európskej komisie,

86 Obrázok 1.5 Porovnanie príspevkov a platieb SR v rámci rozpočtu EÚ ( ) Zdroj: Rumanovská, na základe údajov Európskej komisie, 2012 Finančné prostriedky EÚ sa vyplácajú príjemcom v členských štátoch a tretích krajinách v súlade s prioritami, ktoré určila Únia. Výdaje z rozpočtu EÚ znamenajú pre členské štáty EÚ významný zdroj príjmov, najmä pre nové členské štáty. Vzájomná bilancia príjmov a výdajov rozpočtu SR z rozpočtu EÚ za roky zobrazuje Obrázok 1.5. Tabuľka 1.5 Odhadovaná finančná pozícia SR 2011 (mil. ) Platby do rozpočtu EU 693,7 Príspevky z rozpočtu EU pre SR 1 785,2 Kohézia Konkurencieschopnosť a rast 40,9 Ochrana prírodných zdrojov 647,9 Občianstvo, sloboda, spravodlivosť 29,2 EÚ ako globálny hráč 0,5 Administratíva 10,7 Finančná pozícia SR k rozpočtu EÚ ,5 Zdroj: Rumanovská, na základe údajov europa.eu,

87 Na základe vzájomnej bilancie môžeme konštatovať, že pre SR sú príjmy z rozpočtu EÚ podstatným zdrojom príjmov, aj napriek stanoveným povinným platbám do rozpočtu EÚ, vrátane korekcie stanovených krajín (Spojené kráľovstvo, Holandsko, Švédsko, Dánsko a Írsko), na ktorej sa SR podieľa približne 40 mil. EUR ročne. Trend výraznej prevahy príspevkov z rozpočtu EÚ nad platbami do rozpočtu dosiahol vrchol v roku 2010 a odvtedy má klesajúci charakter, čo je v súlade s prioritami EÚ postupne dosiahnuť rovnováhu platieb a príspevkov z rozpočtu EÚ aj u členských krajín, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004 až Príklad pozitívnej finančnej pozície SR za rok 2011 je uvedený vyššie v Tabuľke 1.5. Rozhodovanie o rozpočte prebieha demokraticky. Za návrh ročného rozpočtu je zodpovedná Európska komisia a schvaľuje ho Európsky parlament a Rada, na uskutočnenie takmer všetkých činností sa vyžaduje právny predpis EÚ. Konečnú zodpovednosť za plnenie rozpočtu má Európska komisia. V skutočnosti sa veľká časť finančných prostriedkov EÚ (približne 76 %) vynakladá v rámci tzv. spoločného hospodárenia. V rámci takéhoto hospodárenia spravujú výdavky najmä orgány jednotlivých členských štátov, nie Komisia. V rámci EÚ sa zaviedol rozsiahly systém kontrolných postupov s cieľom zabezpečiť, aby sa s príslušnými finančnými prostriedkami hospodárilo primeraným spôsobom a v súlade s platnými predpismi. Povinnosť za vymáhanie finančných prostriedkov, ktoré boli neoprávnene vyplatené v dôsledku chyby, nezrovnalosti alebo úmyselného podvodu má Európska komisia. Členské štáty sú rovnako zároveň zodpovedné za ochranu finančných záujmov EÚ, preto spolupracujú s Komisiou a Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF), ktorý vyšetruje prípadné podvody a prispieva k tomu, aby boli právne predpisy EÚ odolné voči podvodom. Komisia má bankové účty v štátnych pokladniciach členských štátov, centrálnych bankách a komerčných bankách a je členom Spoločnosti pre celosvetovú medzibankovú finančnú telekomunikáciu (SWIFT Society for Worldwide Interbank Financial Telecommunication). Komisia je v kontakte s viac ako tretími stranami, najmä s príjemcami grantov a dodávateľmi tovaru a služieb. Na realizáciu týchto transakcií Komisia používa pre každú tretiu stranu (ktorá môže byť fyzickou osobou alebo spoločnosťou) elektronicky spracovanú zložku, týkajúcu sa právneho subjektu (LEF Legal Entity File). Všetky tieto zložky, týkajúce sa právnych subjektov, sa musia pred uskutočnením každej platby schváliť a potvrdiť Prínosy a povinnosti Slovenska ako členského štátu EÚ Slovenská republika svojím členstvom v Európskej únii získala množstvo výhod, ktoré zlepšujú tak bezpečnosť ako aj ekonomickú a sociálnu stránku života našich obyvateľov. Zároveň však z členstva plynú krajine viaceré povinnosti či nevýhody, ktoré vyplývajú z nutnosti prispôsobenia sa jednotným pravidlám spoločného európskeho priestoru. 14 Európska komisia,

88 Prínosy členstva Slovenska v EÚ môžeme rozdeliť do troch základných oblasti: ekonomické, politické, občianske. Ekonomické prínosy členstva Slovenska v EÚ prístup k veľkému jednotnému trhu EÚ; jednotná mena (stabilita výmenného kurzu); prístup do štrukturálnych a iných fondov EÚ; posilnenie hospodárstva každého členského štátu; zvýšenie účinnosti vďaka tvrdšej konkurencii; mobilita výrobných faktorov cez hranice členských štátov; vyššia zamestnanosť a hospodársky rast a i. Politické prínosy členstva Slovenska v EÚ posilňuje medzinárodné postavenie; viac bezpečia; spolupráca v oblasti justície, práva a bezpečnosti; spoločná azylová politika; najväčší poskytovateľ medzinárodnej pomoci; lepšie susedské vzťahy a i. Občianske prínosy členstva Slovenska v EÚ voľný pohyb osôb; Schengenský priestor (životné teritórium); cestovanie, život a práca v Európe; ochrana spotrebiteľa a verejné zdravie; spoločné pasy; bezpečnosť potravín; ochrana základných práv; vzdelávanie a kultúra a i. Práve tie občianske výhody vníma každý z nás najviac a častokrát ich berieme ako samozrejmosť. Treba si však uvedomiť, že nebyť EÚ a európskej integrácie, tak by sme takéto výhody nikdy nemali. Povinnosti Slovenska ako členskej krajiny EÚ Členstvo v Európske únii so sebou prináša nie len množstvo vývod, ale aj povinností. Ich dodržiavanie je záväzné pre každý štát EÚ vrátane Slovenska. K tým najvýznamnejším a najzákladnejším môžeme zaradiť nasledovné: dodržiavať pravidlá a právne predpisy Európskej únie vrátane Európskej charty základných práv; dosiahnuť implementáciu európskeho práva a smerníc EÚ do domácich právnych predpisov resp. ich zosúladenie; 88

89 prispievať do rozpočtu Európskej únie; nominovať zástupcu do Európskej komisie; usporiadať v dohodnutom období voľby do Európskeho parlamentu a na základe ich výsledku nominovať zástupcov za krajinu; poskytnúť všetkým občanom EÚ, ak o to požiadajú, diplomatickú pomoc bez ohľadu na ich národnú príslušnosť a i. Slovensko si plní povinnosti vyplývajúce z jeho členstva v EÚ a patrí k presadzovateľom hlbšej integrácie a vzájomnej pomoci krajín aj v čase krízy. Je tak dôveryhodným partnerom pre všetky členské štáty Únie Budúce predsedníctvo Slovenska v EÚ Slovensko ako členská krajina EÚ má rovnaké práva a povinnosti ako ostatní členovia Únie. Je zapojená aj do tzv. systému rotujúceho predsedníctva. Čo je predsedníctvo v EÚ? V Európskej únii existuje systém rotujúceho predsedníctva členských krajín. Znamená to fakt, že na čele EÚ sa formálne striedajú jednotlivé štáty. Rotujúce predsedníctvo je 6- mesačné, a teda každý polrok predsedá Únii iný členský štát. Predsedníctvo je určitou formou prezentácie toho ktorého členského štátu a jeho priorít, ktoré chce presadiť alebo na ne poukázať v rámci priestoru EÚ. Tabuľka 1.6 Kalendár predsedníctva členských krajín v Rade EÚ Rok Obdobie Krajina 2012 Január - Jún Dánsko 2012 Júl - December Cyprus 2013 Január - Jún Írsko 2013 Júl - December Litva 2014 Január - Jún Grécko 2014 Júl - December Taliansko 2015 Január - Jún Lotyšsko 2015 Júl - December Luxembursko 2016 Január - Jún Holandsko 2016 Júl - December Slovensko 2017 Január - Jún Malta 2017 Júl - December Veľká Británia 2018 Január - Jún Estónsko 89

90 2018 Júl - December Bulharsko 2019 Január - Jún Rakúsko 2019 Júl - December Rumunsko 2020 Január - Jún Fínsko Zdroj: europskaunia.sk, 2012 Predsedajúca krajina preberá predsedníctvo v Rade Európskej únie, známej aj ako Rada ministrov EÚ. Predsedajúca krajina resp. jej čelní predstavitelia organizujú chod Rady EÚ vrátane jej výborov a pracovných skupín, zastupujú Radu EÚ na ostatných inštitúciách Únie (napr. pri rokovaniach s Európskou komisiou či Európskym parlamentom), a tiež zabezpečujú komunikáciu medzi členskými štátmi. Predsedajúca krajina tiež zastupuje EÚ vo vzťahoch s nečlenskými štátmi a medzinárodnými organizáciami s výnimkou tých, ktoré patria do kompetencie stáleho predsedu Európskej rady a vysokej predstaviteľky EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ. V nedávnej minulosti sa zaviedol tiež tzv. princíp triopresidency alebo inak povedané trojpredsedníctva, čo znamená, že každé predsedníctvo členskej krajiny patrí do konkrétnej trojice predsedníctiev, v ktorej má vždy zastúpenie jedna silnejšia krajina a dve ďalšie, a tieto spoločne vypracúvajú program, ktorý následne v priebehu 18 mesiacov prezentujú a presadzujú na pôde EÚ. Keby bude Slovensko predsedať EÚ? Slovenská republika bude predsedať Európskej únii v roku 2016, a to konkrétne v jeho druhom polroku od 1. júla do 31. decembra. Slovenské predsedníctvo bude súčasťou trojpredsedníctva krajín Holandsko Slovensko Malta. Pôjde o predsedníctvo pomerne malých krajín čo do rozlohy i počtu obyvateľov. To však nemusí vôbec znamenať, že by toto trojpredsedníctvo malo byť horšie ako u iných krajín. Práve naopak, rozmanitosť krajín, ktoré sú značne odlišné vyspelosťou a orientáciou ekonomiky, kultúrou či prírodnými podmienkami, môže tvoriť základ napr. pre širšiu prezentáciu európskej myšlienky spájania sa a spolupráce. Konkrétny program zatiaľ nie je známy a zverejnený by mal byť niekedy na prelome rokov 2015/2016. Počas Slovenského predsedníctva sa dá očakávať zvýšená pozornosť upriamená na našu krajinu, ktorá bude v danom čase viackrát hostiť a organizovať pracovné stretnutia Rady EÚ, ale aj usporadúvať rôzne ďalšie podporné podujatia zamerané na propagáciu krajiny, Európskej únie a integrácie a v neposlednom rade samotného programu a priorít slovenského predsedníctva. Zároveň budeme poslednou krajinou zo zoskupenia štátov V4 (Slovenská republika, Poľsko, Maďarsko a Česká republika), ktoré bude predsedať EÚ a budeme tak môcť využiť aj skúsenosti našich susedov. 90

91 1.9 ÚLOHY A DISKUSIA Úlohy Vymenujte zakladajúce krajiny ES a súčasné krajiny EÚ porovnajte Vyberte z každej skupiny pojem, ktorý tam nepatrí vysvetlite prečo. 1. Parížska zmluva Rímske zmluvy Zmluva z Nice smernica 2. Robert Schuman Jose M. Barosso Konrad Adenauer Paul Henri Spaak EHP (Európsky hospodársky priestor) ESUO EHS Euratom Čo je to členská krajina EÚ? Kedy naposledy prijala EÚ nové členské štáty? Čo je to kandidátska krajina EÚ? Označte správnosť tvrdenia! 1. Občania členských štátov vstupom do EÚ získavajú občianstvo EÚ, ktoré nahrádza ich štátne občianstvo. Áno/Nie 2. Občianstvo EÚ je upravené po právnej stránke v Maastrichtskej zmluve. Áno/Nie 3. Medzi práva občanov EÚ patrí právo na voľný pohyb a pobyt na území členských krajín EÚ. Áno/Nie 4. Občania EÚ sa nemôžu obracať s petíciami na Európsky parlament, ale len na národné parlamenty. Áno/Nie 5. Medzi primárne právo EÚ nepatrí Charta základných práv EÚ. Áno/Nie Diskusia Vymenujte aspoň 3 známych politikov, ktorí po II. svetovej vojne presadzovali myšlienku vzniku ES? Čím je známa Schumanova deklarácia? Čo bolo zmyslom ESUO? Aké sú rozdiely medzi ESUO EHS Euratom? Sú štáty v Európe, ktoré nie sú členskými štátmi EÚ? Čo viete o kandidátskych krajinách EÚ? Aký je Váš názor na ich členstvo v EÚ (Turecko, Island, FYROM Macedónsko, Srbsko, Čierna hora)? Čo viete o Chorvátsku a jeho postaveniu vo vzťahu k EÚ? Myšlienka európskej integrácie aký je jej význam a súčasná podoba? Existujú podobné integračné zoskupenia ako EÚ v rámci sveta? Aké práva majú občania EÚ vo ich každodennom život podľa platnej legislatívy EÚ? Poznáte dostatočne Vaše práva a povinnosti v súvislosti s členstvom SR v EÚ? Európsky parlament je dostatočnou zárukou demokracie? Aké výhody a nevýhody sú spojené so štúdiou v ostatných členských krajinách EÚ? Plánujete študovať v niektorej členskej krajine EÚ? 91

92 Stretli ste sa vo vašom meste a okolí s pamiatkami, ktoré boli označené za dedičstvo európskeho významu? Poznáte nejaké na Slovensku? Prostredníctvom informácií na internete ( zistite, ktoré sú to. Zúčastnili ste sa niekedy na kultúrnom podujatí organizovanom EÚ? Aký je Váš názor na význam organizovania takýchto podujatí? Viete o tom, že Košice získali titul Európske mestá kultúry na rok 2013? 92

93 2 INŠTITÚCIE A PRÁVO EÚ Rozpočet EÚ je nástroj, ktorý na každý rok predpovedá a schvaľuje príjmy a výdavky považované za potrebné pre Európske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu. Finančné prostriedky zahrnuté do rozpočtu sú schválené na jeden finančný rok, ktorý trvá od 1. januára do 31. decembra daného roku. Rozpočet Európskej únie musí byť povinne vyvážený v časti príjmov a výdavkov. 2.1 EÚ AKO MEDZINÁRODNÁ ORGANIZÁCIA PRÁVNY ZÁKLAD EÚ Európska únia je jednou z mnohých medzinárodných organizácií v medzinárodnom spoločenstve. Združuje zatiaľ 27 európskych štátov (v roku 2013 sa predpokladá prijatie nového členského štátu do EÚ Chorvátska) na báze ekonomickej spolupráce, ktorá nadchla európske krajiny po druhej svetovej vojne viac ako vytváranie rôznych politických únií a vojenských aliancií. Jadrom tejto ekonomickej spolupráce je vytvorenie vnútorného trhu, ktorý možno chápať ako priestor bez vnútorných hraníc, kde je zabezpečený medzi jednotlivými členskými štátmi voľný pohyb tovarov, služieb, osôb a kapitálu bez akýchkoľvek obmedzení. Je to dlhodobý cieľ Európskej únie, ktorý sa darí napĺňať iba pomaly, pretože medzi krajinami je množstvo ekonomických, právnych a technických bariér, ktorých eliminácia vyžaduje nielen čas, ale aj adaptáciu členských štátov na nové podmienky vzájomnej spolupráce. Faktom však je, že motivácia členských štátov vytvoriť skutočný vnútorný trh, akoby sa jednalo o národný trh jedného štátu, učí členské štáty k vzájomnej tolerancii a potláča do úzadia stáročnú nevraživosť, nepriateľstvo a nenávisť medzi jednotlivými európskymi krajinami. Ekonomická spolupráca medzi členskými štátmi však nedokáže existovať a rozvíjať sa izolovanie, naopak ovplyvňuje a rozvíja mnohé ďalšie aspekty spoločenského života (kultúru, zdravotníctvo, školstvo, životné prostredie, vedu a pod.) Tomu zodpovedajú aj ciele Európskej únie uvedené v Kapitole 1. Na dosiahnutie týchto spoločných cieľov museli členské štáty zveriť Európskej únii aj potrebné právomoci v mnohých ekonomických aj sociálnych oblastiach spoločenského života. Jedná sa o vertikálnu deľbu moci, t.j. o deľbu moci medzi členskými štátmi na jednej strane a Európskou úniou na strane druhej. Druhy a oblasti právomocí Európskej únie upravuje Zmluva o fungovaní Európskej únie. Podľa tejto zmluvy rozlišujeme výlučné, spoločné a podporné, koordinačné a doplnkové právomoci Európskej únie. O výlučné právomoci sa jedná vtedy, ak v danej oblasti smie prijímať právne akty iba EÚ prostredníctvom svojich inštitúcií, avšak členské štáty nemôžu v daných oblastiach prijímať žiadne zákony, či podzákonné právne normy (čl. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ). Druhú skupinu právomocí Európske únie predstavujú spoločné právomoci, ktoré sa často zvyknú označovať aj ako zmiešané právomoci. Jedná sa o oblasti, v ktorých môžu právne 93

94 akty prijímať spolu s Európskou úniou aj členské štáty. V takom prípade je však potrebné zabezpečiť, aby sa kompetencie členských štátov a Európskej únie nedostali do konfliktu. Ak vznikne otázka, či má prijať v takomto prípade právny akt Európska únia alebo členský štát, odpoveď rieši princíp subsidiarity. Podľa tohto princípu prijíma právne akty Európska únia iba vtedy, ak daný problém nemôže byť dostatočne vyriešený národnými právnymi normami, ktoré by prijali členské štáty (čl. 4 Zmluvy o fungovaní EÚ). Poslednou kategóriou právomoci, ktoré definuje čl. 6 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, sú doplnkové, podporné a koordinačné právomoci Európskej únie. Sú to právomoci, v ktorých právo prijímať právne normy majú členské štáty a úlohou Európskej únie je iba koordinovať, dopĺňať a podporovať túto činnosť členských štátov bez toho, aby Únia nahradila ich právomoc. Právne akty Európskej únie prijaté v týchto oblastiach nemôžu byť prijaté s cieľom harmonizovať (vzájomne zbližovať až zjednocovať) právo členských štátov EÚ. Podrobnejšia kategorizácia právomocí EÚ a ich aplikácia vo vzťahu k jednotlivým politikám EÚ je uvedená v podkapitole 4.1. Okrem vertikálnej deľby moci poznáme aj horizontálnu deľbu moci v Európskej únii. Jedná sa o rozdelenie právomocí medzi inštitúciami Európskej únie. Horizontálna deľba právomocí medzi inštitúciami EÚ vychádza z klasického trojdelenia štátnej moci na moc zákonodarnú (legislatívnu), výkonnú a súdnu. Obrázok 2.1 Právomoci Európskej únie Právomoc Európskej únie LEGISLATÍVNA VÝKONNÁ SÚDNA Európsky parlament Rada Európskej únie Európska komisia Súdny dvor Európskej únie Zdroj: Autor,

95 2.2 INŠTITUCIONÁLNA ŠTRUKTÚRA EÚ Každá organizácia, združenie, podnik či štát potrebuje pre svoje fungovanie určitý aparát ľudí usporiadaných do určitého systému, hierarchie a s pridelením jasných kompetencií. Inak tomu nie je ani v Európskej únii. Pre svoje každodenné fungovanie má vytvorený rozsiahly aparát inštitúcií, ktoré prostredníctvom zamestnancov a volených funkcionárov zabezpečujú nielen jej každodenný chod, ale aj prijímanie nových zákonov a právnych predpisov či zmlúv, ktoré následne ovplyvňujú vo väčšej či menšej miere život každého z nás Charakteristika inštitucionálnej štruktúry EÚ a vzájomná interakcia medzi nimi Inštitucionálna štruktúra Európskej únie je postavená na základnom trojuholníku hlavných inštitúcií, ktorými sú Európska komisia, Rada EÚ a Európsky parlament. Tento systém následne dotvárajú ďalšie hlavné inštitúcie EÚ, ktorými sú na základe Lisabonskej zmluvy Európska rada, Európska centrálna banka, Súdny dvor EÚ a Dvor audítorov EÚ. Túto štruktúru pritom dopĺňajú ešte podporné inštitúcie vo forme rôznych agentúr, výborov či bánk. Inštitucionálnu štruktúru môžeme rozdeliť do štyroch základných skupín, v súvislosti s ich úlohami a vzájomnými vzťahmi (viď Obrázok 2.2), a to nasledovne: A) Najvyšší politický orgán: Európska rada určuje hlavné politické smerovanie Únie, nemá však právomoc prijímať právne predpisy. Predstavuje hlavu všetkých inštitúcií a jej prezident reprezentuje EÚ na najvyššej medzinárodnej úrovni. B) Legislatívne / zákonodarné orgány: Európska Komisia, Európsky Parlament, Rada Európskej Únie tzv. inštitucionálny trojuholník vytvárajú riadnym legislatívnym postupom (v minulosti známy ako postup spolurozhodovania) politiky a právne predpisy, ktoré platia v celej EÚ. C) Kontrolné orgány: Európsky súdny dvor, Európsky dvor audítorov, Európska centrálna banka kontrolujú dodržiavanie a presadzovanie európskeho právneho poriadku (Súdny dvor), financovanie činností Únie a nakladanie s rozpočtom EÚ (Dvor audítorov), dodržiavanie menovej politiky a zodpovedajú za riadenie Eura (Európska centrálna banka). D) Poradné orgány: Hospodársky a sociálny výbor, Výbor regiónov - zastupujú zainteresované skupiny občianskej spoločnosti a regionálnych vlád a radia legislatívnym orgánom v odborných otázkach formou konzultácií. 95

96 Obrázok 2.2 Inštitucionálna štruktúra a vzájomné väzby medzi inštitúciami EÚ Zdroj: Autor, Detailná charakteristika inštitúcií EÚ a ich hlavné kompetencie Inštitúcie Európskej únie plnia nezastupiteľnú úlohu v systéme fungovania Európskej únie. Ich postupný vývoj vrátane tvorby vzájomných väzieb a interakcie prebiehal už od 50. rokov 20. storočia, t.j. od začiatkov novodobého budovania európskej integrácie. V súčasnosti môžeme hovoriť o hlavných a doplnkových inštitúciách EÚ, pričom ich aktuálny stav a funkcie boli upravené Lisabonskou zmluvou, ktorá nadobudla účinnosť 1. decembra 2009 a považuje sa za jednu z najväčších reforiem v systéme fungovania EÚ. Hlavné inštitúcie EÚ: Európska rada, Európsky parlament, Rada Európskej únie (Rada ministrov EÚ), Európska komisia, Súdny dvor Európskej únie, Dvor audítorov Európskej únie, Európska centrálna banka. 96

97 Doplnkové podporné inštitúcie EÚ: Európsky hospodársky a sociálny výbor, Výbor regiónov, Európska investičná banka, Európsky ombudsman, Agentúry Európskej únie. Európska rada Európska rada predstavuje vrcholnú politickú inštitúciu Európskej únie, kam ju zaradila Lisabonská zmluva. Ide o pravidelné aj mimoriadne stretnutia (summity) najvyšších štátnych predstaviteľov členských krajín EÚ, ktorí majú v rukách reálnu výkonnú moc vo svojich domovských štátoch. Ide o predsedov vlád, prezidentov či kancelára (v závislosti od politického prerozdelenia moci v členskom štáte). Európska rada rieši otázky strategického a prevažne dlhodobého významu. Vymedzuje tiež politické smerovanie a integračný vývoj v EÚ. Neprijíma žiadne zákony, určuje len smerovanie Únie. Netreba si ju mýliť s Radou Európy (mimovládna organizácia na ochranu ľudských práv v Európe) či Radou EÚ (inštitúcia EÚ tvorená príslušnými ministrami členských štátov EÚ), o ktorej sa dočítate v tejto kapitole. Zasadnutia: min. 4x ročne (riadne summity) + mimoriadne zasadnutia Oficiálne sídlo: Brusel Vrcholný predstaviteľ: Stály predseda Európskej rady, volený na 2,5 roka s možnosťou opätovného zvolenia, aktuálny predseda: Herman Van Rompuy Európsky parlament Častokrát je označovaný aj ako Hlas ľudu. Dôvodom je skutočnosť, že Európsky parlament je jedinou priamo volenou inštitúciou Európskej únie. Je najväčším multilaterálnym parlamentom na svete. Má 754 poslancov z 27 členských štátov (od roku 2014 to bude 751 poslancov bez ohľadu na počet členských krajín). O poslancoch Európskeho parlamentu rozhodujú občania EÚ v priamych

98 voľbách, ktoré sa konajú raz za 5 rokov v rámci jedného týždňa v celej EÚ. Voliť môže každý občan EÚ spôsobilý na právne úkony a starší ako 18 rokov. Tabuľka 2.1 Rozdelenie poslancov EP z hľadiska členských štátov EÚ v rokoch : Členský štát Celkom Belgicko Bulharsko Česká rep Dánsko Nemecko Estónsko Írsko Grécko Španielsko Francúzko Taliansko Cyprus Lotyšsko Litva Luxembrusko Maďarsko Malta Holandsko Rakúsko Poľsko Portugalsko Rumunsko Slovinsko Slovensko Fínsko Švédsko Veľká Británia Celkom Zdroj: Európsky parlament, 2012 Poslanci Európskeho parlamentu: Mandát poslanca je 5-ročný. Poslanci sú rozdelení podľa straníckej príslušnosti (parlamentné frakcie) viď Tabuľka 2.1. Počet poslancov ČŠ závisí od veľkosti krajiny a počtu obyvateľov. 98

99 Voľby 2009: SR (účasť v SR 19,64% - EÚ 43%). Zasadnutia: min. 1x mesačne + mimoriadne zasadnutia Oficiálne sídla: Štrasburg plenárne zasadnutia, hlavné sídlo; Brusel zasadania výborov, kancelárie poslancov; Luxemburg sekretariát. Vrcholný predstaviteľ: Predseda Európskeho parlamentu, volený na 2,5 roka s možnosťou opätovného zvolenia, aktuálny predseda: Martin Schultz Slovenskí europoslanci na obdobie : Mészáros Alajos EĽS Mikolášik Miroslav EĽS Kukan Eduard - EĽS Šťastný Peter EĽS Záborská Anna EĽS Bauer Edit EĽS Paška Jaroslav - Skupina Európa slobody a demokracie Kozlík Sergej Skupina aliancie liberálov a demokratov za Európu Flašíková Beňová Monika S&D Neveďalová, katarína - S&D Maňka Vladimír S&D Smolková, Monika S&D Zala, Boris S&D Rada Európskej únie (Rada ministrov EÚ) Rada EÚ patrí k najvýznamnejším inštitúciám EÚ. Je súčasťou základného rozhodovacieho trojuholníka Komisia Rada Parlament. Predstavuje hlas členských štátov a je hlavným zákonodarným orgánom EÚ. Ako jediná má výlučné právo prijímať legislatívu, a to buď samostatne alebo v spolurozhodovaní s Európskym parlamentom. Rada EÚ má 27 členov, ktorými sú ministri členských štátov (1 minister z každého členského štátu). Ministri zastupujú záujmy členských krajín a sú politicky zodpovední národným vládam, ktoré ich nominovali. Zloženie Rady EÚ sa pritom mení v závislosti od oblasti spoločnej politiky a témy, ktorá sa aktuálne rieši. De-facto sa teda dá povedať, že máme viacero Rád EÚ (napríklad ECOFIN Rada ministrov financií, JHA Rada ministrov spravodlivosti a vnútra). Rada EÚ má svojho predsedu, ktorý sa mení v 6-mesačnom intervale v závislosti od toho, ktorá členská krajina predsedá Európskej únii a aj Rade EÚ. To znamená, že napr. v čase poľského predsedníctva stál na čele Rady EÚ poľský predseda vlády resp. príslušný poľský minister v závislosti o zloženia Rady EÚ. Jedinou výnimkou je 99

100 Rada ministrov zahraničných vecí, ktorá má stáleho predsedu, ktorým je vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (v súčasnosti Catherine Aston). Predseda riadi program a organizuje pracovné stretnutia Rady EÚ. Rada EÚ plní 6 kľúčových úloh, a to: 1. Schvaľovanie právnych predpisov EÚ. 2. Koordinácia politík členských štátov. 3. Dohody organizované Európskou komisiou s ostatnými štátmi alebo medzinárodnými organizáciami. 4. Schvaľovanie rozpočtu EÚ. 5. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika. 6. Sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť. Hlasovanie v Rade EÚ prebieha v súčasnosti tak, že jej rozhodnutia sú prijímané tzv. kvalifikovanou väčšinou. Lisabonská zmluva však mení tento systém prijímania rozhodnutí na tzv. dvojitú väčšinu, čo v praxi znamená, že na prijatie návrhu bude od roku 2014 potrebný súhlas min. 55 % členských štátov EÚ reprezentujúcich minimálne 65 % občanov Únie. Tento systém prináša určité vyváženie, ktoré dá do harmónie rozhodovanie a hlasy tak malých ako aj veľkých členských štátov. Radu EÚ je potrebné odlíšiť od Európskej rady, ktorá je vrcholovou politickou inštitúciou EÚ a Rady Európy, ktorá nie je inštitúciou EÚ, ale samostatnou medzinárodnou organizáciou zameranou hlavne na dodržiavanie ľudských práv v Európe. Oficiálne sídlo: Brusel Európska komisia Európska komisia je jednou z najdôležitejších inštitúcií EÚ. Riadi každodenný chod a činnosti súvisiace s dosahovaním jednotlivých politík celej Únie a jej cieľov. Je teda výkonným orgánom porovnateľným napr. so štandardnou vládou krajín. Komisia je zložená z 27 komisárov (1 z každého členského štátu EÚ), ktorých nominujú členské štáty a následne sú volení Európskym parlamentom na obdobie 5 rokov. Komisia má svojho predsedu, ktorým je v súčasnosti už druhé funkčné obdobie José Manuel Barroso z Portugalska. Dôležitou funkciou je tiež podpredseda Komisie a vysoký predstaviteľ EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. V súčasnosti túto funkciu zastáva Catherine Ashton z Veľkej Británie. Tá zároveň predsedá Rade ministrov zahraničných vecí v Rade EÚ. Na základe Lisabonskej zmluvy sa už od najbližšieho funkčného obdobia (od roku 2014) zredukuje počet komisárov na 2/3 počtu členských krajín a zruší sa tak súčasný národný princíp zastúpenia v Komisii. 100

101 Komisia háji záujmy Európskej únie ako celku a plní nasledovné 4 základné úlohy: 1. Navrhuje nové právne predpisy a predkladá ich na schválenie Európskemu parlamentu a Rade EÚ. 2. Zodpovedá za správu rozpočtu EÚ a prideľuje jeho finančné prostriedky. 3. Presadzuje uplatňovanie a dodržiavanie právnych predpisov EÚ (spoločne so Súdnym dvorom EÚ). 4. Reprezentuje a zastupuje EÚ na medzinárodnej scéne, napríklad pri vyjednávaní medzinárodných zmlúv medzi EÚ a tretími krajinami. Oficiálne sídlo: Brusel a Luxemburg Európska komisia má tiež svoje zastúpenie v každom členskom štáte s cieľom byť bližšie k občanom EÚ. Súdny dvor Európskej únie Súdny dvor Európske únie bol založený ešte v roku 1952 na základe Parížskej zmluvy. Od týchto čias je stálou súčasťou európskych inštitúcií. Súdny dvor EÚ poskytuje orgánom EÚ ako aj členským štátom Únie výklad prijatej legislatívy EÚ. Cieľom je zabezpečiť jej rovnaké uplatňovanie vo všetkých krajinách EÚ. Zároveň overuje zlučiteľnosť prijatej legislatívy EÚ s primárnym právom Únie, t.j. či sú prijaté nariadenia Rady či rozhodnutia Európskej komisie a Európskeho parlamentu v súlade s platnými medzinárodnými zmluvami upravujúcimi fungovanie Európskej únie. Súdny dvor EÚ tvorí 27 sudcov (1 z každého členského štátu EÚ), ktorí sú volení na obdobie 6 rokov s možnosťou opätovného zvolenia. Súdnemu dvoru pomáha tiež 8 generálnych advokátov. Predkladajú stanoviská k prípadom predloženým Súdnemu dvoru EÚ. Musia konať verejne a nestranne. Rieši súdne spory medzi: členskými štátmi; EÚ a členským štátom; orgánmi a inštitúciami EÚ; podnikmi alebo jednotlivcami a EÚ. Súd najčastejšie vydáva rozhodnutia v nasledovných typoch prípadov: žiadosť o rozhodnutie o predbežnom opatrení, žaloba o nesplnenie povinnosti, žaloba o neplatnosť, žaloba pre nečinnosť, akcie na náhradu škody. 101

102 Rozhodnutia súdneho dvora sa prijímajú väčšinou hlasov rozhodujúcich sudcov, pričom ich rozhodnutia sú záväzné a konečné a nie je možné sa voči nim odvolať na iný súd. Oficiálne sídlo: Luxemburg Dvor audítorov Európskej únie Dvor audítorov Európskej únie vykonáva audit overujúci nakladanie s finančnými prostriedkami Európskej únie. Je plne nezávislou inštitúciou, ktorá vznikla v roku 1975 s cieľom zabezpečiť čo najefektívnejšie vynakladanie prostriedkov daňových poplatníkov, ktoré sú predmetom rozpočtu EÚ. Dvor audítorov tiež každoročne vypracúva a predkladá Európskemu parlamentu a Rade EÚ výročnú správu o audite za predchádzajúci finančný rok (tzv. ročné absolutórium). Parlament až po jej dôkladnom preštudovaní rozhodne či nakladanie Európskej komisie s rozpočtom schváli. Dvor audítorov EÚ má 27 audítorov (1 z každého členského štátu), ktorých menuje Rada EÚ na 6 ročné obdobie s možnosťou opätovného zvolenia. Audítori musia byť nezávislí a počas svojho mandátu nesmú vykonávať žiadnu inú platenú prácu. Dvor audítorov má právomoc vykonať audit u ktorejkoľvek osoby či organizácie, ktorá získala finančné prostriedky EÚ. Často vykonáva kontroly priamo na mieste a pri auditoch využíva aj externé audítorské spoločnosti. O výsledkoch svojich zisťovaní následne informuje formou správ Európsku komisiu a členské štáty EÚ. Spolupracuje tiež s Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF). Oficiálne sídlo: Luxemburg Európska centrálna banka Európska centrálna banka (ECB) riadi a vykonáva spoločnú menovú politiku eurozóny, ktorej symbolom je jednotná európska mena euro. Bola založená v roku 1998 na základe Zmluvy o Európskej únii a nahradila Európsky menový inštitút. Stala sa jedným zo symbolov a zároveň nástrojom európskej integrácie, keď sa EÚ posunula k hospodárskej a menovej únii. Medzi hlavné inštitúcie EÚ sa dostala na základe Lisabonskej zmluvy v roku Jej konanie je nezávislé, čo jej zabezpečuje aj platná legislatíva EÚ. ECB ani centrálne banky eurozóny nesmú požadovať ani prijímať pokyny iných európskych, národných či nadnárodných inštitúcií. Cieľ, ktorý sleduje ECB, je cenová stabilita. To znamená, že ECB sa snaží držať pod kontrolou infláciu v eurozóne na úrovni do 2 %, pretože takáto hodnota nepredstavuje riziko 102

103 z hľadiska znehodnotenia úspor a zároveň je postačujúca na zabezpečenie rastu a napredovania ekonomiky vrátane motivácie ľudí kupovať tovary a služby. Na čele ECB stojí prezident, ktorý je volený na 8-ročné obdobie. ECB má Výkonnú radu tvorenú čelnými predstaviteľmi ECB a Radu guvernérov, ktorú tvoria guvernéri všetkých centrálnych bánk eurozóny, ktorých je v súčasnosti 17. ECB má viaceré úlohy, za ktorých plnenie zodpovedá. Tými najdôležitejšími sú: monitorovanie cenového vývoja a hodnotenie rizika vplývajúceho na cenovú stabilitu; riadenie devízových rezerv eurozóny vrátane nákupu a predaja devíz za účelom udržania rovnováhy výmenných kurzov; stanovovanie kľúčových úrokových sadzieb pre eurozónu a kontrola peňažnej masy v obehu; zabezpečovanie dohľadu nad finančnými trhmi a inštitúciami členských štátov EÚ vrátane chodu platobných systémov; autorizovanie centrálnych bánk eurozóny na vydávanie eurobankoviek. ECB spolupracuje s národnými bankami všetkých krajín EÚ vrátane tých, ktoré nie sú členmi eurozóny. Vytvára s nimi tzv. Európsky systém centrálnych bánk (ESCB). Oficiálne sídlo: Frankfurt nad Mohanom Európsky hospodársky a sociálny výbor Európsky hospodársky a sociálny výbor je dôležitým poradným orgánom EÚ reprezentujúci zamestnávateľov, zamestnancov a ďalšie hospodárske a sociálne záujmové skupiny. Predstavuje hlas občianskej spoločnosti Únie a prostredníctvom neho môžu uvedené skupiny tlmočiť názory, požiadavky a stanoviská odbornej i laickej verejnosti inštitúciám EÚ. Bol zriadený už Rímskymi zmluvami v roku Hospodársky a sociálny výbor poskytuje Konzultácie o hospodárskej a sociálnej politike. Má 344 členov, ktorí sú menovaní na obdobie 4 rokov a organizovaní do troch pracovných skupín. Zastúpenie v ňom má každá z členských krajín EÚ, a to v rozmedzí 5 24 reprezentantov v závislosti od veľkosti krajiny. Členov síce nominujú vlády EÚ, ale pracujú úplne nezávisle. Slovenská republika má v Európskom hospodárskom a sociálnom výbore 9 zástupcov. Oficiálne sídlo: Brusel Výbor regiónov Výbor regiónov je poradným orgánom EÚ, ktorý reprezentuje miestne a regionálne orgány EÚ. Výbor bol založený na základe Zmluvy o EÚ v roku 1994, pričom plní dve základné úlohy: 103

104 1. Reprezentuje záujmy regiónov EÚ a ich obyvateľov. 2. Zabezpečuje, aby informácie týkajúce sa politík EÚ boli oznámené priamo regiónom. Výbor regiónov predkladá Európskej komisii a Rade EÚ alebo Európskemu parlamentu stanoviská buď na ich žiadosť alebo z vlastnej iniciatívy. Má 344 členov, ktorí sú menovaní na obdobie 4 rokov. Zastúpenie v ňom má každá z členských krajín EÚ. Členmi Výboru regiónov sú predstavitelia regionálnych a miestnych orgánov EÚ. Slovenská republika má vo Výbore regiónov 9 zástupcov. Európska investičná banka Európska investičná banka (EIB) je vlastníctvom všetkých členských štátov EÚ, ktoré do nej poskytli základný kapitál. Je nezávislou finančnou inštitúciou založenou v roku 1958 fungujúcou na princípe neziskovej organizácie, ktorej úlohou je poskytovať za priaznivých podmienok úverové prostriedky na podporu veľkých investičný projektov smerovaných do dopravnej infraštruktúry, energetických a tranzitných sietí či environmentálnych projektov, ktoré sú v súlade s politikami a cieľmi Európskej únie. EIB má podporovať hospodárske a sociálne väzby a harmonický rozvoj v EÚ. EIB nepracuje s prostriedkami z rozpočtu EÚ. Na svoje fungovanie si požičiava peniaze na kapitálovom trhu. Keďže je vlastnená vládami 27 krajín a investuje do návratných investičných projektov, je schopná si peniaze požičať za veľmi výhodných podmienok. To jej umožňuje ďalej tieto prostriedky požičať za také úrokové sadzby, ktoré sú oproti komerčným úverom omnoho priaznivejšie. EIB požičiava prostriedky so sadzbou, ktorá je blízka nákladom na úver. Svoje prostriedky investuje aj mimo štátov EÚ, a to prevažne do kandidátskych krajín. Okrem úverov tiež poskytuje záruky, technickú pomoc či rizikový kapitál. Oficiálne sídlo: Luxemburg Európsky ombudsman Európsky ombudsman je osobitným nezávislým orgánom Európskej únie, ktorého úlohou je prešetrovať sťažnosti podávané občanmi, podnikmi či organizáciami EÚ, ktoré sa týkajú nesprávneho úradného postupu inštitúcií Európskej únie, a tak odhaľovať nedostatky v správe inštitúcií a iných orgánov EÚ. Prešetruje tieto skutočnosti na základe obdŕžaných podnetov, ale aj z vlastnej iniciatívy. Je akýmsi sprostredkovateľom medzi občanmi 104

105 a orgánmi EÚ. Každý občan EÚ môže poslať sťažnosť ombudsmanovi v ktoromkoľvek z 23 úradných jazykov EÚ. Inštitúcia Európskeho ombudsmana vznikla na základe Zmluvy o EÚ v roku Ombudsmana volí Európsky parlament na funkčné obdobie 5 rokov s možnosťou opätovného zvolenia. V súčasnosti je ním Grék Nikiforos Diamandouros, ktorému mandát vyprší v apríli Okrem Európskeho ombudsmana bol zriadený aj inštitút národného ombudsmana v každej členskej krajine EÚ, na ktorého sa môžu obracať občania so sťažnosťami a podnetmi na preverenie úradných postupov národných inštitúcií v príslušných členských krajinách, a to ak majú napríklad pocit, že im bola nesprávnym postupom orgánov spôsobená škoda či iná ujma. Oficiálne sídlo: Štrasburg Agentúry EÚ Európska únia vytvorila v rámci svojej inštitucionálnej štruktúry viacero agentúr, ktorých úlohou je podpora špecifických činností a aktivít súvisiacich s dosahovaním spoločných politík a cieľov Únie a jej členských štátov. Tieto agentúry majú vytvorené svoje organizačné štruktúry a vo väčšine prípadov sú podriadené priamo Európskej komisii a jej príslušným generálnym riaditeľstvám, tzv. DG. K takýmto agentúram patria napríklad: EACEA (Agentúra pre vzdelávanie, audiovizualizáciu a kultúru) riadi Program celoživotného vzdelávania EUROPOL (Európsky policajný úrad) koordinácia činností policajných zložiek, boj proti organizovanému zločinu EMEA (Európska agentúra pre liečivá) jej úlohou je kontrola liečiv v EÚ EEA (Európska agentúra pre ochranu životného prostredia) riadi aktivity súvisiace s ochranou prírody a pod. V súčasnosti existuje približne 25 takýchto agentúr. Agentúry majú svoje sídla v rôznych členských krajinách. Aj takýmto spôsobom chce EÚ priblížiť svoje inštitúcie bližšie k občanom. 105

106 2.2.3 Dôležitosť inštitúcií EÚ v každodennom živote Inštitúcie EÚ, hoci to tak možno na prvý pohľad nevyzerá, ovplyvňujú každodenný život všetkých jej občanov vrátane nás. Málo kto si však túto skutočnosť uvedomuje. Pozornosť médií sa sústreďuje najmä na bulvár, senzácie rôzneho druhu a politické kauzy. Informovanosť občanov o skutočnostiach každodenného života sa dostáva do značného útlmu a tvorí len okrajové množstvo informácií. Dôkazom reálnej snahy o zmenu týchto skutočností a lepšiu informovanosť občanov o európskej integrácii, inštitúciách EÚ a ich vplyve na život jej obyvateľov je okrem mnohých projektov, memoránd a partnerstiev aj táto publikácia. Ak by sme chceli stručne vysvetliť význam inštitúcií EÚ, mohli by sme ho rozdeliť na základe vplyvov na náš každodenný život, a to na: priamy vplyv, nepriamy vplyv. Priamy vplyv inštitúcií EÚ súvisí s prijímaním konkrétnej legislatívny v podobe Nariadení Rady EÚ, Smerníc Európskej komisie či legislatívy prijatej Európskym parlamentom. Na ich základe došlo k mnohým zmenám, ktoré upravili napríklad pracovno-právne vzťahy a pracovné podmienky zamestnancov, zaviedli harmonizované normy na potraviny či jednotné dovozné clá. Nepriamy vplyv inštitúcií EÚ vyplýva predovšetkým zo samotnej integrácie členských krajín tak na politickej ako aj ekonomickej úrovni. Zavedenie jednotného spoločného trhu poskytlo priestor pre vyrovnávanie regionálnych rozdielov, zlepšovanie jazykových znalostí obyvateľov, postupné vyrovnávanie cenových rozdielov v krajinách eurozóny a podobne. Best Practice EÚ Ak by sme chceli vymenovať aspoň niekoľko najlepších príkladov tzv. Best Practice toho, čo máme vďaka Európskej únii a jej inštitúciám a má pozitívny vplyv na náš život, určite by sme sem mohli zaradiť nasledovné: Charta základných práv, jednotná mena Euro, spoločná linka integrovaného záchranného systému 112, európska karta zdravotného poistenia, zníženie telekomunikačných poplatkov mobilných operátorov v roamingu členských krajín, povinné katalyzátory v automobiloch od roku 1991, 106

107 jasné spoločné pravidlá pre leteckú dopravu vrátane čiernej listiny spoločností, ktoré v EÚ nesmú lietať pre nedodržiavanie bezpečnosti, povinnosť odškodniť klientov pri meškaní lietadiel a uvádzanie konečných cien leteniek bez skrytých a dodatočných poplatkov, európsky biometrický cestovný pas, konzulárna ochrana všetkých občanov EÚ každou ambasádou členskej krajiny, ERASMUS - 25 rokov možností štúdia, stáži a výmenných pobytov pre študentov, pedagógov a začínajúcich mladých podnikateľov, rámcové programy na podporu výskumu a vývoja, webový portál europa.eu, Deň Európy 9. máj Mladí ľudia, inštitúcie a európske záležitosti Európa pre zabezpečenie inteligentného a predovšetkým udržateľného rastu predstavila svetu svoju stratégiu Európa 2020, v ktorej sú zdokumentované všetky plány a ciele členských krajín EÚ a spôsoby, akými chce tieto dosiahnuť. Keďže Únia vie, že hnacím motorom všetkých jej ambícií sú mladí ľudia, ktorí budú o niekoľko rokov budovať jej znalostnú ekonomiku, orientuje sa na nich prostredníctvom hneď niekoľkých iniciatív. Tieto sa cez početné množstvo projektov snažia aktivizovať potenciál stredoškolskej aj vysokoškolskej mládeže. Pozornosť projektov európskych inštitúcií je zameraná predovšetkým na skvalitnenie schopností a znalostí mladých ľudí, aby boli v dnešných sťažených podmienkach ľahšie uplatniteľní na trhu práce a tvorili tak produktívnu a prospešnú súčasť spoločnosti. Nosným projektom tejto problematiky je iniciatíva Mládež v pohybe, ktorú predstavila Európska komisia. Iniciatíva zastrešuje desiatky vzdelávacích, pracovných a iných projektov, ktoré zatraktívňujú mladého človeka v očiach potenciálnych zamestnávateľov a umožňujú mu nadobudnúť neoceniteľné skúsenosti a znalosti. Mládež v pohybe sa sústreďuje na rozširovanie možností štúdia, praxe, dobrovoľníctva a práce v EÚ. Vysokoškolským študentom, ktorí sa rozhodnú spoznať štúdium a pracovné prostredie v inej krajine, sú venované grantové programy Erasmus a Erasmus Mundus orientované na študentské mobility. Študent takýmto vycestovaním získa množstvo znalostí, zážitkov a skúseností, ktoré v budúcnosti zúročí ako plnohodnotný občan únie, čím zvyšuje jej konkurencieschopnosť a inovačný potenciál. Kým Erasmus podporuje multilaterálne projekty zamerané na modernizáciu vysokoškolského vzdelávania a podporu spolupráce medzi vzdelávacími inštitúciami a podnikmi, aby sa zjednodušil odchod mladých ľudí do praxe. Erasmus Mundus sa orientuje na spoluprácu vzdelávacích inštitúcií na postgraduálnej úrovni. Študentské mobility však nie sú určené iba vysokoškolským študentom. Európska únia podporuje aktívnu účasť na spoločenstve únie už u detí v predškolskom a školskom 107

108 veku až do dovŕšenia vyššieho stredoškolského štúdia. Takýmto deťom je určený program Comenius, pomocou ktorého sa snaží Únia vychovávať deti v duchu európskej spolupráce a podnecovať ich už v ranom veku k chápaniu európskej diverzity. Európska komisia ponúka mladým ľuďom okrem štúdia v zahraničí aj možnosť participovať na mimoškolských projektoch financovaných fondmi EÚ prostredníctvom dobrovoľníctva, výmenných pobytov a projektov mládežníckej demokracie. Na tieto aktivity bol Európskou komisiou, Európskym parlamentom a členskými krajinami EÚ zriadený program Mládež v akcii, ktorý je pokračovateľom v minulosti úspešného komunitárneho grantového programu Mládež, spájajúceho vtedajšie programy Mládež pre Európu a Európska dobrovoľnícka služba. Na Slovensku za jeho administráciu zodpovedá Národná agentúra Mládež v akcii, ktorá taktiež rozhoduje o prideľovaní grantov, poskytuje konzultácie potenciálnym záujemcom o grant, vytvára metodické materiály a organizuje školenia. Program Mládež v akcii, koordinovaný príspevkovou organizáciou MŠVVaŠ SR Iuventa Slovenský inštitút mládeže, sa snaží v mladých ľuďoch podnietiť aktívne občianstvo v Únii, medziľudskú solidaritu a toleranciu ako aj neformálne vzdelávanie. Program je rozdelený do piatich tematických akcií: Akcia 1 Mládež pre Európu (rozvoj európskeho občianstva u mladých a ich účasť na rozvoji spoločnosti a Európskej únii); Akcia 2 Európska dobrovoľnícka služba (vycestovanie do zahraničia za účelom dobrovoľnej práce v oblasti športu, ekológie, kultúry a i.); Akcia 3 Mládež vo svete (výmenné pobyty s cieľom zintenzívnenia medzinárodnej spolupráce a získavania skúseností a know-how); Akcia 4 Systémy podpory mládeže (rozvoj práce s mládežou v mládežníckych organizáciách, kladenie dôrazu na účasť mladých ľudí ako občanov na európskej úrovni formou orgánov činných na európskej úrovni); Akcia 5 Podpora európskej spolupráce v oblasti mládeže (podpora participácie mládeže na tvorbe európskych politík). Aktivity programu Mládež v akcii sú úzko späté s programami, ktoré sa venujú možnostiam získania pracovných skúseností prostredníctvom stáží v niektorej z členských, ale aj kandidátskych krajín EÚ. Jedným z týchto programov je už spomenutý Erasmus, ktorý umožňuje získať pracovnú prax počas štúdia na niektorej z partnerských zahraničných univerzít. Na získavanie odborných znalostí a dodatočnej kvalifikácie v zahraničí bol vytvorený grantový program Leonardo da Vinci, ktorý dopomáha k pracovnému i osobnostnému rozvoju neoceniteľnými skúsenosťami, ktoré sa môžu stať pri uplatňovaní sa na európskom trhu práce kľúčové. Absolventom humanitných a prírodných vied je určený program Marie Curie, ktorý poskytuje príležitosť šikovným mladým vedcom stať sa súčasťou medzinárodných výskumných tímov. Absolventi politických, ekonomických ale i iných vied sa môžu ocitnúť v centre fungovania Európskej únie vďaka možnosti zúčastniť sa 108

109 päťmesačnej stáže v Európskom parlamente či Európskej komisii, kde majú príležitosť zoznámiť sa s fungovaním orgánov Európskej únie. Ako už bolo na začiatku spomenuté, povedomie o Európskej únii treba budovať už u detí vo veku formovania osobnosti, teda počas základných a stredoškolských štúdií. Pre žiakov stredných škôl bola vytvorená celoslovenská vedomostná súťaž o Európskej únii s názvom Mladý Európan, ktorá sa koná pod záštitou podpredsedu Európskej komisie pre medziinštitucionálne vzťahy a administratívu už sedem rokov. Žiaci majú možnosť otestovať svoje vedomosti o EÚ či preukázať svoju zručnosť pri skladaní puzzle pri témach ako európska stratégia pre udržateľný rast a zamestnanosť a medzigeneračné vzťahy. Stratégia Európa 2020 sa rozhodla dostať do centra pozornosti mladých ľudí, pretože práve oni tvoria hybný faktor budúcej prosperity Európy vo forme hospodárstva, ktoré bude založené na znalostiach, inováciách a aktívnej participácii občanov na tvorbe spoločnosti, v ktorej žijú Vzťah medzi inštitúciami EÚ a jej politikami Za tvorbu politík EÚ a rozhodovanie zodpovedajú jej tri hlavné inštitúcie: Európska komisia, Európsky parlament, Rada Európskej únie, tzv. inštitucionálny trojuholník, ktorý má na starosti vytvárať legislatívu, ktorá je platná v celej EÚ, čo znamená, že vytvára rámce pre hlavné európske politiky. Štvrtou inštitúciou je Európska rada, ktorá definuje hlavné politické smerovanie a priority, ale nemá legislatívnu funkciu a jej hlavnou úlohou je stanovovanie priorít politického smerovania, pričom jej hlavným predstaviteľom je stály predseda (prezident) Európskej Rady, ktorý zviditeľňuje toto politické smerovanie navonok. Čo sa však týka legislatívneho procesu, tak ako už bolo vyššie spomínané, a ako to môžeme vidieť na Obrázku 2.3, hlavnými hráčmi sú 3 inštitúcie: 1. Európska komisia, ako jediná inštitúcia s úplnou mocou predkladania návrhov nových zákonov, má právomoc presadzovať európske politiky a zaisťuje správnu aplikáciu jednotlivých zákonov v celej EÚ. Je akousi vládou EÚ navrhuje spoločné pravidlá pre všetky krajiny EÚ, avšak svoje návrhy musí predložiť Parlamentu aj Rade. Priamo zodpovedá za politiku hospodárskej súťaže. 2. Európsky parlament má spolu s Radou Európskej Únie spolurozhodovaciu právomoc v rámci legislatívneho procesu, čo znamená, že návrhy zákonov predkladané Komisiou, sa dostávajú do prvého čítania najskôr do Parlamentu, kde sa jednotliví jeho členovia majú možnosť k nemu vyjadriť a následne so zapracovanými pripomienkami sa tento 109

110 návrh dostáva do druhého čítania do Rady. Ak ho Rada príjme, tak je prijatý nový zákon, a ak nie, tak sa návrh znova vracia do Parlamentu, ktorý ho buď zamietne (celá procedúra sa končí), alebo ak ho nezamietne, tak sa návrh s novými pripomienkami znova dostáva k Rade, ktorá ho buď zamietne, príjme, alebo vráti. Celá táto procedúra sa opakuje dovtedy, kým návrh nie je jednou zo spomínaných inštitúcií zamietnutý, alebo až kým sa nepríde ku kompromisu v rámci zmierovacieho konania. Táto procedúra sa dotýka predovšetkým nových oblastí politík, ako sú sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť, čo zároveň posilňuje legislatívnu moc Európskeho Parlamentu. 3. Rada Európskej Únie ako kľúčový rozhodovací orgán koordinuje hospodársku politiku a zohráva hlavnú úlohu v zahraničnej a bezpečnostnej politike, pričom sa spolupodieľa na tvorbe zákonov a rozpočtu spolu s Európskym parlamentom. Obrázok 2.3 Rozhodovací trojuholník EÚ a kompetencie jeho inštitúcií Európska Komisia - navrhuje politiky a právne predpisy EÚ, - zodpovedá za zabezpečenie dodržiavania zmlúv a právnych predpisov EÚ. - Niekedy sa jej hovorí strážkyňa zmlúv. Európsky Parlament Rada Európskej Únie - schvaľuje návrhy právnych predpisov predložených Európskou komisiou. - Rozhoduje spolu s Radou*. - Prerokúva závery k hlavným smerom hospodárskej politiky členských štátov a Spoločenstva; - vymedzuje zásady a všeobecné smery spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. *Spolurozhodovacia procedúra* Zdroj: Autor,

111 2.3 PRÁVO EÚ Právo Európskej únie predstavuje samostatný právny systém, ktorý platí na území jej členských štátov popri ich vnútroštátnom práve. Nie je súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov, naopak vystupuje samostatne, preto neraz nastane situácia, že právna norma Európskej únie a právna norma niektorého členského štátu si vzájomne odporujú. V prípade vzniku kolízie medzi právnymi normami Európskej únie a právnymi normami niektorého členského štátu sa prednostne aplikuje právo Európskej únie a na vnútroštátnu právnu normu sa neprihliada. Základnou úlohou práva Európskej únie je vytvoriť právny základ pre vnútorný trh ako priestoru bez vnútorných hraníc medzi členskými štátmi, kde sa bude bez obmedzenia obchodovať s tovarmi, službami a kapitálom a kde fyzické a právnické osoby budú môcť voľne prechádzať z jedného členského štátu do druhého a slobodne sa rozhodnúť, v ktorom z nich sa usadia. Za týmto účelom sa právo Európskej únie snaží jednak zbližovať právne poriadky týchto členských štátov alebo priamo upraviť niektoré otázky (samozrejme len v rámci vyššie uvedených právomocí Európskej únie) jednotne pre všetky členské štáty tak, aby dané právne pravidlo platilo rovnako vo všetkých členských štátoch a zabezpečovalo rovnaké práva a povinnosti členským štátom ako aj fyzickým a právnickým osobám žijúcim na ich území. Teda právo Európskej únie je záväzné nielen pre samotné členské štát, ale priamo aj pre fyzické a právnické osoby, ktoré sa na ich území nachádzajú. Pravdaže z tohto pravidla existujú početné výnimky, o ktorých bližšie pojednávajú učebnice Európskeho práva alebo práva Európskej únie. Právne normy Európskej únie možno hierarchicky rozdeliť do skupín, ktoré približuje nasledujúci Obrázok 2.4. Obrázok 2.4 Právny systém Európskej únie Právny systém Európskej únie PRIMÁRNE PRÁVO VŠEOBECNÉ PRÁVNE ZÁSADY MEDZINÁRODNÉ ZMLUVY SEKUNDÁRNE PRÁVO ROZHODNUTIA SÚDNEHO DVORA EÚ Zdroj: Autor,

112 2.3.1 Primárne právo EÚ Primárne právo EÚ tvoria medzinárodné zmluvy, ktorými bola založená Európska únia a jej právny predchodca Európske (hospodárske) spoločenstvo vrátane všetkých ich neskorších zmien. Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) vzniklo ešte v 50. rokoch 20. storočia spolu s ďalšími dvoma európskymi spoločenstvami, a to Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu (EURATOM) a Európskym spoločenstvom pre uhlie a oceľ (ESUO). Posledné uvedené však bolo založené iba na obdobie 50 rokov, a pretože platnosť medzinárodnej zmluvy, ktorou bolo založené, nebola predĺžená, v roku 2002 toto európske spoločenstvo zaniklo. Zakladateľské zmluvy Európskych spoločenstiev podliehajú neustálym zmenám. Prvou významnou novelou týchto zmlúv bol Jednotný európsky akt, ktorý vstúpil do platnosti v roku Jednotný európsky akt priniesol so sebou radikálne zmeny, ktoré sa dotkli fungovania európskych inštitúcií, ako aj samotnej hospodárskej integrácie. Myšlienku Európskeho hospodárskeho spoločenstva o spoločnom trhu začal reálne presadzovať do života. Komisia bola poverená vypracovať opatrenia, nevyhnutné na to, aby sa spoločný vnútorný trh stal realitou do konca roka Práve Jednotný európsky akt definoval vnútorný trh ako priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom má byť zabezpečená sloboda voľného pohybu tovarov, služieb, osôb a kapitálu. Zaviedol sa kooperačný postup na prijímanie právnych aktov, čím sa posilnila pozícia Európskeho parlamentu, ktorý mal dovtedy len konzultačné právomoci vo vzťahu k Rade. Rada bola jediným orgánom, ktorý mohol dovtedy prijímať právne predpisy. Zavedením kooperačného postupu Rada už potrebovala kladné stanovisko Európskeho parlamentu na prijatie právneho aktu. Ak ho Parlament nedal, Rada mohla síce prijať právny akt, ale nie kvalifikovanou väčšinou, ale iba jednomyseľným hlasovaním. Jednotným európskym aktom sa zriadil Súd prvého stupňa (dnes nazývaný Všeobecný súd) na odbremenenie Súdneho dvora. Koncom 80. rokov sa objavuje otázka ďalšieho smerovania európskych spoločenstiev, a to či pokračovať v zabehnutej hospodárskej integrácii a odvážiť sa vstúpiť do jej štvrtého stupňa, ktorou je hospodárska a menová únia alebo sa začať zaoberať politickou spoluprácou, ktorú dovtedy európske štáty odmietali, t.j. otázkou zahraničnej politiky a bezpečnosti. Výsledkom tejto polemiky bola Zmluva o Európskej únii (ZEU), podpísaná v Maastrichte (v Holandsku) v roku 1992 už dvanástimi členskými štátmi. Do platnosti vstúpila Podľa ZEU, ktorá sa často označuje aj ako Maastrichtská zmluva, Európska únia bola založená na troch pilieroch, pričom prvým sú európske spoločenstvá, doplnené o spoluprácu v druhom a treťom pilieri. Vytvoril sa tak zložitý systém spolupráce medzi členskými štátmi. ZEU zaviedla v rámci druhého piliera Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a v rámci tretieho piliera Spoluprácu v oblasti justície a spravodlivosti. Zmluva o Európskej únii predstavovala druhú zásadnú reformu európskych spoločenstiev. Najdôležitejšou zmenou, ktorú ZEU zaviedla do prvého piliera, bola hospodárska a menová 112

113 únia, ktorej cieľom bolo dovŕšiť hospodársku integráciu zavedením spoločnej zahraničnej obchodnej politiky, jednotnej úpravy daní a spoločnej menovej politiky, ktorá predpokladala spoločnú menu euro a vybudovanie príslušného inštitucionálneho systému (európskeho systému centrálnych bánk, Európskej centrálnej banky, Európskej investičnej banky a Európskeho menového fondu). Z pohľadu inštitucionálnych zmien bolo dôležité zavedenie spolurozhodovacieho postupu pri prijímaní právnych aktov, kde Rada už nemohla prijať právny akt bez súhlasu Európskeho parlamentu ani jednomyseľne (pozri kooperačný postup). V roku 1995 sa k Európskej únii a európskym spoločenstvám pridávajú ďalšie krajiny (Rakúsko, Švédsko a Fínsko). Svoj záujem o členstvo však prejavili aj krajiny strednej a východnej Európy. Bolo však potrebné najprv pripraviť Európsku úniu na takéto rozšírenie. V roku 1997 sa začali práce na príprave ďalšej reformy zakladajúcich zmlúv ESUO, EURATOM a E(H)S v poradí už tretej a zároveň prvej reformy ZEU. Do platnosti vstúpila v roku 1999 pod názvom Amsterdamská zmluva. Jej hlavnou úlohou bolo pripraviť Európsku úniu na prijatie nových členov, reformovať spoločnú poľnohospodársku politiku a riešiť otázku nezamestnanosti. Zásadnou zmenou, ktorú so sebou priniesla, bola tzv. komunitarizácia tretieho piliera, pretože sa časť agendy tretieho piliera presunula do prvého piliera. Išlo predovšetkým o veci azylovej, imigračnej a vízovej politiky a o veci justičnej spolupráce v civilných veciach. V treťom pilieri tak zostala iba justičná a policajná spolupráca v trestných veciach. Krátko po prijatí Amsterdamskej zmluvy sa začala príprava na prijatie ďalšej zmluvy tzv. Zmluvy z Nice, ktorá vstúpila do platnosti Reformovala sa súdna moc tým, že sa umožnilo Rade jednomyseľným hlasovaním zriadiť tzv. súdne panely na rozhodovanie o určitých druhoch žalôb. Rada túto možnosť využila iba raz a založila Súd pre verejnú službu, ktorý dodnes rieši spory medzi zamestnancami v európskych inštitúciách a Európskou úniou. Rástol význam Európskeho parlamentu a jeho politického zloženia, preto bola Rada poverená prijatím nariadenia, ktoré malo upravovať činnosť a financovanie politických strán. Zároveň bol prijatý a schválený politický dokument Charta základných práv EÚ. Nebol však ešte právne záväzný. Najdôležitejšie bolo určiť zloženie inštitúcií EÚ po vstupe nových členských štátov vrátane Slovenska. Po vstupe nových členských štátov do EÚ sa snahy o ďalšiu reformu zakladateľských zmlúv nezastavili. V roku 2007 sa novými členmi EÚ stalo Rumunsko a Bulharsko, a tak už 27 členských štátov v Lisabone podpísalo novú reformnú zmluvu, ktorá sa do dejín európskej integrácie zapísala pod názvom Lisabonská zmluva. Do platnosti vstúpila až Lisabonská zmluva priniesla zásadné zmeny nielen v zložení a fungovaní európskych inštitúcií, ale aj v samotnom zložení pilierovej štruktúry EÚ. Európska únia sa podľa Lisabonskej zmluvy stáva právnym nástupcom Európskeho spoločenstva, teda Európske (pôvodne hospodárske) spoločenstvo zaniká a Zmluva o Európskom spoločenstve sa premenovala na Zmluvu o fungovaní EÚ. Zachovala sa tak iba existencia Európskeho 113

114 spoločenstva pre atómovú energiu ako jediného z pôvodných troch európskych spoločenstiev. Európska únia je v súčasnosti založená na Zmluve o Európskej únii a na Zmluve o fungovaní Európskej únie. Lisabonská zmluva zaviedla aj podstatné inštitucionálne zmeny. Posilnila sa právomoc Európskeho parlamentu, ktorý sa stáva rovnocenným partnerom Rady pri prijímaní právnych aktov. Národným parlamentom sa priznalo právo kontrolovať či je zo strany európskych inštitúcií rešpektovaný princíp subsidiarity. Návrhy právnych aktov pripravovala Európska komisia z podnetu vlastného, z podnetu Rady alebo Európskeho parlamentu. V súčasnosti môže dať podnet Komisii aj milión občanov EÚ. Lisabonská zmluva zavádza aj nový inštitút a to dobrovoľné vystúpenie členského štátu z EÚ. Vytvorila sa funkcia splnomocnenca Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorú vykonáva podpredseda Komisie. Charta základných práv EÚ sa stala právne záväznou a tým aj jedným z primárnych prameňov práva EÚ. Európska únia môže podľa ustanovení Lisabonskej zmluvy pristúpiť k Európskemu dohovoru pre ľudské práva a slobody a stať sa plnohodnotným členom Rady Európy. K primárnemu právu EÚ však patria aj ďalšie medzinárodné zmluvy, a to zmluvy o pristúpení členských štátov. Pôvodných zakladateľov európskych spoločenstiev bolo iba šesť (Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko), ostatné štáty, ak sa chceli stať členmi Európskej únie a predtým Európskych spoločenstiev, museli uzatvoriť prístupové zmluvy. Napokon sa sem zaraďujú zmluvy o rozšírenej spolupráci uzavreté medzi členskými štátmi navzájom Všeobecné právne zásady Všeobecné právne zásady si osvojil Súdny dvor EÚ z právnych poriadkov členských štátov, ako aj z medzinárodného práva verejného a uplatňuje ich pri vypĺňaní medzier, ktoré sa objavia v primárnom práve EÚ a pri interpretácii (výklade) a aplikácii (použití práva na konkrétny prípad) práva Európskej únie. K najznámejším všeobecným právnym zásadám patrí rešpektovanie základných ľudských práv a slobôd, zásada subsidiarity a proporcionality, zásada právnej istoty, zásada legitímnych očakávaní, zásada zákazu diskriminácie a mnohé ďalšie Medzinárodné zmluvy Medzinárodné zmluvy uzavreté medzi EÚ a tretími štátmi alebo medzinárodnými organizáciami sú v poradí tretím prameňom práva EÚ. Tieto zmluvy zaväzujú nielen 114

115 samotnú Európsku úniu, ale aj jednotlivé členské štáty Európskej únie, ktoré nesú zodpovednosť spolu s ňou za ich dodržiavanie voči tretím subjektom, t. j. voči tretím štátom alebo medzinárodným organizáciám, s ktorými boli tieto medzinárodné zmluvy uzavreté. Európska únia môže uzatvárať medzinárodné zmluvy, ak ju na to výslovne oprávňuje primárne alebo sekundárne právo EÚ alebo ak je to potrebné na dosiahnutie jedného z cieľov v rámci politík EÚ Sekundárne právo EÚ Sekundárne právo EÚ tvoria právne akty únie upravené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Tento článok oprávňuje inštitúcie EÚ prijímať nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má podľa uvedeného článku všeobecnú platnosť a je záväzné ako celok a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie pripomína zákon vo vnútroštátnom práve. Uverejňuje sa v Úradnom vestníku EÚ. Účinnosť nadobúda 20. dňom od tohto uverejnenia, ak nie je určený iný dátum priamo v nariadení, spravidla v jeho posledných ustanoveniach. Od nadobudnutia účinnosti je záväzné pre všetky členské štáty, pre všetky fyzické a právnické osoby nachádzajúce sa na území členských štátov EÚ. Môže sa priamo používať v praxi bez toho, aby bolo potrebné ho implementovať do vnútroštátneho právneho poriadku jednotlivých členských štátov, t.j. napr. bez toho, aby sa muselo osobitne uverejňovať v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Smernica je špecialitou práva EÚ. Jedná sa o prameň práva, ktorý nemožno stotožniť so žiadnym z prameňov známych z práva Slovenskej republiky. 115

116 Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba metód a foriem sa ponecháva na členský štát. Smernice sa uverejňujú v Úradnom vestníku EÚ. Nezaväzujú fyzické a právnické osoby na území členských štátov, ale len samotné členské štáty, aj to nie všetky, ale len tie, ktorým je smernica určená; nie je však vylúčené, že bude určená všetkým členským štátom. Smernica ukladá povinnosť členským štátom zabezpečiť cieľ, ktorý sleduje, pričom spôsob dosiahnutia tohto cieľa je v rukách členských štátov. Každý členský štát má totiž iné prírodné, hospodárske, sociálne a kultúrne podmienky, a preto každému z nich vyhovuje iný spôsob, ako stanovený cieľ v smernici dosiahnuť. Príklad: Smernica stanoví, že zamestnanci nesmú prísť o svoje mzdy, ak zamestnávateľ sa stane insolventný, ale už neupravuje postup, akým majú členské štáty zabezpečiť, aby zamestnanec dostal svoju mzdu aj v prípade, že jeho zamestnávateľ ide do konkurzu; spôsob a zdroje na vyplatenie týchto prostriedkov si musia nájsť členské štáty. Riešení môže byť viacero, napr. systém garančného poistenia zamestnávateľa, poskytnutie prostriedkov zo štátneho rozpočtu alebo povinnosť zamestnávateľa vytvárať na tieto účely osobitné fondy a pod. Každému štátu môže vyhovovať iný spôsob riešenia. Rozhodnutia sú záväzné ako celok pre toho, komu sú určené; definuje čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v poradí už tretí prameň sekundárneho práva EÚ. Jedná sa o rozhodnutia inštitúcií EÚ (najčastejšie Komisie alebo Rady EÚ) s výnimkou rozhodnutí Súdneho dvora, ktoré majú osobitné postavenie v hierarchii prameňov práva a o ktorých ešte bude reč. Rozhodnutia sa správajú podobne ako nariadenia, t.z., že ich možno priamo použiť bez potreby implementácie do slovenského právneho poriadku a zároveň je možné sa domáhať práv, ktoré nám z nich vyplývajú. Kým však nariadenia sú normatívnymi právnymi aktmi, rozhodnutia sú aktmi aplikácie práva, t.j. ide o individuálne právne akty európskych inštitúcií. Nie všetky rozhodnutia sa zverejňujú v Úradnom vestníku EÚ. Ak sú určené iba niektorým členským štátom alebo priamo fyzickým alebo právnickým osobám, nie je potrebné ich zverejňovať v úradnom vestníku, ale stačí ich dotknutým subjektom doručiť; napr. rozhodnutie Komisie, že podnikateľský subjekt XY, s.r.o. porušil pravidlá hospodárskej súťaže, sa doručuje priamo tomuto subjektu. Preto rozhodnutie môže nadobudnúť účinnosť dvoma spôsobmi: 116

117 Ak sa uverejňuje v Úradnom vestníku EÚ, potom nadobúda účinnosť 20. dňom od uverejnenia, ak v ňom nie je stanovený iný deň účinnosti. Spravidla rozhodnutia uverejnené v Úradnom vestníku obsahujú ustanovenie, spravidla na konci textu právneho aktu, že nadobúda účinnosť dňom uverejnenia, resp. iný konkrétny dátum. Ak sa rozhodnutie neuverejňuje v Úradnom vestníku EÚ, potom sa musí doručiť priamo tomu, komu je určené. Dňom doručenia nadobúda účinnosť. Adresáti týchto rozhodnutí sa môžu domáhať žalobou na Súdnom dvore EÚ neplatnosti týchto rozhodnutí, ak odporujú nadradeným prameňom práva EÚ. Stanoviská a odporúčania nie sú záväzné ani pre členské štáty, ani pre fyzické a právnické osoby. Inštitúcie EÚ ich prijímajú vtedy, ak pokladajú za potrebné poskytnúť členským štátom usmernenie alebo návod, ako v určitom prípade postupovať bez toho, aby bol takýto postup záväzný pre členské štáty. Často sa uplatňujú pri výklade iných, záväzných právnych aktov Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nie sú v pravom slova zmysle formálnymi prameňmi práva EÚ, nemôžu nahradiť formálne pramene práva a nemajú ani povahu súdnych precedensov tak, ako je tomu v anglo americkom právnom systéme. Základnou úlohou rozhodnutí Súdneho dvora EÚ je: zabezpečiť jednotnú interpretáciu (výklad) práva EÚ; zabezpečiť jednotnú aplikáciu (použitie) prameňov práva EÚ v konkrétnych prípadoch; vypĺňať medzery v práve Európskej únie Právo Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej EÚ Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika sa ani po prijatí Lisabonskej zmluvy nezaradila do oblasti nadnárodného práva EÚ, ale naďalej vykazuje znaky tradičnej medzinárodnej spolupráce medzi členskými štátmi. Pramene práva Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) možno rozdeliť do troch skupín. 117

118 Primárne právo SZBP predstavuje právny základ jej existencie. Tvorí ho predovšetkým Zmluva o Európskej únii v znení všetkých doteraz platných reforiem (Amsterdamskej zmluvy, Zmluvy z Nice a Lisabonskej zmluvy), zmlúv o pristúpení členských štátov ako aj Zmlúv o rozšírenej spolupráci medzi členskými štátmi EÚ. Druhú skupinu predstavujú medzinárodné zmluvy uzavreté medzi Európskou úniou a tretími štátmi alebo medzinárodnými organizáciami v oblasti SZBP. Tretiu skupinu prameňov práva SZBP tvorí tzv. sekundárne právo. Podľa článku 25 Zmluvy o Európskej únii sem patria všeobecné usmernenia, rozhodnutia a opatrenia. Všeobecné usmernenia prijíma Európska rada, ktorej hlavnou úlohou je určiť všeobecné politické smerovanie EÚ. Rozhodnutiami sa určuje, aké akcie má EU vykonať (spoločné akcie) a aké pozície má EÚ zaujať (spoločné postoje) v otázke zahraničnej a bezpečnostnej politiky na medzinárodnej scéne. Opatrenia slúžia na výkon týchto rozhodnutí. Súdny dvor EÚ nemá právomoc preskúmavať právne akty prijímané v ráci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. 2.4 AKO SA TVORÍ PRÁVO EÚ Pri tvorbe práva EÚ existujú osobitné postupy na tvorbu primárneho a sekundárneho práva EÚ. Súčasná právna úprava tvorby práva EÚ sa nachádza v Zmluve o EÚ a v Zmluve o fungovaní EÚ Tvorba primárneho práva EÚ Tvorbu primárneho práva upravuje článok 48 Zmluvy o Európskej únii (ZEU). Tu sa rozlišuje riadny a zjednodušený revízny postup. Jedná sa o postupy, ktorými je možné prijať zmeny v rámci primárneho práva podobným tým, ktoré priniesla Amsterdamská zmluva, resp. Zmluva z Nice, či nedávna Lisabonská zmluva. Riadny revízny postup dokumentuje výňatok z článku 48 ZEU: 118

119 Zdroj: EUR-Lex, 2012 Okrem riadneho revízneho postupu je možné pri zmene primárneho práva aplikovať aj tzv. zjednodušený revízny postup. Tento postup sa použije vtedy, ak sa navrhované zmeny týkajú len vnútorných politík a činností EÚ podľa tretej časti Zmluvy o fungovaní Európskej únie (má 24 hláv). Patria sem oblasti ako napr. vnútorný trh, voľný pohyb tovaru, poľnohospodárstvo a rybné hospodárstva, voľný pohyb osôb, služieb a kapitálu, priestor slobody bezpečnosti a spravodlivosti, doprava, hospodárska súťaž, zdaňovanie a aproximácia práva, hospodárska a menová politika a mnohé iné. V tomto prípade sa Európska rada uznáša jednomyseľne po porade s Parlamentom, Komisiou, príp. ECB o predloženom návrhu, ktorý jej priamo predloží Európsky parlament, Komisia alebo vláda členského štátu (nemusia ísť cez Radu). Následne schválený návrh podlieha ratifikácii v členských štátoch (pozri Obrázok 2.4). 119

120 Obrázok 2.4 Tvorba primárneho práva EÚ Zdroj: Autor, Tvorba sekundárneho práva EÚ Aj na tvorbu sekundárneho práva Európskej únie existujú dva základné postupy, a to riadny a mimoriadny legislatívny postup. Riadny legislatívny postup je upravený v čl. 249 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Riadny legislatívny postup sa použije vždy vtedy, ak nie je uvedený iný postup, ktorým sa má daný právny akt prijať. V riadnom legislatívnom postupe prijíma Rada EÚ spolu s Európskym parlamentom legislatívne akty, najmä nariadenia, smernice a rozhodnutia. Ich spolupráca pripomína činnosť dvojkomorového parlamentu. Celý postup opísaný v čl. 249 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je schematicky uvedený nižšie kvôli väčšej prehľadnosti. 120

121 Schéma 2.5 Riadny legislatívny postup EÚ Zdroj: Autor, 2012 Okrem riadneho legislatívneho postupu poznáme aj tzv. mimoriadny legislatívny postup. Ide o prijatie legislatívneho aktu Radou za účasti Parlamentu alebo Parlamentom za účasti Rady. 121

122 Za účasti znamená, že sa vyžaduje buď súhlas tohto druhého orgánu alebo je potrebné vec s ním aspoň prekonzultovať. V konkrétnom prípade stanovuje postup primárne právo; napr.: Článok 308 Štatút Európskej investičnej banky je uvedený v protokole, ktorý je pripojený k zmluvám. Rada môže na žiadosť Európskej investičnej banky a po porade s Európskym parlamentom a Komisiou alebo na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom a Európskou investičnou bankou jednomyseľne v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom zmeniť alebo doplniť štatút banky. Zmluva o fungovaní Európskej únie Iba tie právne akty, ktoré sú prijaté riadnym alebo mimoriadnym legislatívnym postupom, sa nazývajú legislatívne akty. Nelegislatívne akty sú také právne akty Európskej únie, ktoré boli prijaté iným postupom, než je riadny a mimoriadny legislatívny postup. Právne akty prijaté: riadnym legislatívnym postupom podpisuje predseda Európskeho parlamentu a predseda Rady EÚ; mimoriadnym legislatívnym postupom podpisuje predseda inštitúcie, ktorá ich prijala; a nelegislatívne právne akty podpisuje predseda inštitúcie, ktorá ich prijala. Legislatívne právne akty a tiež nelegislatívne akty, ktoré neuvádzajú komu sú určené, sa uverejňujú v Úradnom vestníku EÚ. Nadobúdajú účinnosť dňom, ktorý je v nich uvedený, inak 20. dňom od ich uverejnenia. Ostatné smernice a rozhodnutia, ktoré sú určené konkrétnym adresátom, sa doručujú a oznámením nadobúdajú účinnosť, ale neuverejňujú sa v Úradnom vestníku EU Úradný vestník EÚ Úradný vestník EÚ je zbierka právnych predpisov Európskej únie. Pozostáva z dvoch hlavných sérií a jednej vedľajšej série: séria L obsahuje právne predpisy, séria C obsahuje informácie a oznámenia, séria S obsahuje ako vedľajšia séria informácie o verejných tendroch Séria L Úradného vestníka Európskej únie obsahuje právne akty Európskej únie ako napr.: nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania, stanoviská, medzinárodné zmluvy uzavreté medzi EÚ a tretími krajinami, 122

123 medziinštitucionálne dohody, právne akty prijaté v rámci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Séria C Úradného vestníka Európskej únie obsahuje rôzne informácie a oznámenia, napr.: rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, informácie zo zasadnutia Európskeho parlamentu, otázky a odpovede predložené Rade a Komisii zo strany Európskeho parlamentu, výmenný kurz eura, schválenie štátnej pomoci, stanoviská Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru, oznamy o výberových konaniach na pracovné miesta v inštitúciách EÚ, výzvy na predkladanie návrhov projektov podporovaných zo zdrojov EÚ. Séria S Úradného vestníka Európskej únie obsahuje informácie o výberových konaniach a tendroch. Úradný vestník Európskej únie je dostupný v papierovej alebo elektronickej podobe. Papierovú podobu je možné zakúpiť alebo predplatiť u príslušných predajcov v jednotlivých členských štátoch. Na Slovensku je možné kontaktovať: Centrum VTI SR Lamačská cesta 8/a Bratislava 1 Tel. (421) Fax (421) eu-bookshop@cvtisr.sk URL: V elektronickej podobe je Úradný vestník EÚ dostupný na CD nosiči alebo on-line. On-line verzia je dostupná na webovej lokalite Eurlex ktorej printscreen je vyobrazený nižšie. 123

124 CD nosič je možné získať prostredníctvom vyššie uvedeného Centra vedecko-technických informácií SR. CD nosič obsahuje iba jednojazyčnú verziu úradného vestníka EÚ. Séria S Úradného vestníka EÚ sa vydáva na DVD nosiči, vychádza týždenne a obsahuje niekoľko tisíc vypísaných tendrov. On-line Úradný vestník EÚ je dostupný vo všetkých jazykových mutáciách, t.j. v 23 úradných jazykoch Európskej únie. Okrem toho uvedená webová lokalita umožňuje vyhľadávanie právnych predpisov podľa rôznych kritérií (slov, dátumu, čísla dokumentu a pod.). Okrem toho umožňuje prístup k primárnemu právu EÚ, medzinárodným zmluvám, pripravovaným návrhom právnych predpisov, judikatúre Súdneho dvora a aj k platným právnym predpisom sekundárneho práva. V základnom vyhľadávaní je možné totiž nájsť nielen právne akty EÚ, ktoré sú v platnosti a účinnosti, ale aj staršie právne akty, ktoré už boli nahradené a zrušené novšími; preto v prípade pochybností, či sa jedná o platný právny predpis je vhodné skontrolovať jeho aktuálnosť cez platné právne predpisy na lište vľavo. Séria S Úradného vestníka EÚ je publikovaná on-line v podobe Dodatku k Úradnému vestníku EÚ < ktorého printscreen je zobrazený nižšie. Databáza poskytuje prístup k dokumentom za obdobie posledných piatich rokov. Aj táto databáza je dostupná vo všetkých úradných jazykoch Európskej únie. 2.5 VNÚTORNÝ TRH EÚ PRÁVNY ZÁKLAD VOĽNÉHO POHYBU Vnútorný trh Európskej únie sa stal ústrednou myšlienkou už v Zmluve o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva. V tom čase bol však skôr ilúziou, pretože členské štáty na jednej strane postupne odstraňovali medzi sebou clá, kvóty, kontingenty, ale nahrádzali ich možno dokonca ešte účinnejšími opatreniami proti dovozu, ktoré neboli na 124

125 prvý pohľad veľmi badateľné (napr. odstránené clo nahradili vyššou sadzbou dane z pridanej hodnoty na tovary, ktoré sa prevažne dovážali do krajiny). Takýmto konaniam členských štátov mala zabrániť nová reforma primárneho práva, ktorú so sebou priniesol Jednotný európsky akt. Komisia bola poverená vypracovaním opatrení, ktoré je potrebné zrealizovať na to, aby sa vnútorný trh ako priestor bez hraníc, kde je zabezpečený voľný pohyb tovarov, služieb, osôb a kapitálu stal realitou. Súdny dvor, ktorého základnou úlohou bolo vykladať právo európskych spoločenstiev, v mnohých svojich rozhodnutiach musel odhaľovať a zakazovať praktiky členských štátov, ktoré nenápadne obmedzovali tieto slobody za účelom ochrany svojich vlastných trhov Voľný pohyb tovarov Právnym základom voľného pohybu tovarov je čl. 28 a nasl. v Zmluve o fungovaní Európskej únie (ďalej len ako ZFEU). Podľa čl. 28 ZFEU sa zakazujú dovozné a vývozné clá medzi členskými štátmi, všetky poplatky, ktoré by mali rovnaký účinok ako clo a voči tretím krajinám sa vytvorí na úrovni Únie spoločný colný sadzobník uplatňovaný voči týmto tretím krajinám. Podľa čl. 34 a 35 ZFEU sa zakazujú aj kvantitatívne obmedzenia na dovážaný a vyvážaný tovar, ako sú napr. kvóty a kontingenty, ale aj ďalšie obchodné opatrenia, ktoré by mali rovnocenný účinok a teda by spôsobovali obmedzovanie množstva dovážaného alebo vyvážaného tovaru. Tieto ustanovenia sa vzťahujú nielen na výrobky, ktoré boli vyrobené na území niektorého členského štátu, ale aj na tovary, ktoré boli legálne dovezené do niektorého členského štátu Únie. Kým článok 28 a nasl. ZFEU platia bez výnimky, čl. 34 a 35 nie je potrebné dodržať, ak sa jedná o výnimky, ktoré upravuje priamo Zmluva o fungovaní Európskej únie v čl. 36 alebo rozhodnutia Súdneho dvora, ktorými sa pripustili ďalšie výnimky. Obmedziť množstvá dovážaných a vyvážaných tovarov je možné vtedy, ak takéto konanie možno zdôvodniť: verejnou morálkou; verejným poriadkom; verejnou bezpečnosťou; ochranou zdravia a života ľudí a zvierat; ochranou rastlín; ochranou národného kultúrneho bohatstva, ktoré má umeleckú, historickú alebo archeologickú hodnotu; ochranou priemyselného a obchodného vlastníctva. 125

126 Je však nevyhnutné, aby obchodné opatrenia prijaté členskými štátmi v podobe vnútroštátnych právnych predpisov platili rovnako pre domácich výrobcov a obchodníkov ako aj pre dovozcov a vývozcov. Obchodné opatrenia sú teda v súlade s úniovým právom iba vtedy, ak skutočne sledujú ciele, akými sú napr. ochrana zdravia ľudí, zvierat a ochrana rastlín, nie vtedy, ak sú iba zámienkou, pod ktorou sa ukrýva hlavný cieľ, ktorým je obmedzenie obchodu s tovarom medzi členskými štátmi na ochranu domáceho trhu; napr. zavedenie ekologických daní samo o sebe neprispieva k ochrane zdravia, ale iba napĺňa štátny alebo miestny rozpočet, ale zákaz dovozu odpadu do ohrozených oblastí má priamy dopad na zdravie ľudí aj životné prostredie. Nie je vždy jednoduché určiť či niektoré obchodné opatrenia členských štátov sú v súlade s úniovým právom. Základný návod na takéto určenie poskytuje nižšie nasledujúci Obrázok 2.7. Obrázok 2.7 Dohľad nad slobodným pohybom tovaru Zdroj: Autor,

127 2.5.2 Voľný pohyb služieb Právnym základom voľného pohybu služieb je čl. 56 a nasl. v Zmluve o fungovaní Európskej únie. Podľa čl. 56 ZFEU sa zakazujú akékoľvek obmedzenia, ktoré bránia poskytovať služby v EÚ štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sú usadení v iných členských štátoch než sú príjemcovia týchto služieb. Rada s Európskym parlamentom však dostali právomoc rozšíriť aplikáciu tohto ustanovenia aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú legálne usadení na území niektorého členského štátu a tu vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť (napr. smernica č. 2003/109/ES). ZFEU definuje v čl. 57 službu ako plnenie, ktoré sa bežne poskytuje za odplatu, pokiaľ ho neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, osôb a kapitálu. Služby zahŕňajú podľa ZFEU najmä: činnosti priemyselnej povahy; činnosti obchodnej povahy; činnosti remeselnej povahy; činnosti v oblasti slobodných povolaní (profesijné). Nepatria sem však: služby v doprave, na ktoré sa vzťahuje osobitná spoločná dopravná politika; bankové a poisťovacie služby spojené s voľným pohybom kapitálu, na ktoré sa vzťahujú pravidlá o voľnom pohybe kapitálu. Aby sme pri poskytovaní služieb mohli aplikovať uvedené ustanovenia, je potrebné, aby tu existoval tzv. cezhraničný prvok, t.z., že za službou musí vycestovať do zahraničia sám príjemca alebo poskytovateľ služby poskytuje tieto služby priamo v zahraničí. Moderné informačné technológie však umožňujú, aby hranice štátu prekročila iba služba sama. Preto môžeme hovoriť o: aktívnom pohybe služieb: 127

128 poskytovateľ služby sa zdržuje na území štátu príjemcu služby s cieľom túto službu poskytnúť, napr. advokátske, lekárske alebo kadernícke služby; príjemca aj poskytovateľ služby opustili územie svojej krajiny a služba sa poskytne na území tretej krajiny; napr. turistický sprievodca rakúskej kancelárie sprevádza slovenských turistov v Grécku; pasívny pohyb služieb: príjemca služby sa zdržuje v štáte poskytovateľa služby a tam túto službu prijíma, napr. turisti, pacienti alebo príjemcovia vzdelávacích služieb; virtuálny pohyb služieb: jedná sa o situáciu, že hranice členských štátov prekročí len služba, príkladom môže byť telefonické alebo elektronické ponúkanie služieb mobilným operátorom. Aj voľný pohyb služieb podlieha mnohým výnimkám. Jednu skupinu výnimiek definuje úniové primárne právo. Podľa ZFEU členský štát môže obmedziť voľný pohyb služieb, ak: a) na to existujú prevažujúce dôvody verejného poriadku, bezpečnosti a ochrany zdravia (článok 62 ZFEU v nadväznosti na článok 52 ZFEU); b) ide o výkon verejnej moci ide najmä o výkon služieb notárov, exekútorov, súdov a iných štátnych orgánov (čl. 51 ZFEU). Druhú skupinu prípustných obmedzení voľného pohybu služieb rozvinul svojou judikatúrou Súdneho dvora EU (SD EÚ), ktorý judikoval, že obmedzenie voľného pohybu služieb je možné na základe prevažujúceho verejného záujmu. Za dôvody prevažujúceho verejného záujmu možno považovať napríklad ochranu prijímateľa služby, ochranu duševného vlastníctva, ochranu zamestnancov, ochranu spotrebiteľa, ochranu životného prostredia, zachovanie národného archeologického, historického a kultúrneho dedičstva. Možno očakávať, že tieto dôvody sa budú ešte rozširovať následnou judikatúrou SD EÚ Voľný pohyb osôb Voľný pohyb osôb zahŕňa na jednej strane slobodu pohybu osôb ekonomicky činných (slobodu pohybu pracovníkov a slobodu pohybu osôb samostatne zárobkovo činných) a na druhej strane slobodu pohybu osôb ekonomicky nečinných (napríklad študentov, dôchodcov, ktorá týmto osobám vyplýva z občianstva EÚ). 128

129 Obrázok 2.8 Voľný pohyb osôb Zdroj: Autor, 2012 Voľný pohyb pracovníkov Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky (čl. 45 ZFEU). Pracovník v úniovom práve je osoba, ktorá vykonáva závislú prácu za odmenu ako aj osoba, ktorá sa po ukončení zamestnania naďalej zdržuje v členskom štáte. V zmysle čl. 45 ods. 3 ZFEU má pracovník tieto práva: uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta; voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov; na pobyt v niektorom z členských štátov za účelom zamestnania v súlade s ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych aktov, ktorými sa upravuje zamestnávanie vlastných štátnych príslušníkov tohto štátu; 129

130 po ukončení zamestnania zostať na území členského štátu za podmienok ustanovených v nariadeniach, ktoré stanoví Komisia. Sloboda podnikania (sloboda usadzovania sa) Čl. 49 ZFEU zakazuje obmedzenia slobody usadzovania sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Ďalej sa zakazujú obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného. Z uvedených ustanovení vyplýva, že fyzické osoby môžu podnikať v iných členských štátoch EÚ buď priamo, tým že sa v danom štáte usadia a získajú oprávnenie na podnikanie, resp. založia tu svoju obchodnú spoločnosť podľa práva tohto členského štátu alebo zostanú naďalej usadení vo svojom štáte a na územia iných členských štátov iba rozšíria svoje podnikateľské aktivity prostredníctvom pobočiek, zastúpení, či dcérskych spoločností. Medzi podnikateľské subjekty však zaraďujeme aj právnické osoby, najčastejšie rôzne obchodné spoločnosti. Ak sú tieto spoločnosti založené podľa práva niektorého členského štátu a majú sídlo na území EÚ, zaobchádza sa s nimi rovnako ako s fyzickými osobami, ktoré podnikajú a sú príslušníkmi niektorého členského štátu EÚ (čl. 54 ZFEU). Z toho vyplýva, že slobody podnikania sa môžu zúčastniť aj právnické osoby založené v súlade s právom niektorého členského štátu a so sídlo v EÚ. Tieto však zatiaľ podľa platného práva EÚ môžu iba rozširovať svoje podnikateľské aktivity na územie iných členských štátov prostredníctvom zakladania pobočiek, agentúr a dcérskych spoločností, ale nemôžu sa presťahovať na územie iného členského štátu, napr. slovenská spoločnosť s ručením obmedzeným si môže založiť dcérsku spoločnosť v Rakúsku, ale sama sa nemôže rozhodnúť, že svoje hlavné sídlo presťahuje do Rakúska, kde by naďalej fungovala podľa predpisov slovenského práva. Obmedzenie voľného pohybu pracovníkov a podnikateľov upravuje čl. 51 ZFEU ako aj judikatúra Súdneho dvora. Existujú teda tri skupiny výnimiek, ktoré pripúšťajú obmedzenie týchto dvoch slobôd: činnosť spojená s výkonom verejnej moci (je vyňatá podľa článku 51 ZFEU, napr. notári, exekútori, súdni znalci); 130

131 obmedzenie z dôvodu verejného poriadku, bezpečnosti alebo ochrany verejného zdravia (podľa článku 52 ZFEU a smernica č. 2004/38/ES); obmedzenie z dôvodu verejného záujmu akým je ochrana spotrebiteľa, životného prostredia, kultúrneho a historického dedičstva a pod. (podľa rozhodnutia Súdneho dvora). Voľný pohyb študentov Študenti, ktorí sú príslušníkmi členských štátov EÚ majú právo na voľný pohyb vo všetkých členských štátoch. Nesmie im byť zamietnutý prístup k vzdelaniu v inom členskom štáte z dôvodu ich štátnej príslušnosti. Študenti EÚ, ktorí študujú v zahraničí, majú rovnaké právo na prístup k výhodám ako miestni študenti (napr. daňové výhody, právo na ubytovanie, zľavy na miestnu dopravu), okrem prípadov, keď je výhoda jasne vyňatá zo zásady rovnakého zaobchádzania (napr. nárok na sociálnu pomoc, bližšie čl. 24 smernice 2004/38/ES). Študenti, ktorí sú príslušníkmi členských štátov EÚ, majú právo zdržiavať sa na území iného členského štátu do troch mesiacov, ak sú držiteľmi platného dokladu totožnosti. Pri dlhšom študijnom pobyte musia preukázať aj: zápis v študijnom programe vzdelávacej inštitúcie v hostiteľskom členskom štáte; zdravotné poistenie v hostiteľskom členskom štáte, o čom musia informovať príslušný vnútroštátny orgán; dostatočné finančné zdroje, aby sa nestali bremenom pre sociálny systém hostiteľského štátu; doklad o zaplatení študijných poplatkov; doklad o znalosti jazyka, v ktorom bude štúdium prebiehať. 131

132 Študenti z tretích krajín majú právo študovať v EÚ za podmienok upravených v smernici Rady 2004/114/ES o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby. Uznávania kvalifikácie a vzdelania Smernica č. 2005/36/ES skonsolidovala viacero právnych predpisov do jedného právneho aktu a zakotvuje tri systémy uznávania kvalifikácie: Všeobecný systém uznávania vychádza zo základnej zásady, že osoba, ktorá je kvalifikovaná na výkon určitého povolenia v jednom členskom štáte, je oprávnená vykonávať toto povolanie aj v ostatných členských štátoch; táto zásada sa neuplatní, ak členský štát preukáže podstatné rozdiely v požiadavkách na kvalifikáciu. Od štátneho príslušníka členského štátu nemožno požadovať, aby získal kvalifikáciu, ktorá sa vo všeobecnosti ustanovuje len v zmysle diplomov získaných vo vzdelávacom systéme hostiteľského štátu, ak príslušná osoba získala takúto kvalifikáciu v inom členskom štáte. Členský štát však môže uplatniť, pokiaľ neexistuje harmonizácia minimálnych požiadaviek na odbornú prípravu, kompenzačné mechanizmy. Tieto môžu mať formu skúšky spôsobilosti alebo adaptačnej doby. Systém automatického uznávania na základe odbornej praxe sa vzťahuje na remeselné a obchodné činnosti, podľa tohto systému má osoba automatický nárok na uznanie kvalifikácie, ak spĺňa podmienky doby odbornej prípravy a doby praxe podľa smernice. Systém automatického uznávania pre vybrané povolania na základe koordinácie minimálnych požiadaviek na odbornú prípravu každý štát uznáva doklad o formálnej kvalifikácii lekára, všeobecnej zdravotnej sestry, stomatológa, veterinárneho lekára, farmaceuta a architekta za predpokladu, že spĺňa požiadavky na odbornú prípravu podľa smernice Voľný pohyb kapitálu Voľný pohyb kapitálu je najmladšou slobodou vnútorného trhu. Napriek tomu môžeme tvrdiť, že dosiahla najvyšší stupeň liberalizácie v porovnaní s ostatnými slobodami. Voľný pohyb kapitálu spočiatku neexistoval ako samostatná sloboda, osobitne upravená v primárnom práve. Takéto postavenie dosiahla až vstupom Amsterdamskej zmluvy do platnosti. Dovtedy sa voľný pohyb kapitálu preferoval iba do takej miery, do akej bolo nevyhnutné zabezpečiť plynulosť platieb za poskytnuté služby a dodané tovary medzi členskými krajinami. 132

133 Prvé právne predpisy v oblasti sekundárnej legislatívy týkajúcej sa voľného pohybu kapitálu sa objavujú už v 60. rokoch, ale obsahujú len čiastočnú liberalizáciu, pretože poskytujú členským štátom množstvo dôvodov ako legálne obmedziť voľný pohyb kapitálu a platieb. Prekážky sa začali odstraňovať prijatím smerníc najskôr vo vzťahu k dlhodobému kapitálu a k cenným papierom. Ďalším krokom bol program vypracovaný Komisiou zameraný na liberalizáciu kapitálových pohybov v členských štátoch. V nadväznosti naň bola prijatá smernica č. 86/556/EHS požadujúca plnú liberalizáciu strednodobých kapitálových transakcií. Medzinárodné kapitálové trhy zvýšili svoj záujem angažovať sa v členských krajinách vtedajších európskych spoločenstiev, čo znamenalo prílev kapitálu a jeho efektívnejšiu alokáciu. Smernica č. 88/361/EHS mala za cieľ zabezpečiť úplnú liberalizáciu kapitálových trhov vrátane krátkodobých pohybov kapitálu a to dokonca nielen medzi členskými krajinami navzájom, ale aj voči tretím krajinám. Preto možno tvrdiť, že táto sloboda je najviac liberalizovaná. Smernica chápe pod voľným pohybom kapitálu a platieb priame investície, investície do nehnuteľností, operácie s cennými papiermi, operácie s bežnými a vkladovými účtami, ručenie a záložné právo, prevody pri plnení poistných zmlúv, poskytovanie finančných služieb (úvery, pôžičky), iné kapitálové pohyby (napr. náhrada škody) a pod. Čl. 63 ZFEU zakazuje všetky obmedzenia pohybu kapitálu a platieb medzi členskými štátmi navzájom ako aj medzi nimi a tretími krajinami. Čl. 63 ZFEU zakazuje všetky obmedzenia pohybu kapitálu a platieb medzi členskými štátmi navzájom ako aj medzi nimi a tretími krajinami. Ako príklad týchto zákazov možno uviesť obmedzovanie nadobúdania podielov v obchodných spoločnostiach cudzincami, povinné schvaľovanie vývozu bankoviek a mincí nad určitú hodnotu, zákaz reklamy na zahraničné kapitálové produkty, obmedzovanie obchodníkov s cennými papiermi zo zahraničia v prístupe na trh s cennými papiermi a pod. Čl. 65 ZFEU však upravuje určité prípustné obmedzenia voľného pohybu kapitálu, ktoré môžu prijať členské štáty: uplatňovať ustanovenia daňových zákonov, ktoré rozlišujú daňovníkov podľa miesta bydliska alebo miesta, kde investovali kapitál (napr. aby sa zabránilo dvojitému zdaneniu vyplatených dividend); členské štáty sú oprávnené prijať všetky potrebné opatrenia, aby sa zabránilo porušovaniu vnútroštátnych predpisov, napr. potreba zamedziť ilegálne činnosti ako sú daňové úniky, obchod s drogami, financovanie teroristických aktivít; 133

134 členské štáty sú oprávnené stanoviť postupy na ohlasovanie kapitálových pohybov na štatistické alebo správne účely, napr. kvôli potrebe účinného fiškálneho dohľadu a daňových kontrol; členské štáty sú oprávnené prijať opatrenia, ktoré možno odôvodniť verejným záujmom či verejnou bezpečnosťou. 2.6 OCHRANA PRÁV V EÚ Jednou z hlavných úloh súdov Európskej únie je zabezpečovať právnu ochranu práv občanov EÚ, členských štátov EÚ a inštitúcií EÚ a jednotnú interpretáciu a aplikáciu práva EÚ. Súdy Európskej únie, ktoré chránia práva fyzických a právnických osôb na území členských štátov, možno rozdeliť do dvoch skupín, a to súdy na: nadnárodnej úrovni, kam patrí Súdny dvor Európskej únie zložený zo: Súdneho dvora, Všeobecného súdu, Súdu pre verejnú službu EÚ; národnej úrovni, kam patria vnútroštátne súdy jednotlivých členských štátov. 134

135 2.6.1 Nadnárodné súdy EÚ a ich úlohy Lisabonská zmluva priniesla zmeny aj do systému európskeho súdnictva. Podľa nej Súdny dvor Európskej únie tvorí Súdny dvor, Všeobecný súd a súdne panely. Zatiaľ existuje iba jediný súdny panel a to Súd pre verejnú službu EÚ. Právomoci Súdneho dvora sú dané najmä v týchto veciach: rozhoduje na podnet Komisie alebo členského štátu o tom, či niektorý členský štát porušil právo Európskej únie; rozhoduje o predbežnej otázke, ktorú mu predloží niektorý vnútroštátny súd, keď potrebuje výklad niektorého ustanovenia práva EÚ; rozhoduje o neplatnosti právneho predpisu Európskej únie (nariadenia, smernice alebo rozhodnutia), ktorú vydala niektorá európska inštitúcia, ak je podozrenie, že je v rozpore s primárnym právom EÚ (ak žalobu podáva inštitúcia EÚ alebo členský štát); rozhoduje o tom, či niektorá inštitúcia EÚ porušila svoje povinnosti podľa práva EÚ, ak je nečinná (napr. mala vydať rozhodnutie v istej veci, ale rozhodnutie v určenom termíne nevydala), ak žalobu podáva inštitúcia EÚ alebo členský štát. Právomoci Všeobecného súdu sú dané najmä v týchto veciach: rozhoduje o neplatnosti právneho predpisu Európskej únie (nariadenia, smernice alebo rozhodnutia), ktorú vydala niektorá európska inštitúcia, ak je podozrenie, že je v rozpore s primárnym právom EÚ (ak žalobu podáva fyzická alebo právnická osoba); rozhoduje o tom, či niektorá inštitúcia EÚ porušila svoje povinnosti podľa práva EÚ, ak je nečinná (napr. mala vydať rozhodnutie v istej veci, ale rozhodnutie v určenom termíne nevydala), ak žalobu podáva fyzická alebo právnická osoba; rozhoduje o zodpovednosti Európskej únie za škodu, ktorú spôsobila niektorá jej inštitúcia fyzickej alebo právnickej osobe, a to aj v prípade, že nie sú občanmi EÚ; Právomoc Súdu pre verejnú službu EÚ je daná najmä vo veciach: sporov medzi Európskou úniou a jej zamestnancami; tieto spory sa týkajú nielen otázok pracovných vzťahov (napr. odmeňovanie zamestnancov, postup v kariére, prijímanie do zamestnania, disciplinárne opatrenia), ale tiež systému sociálneho zabezpečenia (napr. choroba, staroba, invalidita, pracovný úraz, rodinné prídavky); sporov medzi každým orgánom EÚ a jeho zamestnancami, pre ktoré je právomoc udelená Súdnemu dvoru Európskej únie (napríklad spory medzi Europolom, Úradom pre harmonizáciu vnútorného trhu, Európskou investičnou bankou a ich zamestnancami). 135

136 2.6.2 Vnútroštátne súdy EÚ a ich úlohy Ochranu práv garantovaných európskym právom fyzickým a právnickým osobám zabezpečujú v prvom rade vnútroštátne súdy členských štátov EÚ. Právomoc súdov členských štátov je však limitovaná hranicami každého členského štátu. Ak má byť súdne rozhodnutie vydané v jednom členskom štáte, akceptované súdmi iného členského štátu, musí sa najprv požiadať o uznanie takéhoto rozhodnutia v tomto štáte a až potom je možné ho vykonať. Takýto postup brzdil rozvoj vnútorného trhu, pretože sa jednak celý postup vymáhania práva predlžoval a zároveň nebolo isté či súdy jedného členského štátu uznajú rozhodnutie vydané v inom členskom štáte. Preto už v 60. rokoch 20. storočia uzatvorili medzi sebou členské štáty Európskych spoločenstiev medzinárodnú zmluvu o právomoci, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v civilných a obchodných veciach tzv. Bruselský dohovor. V tomto čase totiž ešte zakladateľské zmluvy európskych spoločenstiev neuvažovali o vzájomnej spolupráci v týchto oblastiach. Maastrichtská zmluva (ZEU) však už do svojho tretieho piliera zaradila aj spoluprácu súdov členských štátov a čiastočným presunom tejto právomoci do prvého piliera Amsterdamskou zmluvou, dostali právomoc Rada EÚ a Európsky parlament prijímať právne akty sekundárneho práva aj v oblastiach civilného súdnictva. Lisabonská zmluva im poskytla takúto právomoc aj vo veciach trestného súdnictva a policajnej spolupráce. Uvedený Bruselský dohovor bol prevzatý do nariadenia Rady č. 44/2001 o právomoci a o uznaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach; o dva roky neskôr bolo prijaté nariadenie Rady č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušilo predtým platné nariadenie z roku Tieto dve nariadenia podstatne zjednodušili proces uznávania súdnych rozhodnutí vydaných vnútroštátnymi súdmi medzi jednotlivými členskými štátmi. Súdne rozhodnutia boli uznané v iných členských štátoch automaticky, ale ak mali byť vykonané v inom členskom štáte, muselo byť v tomto štáte vyhlásené za vykonateľné v osobitnom konaní. Dôvody, pre ktoré smel členský štát neuznať súdne rozhodnutie iného členského štátu za vykonateľné na svojom území, boli striktne vymedzené. V roku 2004 bolo prijaté nariadenie Európskeho parlamentu a rady č. 805/2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky, ktoré ide ešte ďalej v liberalizácii pohybu súdnych rozhodnutí. Niektoré druhy súdnych rozhodnutí sa podľa tohto nariadenia uznávali automaticky bez potreby osobitného konania, kde by toto rozhodnutie bolo uznané a vyhlásené za vykonateľné. Takže sa dané rozhodnutie mohlo vykonať v ktoromkoľvek členskom štáte bez ďalšieho konania; predmetom týchto súdnych rozhodnutí však museli byť nesporné nároky, teda napr. rozsudok, v ktorom dlžník uznal svoj dlh alebo uznesenie, ktorým sa schválil zmier medzi účastníkmi konania alebo rozsudok pre zmeškanie, ak sa dlžník nezúčastnil bez ospravedlnenia na súdnom pojednávaní a pod. Zatiaľ vrcholom liberalizácie sú nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1896/2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze a nariadenie Európskeho 136

137 parlamentu a Rady č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Tieto dve nariadenia upravujú konanie pred vnútroštátnym súdom jednotne pre všetky členské štáty EÚ a výsledkom je tzv. európske súdne rozhodnutie, ktoré je vykonateľné v ktoromkoľvek členskom štáte bez ďalšieho konania. Tieto nariadenia možno považovať za prvý krok k vytvoreniu jednotného európskeho civilného súdneho poriadku. Najnovším nariadením v tejto oblasti je nariadenie Rady č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, ktorým sa uľahčuje proces vymáhania výživného z cudziny. Okrem toho boli prijaté postupy na zjednodušenie a najmä urýchlenie konkurzných konaní, ak má úpadca majetok na území viacerých členských štátov (nariadenie Rady č. 1346/2000 o konkurznom konaní). Súdna spolupráca v trestných veciach je zatiaľ iba vo svojich začiatkov, keďže túto novú právomoc získala Rada a Európsky parlament až koncom roka Zatiaľ boli prijaté v tejto oblasti smernice, napr. smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/99/EÚ o európskom ochrannom príkaze, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania. Tieto smernice, nakoľko vyžadujú implementáciu do vnútroštátnych zákonov členských štátov, sa spravidla premietli do trestných zákonov členských štátov. Členské štáty spolupracujú medzi sebou v tejto oblasti prostredníctvom justičných sietí a to Európskej justičnej siete v občianskych a obchodných veciach < a Európskej justičnej siete < označovanej ako Eurojust, ktorá sa zameriava na oblasť trestného práva. Lisabonská zmluva umožňuje Rade EÚ vytvoriť z Eurojustu európsku prokuratúru, ktorej úlohou by bolo riešiť trestné veci v oblasti poškodzovania finančných záujmov EÚ (napr. sprenevera peňažných prostriedkov poskytnutých na účely realizácie konkrétneho projektu). 2.7 OCHRANA SPOTREBITEĽA V EÚ Európska únia je medzinárodná organizácia vybudovaná na báze ekonomickej integrácie s cieľom vytvoriť vnútorný trh na území členských štátov, v ktorom by bol zabezpečený voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu. Na to je potrebné vytvárať podmienky pre fungovanie hospodárskej súťaže, ktorá núti podnikateľov neustále zvyšovať svoju konkurencieschopnosť na trhu, a to znižovaním výrobných nákladov a zvyšovaním kvantity, ale najmä kvality výrobkov a služieb. Tvrdý konkurenčný boj však zvádza podnikateľov uchyľovať sa k rôznym nekalým praktikám na trhu, a to najmä voči tým, u ktorých očakávajú menej skúseností, vedomostí a informácií o situácii na trhu, teda voči spotrebiteľom. Spotrebitelia nakupujú výrobky a služby pre svoju vlastnú potrebu, príp. potrebu členov 137

138 svojej domácnosti. Ich cieľom nie je ďalej tieto výrobky predávať alebo inak využívať vo svojej podnikateľskej alebo profesijnej činnosti. Aby sa takéto nekalé praktiky podnikateľov na trhu nevyskytovali, stala sa ochrana spotrebiteľa jedným z cieľov EÚ na vnútornom trhu. Navyše čl. 38 Charty základných práv EÚ zaradil ochranu spotrebiteľa k základným právam EÚ. Podľa neho majú totiž politiky EÚ zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Zmluva o fungovaní EÚ zveruje v čl. 169 európskemu zákonodarcovi právomoc prijímať riadnym legislatívnym postupom právne akty v oblasti ochrany spotrebiteľa. Tieto právne akty majú väčšinou podobu smerníc, ktoré sa implementujú do vnútroštátneho práva členských štátov; teda je na členských štátoch, ako zabezpečia dosiahnutie cieľov určených v smernici v oblasti ochrany spotrebiteľa. Základnou myšlienkou právnej ochrany spotrebiteľov je zabezpečiť, aby spotrebitelia mali v každom členskom štáte EÚ zaručené rovnaké práva Základné práva spotrebiteľa v EÚ Rovnaké ceny pre domácich spotrebiteľov ako aj pre zahraničných spotrebiteľov; výnimku predstavujú iba cenovo odôvodnené rozdiely. Dvojročná záručná lehota na tovary a služby, v rámci ktorej môže spotrebiteľ požadovať výmenu alebo opravu tovaru a ak to nie je možné, smie žiadať o zľavu z ceny (ak sa tovar dá napriek tomu užívať) alebo o vrátenie kúpnej ceny (ak sa tovar pre vadu nedá užívať); v prípade kúpy opotrebovaného tovaru, záručná lehota by nemala byť kratšia ako jeden rok; záručná lehota začína plynúť dňom kúpy tovaru. Povinnosť zaplatiť DPH iba raz a to v krajine, kde spotrebiteľ tovar alebo službu nakupuje; výnimku predstavujú dopravné prostriedky (napr. automobil, loď, lietadlo). Napr. pri kúpe nového auta sa platí DPH v krajine, kde je auto prihlásené do evidencie; platí to však iba pre nové autá, t.j. autá, ktoré nemajú najazdených viac ako 6000 km alebo ktoré nie sú staršie ako 6 mesiacov. Pri nakupovaní na diaľku, t.j. prostredníctvom internetu, katalógov, telefonickom alebo telefaxovom objednávaní tovarov alebo služieb, má spotrebiteľ právo aj bez udania dôvodu do siedmich pracovných dní odstúpiť od zmluvy. Táto lehota začína plynúť odo dňa prevzatia tovaru alebo od uzavretia zmluvy o poskytnutí služby; 138

139 predávajúci je povinný vrátiť peniaze do 30 dní od uplatnenia práva odstúpiť od zmluvy. Toto právo sa nevzťahuje na všetky tovary a služby, napr. na cestovné lístky, jedlá a nápoje, časopisy. Internetové obchody nemôžu odmietnuť predaj tovaru alebo služieb spotrebiteľovi len z dôvodu, že pochádza z iného členského štátu. Nekalé podmienky v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi sú neplatné. Takéto podmienky zvyknú byť v zmluvách uvádzané menším písmom, príp. až ťažko čitateľným písmom, napr. neprimerane vysoké úroky z omeškania, zákaz spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy. Práva spotrebiteľov sú garantované aj počas dovolenky zabezpečovanej cestovnou kanceláriou. Ak sa cestovná kancelária dostane do konkurzu počas dovolenky spotrebiteľa, je povinná zabezpečiť dopravu spotrebiteľa domov. Ak dovolenka nezodpovedá tomu, čo cestovná kancelária sľubovala v katalógu, musí ponúknuť spotrebiteľovi náhradu Ochrana spotrebiteľských práv v EÚ Ak má spotrebiteľ dôverovať vnútornému trhu EÚ nielen na území svojho štátu, ale ktorejkoľvek členskej krajiny, je nevyhnutné zabezpečiť účinnú ochranu jeho práv, ktoré mu právo EÚ garantuje. Pri presadzovaní týchto práv pomáhajú spotrebiteľom európske spotrebiteľské centrá vybudované po celej Európske únii. Ich úlohou je poskytovať poradenstvo spotrebiteľom o ich právach v EÚ a pomoc pri riešení spotrebiteľských sporov. Na Slovensku túto úlohu plní: Európske spotrebiteľské centrum v SR Mierová Bratislava 212 Slovenská republika Tel.: 02/ Fax: 02/ info@esc-sr.sk webová stránka: 139

140 3 FINANČNÁ INTEGRÁCIA A EURO Cieľom kapitoly je poukázať na finančnú integráciu v Európskej únii s dôrazom na zavedenie eura. Kapitola je rozdelená na štyri logicky na seba nadväzujúce oblasti. Po preštudovaní čitateľ získa ucelené informácie o vytváraní hospodárskej a menovej únie, Európskej centrálnej banke a jej nástrojoch a bude vedieť kriticky posúdiť prínosy a náklady členstva v eurozóne. Finančná a následná dlhová kríza spomalila integračné procesy v Európe, avšak vynútila si vznik nových regulatórnych a dohliadacích inštitúcií a užšiu spoluprácu v oblasti finančnej stability. Posledná časť kapitoly sa venuje dlhovej kríze a protikrízovým opatreniam na obnovenie dôvery vo finančný systém. 3.1 HISTORICKÉ KROKY VEDÚCE K HOSPODÁRSKEJ A MENOVEJ ÚNII V júni 1988 Európska rada, ktorá je zložená z najvyšších predstaviteľov jednotlivých členských štátov a vlád, potvrdila cieľ postupného vytvorenia Hospodárskej a menovej únie (HMÚ) a poverila výbor vedený vtedajším predsedom Európskej komisie Jacquom Delorsom preskúmať a navrhnúť konkrétne kroky, ktoré by k takejto Únii viedli. Delorsova správa navrhovala, aby sa hospodárska a menová únia dosiahla v troch samostatných etapách: v prvej sa mali liberalizovať kapitálové pohyby v rámci EÚ a zblížiť menové politiky jednotlivých štátov; v druhej sa na úrovni únie mala vytvoriť autorita na kontrolu jednotlivých menových pohybov a mali sa tiež zaviesť opatrenia na postupné zbližovanie jednotlivých národných mien; v tretej etape sa mali neodvolateľne fixovať výmenné kurzy medzi menami zúčastnených štátov a vykonávanie menovej politiky sa malo preniesť na úroveň Európskej únie Tri etapy budovania HMÚ: Prvá etapa zrušenie obmedzení pohybu kapitálu v EÚ 1. júl december 1993 Na základe Delorsovej správy Európska rada v júni 1989 rozhodla, že prvá etapa budovania hospodárskej a menovej únie sa začne 1. júla 1990, t.j. v čase, keď došlo k zrušeniu prakticky všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi. V tom čase Výbor guvernérov centrálnych bánk členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorý mal v oblasti menovej spolupráce čoraz významnejšie postavenie, dostal nové úlohy. Patrilo k nim najmä poskytovanie poradenských služieb členským štátom v oblasti menovej integrácie a podpora spolupráce v tejto oblasti s cieľom dosiahnutia cenovej stability. Na realizáciu druhej a tretej etapy bolo potrebné novelizovať Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímsku zmluvu) tak, aby sa vytvorila požadovaná inštitucionálna štruktúra. Bola zvolaná medzivládna konferencia o HMÚ, ktorá sa konala 140

141 v roku 1991 súčasne s medzivládnou konferenciou o politickej únii. Zmluva o Európskej únii bola podpísaná vo februári 1992 v Maastrichte (z toho dôvodu je často označovaná aj ako Maastrichtská zmluva) a do platnosti vstúpila dňa 1.novembra Podpísalo ju dvanásť členských štátov. Súčasťou zmluvy je 17 Protokolov a 33 Deklarácií. Zmluva tvorila jednotný právny rámec pre tri Európske spoločenstvá. Zmluva obsahuje články venujúce sa hospodárskej a menovej únii zahrňujúcej aj spoločnú menu, občianstvu únie a práv občanov, posilneniu postavenia Európskeho parlamentu a postaveniu EÚ vo svete Tri etapy budovania HMÚ: Druhá etapa zriadenie Európskeho menového inštitútu a Európskej centrálnej banky 1. január december 1998 Zriadenie Európskeho menového inštitútu (EMI) dňa 1. januára 1994 znamenalo začiatok druhej etapy HMÚ. Dočasná existencia EMI bola i zrkadlom stavu menovej integrácie v európskom spoločenstve: EMI nezodpovedal za výkon menovej politiky v Európskej únii táto zostala doménou domácich orgánov a ani nemal kompetencie na výkon devízových intervencií. Dvoma hlavnými úlohami EMI bolo posilniť spoluprácu medzi centrálnymi bankami v oblasti menovej politiky a urobiť prípravy potrebné na to, aby sa v tretej etape mohol zriadiť Európsky systém centrálnych bánk (ESCB), aby sa vykonávala jednotná menová politika a vytvorila jednotná mena. Na dosiahnutie týchto cieľov EMI poskytoval fórum pre konzultácie a výmenu názorov a informácií o menovo-politických otázkach a vytvoril regulačný, organizačný a logistický rámec potrebný na výkon úloh ESCB v tretej etape. V decembri 1995 Európska rada schválila názov európskej menovej jednotky "euro", ktorá sa zaviedla na začiatku tretej etapy 1. januára Súčasne dostal EMI za úlohu vykonať prípravné práce v oblasti budúcich menových a kurzových vzťahov medzi eurozónou a ostatnými krajinami EÚ. V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade správu, ktorá sa stala základom rezolúcie Európskej rady z júna 1997 o zásadách a základných prvkoch nového mechanizmu výmenných kurzov (ERM II). V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade a následne i verejnosti vybranú sériu návrhov eurobankoviek, ktorá sa mala uviesť do obehu 1. januára Na doplnenie a spresnenie ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vo vzťahu k HMÚ prijala Európska rada v júni 1997 Pakt stability a rastu. Tento pakt tvoria dve nariadenia, ktorých cieľom je zaistiť v HMÚ rozpočtovú disciplínu. Dňa 2. mája 1998 Európska rada jednomyseľne rozhodla, že 11 členských štátov (Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko) spĺňa podmienky pre prijatie jednotnej meny k 1. januáru 1999, a preto sa zúčastní tretej etapy HMÚ. Súčasne sa ministri financií členských štátov prijímajúcich jednotnú menu spolu s guvernérmi ich národných centrálnych bánk, 141

142 Európskou komisiou a EMI dohodli, že v tom čase platné bilaterálne výmenné kurzy mien účastníckych členských štátov (hodnota stred) sa použijú na stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov voči euru. S platnosťou od 1. júna 1998 sa vlády jedenástich členských krajín dohodli na zložení Výkonnej rady Európskej centrálnej banky (ECB), čo fakticky znamenalo zriadenie ECB a ukončenie úlohy EMI. ECB a národné centrálne banky účastníckych členských štátov spolu vytvorili Eurosystém, ktorý v tretej etape HMÚ určuje a definuje jednotnú menovú politiku Tri etapy budovania HMÚ: Tretia etapa stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov od 1. januára 1999 Na začiatku roka 1999 nahradila jednotná mena euro národné meny v bezhotovostnom platobnom styku. V hotovostnom styku sa naďalej platilo národnými bankovkami a mincami. Od 1. januára 2002 sa fyzicky zaviedli eurové bankovky a mince ako zákonné platidlo v dvanástich členských štátoch EÚ. Prechod na euro znamenal menovú konverziu, nie menovú reformu, t.j. reálna hodnota peňazí zostala nezmenená. Menovú politiku Európskej únie určuje Európska centrálna banka, ktorá je prakticky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie cenovej stability. Menová únia znamená, že zúčastnené členské štáty uskutočňujú spoločnú menovú politiku a národné meny nahradili spoločnou menou. V súčasnosti do eurozóny patrí 17 krajín, menu euro zatiaľ nezaviedli Dánsko, Veľká Británia, Švédsko, Poľsko, Maďarsko, Česká republika, Litva, Lotyšsko, Rumunsko a Bulharsko (Schéma 3.1). K zavedeniu spoločnej meny sú všetky nové členské krajiny legislatívne zaviazané Prístupovou zmluvou, disponujú len tzv. Derogáciou, t.j. výnimkou z členstva v HMÚ. Predpokladom zavedenia jednotnej meny je splnenie konvergenčných ("maastrichtských") kritérií. Pokrok jednotlivých členských štátov pri prípravách je monitorovaný v dvojročných intervaloch Európskou komisiou a Európskou centrálnou bankou na základe pravidelných konvergenčných správ. V prípade splnenia podmienok rozhodne Rada EÚ na návrh Európskej komisie, ktoré členské štáty spĺňajú predpoklady na zavedenie eura a následne zruší ich derogáciu. Rada EÚ tiež rozhodne, k akému dátumu sa členský štát pripojí do eurozóny a takisto fixuje výmenný kurz medzi národnou menou a eurom. V deň prijatia eura sa euro stane zákonným platidlom a národná mena krajiny po krátkom období duálneho obehu stratí platnosť. Právomoc vykonávať nezávislú menovú politiku prejde na ECB. Od začiatku tretej etapy HMÚ bol v rámci Európskeho menového systému (EMS) nahradený pôvodný kurzový mechanizmus novým mechanizmom ERM II, v ktorom sú meny členských štátov EÚ mimo eurozóny viazané na euro so štandardným fluktuačným pásmom +/-15%. Účasť v novom kurzovom mechanizme je dobrovoľná, i keď sa predpokladalo, že v rámci 142

143 tretej etapy HMÚ všetky krajiny EÚ vstúpia do ERM II. Zmluva o EÚ totiž stanovuje povinnosť dodržiavať fluktuačné pásmo kurzového mechanizmu bez značného napätia aspoň počas dvoch rokov pred vstupom do oblasti spoločnej meny, čo prakticky znamená predchádzajúcu dvojročnú účasť v ERM II. Členom ERM II je v súčasnosti Dánsko, Litva, Lotyšsko. Obrázok 3.1 Hospodárska a menová únia Zdroj: ECB, EURÓPSKA CENTRÁLNA BANKA Postavenie ECB Európska centrálna banka od 1. januára 1999 zodpovedá za výkon menovej politiky v eurozóne druhej najväčšej ekonomike na svete po Spojených štátoch. Podmienkou vstupu do eurozóny pre všetkých sedemnásť krajín bolo splnenie konvergenčných (maastrichtských) kritérií. (Tabuľky 3.1 a 3.2) Rovnaká podmienka platí aj pre ďalšie členské štáty EÚ, ktoré sa na prijatie eura ešte len pripravujú. Konvergenčné kritériá stanovujú hospodárske a právne predpoklady úspešnej účasti v Hospodárskej a menovej únii. Konvergencia v oblasti legislatívy si vyžaduje, aby domáce právne predpisy boli v súlade so Štatútom ECB a ďalšími pravidlami Spoločenstva v menovej oblasti. Ide najmä o nezávislosť 143

144 centrálnej banky, zákaz priameho financovania štátu centrálnou bankou, alebo definíciu cieľa menovej politiky (cenová stabilita). Hospodárske kritériá sú definované v Tabuľke 3.1. Tabuľka 3.1 Plnenie konvergenčných kritérií pred vstupom SR do eurozóny Kritérium Marec 2008 Referenčná hodnota Stav plnenia Inflácia (priemer, %) Úrokové miery (%) Verejný dlh (% HDP) Verejný deficit (% HDP) priemer 3 krajín EÚ s najlepšou (najnižšou) infláciou + 1.5% rezerva priemer 3 krajín s najlepšou infláciou, 10-ročné vládne dlhopisy + 2% rezerva 29.4* 60.0 menej ako 60% HDP 2.2* 3.0 menej ako 3% HDP Stabilita kurzu ERM II od Novembra 2005 Poznámka: * roky v ERM II, bez devalvácie, bez napätí Zdroj: Eurostat, MF SR, NBS, 2009 Inflačné kritérium si vyžaduje, aby krajina mala 12-mesačný priemer inflácie nižší ako referenčná hodnota, ktorá sa určí ako priemer troch krajín EÚ s najnižšou infláciou plus 1,5%. Splnením inflačného kritéria krajina preukáže, že dokáže fungovať v prostredí cenovej stability. Druhé kritérium úrokové je testom dôvery trhov v dlhodobú perspektívu krajiny. Ak sú úrokové sadzby na 10-ročné vládne dlhopisy nižšie ako referenčná hodnota, dá sa predpokladať, že krajina má dlhodobú perspektívu stability a nízkej inflácie. Referenčná hodnota pre úrokové kritérium sa určí podľa výsledkov tých istých krajín ako pri inflačnom kritériu, ku ktorých priemeru sa pripočíta rezerva 2%. Pravdepodobne najdôležitejším kritériom je fiškálne, ktoré je formálne definované dodržiavaním Paktu stability a rastu t.j. krajina nesmie mať nadmerný deficit (nad 3% HDP) a nemala by mať dlh nad 60% HDP. Vyšší dlh sa však toleruje, ak má klesajúcu tendenciu. Fiškálne kritérium je jediné, ktoré krajina musí plniť aj po zavedení eura pravidlá Paktu stability a rastu platia pre krajiny eurozóny dokonca ešte dôraznejšie než pre ostatných členov EÚ. Cieľom Paktu je zabrániť nadmernému zadlžovaniu krajín, ktoré by mohli na jednej strane ohroziť nezávislosť centrálnej banky a jej inflačný cieľ 15 a na druhej strane by mohli zhoršiť 15 Nadmerný dlh jednej alebo viacerých krajín menovej únie môže viesť k tlakom na centrálnu banku, aby zvýšila infláciu, čo by vláde pomohlo umoriť svoj dlh keďže nečakaná inflácia presúva bohatstvo od veriteľov smerom k dlžníkom (viac v Boxe 3.1). Nadmerné deficity môžu tiež ohroziť cenovú stabilitu cez nečakané dopytové tlaky. 144

145 podmienky financovania podnikov a domácností v celej menovej únii. Posledným maastrichtským kritériom je kurzová stabilita, ktorú krajina preukáže aspoň dvojročným členstvom v mechanizme výmenných kurzov ERM II bez toho, aby musela devalvovať centrálnu paritu alebo aby musela mena čeliť výrazným tlakom. Členstvo v ERM II je vlastne určitým testom či krajina dokáže fungovať so stabilným výmenným kurzom, keďže členstvo v menovej únii je vlastne najpevnejším možným zafixovaním kurzu. Tabuľka 3.2 Simulácia maastrichtských kritérií Inflácia (%) Deficit verejnej správy (% HDP) Dlh verejnej správy (% HDP) Úroky (%) Kurz (%, ERM) Krajina Máj Rakúsko 2,4 2,0-3,0-1,9 74,2 74,3 3,0 euro Belgicko 2,9 1,8-3,0-3,3 100,5 100,8 4,0 euro Cyprus 3,4 2,5-3,4-2,5 76,5 78,1 6,8 euro Estónsko 3,9 3,4-2,4-1,3 10,4 11,7 - euro Fínsko 3,0 2,5-0,7-0,4 50,5 51,7 2,5 euro Francúzsko 2,1 1,9-4,5-4,2 90,5 92,5 3,1 euro Nemecko 2,3 1,8-0,9-0,7 82,2 80,7 2,0 euro Grécko -0,5-0,3-7,3-8,4 160,6 168,0 20,5 euro Írsko 1,7 1,2-8,3-7,5 116,1 120,2 8,6 euro Taliansko 3,2 2,3-2,0-1,1 123,5 121,8 5,8 euro Luxembursko 3,0 2,0-1,8-2,2 20,3 21,6 2,3 euro Malta 2,0 2,2-2,6-2,9 74,8 75,2 4,3 euro Holandsko 2,5 1,8-4,4-4,6 70,1 73,0 2,5 euro Portugalsko 3,0 1,1-4,7-3,1 113,9 117,1 12,1 euro Slovensko 2,9 1,9-4,7-4,9 49,7 53,5 4,7 euro Slovinsko 2,2 1,7-4,3-3,8 54,7 58,1 5,5 euro Španielsko 1,9 1,1-6,4-6,3 80,9 87,0 5,5 euro Referenčná hodnota 3,1 2,6 3,0 3,0 60,0 60,0 5,7 ± 15 % Poznámka: Zelenou farbu sú vyznačené hodnoty v súlade s plnením daného kritéria. *výnos neindexovaných dlhopisov so zostatkovou hodnotou približne 10 rokov Zdroj: Eurostat, Európska komisia, Centrálne banky a ministerstvá financií kandidátskych krajín, prepočty NBS,

146 Právnym základom jednotnej menovej politiky je Zmluva o založení Európskeho spoločenstva a Štatút Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky. Na základe tohto štatútu bola k 1. júnu 1998 založená ECB a Európsky systém centrálnych bánk. ECB je jadrom Eurosystému a ESCB. ECB a národné centrálne banky spoločne vykonávajú zverené úlohy. ECB má právnu subjektivitu podľa medzinárodného verejného práva. Základné imanie ECB pochádza od národných centrálnych bánk všetkých členských štátov EÚ. Podiely národných centrálnych bánk na základnom imaní sa určujú na základe kľúča, ktorý vychádza z podielu jednotlivých krajín na celkovom počte obyvateľov a hrubom domácom produkte EÚ (Obrázok 3.2). Tieto dva faktory majú rovnakú váhu. ECB podiely upravuje každých päť rokov a vždy pri vstupe novej členskej krajiny do EÚ. Obrázok 3.2 Príspevok národných centrálnych bánk k základnému imaniu ECB Zdroj: ECB, Szovics Šuster, Európsky systém centrálnych bánk ESCB pozostáva z ECB a národných centrálnych bánk všetkých členských štátov EÚ bez ohľadu na to či prijali, alebo neprijali euro. Úlohy Úlohy ESCB a Eurosystému sú zakotvené v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva. Sú stanovené v Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky v protokole, ktorý je prílohou zmluvy. 146

147 Ciele Hlavným cieľom ECB je udržať cenovú stabilitu. Cenovú stabilitu definovala ECB ako medziročný nárast harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien (HICP) eurozóny nižší ako 2% v strednodobom horizonte. Okrem cenovej stability ESCB podporuje aj všeobecné hospodárske politiky v Spoločenstve so zámerom prispieť k dosiahnutiu cieľov Spoločenstva. Cieľom Únie je vysoká úroveň zamestnanosti, udržateľný a neinflačný rast. Obrázok inflácia jadrová inflácia Vývoj inflácie v eurozóne Zdroj: NBS, 2012 Box 3.1 Cenová stabilita Cieľ cenovej stability sa vzťahuje na celkovú hladinu cien v hospodárstve a predpokladá udržiavanie prostredia bez dlhších období inflácie či deflácie. Cenová stabilita rôznymi spôsobmi prispieva k dosahovaniu vysokej úrovne hospodárskej aktivity a zamestnanosti: V prostredí cenovej stability ľudia ľahšie rozoznávajú zmeny relatívnych cien, pretože takéto zmeny nie sú spôsobené kolísaním celkovej úrovne cien. Vďaka tomu môžu firmy a spotrebitelia pri rozhodovaní o spotrebe a investíciách postupovať rozvážnejšie, a to zasa umožňuje trhu efektívnejšie umiestňovať zdroje. Cenová stabilita teda umožňuje trhu umiestňovať zdroje tam, kde je ich využitie najproduktívnejšie, čím zvyšuje produkčný potenciál hospodárstva. Ak investori vedia, že ceny budú v budúcnosti stabilné, nebudú požadovať prémiu za inflačné riziko ako kompenzáciu za riziká spojené s držbou nominálnych aktív počas dlhšieho časového obdobia. Znižovaním rizikových prémií v reálnej úrokovej miere môže menová politika prispievať k alokačnej efektívnosti kapitálového trhu a tým stimuluje investície, čo zasa prispieva k hospodárskemu blahobytu. 147

148 Vďaka dôveryhodnému udržiavaniu cenovej stability je tiež menej pravdepodobné, že sa budú jednotlivci a firmy namiesto produktívneho využívania zdrojov zabezpečovať pred infláciou. V prostredí s vysokou infláciou existuje napríklad tendencia vytvárať si zásoby tovarov, pretože tie si za takýchto okolností uchovávajú svoju hodnotu lepšie ako peniaze alebo niektoré ďalšie finančné aktíva. Vytváranie zásob tovarov však nie je efektívnym investičným rozhodnutím a teda brzdí hospodársky rast. Daňové systémy a systémy sociálneho zabezpečenia môžu byť zdrojom nepriaznivých stimulov, ktoré narúšajú ekonomické správanie. Vo väčšine prípadov je príčinou týchto vplyvov inflácia alebo deflácia. Cenová stabilita eliminuje reálne ekonomické náklady spojené s nepriaznivými účinkami daňových systémov a systémov sociálneho zabezpečenia vyvolanými infláciou. Udržiavanie sociálnej súdržnosti a stability: prostredie so stabilnými cenami pomáha udržiavať sociálnu súdržnosť a stabilitu, pretože cenová stabilita zabraňuje neprimeranému a náhodnému prerozdeľovaniu bohatstva a príjmov, ku ktorému dochádza v prostredí inflácie i deflácie. Niekoľko scenárov z 20. storočia svedčí o tom, že vysoké miery inflácie alebo deflácie majú tendenciu viesť k sociálnej a politickej nestabilite. Cenová stabilita tiež prispieva k finančnej stabilite, pretože eliminuje deformácie trhu a neistoty vyplývajúce z nestabilných cien. Cenová stabilita napríklad znižuje rizikové prémie zahrnuté do úrokových mier, pretože neistota budúcej inflácie je nižšia. Základné úlohy Eurosystému Článok 105 odsek 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva stanovuje tieto základné úlohy: definovať a vykonávať menovú politiku eurozóny; vykonávať devízové operácie; viesť a spravovať oficiálne devízové rezervy krajín eurozóny (správa portfólií); podporovať plynulé fungovanie platobných systémov. Proces, ktorým menovopolitické rozhodnutia ovplyvňujú hospodárstvo ako celok a predovšetkým cenovú hladinu je transmisný mechanizmus. (Obrázok 3.4) Jeho charakteristickým znakom sú dlhé, premenlivé a neisté časové oneskorenia. Predpovedať presné účinky opatrení menovej politiky na hospodárstvo a cenovú hladinu je preto náročné. 148

149 Obrázok 3.4 Transmisný mechanizmus Zdroj: ECB, 2012 Centrálna banka poskytovaním finančných prostriedkov bankovému systému mení úrokové miery. Vzhľadom na svoj monopol na emisiu peňazí centrálna banka dokáže usmerňovať krátkodobé úrokové miery. Zmeny oficiálnych úrokových sadzieb: priamo ovplyvňujú úrokové miery v bankách a na peňažnom trhu a nepriamo ovplyvňujú úverové a vkladové úrokové sadzby, ktoré banky ponúkajú svojim klientom; ovplyvňujú očakávania, pričom očakávania budúcich zmien oficiálnych úrokových sadzieb ovplyvňujú strednodobé a dlhodobé úrokové miery; ovplyvňujú ceny aktív (napr. akcií) a výmenný kurz. Zmeny výmenného kurzu môžu mať priamy vplyv na infláciu, napr. zvýšením cien dovážaného tovaru; ovplyvňujú rozhodovanie domácností a podnikov v otázkach úspor a investícií. Vyššie úrokové miery majú napríklad sklon znižovať dopyt po úveroch; 149

150 ovplyvňujú ponuku úverov. Vyššie úrokové miery môžu napríklad dlžníkom sťažiť splácanie úverov. Banky môžu obmedziť objem pôžičiek domácnostiam a podnikom a ovplyvniť tak spotrebu i investičnú aktivitu; vedú k zmenám agregátneho dopytu a cien. Zmeny v oblasti spotreby a investičnej aktivity vedú k zmenám domáceho dopytu po tovare a službách vo vzťahu k domácej ponuke. Ak dopyt prevyšuje ponuku, je pravdepodobnosť tlaku na rast cien; ovplyvňujú ponuku bankových úverov. Zmeny oficiálnych úrokových sadzieb sa môžu prejaviť na marginálnych nákladoch bánk na získanie finančných prostriedkov z rôznych externých zdrojov, v závislosti od výšky vlastných zdrojov banky, resp. na získanie bankového kapitálu. ECB prispieva k finančnej integrácii štyrmi spôsobmi: 1. poskytuje poradenstvo v otázkach právneho a regulačného rámca finančného systému a priamej tvorby pravidiel; 2. pôsobí ako katalyzátor v rámci aktivít súkromného sektora: ECB spolu s Európskou komisiou pomáha bankám zavádzať Jednotnú oblasť platieb v eurách (SEPA). Cieľom SEPA je zabezpečiť, aby cezhraničné bezhotovostné platby v Európe boli rovnako rýchle, lacné a bezpečné, ako dnešné vnútroštátne platby. Na dosiahnutie tohto cieľa musí bankový systém prekonať rôzne technické, právne a trhové prekážky, ktoré pochádzajú ešte z čias pred zavedením jednotnej meny; 3. zvyšuje mieru informovanosti monitorovaním stavu finančnej integrácie v Európe: ECB na základe rozsiahleho súboru štatistických údajov zverejňuje ročnú správu o finančnej integrácii v Európe; 4. poskytuje služby centrálnej banky, ako je platobný systém TARGET2 a budúci systém TARGET2-Securities, ktoré podporujú finančnú integráciu v Európe. TARGET je eurový platobný systém prevádzkovaný centrálnymi bankami eurozóny. Tento platobný systém sa skladá z národných platobných systémov krajín EÚ, platobného mechanizmu ECB a spojovacieho mechanizmu, ktorý jednotlivé systémy prepojuje v jeden veľký integrovaný systém. Ten je schopný prevádzať eurové platby medzi bankami v rámci eurozóny, ako aj medzi ostatnými členskými krajinami EÚ. Do systému TARGET2 bolo priamo zapojených 976 bánk z 22 krajín Európy v roku Prostredníctvom nich má však k systému prístup oveľa väčší počet bánk, čo v konečnom dôsledku znamená, že pomocou systému TARGET2 môže platby posielať a prijímať okolo bánk na celom svete. Podobne ako platobné systémy umožňujú pohyb peňazí, existujú aj systémy na prevod cenných papierov. 150

151 Jednou z takýchto služieb bude systém TARGET2-Securities (T2S), ktorý by mal začať prevádzku v roku Cieľom tohto projektu je dosiahnuť podobnú mieru integrácie ako v systéme TARGET2, ale v oblasti cenných papierov. Systém vytvorí jednotnú technickú platformu na prevod cenných papierov a peňazí medzi kupujúcimi a predávajúcimi. T2S obmedzí technické prekážky pohybu cenných papierov v rámci Európy. Tým by mal zvýšiť mieru konkurencie a znížiť terajšie nadmerne vysoké ceny týchto služieb Nástroje ECB Na plnenie svojho hlavného cieľa udržiavať cenovú stabilitu má Eurosystém k dispozícii súbor štandardných a neštandardných (Box 3.2) menovopolitických nástrojov. Box 3.2 Neštandardné menovopolitické operácie ECB Po vzniku hlbokej finančnej krízy na jeseň 2008 prestali štandardné nástroje ECB postačovať na udržanie menovej a finančnej stability. Základná úroková sadzba klesla na historické minimum 1%, ale ECB považovala za potrebné ďalej podporiť hospodárstvo v eurozóne a dodávať finančnému sektoru likviditu. Na to využila súbor neštandardných opatrení: plné prideľovanie likvidity, rozšírenie možností kolaterálu, dlhodobé refinančné operácie, poskytovanie likvidity v cudzej mene (dolároch), priame nákupy cenných papierov. Pri štandardných menovopolitických operáciách zvykla ECB určovať, aké množstvo likvidity poskytne finančnému sektoru eurozóny. Banky, ktoré o túto likviditu súťažili, preto zvykli za zdroje ponúknuť o niečo vyššiu sadzbu než bola stanovená hlavná úroková sadzba. Od októbra 2008 však ECB začala s politikou plného prideľovania likvidity, t.j. finančné inštitúcie eurozóny môžu za hlavnú úrokovú sadzbu získať akékoľvek množstvo zdrojov, ktoré potrebujú. Na uľahčenie získavania likvidity Eurosystém rozšíril možnosti kolaterálu. Pri refinančných operáciách musia banky za požičanú likviditu vždy poskytnúť kolaterál (zálohu). ECB rozšírila spektrum spôsobilého kolaterálu kým pred finančnou krízou bolo možné využiť cenné papiere približne 140 protistrán, v súčasnosti je to vyše 2000 emitentov. Okrem využívania štandardných týždenných a dolaďovacích 3-mesačných operácií začala ECB postupne poskytovať likviditu na dlhšie obdobia. V roku 2008 ponúkla 6-mesačné dlhodobé refinančné operácie, od mája 2009 bola k dispozícii 12-mesačná. Na zmiernenie nepriaznivého vývoja na finančných trhoch 8. decembra 2011 ECB oznámila, že bankám eurozóny požičia neobmedzený objem zdrojov na 3 roky pri miernejších požiadavkách na zabezpečenie týchto pôžičiek. V dvoch takýchto si banky požičali vyše 1 bil., čo zodpovedá asi 80 percentám objemu ich dlhu splatného v rokoch 2012 až Tieto opatrenia zlepšili podmienky pre trhové financovanie sa bánk, čo sa prejavilo na silnom raste emisie bankových dlhopisov v prvom štvrťroku 2012 (vrátane nezabezpečených dlhopisov bánk z periférnych krajín eurozóny) a poklese cien krátkodobých aj dlhodobých zdrojov financovania bánk. 151

152 V spolupráci s americkou centrálnou bankou FED poskytuje ECB finančným inštitúciám eurozóny aj určité množstvo likvidity v dolároch, čím zmierňuje problémy s nesúladom aktív a pasív. Podobne ECB v spolupráci s centrálnymi bankami Dánska, Poľska a Maďarska poskytuje bankám v týchto krajinách likviditu v eurách, ktoré sú v týchto krajinách cudzou menou. Centrálne banky eurosystému tiež vo viacerých programoch priamo nakúpili vybrané cenné papiere. V júli 2009 bol vytvorený program na nákup krytých dlhopisov (CBPP Covered Bonds Purchase Program). Cieľom CBPP bolo podporiť likviditu na trhu krytých dlhopisov, keďže obchodovanie na tomto trhu sa po vzniku finančnej krízy skoro zastavilo a marže výrazne stúpli. Po rozšírení krízy na vládne dlhy niektorých krajín eurozóny vytvorila v máji 2010 ECB program na podporu obchodovania s dlhopismi týchto krajín (SMP Securities Markets Program, neskôr SMP2). Cez SMP a SMP2 podporil Eurosystém obchodovanie na trhu s gréckymi, portugalskými, talianskymi, írskymi a španielskymi dlhopismi. Automatické operácie Eurosystém ponúka aj automatické operácie, prostredníctvom ktorých dodáva a absorbuje jednodňovú likviditu. Úrokové sadzby automatických operácií obvykle predstavujú dolnú a hornú hranicu jednodňových sadzieb na peňažnom trhu. K dispozícii sú tieto druhy automatických operácií: jednodňové refinančné operácie, ktoré umožňujú zmluvným stranám (t. j. finančným inštitúciám, napr. bankám) získať od národných centrálnych bánk jednodňovú likviditu proti záruke v podobe akceptovateľných aktív; jednodňové sterilizačné operácie, ktoré zmluvným stranám umožňujú ukladať v národných centrálnych bankách jednodňové vklady. Povinné minimálne rezervy Poslednou súčasťou balíka nástrojov menovej politiky Eurosystému sú minimálne rezervy, ktoré musia úverové inštitúcie viesť na účtoch v národných centrálnych bankách. Účelom systému povinných minimálnych rezerv je stabilizovať úrokové sadzby na peňažnom trhu a vytvoriť (resp. zväčšiť) štrukturálny deficit likvidity. Ďalšie úlohy Bankovky: ECB má výlučné právo povoľovať vydávanie bankoviek v eurozóne; Štatistika: ECB za pomoci národných centrálnych bánk zbiera štatistické údaje potrebné na svoju činnosť od príslušných národných orgánov alebo priamo od hospodárskych subjektov. Finančná stabilita a dohľad: Eurosystém prispieva k bezproblémovej realizácii politiky príslušných orgánov poverených dohľadom nad obozretným podnikaním úverových inštitúcií a k stabilite finančného systému. 152

153 Medzinárodná a európska spolupráca: ECB v rámci plnenia úloh Eurosystému udržiava pracovné vzťahy s príslušnými inštitúciami, orgánmi a fórami v rámci EÚ i za hranicami EÚ Rozhodovacie orgány ECB Rada guvernérov Rada guvernérov je hlavným rozhodovacím orgánom ECB. Tvoria ju šiesti členovia Výkonnej rady a guvernéri národných centrálnych bánk sedemnástich krajín eurozóny. Prezidentom ECB je od roku 2011 Mario Draghi. Úlohy: prijímať usmernenia a rozhodnutia potrebné na zabezpečovanie plnenia úloh zverených Eurosystému; určovať menovú politiku eurozóny; patrí sem prijímanie rozhodnutí týkajúcich sa cieľov menovej politiky, základných úrokových sadzieb a tvorby menových rezerv Eurosystému, ako aj prijímanie usmernení potrebných na realizáciu týchto rozhodnutí. Rada guvernérov zvyčajne zasadá dvakrát mesačne v budove Eurotower vo Frankfurte nad Mohanom. Na svojom prvom zasadaní v mesiaci Rada guvernérov hodnotí hospodársky a menový vývoj a prijíma pravidelné mesačné rozhodnutie o menovej politike. Na druhom zasadaní prerokúva otázky týkajúce sa iných úloh a povinností ECB a Eurosystému. Zápisy z rokovaní sa síce nezverejňujú, ale rozhodnutie o menovej politike sa vždy podrobne vysvetľuje na tlačovej konferencii, ktorá sa koná hneď po každom prvom zasadaní v mesiaci. Tlačovej konferencii predsedá prezident ECB spolu s viceprezidentom. Výkonná rada Výkonnú radu tvoria prezident, viceprezident a štyria ďalší členovia. Všetkých členov vymenúva kvalifikovanou väčšinou Európska rada. Sídli vo Frankfurte nad Mohanom a riadi každodenné fungovanie ECB. Úlohy: príprava zasadaní Rady guvernérov; výkon určitých právomocí, ktoré Výkonnej rade zverila Rada guvernérov (niektoré z nich majú regulačný charakter). riadenie bežnej činnosti ECB; výkon menovej politiky eurozóny v súlade s usmerneniami a rozhodnutiami Rady guvernérov (v rámci tejto činnosti Výkonná rada dáva potrebné pokyny národným centrálnym bankám eurozóny); 153

154 Generálna rada Generálnu radu tvoria prezident ECB, viceprezident ECB a guvernéri národných centrálnych bánk 27 členských štátov EÚ. To znamená, že členmi Generálnej rady sú zástupcovia 17 krajín eurozóny a 10 krajín nepatriacich do eurozóny. Zasadaní Generálnej rady sa bez hlasovacieho práva môžu zúčastniť aj ostatní členovia Výkonnej rady ECB, prezident Rady EÚ a jeden člen Európskej komisie. Úlohy: Generálnu radu možno považovať za prechodný orgán. Plní úlohy prevzaté od Európskeho menového inštitútu, ktoré je ECB povinná vykonávať v tretej etape Hospodárskej a menovej únie, keďže euro zatiaľ neprijali všetky členské štáty EÚ. Generálna rada sa tiež podieľa na: poradenských funkciách ECB; zbere štatistických údajov; príprave výročnej správy ECB; stanovovaní potrebných pravidiel pre štandardizáciu účtovania a vykazovania operácií národných centrálnych bánk (NCB); prijímaní opatrení týkajúcich sa stanovenia kľúča na upisovanie základného imania ECB (popri opatreniach, ktoré sú uvedené v zmluve); určovaní podmienok zamestnania pre zamestnancov ECB; potrebných prípravách na stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov mien členských štátov s derogáciou voči euru. Generálna rada v súlade so Štatútom Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky zanikne po zavedení jednotnej meny vo všetkých členských štátoch EÚ Nezávislosť, transparentnosť a dôveryhodnosť ECB Nezávislosť ECB prispieva k zachovaniu cenovej stability, o čom svedčia rozsiahle teoretické analýzy i empirické dôkazy o nezávislosti centrálnych bánk. Nezávislosť ECB je zakotvená v inštitucionálnom rámci jednotnej menovej politiky (v zmluve i v štatúte). ECB, národné centrálne banky ani členovia ich rozhodovacích orgánov nemôžu vyžadovať ani prijímať pokyny od inštitúcií alebo orgánov EÚ, od vlád členských štátov EÚ ani od iných orgánov. Inštitúcie a orgány EÚ a vlády členských štátov sú povinné túto zásadu rešpektovať a nesmú sa snažiť ovplyvňovať členov rozhodovacích orgánov ECB. Finančné záležitosti ECB sa spravujú oddelene od finančných záležitostí EÚ. ECB má vlastný rozpočet. Základné imanie ECB upisujú a splácajú národné centrálne banky krajín eurozóny. 154

155 Eurosystém nesmie poskytovať úvery orgánom EÚ ani subjektom verejného sektora v jednotlivých krajinách. Táto skutočnosť Eurosystém ochraňuje pred prípadným vplyvom orgánov verejnej správy. Eurosystém je funkčne nezávislý. ECB má k dispozícii všetky nástroje a právomoci potrebné na výkon účinnej menovej politiky a je oprávnená samostatne rozhodovať o tom, kedy a ako ich použije. Transparentnosť znamená, že centrálna banka širokej verejnosti a trhom otvorene, zrozumiteľne a včas poskytuje všetky podstatné informácie o svojej stratégii, hodnoteniach, politických rozhodnutiach a postupoch. Väčšina centrálnych bánk vrátane ECB v súčasnosti považuje transparentnosť za veľmi dôležitú, a to predovšetkým v rámci menovej politiky. ECB pripisuje účinnej komunikácii s verejnosťou veľký význam. Transparentnosť umožňuje verejnosti lepšie porozumieť menovej politike ECB, čím sa menová politika stáva dôveryhodnejšou a účinnejšou. V záujme zachovania transparentnosti ECB vysvetľuje spôsob, akým chápe svoj mandát, a informuje o zámeroch svojej politiky. ECB posilňuje dôveryhodnosť tým, že má jasnú predstavu o svojom poslaní a plnení svojich úloh. Ak na verejnosti prevláda názor, že ECB je schopná a odhodlaná plniť úlohy, ktorými bola poverená, cenové očakávania sú dobre zakotvené. Veľmi dôležité sú predovšetkým pravidelné informácie centrálnej banky o hodnotení hospodárskej situácie. Užitočné je však aj poskytovanie otvorených a reálnych informácií o tom, čo je, resp. nie je možné dosiahnuť prostredníctvom menovej politiky. 3.3 ZAVEDENIE EURA V SLOVENSKEJ REPUBLIKE Ako už bolo spomenuté v prvej časti tejto kapitoly, Slovensko sa vstupom do Európskej Únie stalo aj členom Hospodárskej a menovej únie s výnimkou z povinnosti používať spoločnú menu euro. Zaviazalo sa však, že sa bude snažiť splniť všetky konvergenčné (maastrichtské) kritériá a následne zaviesť euro. Veľká väčšina slovenskej verejnosti, ako aj tvorcov hospodárskej politiky, bola presvedčená, že zavedenie eura bude pre Slovensko výhodné. Prípravy na euro sa preto začali ešte pred vstupom SR do EÚ. V júli 2003 schválila vláda Stratégiu prijatia eura v SR, podľa ktorého výhody zo zavedenia eura na Slovensku jasne prevažujú nad nevýhodami, takže Slovensko by malo do eurozóny vstúpiť čo najskôr hneď, ako bude udržateľne schopné plniť maastrichtské kritériá. V konkretizácii Stratégie v septembri 2004 už bol presne stanovený cieľový dátum prijatia eura 1. január 2009, ktorý sa, ako už dnes vieme, úspešne podarilo splniť. V novembri 2005 bola slovenská koruna zapojená do mechanizmu výmenných kurzov ERM II s centrálnou paritou 1 EUR = 38,4550 SKK. Centrálna parita bola neskôr dvakrát 155

156 revalvovaná (zhodnotená), najprv v marci 2007 na 1 EUR = 35,4424 SKK a následne v máji 2008 na 1 EUR = 30,1260 SKK. V nadväznosti na strategické a politické rozhodnutia sa začali aj praktické prípravy na výmenu meny. Národný plán zavedenia eura v SR, ktorý opisuje najdôležitejšie úlohy štátu, samospráv, Národnej banky Slovenska, bankového sektora a podnikov, bol schválený v júni Najväčšia časť príprav však prebehla v roku 2008 a začiatkom roka Právna úprava zavedenia eura Opatrenia a postupy súvisiace s prípravou na zavedenie eura na Slovensku upravuje Zákon o zavedení meny euro v Slovenskej republike. Cieľom tohto zákona bolo zabezpečiť organizovaný a plynulý postup pri výmene peňazí a prepočte všetkých cien a finančných hodnôt. Tiež sa snažil zabrániť nárastu cien v dôsledku prechodu na euro, zabezpečiť pri prechode na euro ochranu ekonomických záujmov občanov a spotrebiteľov, zachovať kontinuitu existujúcich právnych vzťahov a dosiahnuť neutralitu pri prepočtoch cien. Určil aj pravidlá duálneho zobrazovania cien, ktoré pomohli spotrebiteľom zvyknúť si na ceny v novej mene a skontrolovať správnosť prepočtov. Samotné rozhodnutie o prijatí Slovenska do eurozóny prijala Rada ES 8. júla 2008, keď skonštatovala, že SR splnila všetky konvergenčné kritériá. Slovenský konverzný kurz bol stanovený na 1 EUR = 30,1260 SKK. Obdobie duálneho hotovostného obehu bolo stanovené ako dočasné obdobie hotovostného obehu, ktoré sa začínalo dňom zavedenia eura a počas ktorého zákonným platidlom pri všetkých hotovostných platbách boli eurové bankovky a mince aj slovenské korunové bankovky a mince. Duálny obeh trval len 16 dní a skončil 16. januára Zavedenie eura bolo jedným z najväčších integračných krokov Slovenska. Je náročné vyčísliť všetky dôsledky vstupu krajiny do menovej únie na podnikovú sféru, domácnosti a verejný sektor. Náklady a riziká spojené s prijatím eura závisia od podmienok v ekonomike a uskutočňovanej hospodárskej politiky Prínosy zavedenia eura Zavedenie eura na Slovensku viedlo k úsporám niektorých nákladov alebo odstráneniu niektorých rizík, čo zvýšilo hrubý domáci produkt. Najdôležitejšou z priamych výhod je odstránenie transakčných nákladov pri eurových obchodoch. Slovensko je jednou z najotvorenejších krajín EÚ, obrat jeho zahraničného obchodu dosahuje viac ako 160 % HDP. Z toho viac ako 80 % sú obchody s európskymi krajinami platené v eurách. Podniky a obyvatelia nemusia nakupovať alebo predávať eurá pri každej finančnej transakcii, a preto dochádza k úspore v transakčných nákladoch. Zavedenie eura odstránilo významnú časť 156

157 kurzového rizika slovenských subjektov. Kurzovému riziku boli vystavené transakcie približne vo výške 10 % HDP. Zavedením eura sa mierne znížila volatilita voči ďalším dôležitým menám, najmä americkému doláru, keďže kurz eura voči doláru je historicky stabilnejší než bol kurz koruny voči doláru. Pre spotrebiteľov je priamou výhodou zo zavedenia eura podstatne ľahšia porovnateľnosť cien doma a v ostatných krajinách eurozóny. Doterajšie skúsenosti z krajín eurozóny ukazujú, že ceny sa medzi krajinami čiastočne zblížili, aj napriek tomu, že stále pretrvávajú výrazné rozdiely. Pre podniky zavedenie eura prinieslo mierne nižšie náklady kapitálu. Takéto lacnejšie financovanie by malo podporiť investície. Naopak, nedá sa očakávať významné zvýšenie zisku podnikov, pretože úroky z vkladov podnikov sa tiež znížili, hoci pravdepodobne o niečo menej ako úroky z úverov. Zavedenie eura zjednodušil prílev zahraničných investícií na Slovensko. Vstup do eurozóny výrazne zvýšil stabilitu Slovenska v očiach zahraničných investorov. Investori tiež ušetrili na transakčných nákladoch, nie sú vystavení kurzovému riziku, a to tak pri umiestnení investície, ako aj pri exporte produkcie a repatriácii ziskov. Priame zahraničné investície sú jedným z motorov zvýšenia zahraničného obchodu Náklady zavedenia eura Proti vyššie spomínaným výhodám zo zavedenia eura je potrebné postaviť nevýhody a náklady. Bezprostredne pred a po prechode na euro vznikli podnikateľským subjektom a štátu náklady na úpravu informačných systémov, výmenu meny, prepočet cien, duálne oceňovanie, vzdelávanie pracovníkov a pod. Duálne zobrazovanie cien predstavuje vyjadrenie peňažných hodnôt v korunách aj v eurách. Euro sa na Slovensku zaviedlo systémom veľkého tresku, čiže bez prechodného obdobia, ktoré by zvyšovalo rozsah príprav. Veľký tresk (big bang) je súčasné zavedenie meny euro v jeden deň naraz v hotovostnej aj bezhotovostnej forme. Krátke obdobie duálneho obehu minimalizovalo náklady obchodov. Banky pôsobiace na Slovensku prišli o časť zisku z devízových transakcií. Zánik slovenskej koruny odstránil transakčné náklady pre podniky, ale súčasne znížil výnosy z devízových operácií bánk. Za najvýznamnejšiu nevýhodu vstupu do eurozóny sa pokladá strata nezávislej menovej politiky. Nastavenie spoločnej menovej politiky Európskej centrálnej banky nemusí byť pre Slovensko vždy vyhovujúce. Národná banka Slovenska už nemôže svojimi úrokovými sadzbami reagovať na externé šoky, a tým stabilizovať cenovú hladinu a produkciu. Preto očakávame v prvých rokoch po zavedení eura mierne vyššiu variabilitu inflácie, ako aj HDP a zamestnanosti. Najčastejšou obavou obyvateľstva bolo zvýšenie cien pri ich prepočte na euro. Celkový vplyv eura na zvýšenie cien na Slovensku bol však veľmi malý, podľa Eurostatu do 0,15 %. Viac opodstatnená je obava zo zvýšenia inflácie v dlhodobejšom horizonte. V čase vstupu do 157

158 eurozóny malo Slovensko hospodársku úroveň a cenovú hladinu menej ako ¾ priemeru EÚ. Po zavedení eura, a teda trvalom zafixovaní kurzu, je jediným kanálom dobiehania cenových hladín vyššia inflácia na Slovensku. S rastom cien, resp. rastom inflácie, je úzko spojená obava o znehodnotenie reálnej hodnoty úspor alebo dôchodkov. Obrázok 3.5 Pôvodne očakávaný vplyv zavedenia eura na Slovensku Poznámka: * pre porovnateľnosť s trvalými vplyvmi boli jednorazové náklady na výmenu meny rozdelené na 5 rokov Zdroj: NBS, 2012 Eurozóna nie je ideálnym zoskupením s úplne otvoreným trhom pre všetkých členov. Sú v nej viaceré administratívne bariéry, ktoré ju obmedzujú a znižujú jej atraktívnosť. V eurozóne je prakticky slobodný pohyb tovaru a kapitálu. Jednotný trh služieb sa však zatiaľ napriek snahe viacerých európskych inštitúcií nepodarilo zaviesť. Obmedzená mobilita pracovných síl z dôvodu jazykovej a kultúrnej bariéry zhoršuje odolnosť členských krajín voči prípadným asymetrickým šokom, osobitne ak by takýto šok bol veľmi veľkého rozsahu. Administratívne bariéry a ďalšie rigidity trhov znamenajú, že eurozóna nie je úplne optimálnou menovou oblasťou. Nevýhodou súčasného usporiadania eurozóny tiež je, že pri spoločnej menovej politike existuje decentralizovaná fiškálna politika. Nedisciplinovaná fiškálna politika jedného z členov únie totiž môže uškodiť všetkým jej členom, napríklad ak by viedla k zvýšeniu úrokových sadzieb alebo pohybu kurzu. Na riešenie tohto problému bol vytvorený Pakt stability a rastu, ktorý má za úlohu zabrániť nadmerne vysokým vládnym deficitom. Účinnosť Paktu sa však ukázala byť nižšia, než bol tlak trhov na jednotlivé krajiny pred ich vstupom do eurozóny. Z dlhodobého hľadiska bude nevyhnutné podporiť fungovanie menovej únie aj užšou politickou integráciou a lepšou koordináciou hospodárskych politík. Analýzy zhrnuté vyššie ukázali, že pre Slovensko výhody zo zavedenia eura prevýšili nevýhody, ale tiež, že fungovanie eurozóny nie je úplne ideálne (Obrázok 3.5). 158

159 3.4 DLHOVÁ KRÍZA A ZMENY USPORIADANIA V EUROZÓNE Celosvetová finančná kríza, ktorá sa rozšírila v roku 2007 a naplno prepukla po páde banky Lehman Brothers v septembri 2008, výrazne zasiahla aj krajiny eurozóny. Okrem výraznej recesie hrozil v mnohých krajinách kolaps finančného sektora a vlády museli zachraňovať systémovo dôležité banky pred úpadkom. Náklady spojené so záchranou bánk, ale najmä zvýšené vládne výdavky vo väčšine krajín v súvislosti s protikrízovými politikami, viedli k výraznému rastu vládnych deficitov krajín eurozóny (Obrázok 3.6). Vysoké deficity čo znamená aj rýchly rast vládnych dlhov, spolu s pretrvávajúcou recesiou (a teda zlou perspektívou na zníženie deficitov v blízkej budúcnosti a splatenie dlhového bremena) viedli k obavám, že viaceré krajiny eurozóny nemusia byť schopné splatiť svoje dlhy. Finančné trhy začali požadovať vysoké rizikové prémie pri dlhoch niektorých juhoeurópskych krajín a úrokové sadzby na vládne dlhy rýchlo stúpli (Obrázok 3.7). Rast úrokov prispel k vnímanej neudržateľnosti dlhov, keďže takéto vysoké úrokové náklady ďalej zvyšujú dlhové bremeno. Obrázok 3.6 Verejný deficit v krajinách eurozóny Zdroj: Eurostat, vlastné výpočty, 2012 Finančná a ekonomická kríza s následnou krízou zamestnanosti, sociálnou a dlhovou krízou odhalila nedostatky v hospodárskych politikách v EÚ. Každá členská krajina a zároveň EÚ spoločne zavádzajú opatrenia na zníženie dopadov nepriaznivého vývoja a na elimináciu výskytu krízy v budúcnosti. Z tohto dôvodu vznikli aj nové inštitúcie a legislatívne akty, ktorých cieľom je posilniť dohľad nad finančným trhom a zodpovedné hospodárenie 159

160 členských štátov. Zámerom je zvýšiť spoluprácu, koordináciu, konzistentné uplatňovanie práva Únie a dôveru medzi vnútroštátnymi orgánmi dohľadu. Obrázok 3.7 Dlhodobé úrokové sadzby krajín eurozóny Zdroj: Eurostat, 2012 Pozn.: Údaje za Estónsko nie sú k dispozícii, keďže Estónska vláda nemá skoro žiadny dlh a neemitovala dlhodobé dlhopisy. Hlavným cieľom Európskeho systému finančného dohľadu (ESFS) je zabezpečiť, aby sa pravidlá, ktoré sa vzťahujú na finančný sektor, náležite uplatňovali s cieľom chrániť finančnú stabilitu a zabezpečiť dôveru vo finančný systém ako celok a dostatočnú ochranu pre užívateľov v oblasti finančných služieb. ESFS tvoria: Európsky výbor pre systémové riziká, Európsky orgán pre bankovníctvo, Európsky orgán pre cenné papiere a trhy, Európsky orgán pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov, Spoločný výbor európskych orgánov dohľadu, orgány dohľadu v členských štátoch uvedené v aktoch Únie. 160

161 3.4.1 Európsky výbor pre systémové riziká (ESRB) Európsky výbor pre systémové riziká vznikol 16. decembra 2010 so sídlom vo Frankfurte. Poslaním ESRB je prispievať k predchádzaniu alebo zmierňovaniu systémových rizík pre finančnú stabilitu v EÚ, ktoré vyplývajú z vývoja v rámci finančného systému, a to pri zohľadnení makroekonomického vývoja tak, aby sa zabránilo obdobiam rozsiahlych finančných otrasov. Úlohou ESRB je: zhromažďovať a analyzovať všetky významné informácie pre dosiahnutie svojho poslania; identifikovať systémové riziká a určovať poradie ich významnosti; vydávať varovania, ak sa takéto systémové riziká považujú za významné, a podľa potreby tieto varovania zverejňovať; vydávať odporúčania na nápravné opatrenia ako reakciu na identifikované riziká a podľa potreby tieto odporúčania zverejňovať a monitorovať ich plnenie; spolupracovať s ostatnými orgánmi ESFS, medzinárodnými a národnými inštitúciami. Plnenie úloh ESRB sa označuje aj ako makroprudenciálny dohľad nad finančným systémom v EÚ. Žiaden iný orgán v súčasnosti v EÚ neplnil túto funkciu, čo sa ukázalo ako nedostatok v existujúcom systéme dohľadu. ESRB bude analyzovať a monitorovať prepojenia medzi jednotlivými krajinami a finančnými inštitúciami, kanály pre šírenie otrasov z jedného regiónu do iného, spoločné správanie sa účastníkov trhu a spoločné vystavenia voči rizikám. Rozhodovacím orgánom ESRB je generálna rada, ktorej členmi sú prezident a viceprezident ECB, guvernéri centrálnych bánk EÚ, zástupca Európskej komisie, predseda Európskeho orgánu pre bankovníctvo (EBA), predseda Európskeho orgánu pre cenné papiere a trhy (ESMA) predseda Európskeho orgánu pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA), predseda Poradného technického výboru, predseda a podpredsedovia Poradného vedeckého výboru. Nehlasujúcimi členmi generálnej rady sú vysokí predstavitelia orgánov dohľadu nad finančným trhom členských krajín EÚ a predseda Hospodárskeho a finančného výboru Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA) Rozhodovacím orgánom ESRB je generálna rada, ktorej členmi sú prezident a viceprezident ECB, guvernéri centrálnych bánk EÚ, zástupca Európskej komisie, predseda EBA, EIOPA a ESMA, predseda Poradného technického výboru, predseda a podpredsedovia Poradného vedeckého výboru. Nehlasujúcimi členmi generálnej rady sú vysokí predstavitelia orgánov 161

162 dohľadu nad finančným trhom členských krajín EÚ a predseda Hospodárskeho a finančného výboru. Európsky orgán pre bankovníctvo vznikol 1. januára 2011 so sídlom v Londýne, ako právny nástupca Výboru európskeho bankového dohľadu (CEBS) a prevzal všetky existujúce a prebiehajúce úlohy a zodpovednosti CEBS-u. Úlohou EBA je: poskytovať stanoviská pre inštitúcie EÚ a vypracúvať usmernenia, odporúčania a návrhy regulačných a vykonávacích technických predpisov; prispievať ku konzistentnému uplatňovaniu právne záväzných aktov EÚ, najmä predchádzaním regulačnej arbitráži, zbližovaním praxe pri výkone dohľadu nad finančným trhom, zmierovaním a urovnávaním sporov medzi príslušnými orgánmi, a prijímaním opatrení okrem iného v krízových situáciách; skvalitňovať spoluprácu bankových dohľadov, delegovanie úloh, fungovanie kolégií orgánov dohľadu, organizovať vzájomné hodnotenia orgánov dohľadu; spolupracovať s ESRB, analyzovať vývoj na trhu vo svojej pôsobnosti; zvyšovať ochranu vkladateľov a investorov, posilňovať transparentnosť a zverejňovať informácie. Rozhodovacím orgánom EBA je rada orgánov dohľadu, ktorej členmi sú vysokí predstavitelia orgánov dohľadu nad úverovými inštitúciami členských krajín EÚ, nehlasujúci predseda EBA a nehlasujúci zástupcovia Európskej komisie, Európskej centrálnej banky, ESRB, EIOPA a ESMA. Predsedom EBA je Andrea Enria (Taliansko), výkonným riaditeľom Adam Farkas (Maďarsko) Európsky orgán pre cenné papiere a trhy (ESMA) Európsky orgán pre cenné papiere a trhy vznikol 1. januára 2011 so sídlom v Paríži, Francúzsko, ako právny nástupca Výboru európskych regulačných orgánov cenných papierov (CESR) a prevzal všetky existujúce a prebiehajúce úlohy a zodpovednosti CESR-u. ESMA prispieva k: zlepšeniu fungovania vnútorného trhu vrátane predovšetkým riadnej, účinnej a konzistentnej úrovne regulácie a dohľadu; zaisteniu integrity, transparentnosti, účinnosti a riadneho fungovania finančných trhov; posilneniu medzinárodnej koordinácie dohľadu; predchádzaniu regulačnej arbitráži a presadzovaniu rovnakých podmienok hospodárskej súťaže; 162

163 zabezpečeniu, aby investovanie a iné riziká podliehali náležitej regulácii a dohľadu; zvyšovaniu ochrany zákazníkov. Na základe návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o zmene a doplnení nariadenia (ES) č. 1060/2009 o ratingových agentúrach, [2009/0143(COD)] majú byť kompetencie národných orgánov dohľadu prevedené na ESMA, ktorý má prijímať základné rozhodnutia vo vzťahu k ratingovým agentúram, ako rozhodnutia o registrácii, tak aj rozhodnutia v rámci výkonu dohľadu. Rozhodovacím orgánom ESMA je rada orgánov dohľadu, ktorej členmi sú vysokí predstavitelia orgánov dohľadu nad účastníkmi finančných trhov v jednotlivých členských štátoch EÚ, nehlasujúci predseda ESMA a nehlasujúci zástupcovia Európskej komisie, Európskej centrálnej banky, ESRB, EBA a EIOPA. Predsedom ESMA je Steven Maijoor (Holandsko) Európsky orgán pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA) Európsky orgán pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov vznikol 1. januára 2011 so sídlom vo Frankfurte, Nemecko, ako právny nástupca Výboru európskych orgánov dohľadu nad poisťovníctvom a zamestnaneckými penzijnými fondmi (CEIOPS) a prevzal všetky existujúce a prebiehajúce úlohy a zodpovednosti CEIOPS-u. EIOPA prispieva k: zlepšeniu fungovania vnútorného trhu vrátane predovšetkým riadnej, účinnej a konzistentnej úrovne regulácie a dohľadu; zaisteniu integrity, transparentnosti, účinnosti a riadneho fungovania finančných trhov; posilneniu medzinárodnej koordinácie dohľadu; predchádzaniu regulačnej arbitráži a presadzovaniu rovnakých podmienok hospodárskej súťaže; zabezpečeniu, aby riziká súvisiace s poistením, zaistením a činnosťami v oblasti dôchodkového poistenia zamestnancov podliehali náležitej regulácii a dohľadu; zvyšovaniu ochrany užívateľov. Rozhodovacím orgánom EIOPA je rada orgánov dohľadu, ktorej členmi sú vysokí predstavitelia orgánov dohľadu nad finančnými inštitúciami členských krajín EÚ, nehlasujúci predseda EIOPA a nehlasujúci zástupcovia Európskej komisie, Európskej centrálnej banky, ESRB, EBA a ESMA. Predsedom EIOPA je Gabriel Bernardino (Portugalsko), výkonným riaditeľom Carlos Montalvo (Španielsko). 163

164 3.4.5 Spoločný výbor európskych orgánov dohľadu (JCESA) Spoločný výbor slúži ako fórum, na ktorom orgán pre bankovníctvo pravidelne a úzko spolupracuje a zaisťuje medzisektorovú konzistentnosť s Európskym orgánom pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov a Európskym orgánom dohľadu Európskym orgánom pre cenné papiere a trhy, najmä pokiaľ ide o: finančné konglomeráty; účtovníctvo a audit; mikroprudenciálne analýzy medzisektorového vývoja, rizík a slabých miest finančnej stability; retailové investičné produkty; opatrenia v boji proti praniu špinavých peňazí; výmenu informácií s ESRB a prehlbovanie vzťahu medzi ESRB a ESA. Spoločný výbor sa skladá z predsedov ESA. Predseda spoločného výboru je menovaný na princípe ročnej rotácie z predsedov ESA Balík šiestich legislatívnych aktov (Six Pack) Ide o súbor opatrení, ktorý sprísnil už spomínaný Pakt stability a rastu. Tvorí ho päť nariadení a jedna smernica, ktoré navrhla Európska komisia a členské štáty. Európsky parlament ich schválili v roku Reforma zavádza automatickejšie procesy využívaním reverznej kvalifikovanej väčšiny pri uvaľovaní trestov. Za klamlivé štatistické údaje o deficite a dlhu hrozí pokuta 0,2 % HDP. Viac pozornosti sa venuje aj makroekonomickým nerovnováham a štátom, ktoré ani po výzve neprijmú nápravné opatrenia bude hroziť sankcia vo výške 0,1 % HDP. Pre názornosť uvádzame niekoľko príkladov týchto právnych aktov. Nariadenie o opatreniach na presadzovanie vykonávania nápravy nadmernej makroekonomickej nerovnováhy v rámci eurozóny Nariadenie stanovuje systém sankcií v prípade nadmerných makroekonomických nerovnováh. Vzťahuje sa teda na členské štáty s eurom. Odhaľovanie makroekonomických nerovnováh je integrálnou súčasťou postupov európskeho semestra. Európska komisia vychádza z hodnotiacej tabuľky s desiatimi indikátormi, ktorými sleduje vonkajšie a vnútorné nerovnováhy a nerovnováhu v konkurencieschopnosti (napr. bilancia bežného účtu, čisté investície, miera zadlženia verejného aj súkromného sektora, nezamestnanosť, ceny nehnuteľností). 164

165 Sankcie V prípade, že Komisia odhalí významné štrukturálne problémy, dotknutá krajina sa stáva predmetom hlbšieho skúmania a dostane odporúčania, ako vzniknuté nerovnováhy riešiť. V prípade, že nebude adekvátne reagovať, Rada EÚ po odporúčaní Komisie môže začať postup pri nadmernej nerovnováhe, ktorý môže vyvrcholiť sankciou vo forme úročeného vkladu alebo pokuty vo výške 0,1 % HDP. Rozhodnutie o treste je platné, pokiaľ kvalifikovaná väčšina v Rade nebude proti jeho uvaleniu. Nariadenie o prevencii a náprave makroekonomických nerovnováh Nariadenie sa uplatňuje v rámci európskeho semestra. Zameriava sa na trendy, ktoré by mohli viesť k vzniku makroekonomického vývoja s nepriaznivým vplyvom na fungovanie jednej krajiny alebo celej EÚ. Základ tvorí mechanizmus varovania vychádzajúci z hodnotiacej tabuľky so súborom ukazovateľov, ktoré sledujú vonkajšie a vnútorné nerovnováhy a nerovnováhu v konkurencieschopnosti. Európska komisia vo svojej správe hodnotí všetky členské krajiny a identifikuje tie, ktoré vykazujú alebo čelia riziku nerovnováh. Z pohľadu vnútorných nerovnováh sa sledujú tie, ktoré vznikajú vplyvom verejného či súkromného zadlženia, vývoja na finančnom trhu, trhu s nehnuteľnosťami, úverového toku v súkromnom sektore a nezamestnanosti. Pokiaľ ide o vonkajšie nerovnováhy, berú sa do úvahy stav bežného účtu, čisté investície krajín, reálne efektívne výmenné kurzy, podiely na vývoznom trhu, zmeny vo vývoji cien a nákladov a necenová konkurencieschopnosť s ohľadom na viaceré zložky produktivity. V prípade finančného sektora sa Komisia opiera o odporúčania Európskeho výboru pre systémové riziká. V prípade odhalenia nerovnováh alebo ich hrozby Európska komisia daný štát podrobí hĺbkovému preskúmaniu. Ak potvrdí existenciu nedostatkov, Rada EÚ na základe jej odporúčania môže štátu navrhnúť nápravné kroky. Postup pri nadmernej nerovnováhe Dochádza k nemu po tom, čo Rada EÚ na základe odporúčania Komisie potvrdí existenciu nadmernej nerovnováhy a odporučí dotknutému štátu prijať nápravné opatrenia. Ten musí Rade EÚ a Komisii následne predložiť plán nápravných opatrení, ktorý Rada EÚ posúdi. Ak ho zhodnotí ako dostatočný, stanoví sa časový harmonogram na nápravu. V opačnom prípade ho krajina musí prepracovať. Dotknutý štát pritom počas implementácie nápravného plánu podlieha dohľadu Rady EÚ aj Komisie. V prípade, že krajina nie je v súlade so stanoveným plánom, alebo nereaguje adekvátne na odporúčania, postup pri nadmernej nerovnováhe môže vyvrcholiť sankciou vo forme úročeného vkladu alebo pokuty vo výške 0,1 % HDP. 165

166 Uvalenie úročeného vkladu hrozí v prípade jedného zlyhania pri plnení nápravných opatrení. Po druhom zlyhaní sa úročený vklad mení na pokutu. Sankcie rovnako hrozia aj ak krajina dvakrát za sebou nedokáže predložiť dostačujúci plán nápravných opatrení. Rozhodnutie o takomto treste je platné, pokiaľ kvalifikovaná väčšina v Rade EÚ nebude proti jeho uvaleniu. V prvej ročnej správe Mechanizmu varovania Komisia navrhla 12 členských štátov EÚ, ktorých makroekonomickú situáciu bolo potrebné hlbšie analyzovať, či sú vystavené rizikám z nerovnováh. Išlo o Belgicko, Cyprus, Fínsko, Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Slovinsko, ako aj krajiny mimo eurozóny Bulharsko, Dánsko, Maďarsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo. V hlbšej analýze však Komisia v žiadnej z týchto krajín neidentifikovala výrazné makroekonomické nerovnováhy. Analýze však neboli vystavené krajiny, ktoré už dostávajú pomoc od eurozóny a MMF, t.j. Grécko, Írsko a Portugalsko. Tieto krajiny sú z titulu záchranných politík už v režime dôkladného dohľadu. Slovensko sa nachádza v skupine krajín, ktoré boli zhodnotené vcelku pozitívne a hĺbková analýza sa v tomto roku nevyžadovala. Nariadenie o účinnom presadzovaní rozpočtového dohľadu v eurozóne Nariadenie stanovuje systém sankcií na zlepšenie presadzovania preventívnej a nápravnej časti Paktu stability a rastu. Vzťahuje sa na krajiny, ktoré majú euro. Zároveň stanovuje pokuty za zámerné alebo nedbalé skresľovanie údajov o dlhu a deficite. Sankcie v preventívnej časti Paktu stability a rastu Európska komisia každý rok v rámci európskeho semestra hodnotí programy stability. Ak nie sú v súlade so strednodobými cieľmi verejných rozpočtov, dotknutý štát dostane od exekutívy varovanie a môže vypracovať odporúčanie na prijatie nápravných opatrení. Toto rozhodnutie príjme Rada EÚ na základe hlasovania kvalifikovanou väčšinou. Ak Rada EÚ uzná, že daná krajina požadované opatrenia nevykonala, Komisia má 20 dní na odporučenie Rade EÚ, aby od dotknutého štátu žiadala uloženie úročeného vkladu na úrovni 0,2 % jeho HDP v predchádzajúcom roku. Úročenému vkladu sa daná krajina bude môcť vyhnúť len ak kvalifikovaná väčšina v Rade EÚ bude hlasovať proti jeho vymáhaniu (tzv. reverzná kvalifikovaná väčšina). Ak dotknutá krajina prijme nápravné kroky, vklad aj naakumulovaný úrok sa jej vráti. Sankcie v nápravnej časti Paktu stability a rastu Sú uvalené v prípade, že Rada EÚ potvrdí výskyt nadmerného deficitu, ktorý v danom štáte presahuje 3 % HDP. Komisia Rade EÚ do 20 dní odporučí, aby od neho požadovala neúročený vklad vo výške 0,2 % HDP v predchádzajúcom roku na účet Komisie. 166

167 Neúročenému vkladu sa krajina bude môcť aj v tomto prípade vyhnúť len, ak proti jeho vymáhaniu bude hlasovať kvalifikovaná väčšina v Rade EÚ (tzv. reverzná kvalifikovaná väčšina). Ak dotknutá krajina už vložila úročený vklad na účet Komisie v rámci sankcií týkajúcich sa preventívnej časti Paktu stability a rastu tento vklad sa stane neúročeným. Pokuta Ak však krajina nadmerný deficit neodstráni a Rada EÚ to potvrdí, Komisia má opäť 20- dňovú lehotu na to, aby Rade EÚ odporučila uloženie pokuty vo výške 0,2 % HDP dotknutého štátu v predchádzajúcom roku. Zabrániť jej môže opäť len Rada EÚ, ak hlasuje proti jej uvaleniu kvalifikovanou väčšinou. Ak už štát uložil na účet Komisie neúročený vklad, zmení sa na pokutu. Sankcie za manipulovanie štatistických údajov V prípade skresľovania údajov o deficite a dlhu, či už zámerného alebo z nedbanlivosti, môže Rada EÚ na základe odporúčania Komisie uvaliť pokutu dotknutému členskému štátu až do výšky 0,2 % HDP podľa povahy, závažnosti a trvania skresľovania dát. Rozhodnutia o pokutách môže preskúmať Súdny dvor EÚ, ktorý ich môže zrušiť, zvýšiť, či znížiť. Úroky z vkladov či pokuty sa ukladajú do EFSF, respektíve do ESM. Smernica o požiadavkách na rozpočtové rámce členských štátov Rozpočtový rámec sa vzťahuje na systémy rozpočtového účtovníctva a štatistického vykazovania, pravidlá a postupy pri vypracovávaní prognóz pre rozpočtové plánovanie, numerické fiškálne pravidlá špecifické pre jednotlivé štáty, rozpočtové postupy v jednotlivých fázach, stanovovanie priorít politiky a strednodobých rozpočtových cieľov, nezávislé monitorovanie a analýzy na zvýšenie transparentnosti rozpočtových postupov, mechanizmy a pravidlá upravujúce vzťahy medzi verejnými orgánmi vo verejnej správe. Zameriava sa na päť hlavných okruhov: 1. Účtovníctvo a štatistika Smernica zaväzuje členské štáty, aby zaviedli systémy účtovníctva verejných financií, ktoré budú úplne a dôsledne zahŕňať všetky subsektory verejnej správy. Zároveň musia zabezpečiť verejnú dostupnosť dát. 2. Prognózy Na tvorbu makroekonomických prognóz musia byť využívané čo najaktuálnejšie informácie a rozpočtové plánovanie založené na najpravdepodobnejšom makrofiškálnom scenári. Rozpočtové prognózy musia byť porovnávané 167

168 s najaktuálnejšími prognózami Komisie a prípadne ďalších nezávislých orgánov. Smernica zároveň zaväzuje exekutívu k príprave rozpočtových prognóz výdavkov Únie podľa viacročného finančného rámca, s ktorými môžu pracovať národné štáty pri príprave svojich rozpočtov. Eurostat každé tri mesiace zverejní štvrťročnú mieru dlhu a deficitu krajín. 3. Numerické fiškálne pravidlá Členské štáty musia zaviesť numerické fiškálne pravidlá, špecifické pre danú krajinu v súlade s referenčnými hodnotami o deficite (3 %) a dlhu (60 %). 4. Strednodobé rozpočtové rámce Smernica zároveň zavádza strednodobé rozpočtové rámce trvajúce minimálne tri roky. 5. Transparentnosť verejných financií a komplexný rozsah rozpočtových rámcov. Členské štáty musia zverejňovať podrobné informácie o rozpočtových postupoch vrátane napríklad problémových úverov a záväzkov vyplývajúcich z činnosti verejnoprávnych podnikov a aj ich rozsah. 3.5 EURÓPSKY MECHANIZMUS PRE STABILITU = TRVALÝ EUROVAL Európsky mechanizmus pre stabilitu (ďalej len mechanizmus ) patrí do druhej vlny balíka opatrení, cieľom ktorých je poskytnúť pomoc členskému štátu eurozóny v ťažkej finančnej situácii, a tým udržať finančnú stabilitu eurozóny ako takej. Mechanizmus je založený formou medzivládnej organizácie medzi členskými krajinami eurozóny. Mechanizmus prichádza o rok skôr než bol pôvodne plánovaný ako náhrada Európskeho nástroja finančnej stability ( EFSF ) = Dočasný euroval, ktorý bol koncipovaný len ako dočasné riešenie finančnej krízy a svoju činnosť ako subjekt poskytujúci stabilizačnú pomoc ukonči v júni Mechanizmus je založený ako medzivládna organizácia založená na základe rámcovej zmluvy. Zákon o Európskom mechanizme pre stabilitu upravuje postavenie Slovenskej republiky v rámci mechanizmu ako akcionára a je samostatnou organizáciou, napojenou na Európsku úniu prostredníctvom spolupráce s Európskou komisiou a Európskou centrálnou bankou, pričom v prípade, že tak Rada guvernérov mechanizmu rozhodne, jej predsedá predseda Euroskupiny. Mechanizmus má sídlo v Luxemburgu s možnosťou vytvoriť si kontaktný úrad aj v Bruseli. Mechanizmus požíva, podobne ako EFSF, oslobodenie od daní vo všetkých jeho členských krajinách a zároveň bude mechanizmus ako organizácia, jej personál v určenom rozsahu a jej majetok požívať imunitu. 168

169 Mechanizmus bude rozhodovať prostredníctvom Rady guvernérov, pričom guvernérmi budú ministri financií členských krajín, Správnej rady mechanizmu a generálneho riaditeľa. O poskytnutí finančnej pomoci členskému štátu, ako aj o ďalších dôležitých otázkach sa bude rozhodovať vzájomnou dohodou, pričom sa vzájomná dohoda môže dosiahnuť už pri získaní 85 % väčšiny hlasov členov mechanizmu. Každý členský štát bude môcť menovať okrem guvernéra aj jedného jeho alternáta, pričom menovania je možné okamžite odvolať. Riaditeľ a jeho alternát za členskú krajinu bude vybratý spomedzi kompetentných ľudí s adekvátnymi ekonomickými a finančnými znalosťami. Riaditeľa a jeho alternáta je rovnako možné kedykoľvek odvolať. Každodenný chod mechanizmu bude zabezpečovať generálny riaditeľ, ktorého vyberie Rada guvernérov. Generálny riaditeľ bude vedúcim pracovníkom mechanizmu ako aj konajúcim orgánom spoločnosti podpisujúcim zmluvy mechanizmu na základe rozhodnutí Správnej rady mechanizmu. Na rozdiel od EFSF bude mať do mechanizmu prístup aj nečlen eurozóny, a to dňom nadobudnutia účinnosti rozhodnutia Rady Európskej únie o zrušení výnimky z prijatia eura Štruktúra imania mechanizmu Na rozdiel od EFSF, ktorý fungoval na báze záruk za dlhopisy, ktoré boli emitované EFSF, sa do mechanizmu bude prispievať priamo, a to formou upisovania akcií na základnom imaní spoločnosti, ktoré bude predstavovať 700 mld. eur. Z toho 80 mld. eur bude vo forme akcií splatných bezprostredne a zvyšných 620 mld. eur záruk vo forme akcií splatných na vyzvanie. Na rozdiel od EFSF nebude mechanizmus používať žiadne nástroje pákového efektu na zvýšenie svojej úverovej kapacity. Slovenská republika bude musieť svoj podiel vo výške 659,2 mil. eur splatiť v piatich rovnakých splátkach, pričom prvá zo splátok vo výške 131,84 mil. eur je splatná v roku 2012, a to do 15 dní od vstupu rámcovej zmluvy do platnosti. Celková výška akcií upísaných Slovenskou republikou bude predstavovať sumu 5,768 mld. eur. Zároveň je možné realizovať zrýchlené splácanie základného imania, a to z dôvodu, aby bol zachovaný pomer splateného základného imania tak, že to bude tvoriť 15% celkovej výšky poskytnutých programových prostriedkov prijímateľským krajinám. Kvocient kľúča na určenie príspevkov do mechanizmu predstavuje pre Slovenskú republiku s dočasnou korekciou platnou do roku 2021 hodnotu V prípade, ak úroveň splateného imania klesne pod schválených 80 mld. eur absorbovaním strát spoločnosti, Správna rada mechanizmu vyzve na jeho splatenie jednoduchou väčšinou. Tento proces sa týka iba poklesu splateného imania pod úroveň schváleného zaplateného imania, ktorý by mal v prípade jeho nedoplnenia za následok stratu AAA ratingu mechanizmu. Druhou formou výzvy na úhradu upísaného imania je výzva generálneho riaditeľa. Ten vyzve na splatenie schváleného nesplateného imania, ak je to potrebné k zabráneniu omeškania mechanizmu v platení povinností voči svojim veriteľom. Členovia 169

170 mechanizmu sú takúto výzvu na úhradu príspevku povinní splatiť do 7 dní od doručenia výzvy generálneho riaditeľa. Straty mechanizmu sa však v prvom rade budú kryť z rezervného fondu, do ktorého poputujú výnosy z finančných operácií mechanizmu alebo sankčné poplatky členov eurozóny za neplnenie finančnej disciplíny Zásady poskytnutia pomoci Poskytnutie pomoci je prísne podmienené splnením podmienok na odstránenie príčin vedúcich k pomoci a aktívnym zapojením štátu, ktorý dostal pomoc. Hlavnou úlohou prijímajúceho štátu je preukázať dostatočnú zaangažovanosť súkromného sektora do navrátenia udržateľného stavu verejných financií. Účasť súkromného sektora by sa mala zvážiť v prípadoch, ak prijímajúci štát podstupuje riadny program spojený s makroekonomickými úpravami. Medzi zásady poskytnutia finančnej pomoci patrí prísna podmienenosť hospodárskej politiky prijímateľského štátu, ako aj zavedenie doložiek spoločného postupu (tzv. collective action clause alebo CAC ) do dlhopisov vydaných členskými štátmi eurozóny od 1. januára Nebude sa teda uplatňovať retroaktívne na nesplatenú časť dlhopisov vydaných pred rokom CAC má napomôcť štátu jednotne upraviť vzťahy k svojim veriteľom. Väčšinových investorov má CAC chrániť pred blokovaním menšinových investorov. Takisto má zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie voči všetkým investorom, pretože veritelia (investori), ktorí by aj boli ochotní sa dohodnúť na zmene dlhopisových podmienok (t.j. akceptovať určité odpustenie dlhu), by sa nakoniec odmietli zúčastniť mítingov, keby videli, že štát by bol ochotný vyrovnať dlh voči iným veriteľom napr. jeho priamym splatením. Zahrnutie CAC do budúcich emisných podmienok nebude mať vplyv na pravdepodobnosť bankrotu daného štátu a veriteľské postavenie investorov nebude žiadnym spôsobom dotknuté (pozitívne či negatívne). CAC uplatňuje v súčasnosti napr. Nemecko vo svojich emisných podmienkach. CAC bude musieť byť povinne zahrnutá v národných legislatívach alebo iným záväzným spôsobom do konca roka Postup pri poskytovaní finančnej pomoci Poskytnutie pomoci sa viaže na dva varianty finančných problémov štátu, a to slabé ohrozenie makroekonomickej rovnováhy, v rámci ktorého je možné aplikovať preventívnu pomoc a podporné nástroje a pomoc, ktorá bude podmienená prijatím riadneho programu makroekonomických úprav. 170

171 Žiadosť o poskytnutie finančnej pomoci sa adresuje predsedovi rady guvernérov, ktorý následne poverí Európsku komisiu a Európsku centrálnu banku, aby zhodnotila riziká a možnosti poskytnutia takejto pomoci. O poskytnutí finančnej pomoci rozhoduje Rada guvernérov jednohlasne. Zdržanie sa hlasovania nebráni prijatiu rozhodnutia na základe vzájomnej dohody. Európska komisia v spolupráci s ECB a MMF následne dohodne memorandum o porozumení, ktoré obsahuje konkrétne detaily pomoci. Dohodu o poskytnutí finančnej pomoci schvaľuje správna rada mechanizmu. Komisia a ak je to možné, aj ECB a MMF sledujú dodržiavanie podmienok poskytnutia finančnej pomoci. Preventívnu pomoc poskytuje mechanizmus vo forme úverových liniek a okrem štandardných úverov tak, ako sme ich poznali u EFSF, bol mechanizmus doplnený o balík dlhových nástrojov, ktoré získalo aj EFSF po svojej zmene. Mechanizmus teda môže členskému štátu poskytnúť úver na rekapitalizáciu svojich finančných inštitúcií a realizovať intervencie na primárnych aj sekundárnych trhoch. Každý druh nástroja je podmienený podpísaním Memoranda o porozumení a Zmluvy o poskytnutí finančnej pomoci s prílohou reflektujúcou špecifiká konkrétnej formy tejto pomoci. Prostriedky na poskytnutie pomoci sa použijú zo základného imania mechanizmu. Na rozdiel od EFSF, bude štát ako akcionár v mechanizme priamy veriteľ pohľadávok voči dlžníckemu štátu, teda svoju pohľadávku nebude derivatívne odvodzovať od mechanizmu. Ručenie, resp. ručiteľské prísľuby sa vzťahujú len na záväzok prispieť na zvýšenie základného imania mechanizmu. Dôležité je spomenúť, že mechanizmus spolu s MMF bude používať prednostné postavenie veriteľa (tzv. preferred creditor status ) voči ostatným veriteľom. Znamená to, že dlžnícky štát: nebude môcť reštrukturalizovať dlh mechanizmu a MMF; vyplatí v prvom rade pohľadávky mechanizmu a MMF pred pohľadávkami ostatých veriteľov v prípade bankrotu; nevyplatí žiadne finančné prostriedky iným dlžníkom, ak voči mechanizmu a MMF bude mať dlžnícky štát nesplatené záväzky. Tento preferenčný status mechanizmu v spojení s jeho právomocou prinútiť prijímajúci štát, ktorý žiada o pomoc k reštrukturalizácii dlhu, robí z mechanizmu silný subjekt. Takéto silné nastavenie mechanizmu bolo potrebné v záujme neohrozenia ďalších členov mechanizmu a prenosu nákazy neudržateľnosti verejných financií na iného člena mechanizmu. 3.6 ÚLOHY A DISKUSIA Kontrolné otázky 1. Ktoré krajiny patria v súčasnosti do eurozóny? 2. Vysvetlite podstatu cenovej stability. 171

172 3. Definujte konvergenčné kritériá vstupu do eurozóny. 4. Aké sú neštandardné menovopolitické operácie ECB a čo je ich cieľom? 5. Aký má cieľ Jednotná oblasť platieb v eurách (SEPA)? 6. Vysvetlite pojmy duálny obeh eura a duálne oceňovanie. 7. Vymenujte výhody a nevýhody zavedenia eura na Slovensku. 8. Vymenujte orgány Európskeho systému finančného dohľadu? 9. Ktoré opatrenia sprísnili Pakt stability a rastu? 10. V čom spočíva podstata Európskeho mechanizmu pre stabilitu? Prípadové štúdie 1. Vašou úlohou je vypočuť si zvukový záznam z tlačovej konferencie NBS o analýze slovenského bankového sektora za rok 2011 a zhrnúť vývoj bankového sektora za príslušné obdobie Ako vplýva inflácia na ekonomiku? Preskúmajte inflačný ostrov a otestujte sa! 3. Pomocou tejto interaktívnej prezentácie si môžete pozrieť vývoj inflácie už od roku K dispozícii sú údaje o vývoji v jednotlivých krajinách i skupinách výrobkov. Vzdelávacie materiály 1. Videá, hry, vzdelávacie materiály pre učiteľov 2. Euro na Slovensku 3. Finančné vzdelávanie pre mládež 4. Eurové bankovky a mince 172

173 4 POLITIKY EÚ 4.1 ÚVOD DO SPOLOČNÝCH AKTIVÍT EÚ V súčasnosti existuje spolupráca medzi členskými štátmi vo viac ako 30-tich oblastiach. EÚ politicky zastrešuje celý rad oblastí, od ľudských práv cez dopravu až po obchod. Identifikácia jednotlivých oblastí (počas vyučovania) môže byť jednoduchšia pomocou zamerania sa na vymenovanie ministerstiev, ktoré majú v kompetencii konkrétne národne politiky. Následne je možné položiť si otázku či došlo v konkrétnej oblasti vstupom do EÚ k presunu kompetencií, alebo úprave legislatívy z národnej (napr. slovenskej) úrovne (ministerstiev, štátu) na európsku. Napríklad v prípade ministerstva hospodárstva, je vhodné začať s otázkou, čo si myslíte: môže naša krajina dnes rozhodovať úplne samostatne napríklad o obmedzení dovozu Ukrajinských výrobkov na Slovensko? Odpoveď je, že nemôže, nakoľko vstupom SR do EÚ nemôže ministerstvo hospodárstva rozhodovať na národnej úrovni o žiadnom obmedzení obchodnej politiky v podobe cla alebo kvóty. Členstvom v EÚ sa Slovensko stalo súčasťou colnej únie s jednotnou colnou politikou voči krajinám mimo EÚ. Preto záležitosti spojené s obmedzením dovozu tovarov (clá, kvóty) sú riadené jednotne na úrovni spoločenstva a Slovensko len vykonáva, presadzuje a kontroluje dodržiavanie legislatívy. Môžeme teda potvrdiť, že v oblasti obchodnej politiky je vysoká miera spolupráce. Čo ale v prípade ministerstva školstva? Zaznamenali sme od vstupu 1. mája 2004 výrazne zmeny v oblasti jeho pôsobenia a rozhodovania? Pravdepodobne nie, nakoľko politika vzdelávania oproti obchodnej politike predstavuje oblasť, do ktorej EÚ nezasahuje a ponecháva rozhodovanie o jej cieľoch, nástrojoch financovania v kompetencií členských štátov. EÚ je v prípade vzdelávania politikou doplnkovou a to tak, že napríklad podporuje mobilitu študentov a učiteľov cez výmenné a vzdelávacie pobyty. Pokračovať môžeme položením ďalšej otázky: V akých oblastiach v súčasnosti spolupracujú a v akých nespolupracujú členské štáty na úrovni EÚ? Následne je dôležité hľadať odpovede prečo áno a prečo nie. Popis oblastí spoločných záujmov a foriem spolupráce je neoddeliteľnou súčasťou primárnej legislatívy (práva), momentálne podľa zakladajúcich zmlúv v znení Zmluvy z Nice, ktorá obsahuje jednotlivé oblasti spolupráce a motivácií integrácií EÚ. Jednotlivé politiky EÚ sa nerozlišujú len podľa toho kedy boli zavedené podľa jednotlivých zmlúv, ale rozdeľujeme ich najmä podľa miery prenesenia rozhodovacích kompetencií na nadnárodnú úroveň (úroveň EÚ) a podľa rozsahu spolupráce. Kritériom pre rozdelenie riešenia politiky či už na národnej alebo nadnárodnej úrovni predstavuje zásada subsidiarity, ktorá je definovaná v Zmluve 173

174 zakladajúcej Európske spoločenstvo. V rámci právomocí zdieľaných medzi Spoločenstvom a členskými štátmi stanovuje zásada subsidiarity podmienky, za ktorých Spoločenstvo môže konať v mene členských štátov. Článok 5 Zmluva o európskom spoločenstve: Spoločenstvo koná v medziach právomocí zverených mu touto zmluvou a cieľov v nej stanovených. V oblastiach, ktoré nespadajú do jeho výlučnej právomoci, vyvíja v súlade so zásadou subsidiarity. Ak stanovené ciele spoločenstva nemôžu byť dostatočne napĺňané na úrovni členských štátov, napríklad z hľadiska ich rozsahu alebo účinnosti, potom môže byť lepšie ich dosiahnutie na úrovni Spoločenstva. Činnosť spoločenstva nepresahuje rámec toho, čo je nevyhnutné pre dosiahnutie cieľov tejto zmluvy. Definícia 1. Všeobecným zmyslom a účelom zásady subsidiarity je zaručiť určitý stupeň nezávislosti pre nižšie orgány vo vzťahu k vyššiemu orgánu alebo pre miestne orgány vo vzťahu k ústrednému orgánu. Z tohto dôvodu zahŕňa delenie právomocí medzi viacerými úrovňami moci. Táto zásada tvorí inštitucionálny základ federatívnych štátov. 2. Zásada subsidiarity, ktorá sa uplatnila v rámci Európskeho spoločenstva, slúži ako regulačné kritérium výkonu právomocí zdieľaných medzi Spoločenstvom a členskými štátmi. Na jednej strane vylučuje zásah Spoločenstva v prípade, že vec možno účinne riešiť zákonným predpisom členskými štátmi na ich národnej, regionálnej alebo miestnej úrovni. Na strane druhej predpokladá, že Spoločenstvo bude vykonávať svoje právomoci vtedy, keď členské štáty nebudú schopné uspokojivo realizovať ciele zmlúv. 3. Podľa článku 5 ods. 2 Zmluvy o Európskom spoločenstve existujú pre zásah inštitúcií Únie v súlade so zásadou subsidiarity tri predpoklady: a) nesmie nadobúdať účinok v oblasti, ktorá vyplýva z výlučnej právomoci Spoločenstva; b) ciele navrhovaného opatrenia nemôžu uspokojivo dosiahnuť členské štáty; c) toto opatrenie možno z dôvodu jeho rozsahu alebo účinkov lepšie realizovať zásahom Spoločenstva. 16 Zásadu subsidiarity uplatňujú členské štáty vždy, keď sa rozhodujú o prenesení rozhodovacích právomoci z národných na nadnárodnú úroveň. Prakticky je to možné si predstaviť ako položenie si otázky: Je možné cieľ v konkrétnej oblasti dosiahnuť lepšie na národnej alebo nadnárodnej úrovni? Zodpovedanie otázky obsahuje rozhodnutie členských štátov o množstve prenesených právomocí v danej oblasti. Podľa toho sa následne jednotlivé oblasti a politiky EÚ rozdeľujú na:

175 spoločné, zdieľané, doplňujúce. Spoločné politiky V prípade postavenia spoločnej politiky sa v danej oblasti takmer o všetkom rozhoduje na nadnárodnej úrovni EÚ a úlohou členských štátov je presadzovanie a kontrola dodržiavania spoločných rozhodnutí. Ak sa vrátime k príkladu s obchodnou politikou, kde vieme, že pre fungovanie colnej únie je nevyhnutné zavedenie spoločných obchodných pravidiel voči nečlenským štátom EÚ. Pre spresnenie je potrebné vysvetliť, že samotný názov politiky spoločná, nie je rozhodujúci, ale podstatný je jej obsah. Nie v každej oblasti a za každú cenu má zmysel rozhodovať spoločne o všetkých aspektoch na nadnárodnej úrovni. Práve naopak veľká centralizácia rozhodovania môže byť kontraproduktívna. Typickým príkladom môže byť oblasť sociálnej politiky. Schéma 4.1 Príklad spoločnej politiky krajín EÚ (obchodná politika) Zdroj: Autor, 2012 Zdieľané politiky Do tejto oblasti spadá väčšina kompetencií EÚ. Členské štáty rozhodujú, pokiaľ rozhodnutia (legislatíva) neboli prijaté na úrovni EÚ, alebo ako doplnok k nej. Ak bolo prijaté rozhodnutie na úrovni Únie, nemôžu členské štáty viac konať v oblasti pokrytej legislatívou EÚ. Patria sem oblasti štyroch slobôd vnútorného trhu, poľnohospodárstvo a rybolov, doprava, sociálna politika, ochrana životného prostredia, hospodárska súťaž, dane, občianstvo Únie, 175

176 ochrana spotrebiteľa, politika na podporu hospodárskej a sociálnej súdržnosti, vízová a prisťahovalecká politika. 17 Typickým príkladom je oblasť sociálnej politiky. Sociálna politika EÚ sa v dôsledku rozvoja ekonomickej integrácie, politického a hospodárskeho vývoja v Európe zameriava na zabezpečenie práv v súvislosti so zamestnaním v podmienkach voľného pohybu osôb (maximálna pracovná doba 48 hodín týždenne, práca nadčas maximálne ďalších 12 hodín, po 4,5 hodinách nepretržitej práce je povinné umožniť zamestnancovi prestávku na jedlo a odpočinok, dovolenka na zotavenie 4 týždne vrátane mladistvých zamestnancov, bez ohľadu na počet odpracovaných rokov, rodičovská dovolenka a možnosť starať sa o dieťa aspoň po dobu 3 mesiacov a iné). V poslednej dobe sa rozširuje jej pôsobenie o dimenziu zabezpečenia sociálnej ochrany obyvateľov EÚ, hlavne tých skupín, ktoré sú ohrozené chudobou a sociálnym vylúčením. EÚ podporuje posilnenie sociálnej ochrany a začlenenia prostredníctvom koordinácie, podpory a financovania úsilia členských štátov zameraného na boj proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe a na reformu systémov sociálnej ochrany. O zodpovednosť za politiku v oblasti zamestnanosti, sociálnych vecí a začlenenia sa EÚ delí s členskými štátmi. Únia: koordinuje a monitoruje vnútroštátne politiky; podporuje výmenu osvedčených postupov v oblastiach ako zamestnanosť, dôchodky a boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu; prijíma právne predpisy a monitoruje ich implementáciu v oblastiach ako práva na pracovisku a koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia. Schéma 4.2 Príklad zdieľanej politiky krajín EÚ (sociálna politika) Zdroj: Autor,

177 Doplňujúce politiky Poslednú formu spolupráce z pohľadu objemu prenesených kompetencií z národnej na nadnárodnú úroveň predstavujú politiky doplňujúce. Typickým príkladom politiky je oblasť školstva a vzdelávania. V jednotlivých členských štátoch sa z historických dôvodov rozvinuli rozdielne vzdelávacie systémy (ako spoplatnenie vzdelávania, druhy škôl, počet škôl, štruktúra vyučovaných predmetov, platy učiteľov a iné). Ako popisuje správa, ktorú vydala Európska komisia sa náklady na vysokoškolské vzdelávanie pre študentov v Európe výrazne odlišujú. Školné je najvyššie v Anglicku, kde študenti platia za akademický rok školné až do výšky približne eur. Naopak v deviatich krajinách (Cyprus, Dánsko, Fínsko, Grécko, Malta, Nórsko, Rakúsko, Spojené kráľovstvo (Škótsko), a Švédsko) sa vo väčšine prípadov poplatky neúčtujú. Severské krajiny bývajú najštedrejšie, hoci Fínsko a Švédsko sa nedávno pripojili k Dánsku, pokiaľ ide o zavedenie poplatkov pre medzinárodných študentov. 18 V niektorých členských štátoch je teda štúdium bezplatné a je teda plne hradené systémom z daní (napr. SR, ČR), alebo je čiastočne platené (Belgicko, Nemecko) a v iných sú študenti povinní platiť plnú sumu za vzdelávanie (Veľká Británia). S ohľadom na historicky rozdielne tradície v členských krajinách a tiež z dôvodu pomerne vysokej finančnej náročnosti celoeurópskeho školského systému (rozumie sa tým na úrovni EÚ), je v dnešnej dobe nemožné sa zhodnúť na jednotnom modely pre celú EÚ. Úloha EÚ je preto v týchto prípadoch koordinačná v podobe doplnenia napríklad v podpore mobility študentov a učiteľov. Schéma 4.3 Príklad koordinačnej politiky krajín EÚ (politika vzdelávania) Zdroj: Autor, 2012 Aj napriek doterajšej vysokej úrovni integrácie existuje celá rada oblastí, ktoré sú autonómne a teda v plnej kompetencii členských štátov

178 Môžeme položiť otázku: Viete vymenovať oblasti, v ktorých členský štát rozhoduje samostatne a zdôvodniť prečo? Napríklad oblasť priamych daní je výlučne v kompetencii členských štátov, nakoľko sa jedná o citlivú oblasť z pohľadu vlády (finančné hľadisko). Podobne sem patrí aj politika zamestnanosti podpory pre nezamestnaných. Dôvod je jednoduchý, nakoľko ide z pohľadu rozpočtu o finančne náročnú oblasť (európsky rozpočet je relatívne malý) a každý štát chce v tejto oblasti rozdeľovať financie na základe vlastných rozhodnutí bez vplyvu ostatných krajín EÚ. Tabuľka 4.1 Rozdelenie politík EÚ z hľadiska právomocí Výlučné právomoci Zdieľané právomoci Koordinačné a doplňujúce právomoci Colná únia Stanovenie pravidiel hospodárskej súťaže potrebnej pre fungovanie vnútorného trhu Menová politika pre členské štáty, ktorých menou je euro Zachovanie biologických morských zdrojov v rámci spoločnej rybárskej politiky Spoločná obchodná politika Vnútorný trh Hospodárska politika Hospodárska, sociálna a územná súdržnosť Poľnohospodárstvo a rybolov, vrátane zachovania biologických morských zdrojov Doprava Transeurópske siete Energetika Životné prostredie Ochrana spotrebiteľa Oblasť slobody, bezpečnosti a práva Výskum, technologický rozvoj, vesmír Rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc Sociálna politika (vyplývajúca zo Zmluvy) Politika zamestnanosti Verejné zdravie (vyplývajúce zo Zmluvy) Ochrana a zlepšovanie ľudského zdravia Priemysel Kultúra Cestovný ruch Všeobecné vzdelávanie, odborné vzdelávanie, mládež a šport Civilná ochrana Správna spolupráca Zdroj: Autor,

179 4.2 SPOLOČNÁ POĽNOHOSPODÁRSKA POLITIKA Spoločná poľnohospodárska politika predstavuje najstaršiu, najrozsiahlejšiu a najvyspelejšiu politiku medzi spoločnými politikami Spoločenstva. Ciele SPP boli stanovené v Rímskej zmluve, a sú nimi: Zvýšenie produktivity práce v poľnohospodárstve. Dosiahnutie adekvátnych príjmov a životnej úrovne pre vidiecke obyvateľstvo. Stabilizácia trhov agrárnych produktov a potravín. Zabezpečenie adekvátneho zásobovania obyvateľstva potravinami. Zabezpečenie prijateľných cien pre spotrebiteľov. Ciele SPP, tak ako boli stanovené v pôvodnej Rímskej zmluve z roku 1957, spočívali v zabezpečení primeranej životnej úrovne poľnohospodárov, stabilizácii trhov, zabezpečení rozumných spotrebiteľských cien potravinárskych výrobkov a modernizácii poľnohospodárskej infraštruktúry. Tieto ciele sa do veľkej miery podarilo splniť. Okrem toho je v súčasnosti zabezpečené bezpečné zásobovanie poľnohospodárskymi výrobkami za stabilné ceny, ktoré sú chránené pred výkyvmi na svetových trhoch. Poľnohospodárska politika EÚ má 2 piliere, a to: Pilier 1: Organizácia trhu podpora poľnohospodárov vo forme priamych platieb, intervencie na trhu, podpora vývozu, atď. Pilier 2: Rozvoj vidieka podpora konkurencieschopnosti poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, životného prostredia a rozvoja obcí. SPP sa financuje z prostriedkov: Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu Pilier 1 a Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka Pilier 2. Pilier 1 Jedným z najdôležitejších nástrojov v rámci Piliera 1 sú tzv. priame platby. Ide o platby priamo pre poľnohospodárov s cieľom podporiť ich príjmy. Priame platby boli zavedené v rámci reformy politiky v roku V roku 2003 boli priame platby oddelené od produkcie, čiže platba pre poľnohospodára nezávisí od jeho produkcie. Poľnohospodári musia teda reagovať na trhu takým spôsobom, aby produkovali tovar, po ktorom je dopyt zo strany spotrebiteľov. 179

180 Ďalším z nástrojov sú intervencie na trhu, kde členský štát odkúpi a uskladní prebytočné množstvá tovaru na trhu, a neskôr môžu byť vrátené na trh, resp. vyvezené do krajín mimo EÚ. Pilier 2 Rozvoj vidieka je dôležitou oblasťou SPP, nakoľko viac ako 56 % obyvateľov Európskej únie žije vo vidieckych oblastiach, ktoré tvoria 91 % územia. Poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo majú aj naďalej rozhodujúci význam z hľadiska využitia pôdy a hospodárenia s prírodnými zdrojmi vo vidieckych oblastiach EÚ. Politika rozvoja vidieka sa v tomto období zameriava na tieto tri témy: zlepšovanie konkurencieschopnosti odvetvia poľnohospodárstva a lesného hospodárstva; zlepšovanie životného prostredia a prírodnej krajiny; zlepšovanie kvality života vo vidieckych oblastiach a podpora diverzifikácie vidieckeho hospodárstva. Jednotlivé etapy Spoločnej poľnohospodárskej politiky je možné študentom vysvetliť prostredníctvom nasledujúceho Obrázka 4.4. Obrázok 4.4 Chronológia európskej poľnohospodárskej politiky / / Zdroj: Európska Komisia, Chronológia európskej poľnohospodárskej politiky,

181 Štruktúra produkcie EÚ Európa môže vyrábať takmer všetky poľnohospodárske výrobky. V prípade niekoľkých výrobkov sa Európa považuje za svetového lídra, napríklad pokiaľ ide o olivový olej, mäso, vína, whisky a iné alkoholické nápoje. EÚ je však tiež dôležitým dovozcom mnohých výrobkov rôzneho druhu. Obrázok 4.5 Hlavné poľnohospodárske výrobky EÚ Zdroj: Európska Komisia, VNÚTORNÝ TRH EÚ Základy Spoločného trhu boli položené v roku 1957, keď z Rímskymi zmluvami bolo vytvorené Európske hospodárske spoločenstvo (EHS). Odvtedy to bola jedna z kľúčových strategických oblastí Európskej únie, ktorá spravila veľký krok vpred, keď Komisia prišla v roku 1985 s iniciatívou jednotného trhu. Začiatkom roku 2007 Európska komisia prezentovala svoju víziu interného trhu EÚ. Predseda Komisie Jose Manuel Barroso povedal: Jednotný trh je srdcovou snahou Európy. Pre obyvateľov to znamená, právo žiť a pracovať v inej krajine EÚ a pristupovať k širšiemu výberu kvalitných výrobkov a služieb pri nižších cenách. Pre obchod to znamená, fungovať na domácom trhu s 500 miliónmi ľudí, založenom 181

182 na právnom princípe, so vzájomným rešpektom a dôverou. Jednotný trh je dôležitejší, než kedykoľvek predtým. Teraz ho chcem ja vidieť posilnený a prispôsobený globalizujúcemu sa svetu 21. storočia Voľný pohyb (tovaru, služieb, osôb a kapitálu) Základným pilierom jednotného trhu je voľný pohyb. V rámci voľného pohybu poznáme štyri základné slobody vnútorného trhu EÚ, ktorými sú voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Tieto štyri slobody boli zadefinované za účelom uľahčenia a zjednodušenia života euroobčanov. Voľný pohyb tovaru Jednotný trh ES vychádza z predpokladu, že tovar, s ktorým sa obchoduje na trhu jedného členského štátu Európskej únie, môže voľne prechádzať do ostatných členských štátov. Výhodou tejto slobody je ľahší prístup k rôznym tovarom za výhodnejšiu cenu v rámci členských krajín EÚ, pričom zjednodušenie spočíva práve v odstránení rôznych colných prekážok, ktoré hlavne v minulosti bránili jednotlivcom nakupovať vo väčšej miere produkty zo zahraničia. Na strane spotrebiteľa, existuje rad bariér, ktoré môžu odradzovať od nákupov mimo ich domovského štátu, napr. ako nemožnosť uplatniť záruku alebo chýbajúca podpora v ich materinskom jazyku. S rastom elektronického obchodu, spotrebitelia dostávajú ešte väčšiu výhodu v možnosti nakupovať navôkol on-line a nakupovať tovar od dodávateľov kdekoľvek v EÚ. Voľný pohyb osôb Pre občanov členských štátov EÚ, voľný pohyb v rámci Únie bol v princípe dosiahnutý, čo znamená, že majú právo žiť, pracovať a voľne cestovať, pričom im v tom nebránia žiadne obmedzenia, ktoré tu existovali v minulosti napr. vo forme víz, pracovných povolení, či iných špecifických dokumentov alebo povolení. Vo väčšine členských štátov však pre tých, ktorí chcú v krajine zostať na dlhšie než len na dovolenku, je potrebné prihlásenie sa k registrácii. Jednou z najväčších bariér, ktoré fungujú v súvislosti s voľným pohybom osôb, je uznávanie kvalifikácií, pretože sa stávalo, že aj v oblastiach, kde sú rovnaké základné zručnosti, sa jednotlivci, ktorí mali záujem pracovať v inom členskom štáte, museli podrobiť intenzívnemu preškoleniu aby sa rekvalifikovali pre prácu v novom členskom štáte. Pre vyriešenie tohto problému EÚ zaviedla systém vzájomného uznávania diplomov, takže tí, 182

183 ktorí sú kvalifikovaní pre prácu v danej oblasti v jednom členskom štáte, sa môžu uchádzať o rovnakú prácu v ľubovoľnom inom členskom štáte za rovnakých podmienok ako domáci. Z pohľadu pracujúcich, hlavnou bariérou je nárokovateľnosť dôchodkov, príspevkov v nezamestnanosti a nemocenského a ďalších aspektov sociálnej bezpečnosti. Pre ľudí boli zriadené národné systémy, do ktorých majú prispievať počas celého svojho pracovného života a potom po odchode do penzie čerpať svoje dôchodky. Zákony EÚ určujú, že príspevky vytvorené v rôznych štátoch sa spolu spočítavajú počas celého pracovného života. Napriek tomu, s dávkami určenými na národnej úrovni, komplexnosť systému zostáva prekážkou pre pohyb pracujúcich. Voľný pohyb služieb Rozsah služieb, ktorých sa to týka, je od vysoko lokálnych, ako napr. kaderníctva, až po také aktivity, akými sú doprava a podpora IT pre multinárodné firmy. Zatiaľ čo sa priemerný občan nechystá precestovať stovky kilometrov, aby sa nechal ostrihať, mnohé firmy sú pripravené nakupovať po Európe a v okolí, aby dostali najlepšiu cenu a kvalitu od svojich poskytovateľov prepravných služieb. Umožňuje poskytovateľom služieb fungovať jednoduchšie cez hranice a ovplyvňuje široký rozsah podnikov akými sú hotely a reštaurácie, prenájom vozidiel, výstavba, distribúcia, cestovné a realitné kancelárie, služby na voľný čas a športové centrá. Zahrnuté sú prakticky všetky služby podnikom, ako služby poskytované profesionálmi akými sú architekti a právnici. Finančné služby Cieľom politiky EÚ v sektore finančných služieb je vytvorenie integrovaného Európskeho jednotného trhu, kde finančné služby môžu fungovať cez hranice a dosiahnuť voľný pohyb služieb a kapitálu. V praxi sú takéto benefity realitou jedine pre najbohatších občanov EÚ. Daňový režim finančných služieb je tiež veľkou prekážkou pre prístup, keď niektoré vlády ponúkajú priaznivejšie daňové sadzby alebo príspevky podľa investícií v špecifických typoch produktov. Táto situácia tiež kladie významnú prekážku pre tých, ktorí by radi prešli z jedného členského štátu do druhého, môžu mať buď vyššie daňové náklady alebo strácajú peniaze cez rýchlu amortizáciu plánov úspor. Voľný pohyb kapitálu Zmyslom voľného pohybu kapitálu je, aby sa slobodne pohyboval v rámci členských štátov Európskej únie ako aj v tretích krajinách a aby spoločný liberalizovaný trh bol trhom so zdravou konkurenciou a transparentnými finančnými vzťahmi. Pričom zavedenie eura uľahčilo uskutočnenie takýchto pohybov kapitálu. 183

184 Voľný pohybu kapitálu má dvojaký vplyv na vnútorný trh: Priamy ako základná sloboda; Nepriamy podporovateľ ostatných slobôd. Umožňuje občanom EÚ lepšiu možnosť platieb ako aj presunu finančných prostriedkov v rámci vnútorného trhu EÚ a zároveň umožňuje ľahší prístup k vlastným úsporám aj v zahraničí. Táto sloboda zároveň súvisí s bojom proti praniu špinavých peňazí, nakoľko voľný pohyb kapitálu môže lákať rôzne organizácie k obchádzaniu pravidiel spoločenstva aj za účelom získavania neoprávnených finančných výhod. Taktiež boli, so vzrastajúcimi obavami z aktivít teroristov, zavedené ďalšie kontroly pre sledovanie fondov slúžiacich na prípravu alebo podporu teroristických útokov. Bližšia právna úprava vnútorného trhu je uvedená v podkapitole Colná únia Colná únia predstavuje základný kameň pri budovaní spoločného trhu a tým napĺňanie záväzku na vytvorenie voľného pohybu tovarov, osôb, služieb a kapitálu. Jej zavedenie bolo prvotným cieľom už po podpise Rímskej zmluvy. Bola vybudovaná v roku 1968 a zahŕňala hlavne nasledovné opatrenia: zrušenie všetkých colných poplatkov a obchodných obmedzení medzi členskými štátmi; zavedenie jednotného colného sadzobníka pre celé Európske spoločenstvo na tovary dovážané z tretích krajín; spoločná obchodná politika ako vonkajšia dimenzia colnej únie. Vďaka colnej únii sa zrušili clá na vnútorných hraniciach a zaviedol jednotný systém zdaňovania dovozov, vďaka tomu colníci pracujú už len na vonkajších hraniciach EÚ. Jedná sa o jednotný obchodný priestor, v ktorom sa všetok tovar pohybuje voľne, a to bez ohľadu na to či bol vyrobený v EÚ, alebo bol dovezený zvonku. Podstata colnej únie spočíva v tom, že za tovary vyrobené a predávané v rámci EÚ sa neplatia clá a môžu sa pohybovať v rámci EÚ bez colných kontrol. Clo za tovar dovezený z tretích krajín sa zaplatí len pri jeho prvom prechode hranicami EÚ, na základe jednotného colného sadzobníka uplatňovaného pri obchode s nečlenskými krajinami. Následne sa už neplatia žiadne poplatky a tovar nepodlieha ďalším kontrolám. Činnosť a povinnosti colníkov však nezanikli, len sa presunuli z vnútorných hraníc na vonkajšie hranice EÚ. Medzi tieto povinnosti patria napríklad: 184

185 ochrana životného prostredia, zdravia a bezpečnosť (napr. zabrániť dovozu nebezpečných, toxických hračiek, či kontaminovaných potravín); boj proti dovozu falzifikátov a pirátskych kópií; zabezpečenie zákonnosti vývozu citlivých technológií s možnosťou použitia pri výrobe chemických alebo jadrových zbraní; boj proti praniu špinavých peňazí alebo daňovému úniku (napr. pašovanie cigariet); pomoc pri boji proti nezákonnému obchodovaniu s ľuďmi, drogami, pornografiou a zbraňami, typickými pre organizovaný zločin; ochrana ohrozených druhov = kontrola obchodovania so slonovinou, chránenými živočíchmi, vtákmi a rastlinami; ochrana európskeho kultúrneho dedičstva odhaľovaním pašovaných umeleckých predmetov; boj proti falšovaniu osvedčení o pôvode tovaru a iné. Väčšina príjmov z ciel smeruje do spoločného rozpočtu EÚ a tvorí jeden z tzv. vlastných zdrojov rozpočtu, pričom tento výnos predstavuje klesajúcu položku rozpočtu EÚ, pretože väčšina obchodných aktivít sa odohráva medzi krajinami EÚ navzájom, čo vedie zároveň k ďalšiemu prehlbovaniu integrácie medzi štátmi Únie, zvýšeniu objemu zahraničného obchodu vo vnútri EÚ a k zvyšovaniu produktivity miestnych podnikov, ťažiacich z rovného konkurenčného prostredia v rámci veľkého spoločného trhu. Avšak kritici považujú vplyv tejto politiky skôr za devastujúci s ohľadom na regionálne nekonkurencieschopných producentov a nemožnosť štátnej pomoci takýmto subjektom. Výhodou naopak môže byť lacnejšia pracovná sila alebo odlišné klimatické podmienky. 4.4 SPOLOČNÁ OBCHODNÁ POLITIKA EÚ Spoločná obchodná politika EÚ (SOP) sa zaoberá pravidlami pre obchod členských krajín EÚ s tretími krajinami. Z podstaty ekonomického základu EÚ vyplýva, že jej vonkajšie obchodné vzťahy sú najdôležitejšou súčasťou vzájomných vzťahov členských krajín Únie. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že EÚ je jeden z najväčších dovozcov a vývozcov v rámci sveta. Voľný obchod medzi členskými štátmi tvorí jeden zo zakladajúcich princípov EÚ. Najvýznamnejšie kontakty, ktoré rozvíja EÚ za hranicami sú založené na obchode. Každý deň EÚ vyváža a dováža tovary v hodnote niekoľkých miliónov eur. Okrem toho, že je EÚ najväčší svetový vývozca tovarov a služieb, vytvára najväčší exportný trh pre viac ako stovku krajín sveta. Obchod je hnacím motorom európskej prosperity. Nové technológie, rýchlejšie komunikačné prostriedky a efektívnejšie dopravné nástroje umožnili EÚ vyrábať, kupovať a predávať tovary po celom svete, zdôrazňujúc postavenie EÚ vo svete. 185

186 27 členských krajín EÚ spoločne vytvára vnútorný trh, jednotnú vonkajšiu hranicu EÚ a jednotnú obchodnú politiku EÚ. Na vytvorení jednotného trhu sa dohodli členské štáty ešte v roku 1958 v zmluve o EHS (Európskom hospodárskom spoločenstve). Postupná realizácia jednotného trhu začala od roku 1968 vytvorením colnej únie, ktorá bola založená na zrušení cla medzi členskými krajinami a vytvorení spoločnej colnej tarify. Od tohto obdobia vystupuje EÚ, pokiaľ ide o obchodnú politiku, ako jednotný aktér v medzinárodných organizáciách a rokovaniach. Všetko rozhodovanie ohľadom obchodu s tretími krajinami prešlo do právomocí inštitúcií EÚ. Rozšírenie medzinárodného obchodu viedlo k tomu, že sa zo SOP stala jedna z najdôležitejších oblastí politiky EÚ. Rozšírením EÚ a prehĺbením vnútorného trhu sa z EÚ stál dôležitý aktér a partner v rámci svetového obchodu. Uzavretím mnohých biregionálnych a bilaterálnych obchodných dohôd sa EÚ rozvíjala smerom k najväčšej svetovej obchodnej veľmoci. Spoločná obchodná politika EÚ patrí do výlučnej právomoci EÚ. Rozhodovanie a uzatváranie obchodných zmlúv sa realizuje na nadnárodnej úrovni. Európska komisia vypracováva návrhy na zmenu colných sadzieb, na uzavretie obchodných dohôd alebo zavedenie obchodnopolitických obranných opatrení EÚ. Pri vyjednávaniach s tretími krajinami a medzinárodnými organizáciami zastupuje EÚ Európska komisia. To dáva Európskej komisii výrazný vplyv v rámci vyjednávania na úrovni svetového obchodu. Znamená to, že v rámci vyjednávania je jeden vyjednávač a výsledkom celého procesu je jedna dohoda namiesto súboru 27 rôznych pravidiel. Podporným orgánom pre Európsku komisiu je Výbor 133, ktorý podporuje Komisiu pri rokovaniach o dohodách s tretími krajinami alebo medzinárodnými organizáciami. Je zriadený Radou a skladá sa z viacerých podvýborov, postavajúcich z národných expertov na jednotlivé časti obchodnej politiky. Rada EÚ schvaľuje vyjednané podmienky kvalifikovanou väčšinou a v rámci SOP je rozhodujúcim orgánom. Európsky parlament získal výraznejší vplyv v rozhodovaní až od roku 2009, odkedy má právo spolurozhodovať o navrhovanej legislatíve s Radou EÚ a vydáva súhlas na väčšinu ratifikácií zmlúv zahŕňajúcich širšiu spoluprácu než obchodnú a rozvojovú spoluprácu. Členské štáty môžu jednať len vo vymedzených oblastiach, samostatne môžu v odôvodnených prípadoch zaviesť množstevné obmedzenia na dovoz určitého tovaru, ale v žiadnom prípade nemôžu meniť výšku cla, prípadne inak porušiť spoločne prijaté zásady spoločnej obchodnej politiky. Európska komisia zároveň reprezentuje EÚ na jednaniach v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO). EÚ je jeden z najvýznamnejších členov WTO. Jednotným hlasom EÚ je schopná dotvárať systém pravidiel, ktoré sú rešpektované v rámci sveta. Udržanie systému WTO a zabezpečenie procesu adaptácie rýchlo sa meniacim podmienkam sveta je jednou z hlavných priorít spoločnej obchodnej politiky. Cieľom je rozvoj a liberalizácia svetového obchodu a tým podpora svetového blahobytu a zvlášť blahobytu štátov EÚ. Na nadnárodnej úrovni sa v rámci spoločnej obchodnej politiky rieši: stanovenie colných taríf na tovary dovážané do EÚ; liberalizácia obchodu s tretími krajinami; 186

187 zavádzanie opatrení na ochranu obchodu; uzatváranie dohôd o obchode a hospodárskej spolupráci s tretími krajinami; poskytovanie colných výhod rozvojovým krajinám. Právna úprava spoločnej obchodnej politiky EÚ sa nachádza v Zmluve o fungovaní EÚ v článkoch 206, 207 a 218. Obsahom Spoločnej obchodnej politiky je uplatňovanie jednotných zásad pri úprave colných sadzieb, uzatváraní colných a obchodných dohôd, zjednocovaní liberalizačných opatrení, prijímanie obchodných ochranných opatrení o exportnej politike. EÚ deklaruje úsilie ČŠ EÚ prispieť k rozvoju svetového obchodu postupným odstraňovaním bariér a v súlade s princípmi GATT/WTO Nástroje spoločnej obchodnej politiky EÚ od vytvorenia Spoločnej obchodnej politiky postupne zavádzala rôzne nástroje: Spoločná colná tarifa je jadrom colnej únie. EÚ má na základe spoločného jednotného colného sadzobníka pre dovoz tovarov z tretích krajín. Colná sadzba je nezávislá od toho, ktorá krajina je príjemcom tovaru. SOP preto predstavuje spoločnú preferenciu pre európske tovary. Pôvodne bola spoločná colná sadzba aritmetickým priemerom z národných colných taríf, ktoré platili v roku Odhliadnuc od mnohých zmien, na základnom princípe sa nič nezmenilo. Obrana obchodu EÚ si vytvorila nástroje na obranu domácich trhov. Opatrenia sú v súlade s pravidlami WTO (Svetová obchodná organizácia). Antidumpingové clo v prípade dumpingu, ktorý dokázateľne škodí európskemu trhu, môže EÚ uplatniť antidumpingové clo na tieto tovary. Trestné clo EÚ môže uplatňovať trestné clá na tovary tretích krajín, ktoré subvencujú ich tovary, aby ich mohli dovážať za umelo lacnejšie ceny. V roku 2004 uplatnila EÚ prvý raz trestné clá na americký tovar. Obmedzenie dovozu EÚ môže obmedziť dovoz jednotlivého tovaru. Musí však dokázať, že dovozy daného tovaru sa v krátkej dobe tak zvýšili, že to spôsobilo domácim výrobcom škody. Prijaté opatrenia nesmú byť diskriminačné, to znamená, že opatrenie musí platiť pre všetky dovozy tohto tovaru bez ohľadu na to, z ktorej krajiny pochádzajú Preferenčné dohody a multilaterálne rokovania EÚ udržiava s mnohými krajinami alebo so skupinami krajín preferenčné vzťahy. Preferenčnými obchodnými dohodami poskytuje EÚ výhodnejšie obchodné podmienky partnerským krajinám resp. zmluvným stranám. K dôležitým dohodám patria: 187

188 Dohody z Lomé s takzvanými AKT-štátmi (štáty africko-karibsko-pacifickej oblasti); Dohody so štátmi Stredomoria; Európske dohody so stredo- a východoeurópskymi štátmi; Dohoda o Európskom hospodárskom priestore, podpísaná s Nórskom, Islandom a Lichtenštajnskom. Najväčšie výhody boli poskytované najchudobnejším krajinám AKT. Dôvodom preferencií týchto krajín boli postkoloniálne väzby s krajinami EÚ-15. Výrobcovia z týchto krajín mohli dovážať výrobky do EÚ s minimálnou, resp. nulovou výškou cla a krajiny AKT nemuseli podobné výhody poskytnúť výrobcom z EÚ. Spoločná obchodná politika EÚ poskytovaním výhod vybraným nečlenským krajinám vyvoláva medzinárodné spory, z ktorých niektoré môžu prerásť až do tzv. obchodných vojen, napr. banánové spory sa týkali sťažností rozvojových krajín, ktoré nepatrili medzi krajiny AKT, že výška ich dovozného cla je neporovnateľne vyššia v porovnaní s výškou cla krajín AKT. Okrem banánov sa do sporu dostala EÚ s USA ohľadom ocele a nábytku. Sťažnosti štátov sa riešia na úrovni Svetovej obchodnej organizácie a väčšinou končia dohodou zúčastnených strán. Najväčšia časť zahraničných obchodných vzťahov EÚ zodpovedá dohodám vyjednaným v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO). SOP sa realizuje s cieľom zabezpečiť rast ekonomiky a vytváranie pracovných miest posilnením vnútorného trhu EÚ a posilnením európskej konkurencieschopnosti v globálnej ekonomike. Na to, aby mohla EÚ vytvoriť silnú ekonomiku, musí byť viac konkurencieschopná nielen na vnútornom, ale aj na vonkajšom trhu. 4.5 REGIONÁLNA (KOHÉZNA) POLITIKA EÚ EÚ je jednou z najbohatších častí sveta. Napriek tomu trpí výraznými medzištátnymi a medziregionálnymi rozdielmi v úrovni prosperity. Najbohatší členský štát, Luxembursko, je sedemkrát bohatší ako Rumunsko a Bulharsko, ktoré sú najnovšími a najchudobnejšími členmi dvadsaťsedmičky. Dynamický účinok členstva v EÚ, spolu s dôkladnou a cielenou regionálnou politikou, však môže tieto rozdiely zmenšiť. 19 Regionálna politika EÚ má za cieľ znižovať štrukturálne nerovnosti medzi regiónmi EÚ, napomáhať vyváženému rozvoju v celej EÚ a podporovať skutočne rovnaké príležitosti pre všetkých. Na základe konceptov solidarity a hospodárskej a sociálnej súdržnosti to dosahuje aj v praxi prostredníctvom rozmanitých finančných operácií

189 4.5.1 Vznik a vývoj politiky Európska únia zápasí s veľmi veľkými rozdielmi v bohatstve, ktoré poukazujú na sociálne a politické problémy. V dôsledku toho bola na úrovni EÚ vypracovaná politika súdržnosti na vyrovnanie sa s týmto problémom. Samotná politika je finančne veľmi náročná, pretože pohlcuje veľkú časť rozpočtu EÚ. Realizuje sa prostredníctvom tisícok rozvojových projektov a ovplyvňuje mnohými spôsobmi každodennú prácu tisícov ľudí zapojených pri jeho dodaní a podrobení sa jej účinkom. Samotné realizovanie vyvoláva ako obdiv, tak opovrhovanie. Zo strany obdivovateľov európskej regionálnej a kohéznej politiky prevládajú tvrdenia, že predstavuje základný materiál, ktorý drží EÚ dohromady a bez neho by sa konštrukcia EÚ rozpadla. To by znamenalo, že tok výhod (napr. zvýšenie produktivity a aj sociálny rast), ktoré členské štáty čerpajú z integrácie, by sa zastavil. Z tohto hľadiska predstavujú náklady politiky súdržnosti cenu za získavanie výhod z integrácie. Prevažuje viac menej pozitívny pohľad. Základný predpoklad kohéznej politiky je, že bez nej by spoločný ekonomický systém prehĺbil rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Tí, ktorí zastávajú tento názor konštatujú, že v minulosti sa pomocou politiky súdržnosti podarilo znížiť rozdiely v bohatstve členských krajín EÚ. Navyše sa domnievajú, že EÚ zvýšila súčinnosť spoločného úsilia medzi členskými štátmi o vytvorenie účinnejšej intervencie a nasmerovania, ako vnútroštátne zásahy. Inými slovami, vďaka politike EÚ sa zlepšila súdržnosť načo by sme mali byť hrdí. Na druhej strane jestvujú aj opačné názory na politiku súdržnosti, z ktorých niektoré sú veľmi kritické. V tomto prípade prevládajú názory, že európska regionálna politika spôsobuje pravý opak toho, čo prezentuje a predstavuje. Z tohto názorového spektra prevládajú zistenia, že politika: nie je primeraná a veľké množstvo ďalších politík poskytujúcich podmienky pre zdravý rast by tiež viedli k vyrovnávaniu úrovne bohatstva; nie je efektívna, nakoľko uvádza, že počas rokov v ktorých sa kohézna politika EÚ uplatňovala bol pokles rozdielov veľmi obmedzený. A teda po obrovskom navýšení výdavkov na politiku súdržnosti EÚ sa rozdiely v skutočnosti zvýšili; je neefektívna a samotné fungovanie politiky pohlcuje veľa prostriedkov a len zdržuje armádu štátnych zamestnancov od vykonávania lepších vecí. V skratke, povedané že politika plytvá peniaze. Kto má pravdu a kto sa mýli v tejto diskusii? Nakoľko silné sú argumenty jednotlivých protistrán? Zodpovedať tieto otázky nie je jednoduché, pretože si to vyžaduje celý rad prieskumov. Na začiatok je potrebné presne definovať problémy a ich možné riešenia. Ďalej je nutné sa bližšie pozrieť na správnosť teoretických základov rôznych prameňov myslenia. A nakoniec sa musí merať a hodnotiť správne nasmerovanie politiky a empiricky sledovať vplyv jej realizácie. Inými slovami je potrebné ísť do hĺbky rôznych mechanizmov, ktoré produkujú súdržnosť a sledovať možnosti, ktoré môže politika podporiť. 189

190 Ako bolo spomenuté, EÚ vznikla na začiatku roku 1952 z pomerne menšej základne, pôvodne šiestich krajín. V priebehu posledných desaťročí bola EÚ úspešná v realizácii svojich cieľov v oblasti zabezpečovania miery a ekonomického rastu. Z tohto pohľadu sa členstvo stalo atraktívne pre ostatné nečlenské európske krajiny. Počet členských krajín sa postupne zvyšoval o krajiny, ktoré spĺňali kritériá pre členstvo a chceli benefitovať na výhodách európskej integrácie. To vyústilo do niekoľkých rozširovaní. EÚ v roku 2012 tvorí 27 krajín. EÚ začala fungovať ako spoločný trh. V tej dobe nedisponovala takmer žiadnymi kompetenciami v oblasti kohézie súdržnosti. Avšak, postupom času a so zvyšujúcou integráciou potreba politiky Európskej súdržnosti zvyšovala. EÚ získala rozšírenú pôsobnosť v oblasti súdržnosti Cesta od politických pojmov k operačným programom EÚ je konfrontovaná s veľmi veľkými problémami súdržnosti. Jedným z nich je existencia veľkých rozdielov medzi rôznymi časťami. Tieto rozdiely boli celkom veľké už v bývalej EÚ- 15. Napríklad na prelome storočí príjem na obyvateľa v najbohatších regiónoch bol asi päťkrát vyšší než v najchudobnejších regiónoch. Od nedávneho rozšírenia sa rozdiely v príjmoch zdvojnásobili, priemerný hrubý domáci produkt (HDP) na obyvateľa v desiatich nových členských štátov (NČŠ) v strednej a východnej Európe predstavuje asi polovicu priemeru EÚ-27. Možnosti regiónov a krajín niečo robiť s týmto nepomerom nie sú rovnomerne rozložené. Niektoré krajiny, ktoré sú ekonomicky menej vyspelé majú sklon k nemennosti, pretože ich zraniteľnosť na makroekonomickej a menovej úrovni ich stavia do rizika, že budú musieť prispôsobiť svoje politiky a vyrovnať turbulencie na devízových trhoch, a to s negatívnymi dopadmi na hospodársky rast. Na druhej strane veľké a bohaté krajiny majú tendenciu chrániť sami seba od takýchto problémov. Ďalej existujú rozdiely aj v prístupe k zamestnaniu. Tieto sa tiež zvýšili od vstupu nových ČŠ. V krajinách EÚ-27 len 56 % obyvateľov v produktívnom veku si udržalo prácu (v roku 2004), pričom údaj za EÚ-15 predstavoval 64 %. Problémy nezamestnanosti sú niekedy zhoršované problémami sociálneho vylúčenia. Ľudia, ktorí prišli o prácu riskujú, že skončia v začarovanom kruhu nedostatok príjmu (chudoba), vylúčenie zo spoločenských vzťahov a podieľaní sa na spoločenskom živote. Sú tu tiež veľké rozdiely medzi jednotlivými časťami EÚ čo sa týka výskytu tohto problému. Avšak, uvedené sa netýka len menej rozvinutých oblastí, nakoľko sociálne problémy sa môžu akútne prejaviť aj v mestských oblastiach bohatých členských štátov. Veľké rozdiely sú často pociťované ako morálne nespravodlivé, čo môže viesť k nespokojnosti skupín obyvateľstva. V niektorých prípadoch nespokojnosť nadobúda veľmi násilnú formu, napr. ako nepokoje na predmestiach veľkých miest vo Francúzsku a Veľkej Británii. V ostatných prípadoch sa môže prejavovať ako absencia podpory, ktorá sa na úrovni EÚ môže prejaviť v nedostatku pokroku v európskych projektoch. Tieto disparity predstavujú problém z ekonomických, morálnych a politických 190

191 dôvodov. EÚ si uvedomuje, že nemôže fungovať dobre, aj keď niektoré časti európskej spoločnosti nemajú pozitívne efekty a výhody z integrácie. Takže preto má v úmysle posilňovať vnútornú súdržnosť Kohézia Súdržnosť Koncepcia súdržnosti bola v rámci politiky EÚ zavedená bez presnejšieho zadefinovania. Postupne sa vyvinula akási definícia daná praxou. Tá pod kohéziou resp. súdržnosťou rozumie určitú mieru, do ktorej sú rozdiely v sociálnom a ekonomickom blahobyte medzi jednotlivými regiónmi alebo skupinami v rámci EÚ ešte politicky a spoločensky prijateľné. To či je kohézia alebo súdržnosť dosiahnutá je do značnej miery politická otázka. Vo všeobecnosti sa nikto nepokúsil odpovedať na túto otázku zo statického pohľadu. Skôr sa na súdržnosť pozerá z pohľadu dynamického. Takže, pozorujeme zmenu disparít medzi dvoma obdobiami. Zníženie disparít (konvergencia) potom znamená zlepšenie kohézie, resp. súdržnosti a zvýšenie rozdielov (divergencia) znamená zhoršenie súdržnosti. Akékoľvek zníženie disparít predstavuje zlepšenie situácie z pohľadu politickej a sociálnej prípustnosti, a naopak akékoľvek zvýšenie rozdielov zhoršuje situáciu. V Zmluve o EÚ (Článok 1.3) je súdržnosť definovaná ako jeden z hlavných cieľov EÚ. Úlohou spoločenstva je vytvorením spoločného trhu a hospodárskej a menovej únie a realizáciou spoločných politík podporovať v celom spoločenstve harmonický a vyrovnaný rozvoj hospodárskych činností, udržateľný a neinflačný rast rešpektujúci životné prostredie, vysoký stupeň konvergencie hospodárskej výkonnosti, vysokú úroveň zamestnanosti a sociálnej ochrany, zvyšovanie životnej úrovne a kvality života a hospodársku a sociálnu súdržnosť a solidaritu medzi členskými štátmi. Kohéziu chápeme z pohľadu 3 konceptov: koncept kohézie (súdržnosti), koncept konvergencie, koncept integrácie. Koncept súdržnosti poskytuje odpoveď na otázku čo je cieľom politiky. Kohézia reprezentuje politický cieľ viazaný k dosiahnutiu spravodlivejšej spoločnosti, schopnej poskytnúť príležitosti pre všetkých obyvateľov EÚ bez ohľadu na to, kde žijú. Politika súdržnosti tvorí jeden z troch pilierov budovania európskeho politického a hospodárskeho priestoru popri jednotnom trhu a menovej únii. Je jedinou politikou Európskej únie, ktorá sa výslovne zaoberá hospodárskymi a sociálnymi nerovnosťami. Ide teda o veľmi špecifickú politiku, ktorá zahŕňa presun prostriedkov medzi členskými štátmi prostredníctvom rozpočtu EÚ za účelom podpory hospodárskeho rastu a udržateľného rozvoja, prostredníctvom investícií do ľudí a do fyzického kapitálu. Politický význam kohéznej politiky je spojený s jej cieľom zabezpečiť spravodlivejšiu 191

192 a solidárnejšiu Úniu, a to prostredníctvom rozpočtových transferov z bohatších do chudobnejších oblastí cez mechanizmus financovania, ktorý je formálne kontrolovaný na európskej úrovni Európskou Komisiou Viac-účastnícka hra v cyklickom rámci Kohézia nepredstavuje prirodzené procesy, ktoré pôsobia v moderných sociálnoekonomických a politických systémoch. V skutočnosti veľká dynamika integrácie hospodárstva EÚ môže dokonca zhoršiť problémy súdržnosti. Takže, politika potrebuje nasmerovať procesy takým spôsobom, aby viedli k cieľom menej disparít a viac kohézie. Realizovanie politiky zahŕňa systematické využívanie nástrojov na ovplyvnenie rozhodujúcich faktorov cieľových premenných. Najpodstatnejšie prvky tejto politiky predstavujú pripisovanie zodpovednosti účastníkom, definovanie cieľov, vytvorenie intervenčného rámca a nasadenie nástrojov. Detailnejšie: Účastníci: Vzhľadom na rozsah problematiky EÚ prevzala zodpovednosť za významnú časť tejto politiky. To však nepredstavuje výhradnú zodpovednosť, pretože členské štáty zohrávajú dôležitú úlohu z hľadiska naplnenia politiky. Okrem toho EÚ tiež zapája miestne samosprávy a zástupcov tretieho a súkromného sektora. Toto viacúrovňové vládnutie kohéznej politiky EÚ, ktoré zapája viacero účastníkov, má za úlohu zabezpečiť zvýšenú participáciu a tým aj účinnosť politiky. Ciele: EÚ si stanovila v rámci kohéznej politiky hneď niekoľko cieľov. Prvý priamo súvisí s hlavným problémom existencie disparít a ostatné boli pridávané v určitých momentoch počas vývoja EÚ. 1. Zlepšiť súdržnosť to znamená znížiť disparity alebo vo všeobecnosti priblížiť (konvergencia) úroveň bohatstva regiónov v troch dimenziách: ekonomickej, sociálnej, teritoriálnej resp. územnej. 2. Prispieť k ostaným cieľom EÚ: pomáhať pri hlavných výhodách ekonomickej integrácie ako je rozšírenie alebo prechod do vyšších stupňov integrácie (napr. Hospodárska a menová únia); prispieť k hlavným politickým cieľom akými je napr. zvýšenie konkurencieschopnosti a udržateľnosť životného prostredia. Rámec: Daňovníci a ďalšie zainteresované strany, ktoré prispievajú na úhradu politiky, je nevyhnutné ubezpečiť, že politika je efektívna. Na tento účel je potrebné vytvoriť zodpovedajúce inštitúcie a intervenčné systémy, implementovať politiku v praxi 192

193 a vyhodnocovať výsledky. Získajú sa takto lepšie znalosti, ktoré môžu byť následne použité na úpravu politiky tak, aby sa tým vylepšilo zameranie na jej ciele. Nástroje: EÚ v súčasnosti vynakladá značné finančné prostriedky na riešenie problémov súdržnosti a reguluje činnosť národných a regionálnych orgánov verejnej správy, ktoré sledujú rovnaké a podobné ciele. Celý tento proces môže byť ponímaný ako cyklus (pozri Obrázok 4.6). EÚ stanovila dobu sedem rokov na dokončenie celého cyklu. Obrázok 4.6 Všeobecný model politického cyklu Zdroj: autor, 2012 Ekonomickú kohéziu (súdržnosť) do značnej miery determinuje vývoj štruktúry priemyslu uvedeného faktora konkurencieschopnosti, a to konkrétne štruktúra výroby. Zloženie ekonomiky z odvetví s vysokou a nízkou pridanou hodnotou, problematika priamych zahraničných investícií, migrácia priemyslu, premiestňovanie firiem z rozvinutých oblastí Európy do menej rozvinutých oblastí Európy a tretích krajín sveta. Sociálnu kohéziu nie je jednoduché zachytiť monitorovaním. Je však úzko prepojená s druhou skupinou faktorov (ľudské zdroje) zaradených do konkurencieschopnosti. Z tohto pohľadu existuje rozsiahle množstvo indikátorov, ktoré umožňujú špecifikovať aspekty sociálnej súdržnosti ako zamestnanosť (nezamestnanosť), dôsledky migrácie, segregácie a aspekt sociálnej inklúzie (vylúčenia). 193

194 Teritoriálna kohézia: predstavuje koncept, ktorý je v porovnaní s ekonomickou a sociálnou kohéziou náročnejší na interpretáciu pomocou konkrétnych indikátorov. V tomto prípade sa sledujú pojmy ako dostupnosť a vzdialenosť k trhom a inováciám. Tieto sa zhodujú s dvoma popísanými faktormi konkurencieschopnosti (dostupnosť a inovácie). Niektoré z používaných ukazovateľov na meranie teritoriálnych disparít (napr. dostupnosť) v skutočnosti determinujú umiestnenie priemyslu a tým aj ekonomickú štruktúru, dynamiku zamestnanosti a nakoniec úroveň bohatstva. V skutočnosti sú súčasťou integrovaného systému. Kohézna politika EÚ berie na vedomie tieto fakty a integrovala do spoločného rámca tri dimenzie (ekonomickú, sociálnu a teritoriálnu) Ciele politiky Regionálna politika EÚ má za cieľ znižovať štrukturálne nerovnosti medzi regiónmi EÚ, napomáhať vyváženému rozvoju v celej EÚ a podporovať skutočne rovnaké príležitosti pre všetkých. Na základe konceptov solidarity a hospodárskej a sociálnej súdržnosti to dosahuje aj v praxi prostredníctvom rozmanitých finančných operácií, najmä prostredníctvom štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu. Regionálna politika EÚ je so sumou vo výške 348 miliárd eur druhou najväčšou rozpočtovou položkou EÚ na obdobie rokov Cieľ hospodárskej a sociálnej súdržnosti bol zavedený v roku 1986 prijatím Jednotného európskeho aktu. Táto politika bola nakoniec prostredníctvom Zmluvy o EÚ v roku 1992 a v súčasnosti je upravená v Zmluve o fungovaní EÚ v čl Cieľom regionálnej politiky je: plné využitie potenciálu jednotlivých regiónov; zlepšenie konkurencieschopnosti a zamestnanosti na regionálnej úrovni prostredníctvom investícií do oblastí s vysokým potenciálom hospodárskeho rastu; čo najrýchlejšie vyrovnanie životnej úrovne v krajinách, ktoré do EÚ vstúpili od roku 2004, s priemerom v EÚ. Regionálna politika EÚ je investičnou politikou. Podporuje vytváranie pracovných miest, konkurencieschopnosť, hospodársky rast, zvyšovanie kvality života a udržateľný rozvoj. Tieto investície podporujú plnenie cieľov stratégie Európa Regionálna politika je taktiež výrazom solidarity EÚ s menej rozvinutými krajinami a regiónmi. Využíva sa na koncentráciu zdrojov pre oblasti a sektory, v ktorých majú investície maximálny dosah. Regionálna politika slúži na zníženie významných hospodárskych, sociálnych a územných rozdielov, ktoré aj v súčasnosti existujú medzi európskymi regiónmi. Ich pretrvávanie by 194

195 podkopalo niektoré zo základných kameňov EÚ, akými sú jednotný trh alebo spoločná mena euro. Počas rokov EÚ preinvestuje v európskych regiónoch celkovo 347 miliárd EUR. Obrázok 4.6 Výkonnosť jednotlivých regiónov EÚ z hľadiska HDP na obyvateľa Zdroj: REGIOgis, 2011 Financovanie zo zdrojov EÚ pomáha napríklad pri zlepšovaní dopravného a internetového napojenia odľahlých regiónov, podpore malých a stredných podnikov v znevýhodnených oblastiach, investíciách do čistejšieho životného prostredia, zlepšovaní vzdelávania a odbornej prípravy. Finančné zdroje EÚ sa investujú aj do inovácií, rozvoja nových produktov a výrobných metód, zvyšovania energetickej efektívnosti a boja proti zmenám klímy

196 Príčiny nerovnosti Regionálne rozdiely môžu byť zapríčinené viacerými faktormi, napríklad: dlhodobým znevýhodnením zapríčineným geografickou izoláciou; nedávnymi sociálnymi a hospodárskymi zmenami; pretrvávajúcim dedičstvom bývalých centrálne plánovaných ekonomík; kombináciou týchto a iných faktorov. Výsledok tohto nevýhodného stavu sa často prejavuje v podobe: sociálnej núdze; nízkej kvality škôl; vyššej nezamestnanosti; nedostatočnej infraštruktúry EÚ ako priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti EÚ sa snaží zabezpečiť svojim občanom voľný pohyb bez obmedzení vytvorením základných spoločných prvkov ochrany. Využívali by občania EÚ slobodu voľného pohybu, ak by táto sloboda bola sprevádzaná výrazne nižším stupňom ochrany a problémami pri prechode hraníc medzi štátmi? Určite nie. Vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti pri rešpektovaní základných práv a rozličných právnych systémov a tradícií členských štátov je základ podpory voľného pohybu. Súčasťou vytvárania takéhoto veľkého priestoru bez hraníc, v ktorom sa ľudia môžu pohybovať neobmedzene bez hraničných kontrol je zabezpečiť, aby občania boli chránení pred medzinárodným zločinom a terorizmom a mohli žiť a pracovať v bezpečí, aby mali prístup k miestnemu súdnemu systému a možnosť obrátiť sa na miestne súdy s tým, že ich základné práva budú rešpektované kdekoľvek v EÚ. Vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti budovali členské štáty EÚ niekoľko desaťročí a za toto obdobie dosiahli významný pokrok vo vzájomnej spolupráci. Krajiny našli spôsob ako uvedené ciele zrealizovať, a to vytvorením spoločných oblastí spolupráce, ktoré sa týkajú spolupráce policajných a justičných orgánov v občianskych a trestných veciach ako aj spolupráce v oblasti hraničných kontrol, azylu a prisťahovalectva. Kto rozhoduje o prijímaní rozhodnutí v rámci spolupráce v uvedených oblastiach? Pred rokom 2009 sa rozhodnutia realizovali na základe spoločnej dohody členských štátov. Keďže spolupráca členských štátov sa postupne prehlbovala a EÚ dosiahla stupeň hospodárskej a menovej únie, bolo potrebné prijímať rozhodnutia s ohľadom na spoločné ciele EÚ na úrovni celej EÚ jednotne. Slobodu a spravodlivosť je možné úplne využívať iba v bezpečnom prostredí. Pre zabezpečenie maximálne možného stupňa ochrany sa vlády ČŠ EÚ dohodli, že tvorba uvedenej politiky sa presunie na európsku úroveň, aby bola EÚ schopná zaručiť 196

197 slobodu, bezpečnosť a spravodlivosť všetkým ľuďom žijúcim na jej území. Preto sa od roku 2009 (prijatie Lisabonskej zmluvy) prijímajú rozhodnutia spoločne po odsúhlasení Európskym parlamentom a Radou EÚ na základe riadneho legislatívneho postupu Ochrana občanov EÚ Ochrana vonkajších hraníc EÚ bola podporená vytvorením Schengenského priestoru, ktorého súčasťou sú krajiny, ktoré podpísali Schengenské dohody a splnili podmienky pre účasť v Schengenskom priestore. Z členských krajín EÚ to boli v roku 2012 všetky krajiny okrem Bulharska, Cypru, Írska, Rumunska a Spojeného kráľovstva. Okrem členských krajín do Schengenského priestoru patria aj nečlenské krajiny Island, Nórsko a Švajčiarsko. Dôvodom účasti nečlenských krajín v rámci Schengenského priestoru sú ekonomické výhody vyplývajúce z členstva v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru (Európsky hospodársky priestor predstavuje spoluprácu EÚ s nečlenskými krajinami EÚ nachádzajúcimi sa v Európe) a vytvorenie možnosti voľného pohybu v čo najširšom priestore Európy, nakoľko väčšina Európanov (67 %) sa domnieva, že cestovanie v EÚ bez kontrol na vnútorných hraniciach je dôležité. Legislatíva upravujúca voľný pohyb osôb a ochranu hraníc EÚ v rámci Schengenského priestoru je súčasťou právneho rámca EÚ. Na ochranu voľného pohybu osôb a tovarov bol vytvorený Schengenský informačný systém (SIS), ktorý obsahuje databázu informácií o hľadaných osobách a odcudzených predmetoch dostupnú pre všetky policajné zbory a súdy členských a nečlenských krajín EÚ, ktoré sú súčasťou Schengenského priestoru. Otvorenie vnútorných hraníc medzi členskými štátmi poskytlo výhody pre obyvateľov EÚ, avšak aby neboli ohrozovaní pri realizácii slobody voľného pohybu, musí EÚ zabezpečiť zvýšenú ochranu vonkajšej hranice, čiže hranice, ktoré majú členské štáty EÚ s nečlenskými štátmi. Taktiež primeraným spôsobom usmerňovať prisťahovalectvo z krajín mimo EÚ. Európska únia rozvíja koordinovanejšiu azylovú a imigračnú politiku, aby členské štáty postupovali jednotne pri posudzovaní žiadosti o azyl a aby mohol členský štát na základe spoločne prijatých podmienok prijať rozhodnutie, ktoré bude platiť na území celej EÚ a spoločne realizovať kroky, ktoré majú zabrániť zneužívaniu a zabrániť nelegálnej imigrácii. V EÚ žije asi 20,2 milióna štátnych príslušníkov tretích krajín, čo predstavuje asi 4 % populácie EÚ a 9,4 % z odhadovaného celkového počtu migrantov na svete (214 miliónov) 21. Cieľom EÚ nie je budovať bariéry na hraniciach EÚ ale vytvoriť prijateľné podmienky na cezhraničný obchod a spoluprácu. Pre tento účel EÚ vytvára partnerstvá so všetkými susedmi Ruskom, Ukrajinou, Bieloruskom, Moldavskom, s oblasťou Kaukazu, s balkánskymi krajinami, so severnou Afrikou a s Blízkym východom. 21 Správa EK,

198 4.5.8 Rovnaký prístup k spravodlivosti a ochrana záujmov občanov EÚ Pre vytvorenie priestoru bezpečnosti v EÚ sa členské štáty dohodli na spolupráci národných súdnych orgánov a policajných síl, aby ľuďom v celej EÚ zabezpečili rovnakú ochranu pred zločinom, rovnaký prístup k spravodlivosti a plné uplatňovanie práv. Spolupráca národných súdnych systémov má zabezpečiť uplatňovanie súdnych rozhodnutí v celej EÚ. Napríklad právne rozhodnutia urobené v hociktorej krajine EÚ alebo v občianskoprávnych či trestných konaniach, musia byť uznané orgánmi v celej únii. Tento princíp nazvaný vzájomné uznávanie môže významne ovplyvniť osobný život jednotlivca, pokiaľ ide o záležitosti, akými sú žaloby o výživné pre dieťa, rozvod a prístup k deťom, finančné otázky ako napríklad bankrot a nezaplatené faktúry, alebo aj trestné činy. Súdna spolupráca môže prispieť k zavedeniu spoločných definícií pre určité závažné zločiny vzájomným zosúladením rozličných národných zákonov a stanovením primeraných varovných minimálnych trestov. 22 Pre účely zabezpečenia spolupráce súdnych orgánov členských krajín EÚ bol zriadený úrad Eurojust so sídlom v Haagu, ktorého úlohou je zabezpečiť centrálnu koordináciu národných súdnych orgánov v EÚ. Od roku 2004 bol zavedený nástroj cezhraničnej spolupráce európsky zatýkací rozkaz, ktorý umožňuje vrátiť podozrivých alebo usvedčených zločincov späť do krajín, kde boli súdení. Súčasťou európskeho priestoru spravodlivosti je okrem ochrany občanov EÚ pred podozrivými alebo usvedčenými osobami aj zabezpečenie ochrany práv odsúdených v rámci minimálnych spoločných noriem spravodlivosti. Ochrana záujmov obyvateľov EÚ pred terorizmom, kriminalitou, pašeráctvom a inými nekalými praktikami, ktoré sú súčasťou cezhraničného zločinu, sa realizuje prostredníctvom policajnej spolupráce v rámci EÚ. Je to niečo ako spoločná politika pre kriminálne záležitosti. Základom je vytvorenie Europolu, ktorého poslaním je spolupráca policajných a iných orgánov ČŠ. Na základe tejto spolupráce štátov EÚ platí, že zločincov možno súdne stíhať bez ohľadu na to, v ktorej krajine EÚ sa nachádzajú alebo kde bol trestný čin spáchaný. Spolupráca policajných a colných orgánov členských krajín EÚ je kľúčovou zložkou boja proti medzinárodnému zločinu. Snahou EÚ je, aby obyvatelia EÚ naplno využívali slobodu voľného pohybu a zaručiť im, že ich každodenný život je bezpečný, že môžu pracovať a byť chránení pred zločinom a majú rovnaký prístup k spravodlivosti v celej Európskej únii. 4.6 EXTERNÉ VZŤAHY EÚ Keď hovoríme o vonkajších vzťahoch Európskej únie, tak si v prvom rade musíme uvedomiť, že sa jedná o vzťahy EÚ smerom k tretím, nečlenským krajinám a teda smerom k zvyšku sveta. Tieto vzťahy rozvíjala Európska únia už od svojho vzniku v 50. rokoch 20. storočia, pričom vonkajšie ekonomické vzťahy boli už súčasťou Rímskej zmluvy v roku 1957, a preto sú najstaršou a najviac integrovanou časťou zahraničných vzťahov EÚ. Až do roku 1970, 22 Európska komisia,

199 kedy bola zahájená Európska politická spolupráca, boli vonkajšie ekonomické vzťahy jedinou možnosťou, ako mohlo Spoločenstvo presadzovať zahranično politické záujmy. V súčasnosti sú tieto vzťahy zo strany EÚ vykonávané pomocou dvoch základných spôsobov: a) Spoločnými politikami týkajú sa všetkých členských štátov únie a predstavujú jednotné konanie členských štátov za účelom dosiahnutia lepších výsledkov. Patrí k nim napr. spoločná poľnohospodárska politika (SPP), regionálna a kohézna politika, dopravná politika, sociálna politika a politika zamestnanosti, politika životného prostredia alebo politika výskumu a technologického rozvoja; b) Dohodami o partnerstve a spolupráci ich cieľom je posilnenie demokracie a rozvoj hospodárstva partnerských krajín prostredníctvom spolupráce v celom rade oblastí a prostredníctvom politického dialógu. Pre zaistenie ich plnenia bola ustanovená Rada pre spoluprácu. Jedná sa predovšetkým o dohody o partnerstve a spolupráci s krajinami východnej Európy, južného Kaukazu a strednej Ázie. Tieto dohody zároveň stanovujú rámec, v ktorom je Európska politika susedstva vo vyššie spomínaných krajinách vykonávaná. Základné oblasti, v rámci ktorých sa vonkajšie vzťahy EÚ so zvyškom sveta rozvíjajú, sú predovšetkým oblasť obchodu, rozvojovej pomoci, formálneho obchodu a od roku 1993 na základe Maastrichtskej zmluvy Únia rozvíja tiež spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP) Obchod Spoločná obchodná politika EÚ funguje v dvoch základných rovinách: a) V rámci WTO (Svetová obchodná organizácia) aktívna účasť EÚ na určovaní pravidiel multilaterálneho systému globálneho obchodu; b) Dvojstranné obchodné dohody s krajinami alebo s regionálnymi skupinami krajín. Za účelom presadenia otvoreného a mnohostranného obchodného systému vo svete a ochrany záujmov EÚ a členských krajín disponuje spoločná obchodná politika týmito nástrojmi: a) clá, b) kvóty, Nástroje uplatňované mimo rámec zmluvných záväzkov s tretími štátmi c) dobrovoľné exportné obmedzenia, d) antidumpingové opatrenia, e) protisubvenčné opatrenia, f) ochranné opatrenia, Defenzívne obchodné nástroje 199

200 g) nariadenia o obchodných bariérach, h) opatrenia na dovoz a vývoz do a z EÚ (napr. embargo, bojkot alebo zvláštny režim na vývoz zbraní a pod.). Ofenzívne obchodné nástroje Rozvojová pomoc a spolupráca Základným cieľom je podpora trvalo udržateľného rastu a rozvoja partnerských krajín, aby mali dostatok zdrojov na boj proti biede a jej úplné odstránenie. Je založená na troch princípoch, ktoré zaviedla Maastrichtská zmluva, sú nazývané 3C, pričom sú to: a) Koordinácia zaisťuje spoluprácu všetkých aktérov podieľajúcich sa na rozvojovej politike; b) Koherencia spočíva v zladení ostatných politík EÚ s cieľmi rozvojovej politiky; c) Komplementarita znamená, že rozvojová politika EÚ doplňuje politiky členských štátov. EÚ si tiež vytýčila 6 hlavných oblastí, na ktoré sa chce do budúcna zameriavať. Popri hlavnom cieli, ktorým je boj s chudobou sú ďalšími prioritami koordinácia obchodnej a rozvojovej politiky, regionálna integrácia a spolupráca, podpora makroekonomickej politiky a zlepšenie prístupu k sociálnym službám, dopravy, bezpečnosti potravín a rekonštrukcie inštitucionálnej štruktúry rozvojových štátov. Obrázok 4.7 Rozvojové ciele tisícročia Dosiahnutie základného vzdelania pre všetkých Odstrániť extrémnu chudobu a hlad Budovať 8 svetové partnerstvo pre rozvoj Presadzovať rovnosť pohlaví a posilniť úlohu žien v spoločnosti Rozvojové ciele tisícročia Zaistiť udržateľný stav životného prostredia 7 Znížiť detskú úmrtnosť 4 Zlepšiť zdravie matiek Bojovať s HIV/ AIDS, maláriou a ďalšími chorobami 6 5 Zdroj: OSN,

201 Európska únia sa tiež prihlásila k plneniu Rozvojových cieľov tisícročia Organizácie spojených národov (UN Millennium Development Goals) prijatých v septembri 2000 na Summite tisícročia v New Yorku Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika Umožňuje postupovať spoločne pri ohrození Únie ako celku. V rámci tejto politiky je hlavným cieľom EÚ posilniť a zachovať stabilitu na celom svete. Avšak v rámci nej nemôže Európska únia prijímať žiadne legislatívne opatrenia, čo znamená, že sa všetky rozhodnutia vzťahujú len ku konkrétnym situáciám a nemajú všeobecnú platnosť. Pre členské štáty sú síce záväzné, ale vzhľadom k tomu, že európske právo nepozná žiadne sankcie za ich porušenie, tlak na ich dodržiavanie je len politický. Súčasťou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky je Európska bezpečnostná a obranná politika, vytvorená za účelom pomoci obyvateľstvu v krízových oblastiach. Operácie Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky môžu prebiehať v dvoch podobách: a) Klasické vojenské operácie európski vojaci pri nich dohliadajú na udržovanie mieru alebo ho pomáhajú vynucovať ; b) Policajné operácie asistujú v cieľových krajinách pri výcviku miestnych policajných jednotiek, v prípade nutnosti môžu ich úlohu celkom prevziať a na obmedzenú dobu miestne sily nahradiť; c) Operácie na podporu právneho štátu asistenčné a výcvikové misie zamerané na upevnenie dôležitých inštitúcií cieľovej krajiny (začínajúc sudcami, pokračujúc väzenskou správou a končiac úradníkmi centrálnych úradov alebo miestnej správy). Právna úprava spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky je uvedená v podkapitole ROZPOČET EÚ Rozpočet EÚ je nástroj, ktorý na každý rok plánuje a schvaľuje príjmy a výdavky považované za potrebné pre Európske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu. Finančné prostriedky zahrnuté do rozpočtu sú schválené na jeden finančný rok, ktorý trvá od 1. januára do 31. decembra daného roku Rozpočtové zásady Pri prijímaní rozpočtu EÚ musia byť dodržané tieto zásady: 201

202 zásada jednotnosti a správnosti rozpočtu: rozpočet je nástroj, ktorým sa na každý rozpočtový rok stanovujú a schvaľujú všetky príjmy a výdavky, ktoré sa považujú za nevyhnutné pre Európske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu; zásada ročného rozpočtu: rozpočet sa schvaľuje na obdobie jedného roka od 1. januára do 31. decembra; zásada vyrovnanosti: príjmy a výdavky rozpočtu EÚ musia byť vždy vyrovnané - vzhľadom k tomu, že rozpočet je zostavovaný na základe odhadu, končí väčšinou prebytkom, ktorý sa prevádza do ďalšieho finančného obdobia. V prípade, že by rozpočet v danom roku skončil deficitom, bude ho nutné v nasledujúcom roku započítať do výdavkov rozpočtu; zásada zúčtovacej jednotky: rozpočet sa zostavuje, plní i vyúčtováva v eurách; zásada všeobecnosti: celkové príjmy musia pokrývať celkové položky na platby. Až na výnimky uvedené vo finančnom nariadení sa všetky príjmy a výdavky vykazujú v plnej výške bez akýchkoľvek vzájomných zápočtov; zásada špecifikácie: výdavky rozpočtu sú priradené do jednotlivých hláv a kapitol; zásada hospodárnosti: použitie položiek rozpočtu musí byť v súlade so zásadami hospodárnosti, účinnosti a efektivity; zásada transparentnosti: rozpočet a opravné rozpočty musia byť na základe podnetu predsedu Európskeho parlamentu zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev do dvoch mesiacov od ich schválenia s konečnou platnosťou Príjmová časť rozpočtu V súčasnosti systém vlastných zdrojov ES pozostáva z: tradičných vlastných zdrojov, ktoré predstavujú clá, poľnohospodárske poplatky a odvody z produkcie cukru, zdroja založeného na dani z pridanej hodnoty, zdroja založeného na hrubom národnom dôchodku. Podstatná časť financovania rozpočtu EÚ je zabezpečená vlastnými zdrojmi, pričom malý podiel zabezpečujú ostatné príjmy (napr. dane a iné zrážky z platov zamestnancov, bankové úroky, príspevky z nečlenských krajín na určité programy spoločenstva a pod.). Obrázok 4.8 Príjmy rozpočtu EÚ 202

203 4.7.3 Výdavková časť rozpočtu Zdroj: Schwarz, 2011 Výdavky rozpočtu EÚ mali rastúcu tendenciu v jednotlivých viacročných rozpočtových rámcoch od roku (prvý Delorsov balík), (druhý Delorsov balík), (Agenda 2000) až po súčasné rozpočtové obdobie na roky Výdavková časť rozpočtu je tvorená nasledovnými rozpočtovými kapitolami: 1. Udržateľný rast: A. Konkurencieschopnosť, B. Súdržnosť pre rast a zamestnanosť; 2. Ochrana a riadenie prírodných zdrojov; 3. Občianstvo, sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť; 4. EÚ ako globálny partner; 5. Administratíva; 6. Kompenzácie. 203

204 Obrázok 4.9 Rozdelenie rozpočtu podľa jednotlivých rozpočtových kapitol na roky Zdroj: Schwarz, Udržateľný rast A. Konkurencieschopnosť Rozdelenie výdavkov v kapitole konkurencieschopnosť je nasledovné: Výskum a vývoj - 60%, Trans-európske siete - 20%, Vzdelávanie a odborná príprava -10%, Konkurencieschopnosť / Sociálna politika -10%. B. Súdržnosť pre rast a zamestnanosť Táto kapitola obsahuje výdavky na realizáciu regionálnej politiky prostredníctvom štrukturálnych fondov, a to: ERDF Európsky fond regionálneho rozvoja, ESF Európsky sociálny fond, KF Kohézny fond. 204

205 2. Ochrana a riadenie prírodných zdrojov Kapitola zahŕňa výdavky na Spoločnú poľnohospodársku politiku, rozvoj vidieka, politiku v oblasti rybolovu a z časti politiku životného prostredia. Financovanie Spoločnej poľnohospodárskej politiky tvorí tri štvrtiny výdavkov z tejto rozpočtovej kapitoly a ďalších 20% je určených na rozvoj vidieka, pre politiku v oblasti rybolovu sú určené iba 2% zdrojov a zvyšok je určený do nového environmentálneho programu. Hlavná časť politiky životného prostredia je financovaná v rámci iných položiek, ako je kohézna politika, poľnohospodárstvo alebo vonkajšie vzťahy. 3. Občianstvo, sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť Kapitola zahŕňa viacero politík, pričom dominuje oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí. Väčšina členských štátov má ambície rozvíjať túto oblasť v najbližších rokoch na zabezpečenie vnútornej bezpečnosti v rámci EÚ. Ďalej je podporovaný prístup k základným verejným službám, kultúrna spolupráca. Pre oblasť solidarity a riadenia migračných tokov je určených 75%, bezpečnosť a ochranu slobôd 14% a základné práva a spravodlivosť 10% z rozpočtu kapitoly. 4. EÚ ako globálny partner Približne 50% z finančného balíka smeruje k partnerstvu pre trvalo udržateľný rozvoj. Ďalšia tretina je určená k realizácii tzv. politiky susedstva. Táto zahŕňa výdavky na predvstupové programy ako aj pomoc západnému Balkánu a krajinám východnej Európy. Zvyšné prostriedky sú smerované k Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike, vrátane podpory ochrany ľudských práv. Komisia navrhuje šesť nástrojov na dosiahnutie týchto cieľov, a to hospodársku spoluprácu a rozvoj, mier a bezpečnosť, nástroj predvstupovej pomoci, nástroj európskeho susedstva, humanitárnu pomoc, finančnú pomoc. 5. Administratíva Administratívne výdavky všetkých inštitúcií predstavuje 5,8 % z celkového rozpočtu EÚ, ktorý zahŕňa výdavky na zamestnancov, budovy, kancelárie, zariadenie, nábytok, európske školy, služobné cesty alebo konferencie a zasadnutia. Z týchto prostriedkov 47% je vynaložených pre činnosť Komisie, 37 % na ostatné orgány a inštitúcie (napr. Európsky parlament, Rada, Súdny dvor, Dvor audítorov, Európsky hospodársky a sociálny výbor, Výbor regiónov, Verejný ochranca práv, Európsky kontrolór ochrany údajov) a zvyšok na dôchodky a európske školy. 6. Kompenzácia 205

206 Kompenzácia je dočasné opatrenie, ktoré zahŕňa určitú kompenzačnú čiastku v súvislosti s rozšírením Európskej únie. Náhrady poskytnuté v prístupových zmluvách zabezpečujú, aby si nové členské štáty mohli zachovať pozitívnu rozpočtovú rovnováhu v priebehu prvých troch rokov od pristúpenia. 4.8 ÚLOHY Rozhodnite o pravdivosti tvrdení: 1) Európska únia má spoločnú obchodnú politiku vo vzťahu k nečlenským krajinám. 2) Rozhodnutia ohľadom Spoločnej obchodnej politiky si prijímajú členské štáty samostatne. 3) Európska komisia schvaľuje vyjednané dohody v rámci Spoločnej obchodnej politiky. Diskusia: Čím sa zaoberá spoločná obchodná politika EÚ? Uveďte konkrétne príklady. Je potrebné, aby EÚ mala spoločnú obchodnú politiku? Navrhované aktivity: a) Skúste správne odpovedať na otázky: 23 1) Tovar so značkou Organické poľnohospodárstvo je vyrábaný v súlade so životným prostredím. Nikdy Niekedy Vždy 2) Značky podľa členských štátov alebo regiónov sú rôzne. Nikdy Niekedy Vždy 23 Ďalšie kvízy zamerané na spotrebiteľské práva nájdete na internete: < 206

207 b) Symboly a označenia: Skús doplniť význam nasledujúcich európskych a univerzálnych symbolov. Porozmýšľajte tiež, kde sa s týmito symbolmi môžete stretnúť. 24 # Označenie/ symbol Význam Kde sa nachádzajú Ďalšie návrhy na aktivity nájdete v Metodickej príručke pre učiteľa na internete: < 207

208 Navrhované aktivity: a) Správne odpovedzte na nasledujúce otázky: 1) Pravda alebo Nepravda: Európska rozvojová politika si za svoj primárny cieľ stanovila všeobecne redukciu chudoby a z dlhodobého hľadiska jej odstránenie. Pravda Nepravda 2) Čo je popísané ako zóna prosperity a priateľského susedstva kruh priateľstva s kým EÚ má / udržuje blízke, mierumilovné a kooperatívne vzťahy? Európska susedská politika Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika Spoločná bezpečnostná a obranná politika 3) Ktorá z nasledovných oblastí politiky, bola zabezpečená Zakladajúcimi zmluvami? životné prostredie kohézia 208

209 uhlie a oceľ výskum a inovácie 4) V rámci ktorej organizácie určuje EÚ pravidlá globálneho obchodu? GATT WTO NATO OSN NAFTA Správne odpovede: 1) Pravda (Európsky rozvojový fond je hlavným nástrojom pre poskytovanie finančnej pomoci Spoločenstva pre rozvojovú spoluprácu v rámci dohody z Cotonou. ERF je financovaný z členských štátov EÚ na základe konkrétnych príspevkových kľúčov. Každý ERF sa uzatvára na viacročné obdobie.) 2) Európska susedská politika (Bola spustená v roku 2003 s cieľom spomenutým v tejto otázke. Jej hlavnými úlohami bolo vytvorenie kolektívneho a koherentného rámca pre bilaterálne dohody EÚ so susediacimi krajinami.) 3) Uhlie a oceľ (3 Zakladajúce zmluvy toho, čo dnes nazývame Európskou úniou sú Parížska zmluva z 1951 zakladajúca Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, Rímske zmluvy z 1957 zakladajúce Európske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu. Dôvodom pre založenie prvého z nich boli práve uhlie a oceľ v povojnovom období bola snaha Francúzska a Nemecka o integráciu svojich hlavných vojenských priemyselných odvetví, čím si chceli navzájom zabrániť v opätovnom obnovení vlastných vojenských kapacít. S rovnakým úmyslom sa k tomuto francúzsko nemeckému vzťahu pridali Taliansko a štáty Beneluxu. Neskôr sa na základe rovnakej filozofie rozvinuli ďalšie politické oblasti, z ktorých bolo poľnohospodárstvo základnou a najdôležitejšou oblasťou.) 4) WTO (Európske spoločenstvo má výhradnú právomoc v oblasti obchodu. Na svetovom obchode sa podieľa nielen vlastnou obchodnou činnosťou, ale aj aktívnou účasťou v štruktúrach, ktoré majú za úlohu rozvíjať obchod na celosvetovej úrovni tými sú GATT Všeobecná dohoda o clách a obchode a od roku 1995 WTO). 209

210 b) Vyberte si ako vzor svojho cvičenia niektorý z už konaných Summitov WTO. Najprv si ho rozoberte aj s cieľmi a výsledkami, ktoré sa na ňom dosiahli. Následne vytvorte viaceré skupiny, kde každá skupina bude zastupovať iný štát so svojimi obchodnými záujmami a požiadavkami. Následne každá skupina po vzájomnej dohode stratégie rokovania prednesie svoje požiadavky a snaží sa ich obhájiť pred ostatnými zástupcami štátov. Pričom od vzájomnej dohody závisí aj úspešné ukončenie Summitu. Navrhované aktivity 1. Zahrajte si hru k tvorbe rozpočtu EÚ. On-line verzia hry je dostupná na stránke: 210