PRINCÍP FILANTROPICKEJ SLUŽBY CIRKVI V SPOLOČNOSTI

PRINCÍP FILANTROPICKEJ SLUŽBY CIRKVI V SPOLOČNOSTI Štefan ŠAK Abstrakt: Samotná podstata filantropickej služby Cirkvi spočíva v tom, že človek, ktorý sa ocitol v núdzi a je odkázaný na pomoc Cirkvi, nie je obyčajný človek, ale naopak, z pohľadu Cirkvi ide o samého Isusa Christa, nakoľko sám Spasiteľ povedal: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Tento pohľad Cirkvi vyplýva z biblického, teologického a patristického učenia, ktoré sa odráža v jej praktickom každodennom liturgickom živote, o čom svedčí aj jej po stáročia živá tradícia. Kľúčové slová: Filantropia, Eucharistia, pokánie, láska, obeta, Spasiteľ Abstract: The keystone of the philanthropistic service itself resides in, that a human who suffers from distress and his existence depends on a help of the Church, is not only the lesser man, but on the contrary the Church treats him like the personalty of the Jesus Christ, because the Redeemer personaly said: Verily, I say unto you, Inasmuch as ye have done it unto one of the least of these my brethern, ye have done it unto me. This view of the Church eventuates from biblical, theological and patristical teaching, which is also reflected in the practical everyday life of the Church, what attests also the tradition, alive for a centuries. Key words: Philantropy, Eucharist, repentance, love, sacrifice, The Savior Termín filantropia 1, alebo pomoc človeku v núdzi a to bez rozdielu o koho ide, teda či je to blížny, alebo nepriateľ, je ako prax veľmi blízka životu Cirkvi, ako v minulosti tak aj dnes. Jednalo sa o spontánnu službu, ktorú kresťania poskytovali v spoločnosti, v ktorej žili a predovšetkým ľuďom, ktorí trpeli núdzu a ktorí potrebovali podať pomocnú ruku. Z tradície Cirkvi vidíme, že Cirkev poznala sociálnu službu skôr ako prax, než ako teóriu. Sociálna služba má z pohľadu Evanjelia christocentrický obsah. Totiž sám Isus Christos, nás učí, že: Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil... 2 Toto je základný princíp sociálnej služby, ktorý vyplýva z Evanjelia a ktorý bol a neustále má byť každodennou praxou v živote kresťana. Práve sociálna služba zbližuje k sebe dvoch ľudí, toho, ktorý túto službu vykonáva, s tým, ktorý ju nevyhnutne potrebuje a je na ňu odkázaný. Totiž človek, ktorý sa ocitol v núdzi a je odkázaný na pomoc Cirkvi, nie je nejaký obyčajný človek, s ktorým by sme nemali nič spoločné, aj keď to v živote 1 φιλανθρωπία, ἀγάπη πρὸς τὸν ἄνθρωπον (láska k človeku); φιλάνθρωπος /φίλος+ἄνθρωπος/, ὁ ἀγαπῶν τὸ ἀνθρώπινον γένος ( milujúci ľudský rod). 2 Mt 20, 28. Pozri PRUŽINSKY, Š.: Evanjelium podľa Matúša. PBF PU v Prešove. Prešov 2002, s. 175 180. 13

niekedy tak vyzerá, ale naopak, z pohľadu Cirkvi ide o samotného Isusa Christa. Pretože sám Spasiteľ povedal: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. 1 Pri týchto slovách si každý z nás oveľa lepšie uvedomuje zodpovednosť, ale aj významnú úlohu Cirkvi v jej poslaní v tomto neraz komplikovanom a chaotickom svete. Pod záštitou Cirkvi množstvo ľudí, ktorí sa ocitli na pokraji zúfalstva, našlo v núdzi pomoc pre svoju utrápenú dušu. Túto lásku Cirkev počas celej svojej existencie prejavovala a prejavuje voči všetkým ľuďom bez rozdielu vierovyznania, ktoré daný človek vyznáva, bez rozdielu farby pleti a jazyka, ktorým rozpráva. V Cirkvi, ako svedčí apoštol národov Pavla, platí, že v Christu už nie je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je ani muž ani žena, lebo všetci jedno ste v Christu Isusovi. 2 Ak hlbšie rozanalyzujeme kresťanskú lásku, zistíme, že bola a je tou, ktorá je hybnou silou v každom veľkom diele, ktoré človek vykonal a ktoré si túto lásku vyžadovalo. Bolo by veľkou chybou a nedostatkom myslieť si, že lásku potrebujú len ľudia chudobní a biedni. Pretože lásku potrebujeme všetci, ktorí žijeme na tejto planéte. Totiž Boh stvoril človeka, ako bytosť spoločenskú, bytosť, ktorá žije v spoločenstve iných, čiže ako bytosť milujúcu i milovanú. Preto človek má prirodzenú potrebu milovať a byť milovaným. A ak nemiluje, vtedy deklaruje vo svojom živote, že je tvrdý a krutý ako zviera. A ak nie je milovaný, vtedy má pocit, že je odstrčený: zo strany vlastnej rodiny, teda blízkych, známych, alebo spoločnosti, v pracovnom kolektíve, atď. A už keď sme spomenuli rodinu, je potrebné zdôrazniť, že práve rodina je kolískou života jednotlivca i spoločnosti. Ale aj táto malá, ale základná bunka spoločnosti, rodina, čas od času zažíva veľkú krízu, a to po celom svete. Je to fakt, alebo realita, ktorú všetci veľmi dobre poznáme a ktorú denne prežívame vo svojom osobnom živote. Všetci bez výnimky máme možnosť prežívať ľudskú bolesť v celom jej obludnom rozmere. Všetci prežívame nedostatok alebo absenciu citov, ktoré dnes chýbajú nielen vo svetských, ale aj cirkevných spoločenstvách. Zažívame nedostatok ľudskosti a lásky, ktorá sa vytráca z tohto sveta, aj keď sa tento svet honosí tým, ako vedecky i spoločensky napreduje. Avšak sám človek zisťuje a zároveň svedčí o tom, že ak nepracuje na svojom vnútri, všetko to ostatné je len ako make up, ktorý pôsobí v živote človeka ako maska, ktorá len retušuje skutočný život človeka. Je nevyhnutné, aby sme nazreli do hĺbky príčiny tejto, povedzme biedy, ktorá čím ďalej tým viac trápi našu spoločnosť. Je to bieda, ktorá šíri horkú chuť chamtivosti, sebectva, ziskuchtivosti, bezcitnosti, nenávisti, závisti a celkove pocit absencie lásky 1 Mt 25, 40. Pozri PRUŽINSKY, Š.: Evanjelium podľa Matúša, cit. dielo, s. 325 327. 2 Gal 3, 28. Pozri ΝΙΚΟΔΗΜΟΥ ΑΓΙΟΡΕΙΤΟΥ: Ερμηνεια εις τας ΙΔ επιστολας του αποστολου Παυλου. Ερμηνεια εις την προς Γαλατας επιστολην του αποστολου Παυλου. Εκ. Ορθοδοξ κυψελη. Θεσσαλονίκη 1990, s. 296 297. ΙΩΑΝΝΟΥ ΧΡΥΣΟΣΤΟΜΟΥ: Ερμηνεια εις την προς Γαλατας επιστολην. Εκ. Γριγοριος ο Παλαμας. Θεσσαλονίκη 1979, s. 311 319. 14

v medziľudských vzťahoch, ktoré sú to najdôležitejšie, čo existuje v rodine, ale aj v spoločnosti. Odhliadnuc od týchto problémov, ktoré otvorene, alebo v skrytosti šíri sekulárny duch tohto sveta vo všetkých jeho formách, je potrebné zdôrazniť, že predsa existujú ostrovčeky nádeje, ktoré vidíme v jednotlivých v kresťanských spoločenstvách, ktoré sa nespreneverili duchu Evanjelia. Máme možnosť stretávať ľudí, ktorí bez ziskuchtivosti, či osobných výhod, nakoľko majú presvedčenie a osobnú vieru v kresťanské princípy lásky a obetavosti, vkladajú samých seba do služby tým, ktorí túto službu nevyhnutne potrebujú. Svätý Ján Zlatoústy vo svojej homílii na Nedeľu mäsopustnú, ktorej ústrednou témou je druhý príchod Christov a následne na to Posledný súd, od počiatku až do konca zdôrazňuje, že návšteva chorého je veľmi dôležitá a že je ľahkou povinnosťou našej lásky, podľa ktorej budeme posudzovaní. 1 Túto povinnosť, alebo skôr prejav lásky, svätý Ján charakterizuje ako ľahkú, pretože to, čo od nás náš Pán žiada, je, aby sme trpiacim ľuďom, naším blížnym preukazovali lásku, útechu a starostlivosť. Slová nášho Pána Isusa Christa, slová lásky k blížnym, chorým a trpiacim boli v našej svätej Cirkvi pretransformované do živej praxe v jej každodennom živote a to už od jej samotného počiatku. Už od prvého storočia existujú zachované svedectvá o tom, že kresťania dobrovoľne a s neobyčajnou láskou prejavovali útechu a starostlivosť o starých, chorých, siroty a vdovy. Týchto svedectiev je veľké množstvo, ale uvedieme len niektoré z nich. Svätý Bazil Veľký (žil v 4. storočí), ktorý bol arcibiskupom v Kapadocii a ktorý je známy zakladaním veľkého množstva filantropických centier, ktoré boli neskoršie pomenované ako Baziliády, radil mníchom, aby sa starali a posluhovali chorým vo filantropických domoch, ktoré boli súčasťou ich monastierov. 2 Ďalej sv. Atanáz Atoský, ktorý zomrel v roku 1004, postavil na Athose veľkú nemocnicu a kúpele s ubytovňou pre potreby pútnikov, ktorí ochoreli počas svojho pobytu na svätej hore Atos. 3 Obaja títo otcovia našej Cirkvi žili a odporúčali asketický spôsob života. Tu je nevyhnutné zdôrazniť, že naša Cirkev počas svojej viac ako dvetisíc ročnej existencie neprestala vykonávať sociálnu službu lásky ľuďom, ktorí trpia núdzu a ktorí túto službu nevyhnutne potrebujú. Z teologického pohľadu hlavným cieľom sociálnej služby našej Cirkvi je spása ľudí, ktorá sa koná predovšetkým prostredníctvom svätej Eucharistie. Svätá Eucharistia 1 ΙΩΑΝΝΟΥ ΧΡΥΣΟΣΤΟΜΟΥ: Ὑπόμνημα εἰς τὸν Ματθαῖον τὸν εὐαγγελιστήν εἰς ὁμιλίας. J.-P. Migne, Patrologia Graeca, Paris, t. 58, s. 717 724. 2 ΒΑΣΙΛΕΙΟΣ ΜΕΓΑΣ: Ὅροι κατ ἐπιτομήν, καὶ κατ ἑρώτησιν καὶ ἀπόκρισιν. J.-P. Migne, Patrologia Graeca, Paris, t. 31, s. 1184. 3 Le Millenaire du Mont Athos, Editions de Chevetogne 1963, s. 59 100. 15

je centrom jednoty kresťanov s Christom 1, Spasiteľom, v tele Cirkvi, v Tele Christa a v spoločenstve Svätého Ducha. V Eucharistickom spoločenstve sa na Eucharistii spája prítomnosť s budúcnosťou, pozemský svet s nebeskou Cirkvou. Podľa významného kňaza a teológa 20. storočia o. Georgija Florovského Cirkev je presným a dokonalým pokračovaním prítomnosti Spasiteľa v tomto svete. Sila bojujúcej Cirkvi má svoje korene práve v tejto mystickej prítomnosti, ktorá robí Cirkev Christovým Telom a Christa jej hlavou. 2 Cirkev túto jednotu s našim Pánom a Spasiteľom daruje ľuďom. A práve táto jednota je jednotou lásky k Nemu, k Pánovi a k nášmu blížnemu. Totiž posudzovaní budeme podľa toho, aký máme vzťah k Bohu, ale aj k ľuďom a to aj k tomu najmenšiemu, či najbiednejšiemu človekovi. Svätý Ján Damaský zdôrazňuje, že nie je pre nás nič úctivejšie a filantropickejšie, ako to, aby sme boli milosrdní a pomáhali, nakoľko nič iné nie je Bohu také milé, ako toto. 3 Na doplnenie je nevyhnutné povedať, že medzi cirkevnými otcami neexistuje ani jeden, ktorý by či už svojím životom, alebo teologickými dielami, či pastoračnou prácou nenabádal verných kresťanov k tomu, aby milovali ľudí a pomáhali im v ich živote i ťažkostiach, ktoré ich v ňom sprevádzajú. Význam filantropie ako dôležitej Božej vlastnosti, ako ju hlásali významní otcovia a teológovia našej Cirkvi, akými boli sv. Atanáz Veľký, sv. Bazil Veľký, sv. Maxim Vyznávač a sv. Teodor Studita, veľmi silne oživoval známy mystický teológ 14. storočia Nikolaj Kabasila. Práve on stotožňuje filantropiu s láskou a opisuje ju ako dokonalú definíciu vzťahu Boha a človeka. Vďaka Božej filantropii Boh zrealizoval plán spásy človeka vtelením svojho Syna, nášho Pána Isusa Christa. Vo svätootcovskej teologickej tradícii, je potrebné zdôrazniť, že vtelenie Božieho Syna je charakterizované ako filantropia Christa. Termíny ako vtelenie a filantropia sú synonymami. Pretože mystýrio vtelenia tvorí najvyšší príklad Božej filantropie. Nezabúdajme, že Boh neprišiel k svojim poslušným deťom, ale k deťom neposlušným, ktoré sa proti Nemu vzbúrili. Neprišiel k priateľom, ale k nepriateľom, k svojim poblúdeným deťom, ktoré už nebývajú doma so svojím Otcom, ale odišli, stratili sa a túlavali sa vonku, ďaleko od domova. Živým príkladom otcovej filantropie a obrovskej lásky je pre nás milujúci otec z podobenstva o stratenom synovi, ktorý zobral svoj podiel z otcovho majetku, odsťahoval sa ďaleko od svojho otca do ďalekej krajiny, kde hýrivým životom premrhal 1 Liturgický pozdrav nie je obrazom lásky, ktorá zjednocuje verných, ale prax a skúsenosť tejto ich jednoty. Preto liturgický pozdrav je odhalením lásky verných kresťanov. Bozk pokoja, alebo pozdrav či objatie lásky je prastará liturgická prax bežne užívaná v liturgickom živote prvotnej Cirkvi, ktorá k tomuto pozdravu vyzývala slovami apoštola Pavla 1 Kor 16, 20. Dnes sa tento pozdrav zachoval medzi spoluslúžiacim duchovenstvom pri slúžení svätej liturgie. Pozri ŠAK, Š.: Klimentova liturgia. Vyd. Μονοχρωμια. Tesaloniki 2010, s. 79 84. 2 ΦΛΟΡΟΦΣΚΥ, Γ.: Φέματα ορθοδόξου θεολογίας. Vyd. Αρτος Ζωῆς. Ἀθηνα 1973, s. 185. 3 ΙΩΑΝΝΟΥ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΥ: Ιερά Παράλληλα, J.-P. Migne, Patrologia Graeca, Paris, τ. 95, s. 1473. 16

celé imanie. Ale láska jeho milujúceho otca nielenže neochladla, ale bola ešte silnejšia a vrúcnejšia, čo vidíme aj v tomto podobenstve, v ktorom keď sa stratený syn vracal späť domov k svojmu otcovi a bol ešte ďaleko, uzrel ho otec, zľutoval sa, pribehol k svojmu synovi, padol mu okolo krku a vybozkával ho. A nielen to, ale naviac prikázal svojim sluhom, aby rýchlo priniesli najkrajšie rúcho, obliekli ho a dali mu prsteň na ruku a obuv na nohy. Lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil; bol stratený a našiel sa. 1 Pre lepšie uvedomenie si toho, s akou láskavosťou nás Boh prijíma a želá si náš návrat, naše obrátenie, uvedieme slová svätého Jána Zlatoústeho: Predstav si, že jedna iskra spadla do šíreho mora, snáď je možné, aby ostala iskrou a bolo ju v mori vidieť? Tak je to aj s hriechom v porovnaní s nekonečnosťou Božej filantropie. A platí to dokonca mnohonásobne viac. Pretože more, hoci je veľké, je ohraničené, zatiaľ čo Božia filantropia je nekonečná. Toto zjednotenie Boha s človekom prostredníctvom vtelenia Boha Slova a zbožštenie ľudskej prirodzenosti v osobe Bohočloveka Božieho Syna malo nesmierny význam nielen pre človeka, ale aj pre celé stvorenstvo. Človek je totiž zložený z neviditeľnej duše a viditeľného tela. Boh Slovo svojím vtelením, filantropiou posvätil kompletne celého človeka i celý svet, ktorý stvoril: Ajhľa, nové činím všetko. 2 Svätá tajina Eucharistie, ktorá sa koná v Cirkvi na svätej liturgii je novým mystickým vtelením Božieho Slova, prostredníctvom ktorého máme možnosť byť účastní na spasiteľnom diele nášho Pána. Svätá Eucharistia tvorí centrum života Cirkvi a života každého člena, centrum, ktoré v sebe zhrňuje mystérium vtelenia, Božej ikonómie, našej spásy. Boží Syn sa zo svojej nevýslovnej a nesmiernej filantropie (lásky k ľuďom) stal bez premeny a nezmeniteľne človekom. Stal sa naším Veľkňazom, a ako Vládca všetkých nám zveril vykonávanie tejto služby nekrvavej obete 3, kde On, Christos, je neustále prinášajúci i prinášaný, prijímajúci i rozdávaný 4 k bedlivosti duše, k odpusteniu hriechov, k prijatiu Svätého Ducha k dosiahnutiu nebeského Kráľovstva, k prehĺbeniu dôvery... 5 a k zbožšteniu. Duchovenstvo i veriaci našej Cirkvi rovnako tak v minulosti, ako aj dnes konajú dielo filantropickej, sociálnej služby. S veľkou láskou a zodpovednosťou v duchu Evanjelia vykonávajú toto spasiteľské a Bohom požehnané dielo na mieste, kde ich svätá Cirkev ustanoví. Neustále sa nachádzajú v blízkosti núdznych, slabých, trpiacich, opustených, rezignovaných a chorých ľudí, ktorí alebo dočasne, alebo natrvalo stratili ten najcennejší dar, svoje zdravie či oporu a bezpečie svojej rodiny, prípadne spoločnosti. Prežívajú túto realitu, nad ktorou sa mnohí telesne zdraví ľudia vďaka padlej prirodzenosti a egoizmu povznášajú a ktorú prehľadávajú, ako keby táto 1 Luk 15, 22 24. 2 Zj 21, 5. 3 Svätá liturgia, modlitba cherubínskej piesne. 4 Svätá liturgia, modlitba cherubínskej piesne. 5 Svätá liturgia sv. Jána Zlatoústeho, modlitba anafory. 17

filantropická služba neexistovala. Títo veriaci ľudia nepretržite rozdávajú vieru a nádej v tých najvážnejších momentoch života človeka žijúceho v dnešnej spoločnosti, a to aj keby bola akokoľvek ťažká a nepríjemná. Táto služba sa dotýka aj starostlivosti o zosnulých a pozostalých. Ľudia, ktorí sa oddali diakonskej a filantropickej službe v našej Cirkvi, sa denne stretávajú s ľudskou tragédiou, ktorá má nespočetné množstvo podôb. Tvárou v tvár prežívajú ľudskú bolesť každodenného života. Z tejto filantropickej a diakonskej služby nemôžeme vynechať ani osobitú starostlivosť o rodiny a o výchovu detí i mládeže, nakoľko rodina tvorí základný článok v živote Cirkvi i spoločnosti. Τoto je vidieť v jednotlivých prosbách prosebnej ekténie napríklad v Klimentovej liturgii, kde okrem patriarchov, prorokov, spravodlivých, apoštolov, mučeníkov, biskupov, celé duchovnenstvo prinášame obeť prínos Bohu aj za panny, vdovy, laikov, teda za tých, ktorí žijú v panenstve a čistote, za vdovy Cirkvi, za tých, ktorí žijú zbožné manželstvo a rodia (vychovávajú) deti, za nemluvňatá Tvojho ľudu, za chorých, za tých, ktorí ťažko pracujú na nútených prácach, za tých, ktorí žijú vo vyhnanstve, za tých, ktorým skonfiškovali majetok, za cestujúcich po mori i súši. Cirkev vo svojich modlitbách nezabúda ani na tých, ktorí nás nenávidia a prenasledujú pre Tvoje meno, 1 za tých, ktorí sú mimo Cirkvi a žijú v poblúdení, za ťažko trpiacich od Satanu, dokonca aj za tých, ktorí sú z požehnanej príčiny neprítomní. 2 Ďalším krokom je starostlivosť a ochrana slobodných matiek, na ktoré naša, veľakrát pokrytecká spoločnosť, poukazuje palcom, hoci neraz je ešte horšia, ako tie slobodné mamičky. Totiž, v dnešnej spoločnosti, cirkevnú nevynímajúc, sme sa veľmi rýchle a ľahko naučili vziať do ruky kameň, anatémy a hádzať ich na hlavy tých druhých, hoci niekedy by sme tieto kamene mali nasmerovať na naše vlastné hlavy. Pretože akosi sme si veľmi poľahky zvykli rozprávať krásne a múdre slová, avšak naše skutky sú v príkrom rozpore s našimi slovami, ktorými si robíme dobrú reklamu. Kedykoľvek sme pripravení a ochotní povážiť cudzie hriechy a poklesky, doslova s elektronickou presnosťou, ale svoje poklesky a hriechy by sme najradšej vážili na nejakej starej a napoly hrdzavej váhe, na ktorej už nie je nič vidieť. Cirkev sa snaží byť vždy blízko každého človeka, či hriešneho, alebo spravodlivého. Vo svojej filantropickej službe lásky nikdy nerobila rozdiel medzi ľuďmi. Totiž sám Spasiteľ Isus Christos nám hovorí, že pastier, ktorý má sto oviec, nechá deväťdesiat deväť v košiari a uteká hľadať tú jednu, ktorá sa mu zatúlala a nevracia sa späť k tým deväťdesiatim deviatim, až kým nenájde tú jednu, ktorá sa mu stratila. Túto tradíciu, ktorú hlásal Christos, prijala svätá Cirkev a uplatňuje ju už viac ako dvetisíc rokov. Takto by sme mohli pokračovať rozprávať o službe väzňom, drogovo závislým, ľuďom bez prístrešia, vdovám, sirotám, telesne postihnutým, týraným, emigrantom, prostitútkam, alkoholikom atď., teda ľuďom, ktorí boli stvorení 1 Mt 10, 22; 5, 44. 2 Pozri Klimentova liturgia, Prosebná ekténia. 18

na obraz a podobu Božiu a pomôcť im nanovo nájsť tento obraz v sebe samých, aby aj oni našli svojho milujúceho Otca, ktorý je na nebesiach a ktorý na nich netrpezlivo čaká, aby im mohol vybehnúť v ústrety, padnúť im okolo krku a prikázať svojim sluhom, aby ich umyli, obliekli im nový odev, nasadili prsteň na ruku a dali obuv na nohy a aby sa takto spoločne radovali a veselili, pretože boli mŕtvi a ožili, boli stratení a našli sa. Zoznam bibliografických odkazov ΑΝΘΟΛΟΓΙΟΝ των ιερών ακολουθιών του όλου ενιαυτού. τ. Β, ΘΕΣΣΑΛΟΝΙΚΗ 1993. ΒΑΣΙΛΕΙΟΣ ΜΕΓΑΣ: Ὅροι κατ ἐπιτομήν, καὶ κατ ἑρώτησιν καὶ ἀπόκρισιν. J.-P. Migne, Patrologia Graeca, Paris, t. 31. ΕΥΧΟΛΟΓΙΟΝ ΤΟ ΜΕΓΑ. ΑΘΗΝΑ 1986. ΦΛΟΡΟΦΣΚΥ, Γ.: Φέματα ορθοδόξου θεολογίας. Vyd. Άρτος Ζωῆς. Ἀθηνα 1973. ΙΕΡΑΤΙΚΟΝ. ΑΘΗΝΑ 1992. ΙΩΑΝΝΟΥ ΔΑΜΑΣΚΗΝΟΥ: Ιερά Παράλληλα, J.-P. Migne, Patrologia Graeca, Paris, τ. 95. ΙΩΑΝΝΟΥ ΧΡΥΣΟΣΤΟΜΟΥ: Ὑπόμνημα εἰς τὸν Ματθαῖον τὸν εὐαγγελιστήν εἰς ὁμιλίας. J.-P. Migne, Patrologia Graeca, Paris, t. 58. ΙΩΑΝΝΟΥ ΧΡΥΣΟΣΤΟΜΟΥ: Ερμηνεια εις την προς Γαλατας επιστολην. Εκ. Γριγοριος ο Παλαμας. Θεσσαλονίκη 1979. LAMPE, G. W. H.: A PATRISTIC GREEK LEXIKON. OXFORD 1991. Liturgia sv. Jána Zlatoústeh., Prešov 1996 (slovenský preklad). ΝΙΚΟΔΗΜΟΥ ΑΓΙΟΡΕΙΤΟΥ: ΕΟΡΤΟΔΡΟΜΙΟΝ. Βενετία 1836. ΝΙΚΟΔΗΜΟΥ ΑΓΙΟΡΕΙΤΟΥ: Ερμηνεια εις τας ΙΔ επιστολας του αποστολου Παυλου. Ερμηνεια εις την προς Γαλατας επιστολην του αποστολου Παυλου. Εκ. Ορθοδοξ κυψελη. Θεσσαλονίκη 1990. PRUŽINSKY, Š.: Evanjelium podľa Matúša. Prešov: PBF PU v Prešove, 2002. 473 s. ISBN 80-8068-007-8. ΣΤΑΜΑΤΑΚΟΥ, Ι. Δ.: ΛΕΧΙΚΟΝ ΑΡΧΑΙΑΣ ΕΛΛΗΝΙΚΗΣ ΓΛΩΣΣΗΣ. ΑΘΗΝΑ 1990. ŠAK, Š.: Klimentova liturgia. Tesaloniki: Μονοχρωμια, 2010. 195 s. ISBN 978-960-93-2198-3. ŠAK, Š.: Svätá tajina krstu. Prešov: PBF PU v Prešove, 1999. 224 s. ISBN 80-88722-88-8. doc. ThDr. Štefan Šak, PhD. Inštitút gréckeho jazyka a kultúry e-mail: sak.stefan@gmail.com 19