Obsah ÚVOD......6 1 ŽIVOT GIORGOSA THEOTOKASA...7 1.1 Giorgos Theotokas a jeho básnická a prozaická tvorba...9 1.1.1 Theotokasove romány, poviedky a cestopisy...9 1.1.2 Theotokasove divadelné hry...12 1.2 Theotokas ako esejista a slobodný mysliteľ...13 1.2.1 Theotokasova kultúrno politická a spoločenská činnosť...14 1.2.2 Theotokas ako esejista a literárny kritik...15 2 ITHOGRAFIA ŽÁNROVÁ POVIEDKA...18 2.1 Situácia prózy v gréckej literatúre do roku 1880...18 2.2 Vznik ithografie Grécky realizmus...19 2.3 Delenie a charakter ithografie...20 3 ITHIGRAFIA Z POHĽADU THEOTOKASA...23 3.1 Generácia 30. rokov...23 3.2 Esej Slobodný duch...24 3.3 Kritický postoj voči ithografie predošlých generáciách...26 3.4 Theotokasov názor na ithografiu...28 4 UKÁŽKA ITHOGRAFICKEJ POVIEDKY...33 4.1 Andreas Karkavitsas...33 4.2 Poviedka Podsvetie...35 4.3 Rozbor poviedky...37 5
ZÁVER.....40 RESUMÉ.....42 BIBLIOGRAFIA.....43 PRÍLOHY.....45 Úvod Cieľom mojej práce je predstaviť významného prozaika gréckej literatúry, Giorgosa Theotokasa, predovšetkým jeho názor na ithografiu podľa eseje Slobodný duch z roku 1929. Tento literárny smer ovládal grécku literatúru v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia až do tridsiatych rokov 20. storočia. Predstavím jeho osobnosť a literárnu činnosť a vo všeobecnosti prezentujem spomenutý literárny smer. V rámci toho spomeniem generáciu literátov, do ktorej patril tento skvelý spisovateľ a mysliteľ a ich pohľad na tento žáner. Na vybranej poviedke od Andreasa Karkavitsasa poukážem na hlavné rysy ithografickej poviedky. 6
1 ŽIVOT GIORGOSA THEOTOKASA Giorgos Theotokas bol jedným z najvýznamnejších literárnych predstaviteľov svojej doby. Povolaním bol advokát a v civile neúnavne zastával úlohu politického a literárneho činiteľa verejného života Grécka. Pre bežného čitateľa je Giorgos Theotokas známy ako autor nespočetných románov a poviedok. Avšak ani medzi gréckymi milovníkmi divadla Theotokasovo meno neznie cudzo. Bol autorom divadelných hier a i keď mnoho z nich nikdy nebolo predstavených na divadelnej scéne, majú svoju literárnu hodnotu. Okrem prózy si zvolil na istú dobu k vyjadreniu svojho vnútra aj poéziu. Okrem románov a poviedok najvyššia hodnota jeho literárnej činnosti spočíva v esejách a štúdiách na rôzne témy. Giorgos Michail Theotokas sa narodil v Konštantínopole 14. augusta v roku 1905. Pochádzal z buržoáznej rodiny. Jeho otec, Michail Theotokas, bol známym advokátom, pochádzajúcim z Pyrgi na ostrove Chios. Jeho matkou bola Androniki, rodená Nomiku. Svoje francúzske vzdelanie získal na grécko - francúzskom lýceu v Konšantinopole. Na úspešné osvojenie si francúzskej ideológie a kultúry 7
poukazuje Theotokasova výpoveď v jeho diele Denníkové Zošity (Τετράδια Ηµερολογίου): Άνθρωπος που δεν έχει δεχτεί ποτέ την επίδραση του γαλλικού πνεύµατος µου δίνει την ίδια περίπου εντύπωση που θα µου έδινε κάποιος που ποτέ στη ζωή του δεν έκαµε µπάνιο. Z človeka, ktorý nikdy neprijal vplyv francúzskej duchovnosti, mám takmer taký istý dojem ako z niekoho, kto sa nikdy v živote nekúpal. 1 Už ako študent lýcea sa aktívne zapájal do školského života, prednášal a mal rôzne prejavy na aktuálne témy, ako napríklad o dimotiki a o básnikovi Solomosovi. V roku 1922 kvôli nastávajúcej politickej situácie v krajine sa rodina presťahovala do materského Grécka, do Atén. V Aténach bol prijatý na Právnickú fakultu Aténskej univerzity. V roku 1925 bol zvolený za generálneho tajomníka Študentskej Spoločnosti 2 (Φοιτητική συντροφιά). V lete 1925 sa Theotokas nachádzal na ostrove Chios. Tam sa osobne stretol s Jannisom Psycharisom, ktorý sa práve v auguste zdržiaval na tomto ostrove. Theotokasov článok, Spoločenský význam diela Psycharisa (Η κοινωνική σηµασία του έργου του Ψυχάρη) vznikol z nadšenia z tohto stretnutia a bol zverejnený 29. augusta v novinách Nea Chios (Νέα Χίος) 3. Okrem týchto článkov napísal v tom istom roku aj ďalšie články pre noviny z ostrova Chios. V roku 1926 úspešne dokončil štúdium na Právnickej fakulte a bol pripravený, aby pokračoval v otcových šľapajách. Avšak ešte predtým, aby rozšíril svoje vedomosti a spoznal na vlastné oči západnú Európu, odcestoval do Francúzska v januári roku 1927 na doškoľovanie. Z Paríža posielal svoje články domov, napríklad aj do mesačníka Anagennisi (Αναγέννηση), ale čoskoro začal zverejňovať články i v parížskom týždenníku Lukasa a Thrasosa Kastanakisovcov v O Agon ton Parision (Ο Αγών των Παρισίων). Na jeseň 1928 odišiel z Paríža do Londýna, kde sa zrodilo jedno z jeho hlavných diel. Po písaní článkov do rôznych novín a časopisov dozrel čas, aby jeho nahromadené názory a pocity našli cestu na papier vo forme knižky. Jeho dielo Slobodný duch (Ελεύθερο πνεύµα) je považované mnohými literárnymi kritikmi za manifest tzv. generácie tridsiatych rokov. Po návrate zo zahraničia zverejnil toto dielo v Aténach pod pseudonymom Orestis Digenis. 1 Theotokas, Giorgos. Τετράδιο Ηµερολογίου 1939-1953. Athina : Estia, 1987. s. 481 2 Bolo uznané za oficiálne združenie v roku 1921. Študentská spoločnosť bola organizáciou bez politickej a štátnej iniciatívy. V období 1920-1929 si vytýčila za svoj hlavný cieľ boj za dimotiki. Zápas čiastočne vyhrali, keď bola dimotiki zavedená do základnej výuky. 3 Theotokas, Giorgos. Ελεύθερο Πνεύµα. Athina: Estia, 1998. Επιµέλεια Κ. Θ. ηµαράς, s. 16 (ις ). 8
V Aténach síce začal pracovať ako advokát, ale časom s touto praxou prestal, celkom sa oddal písaniu a zapojil sa do duchovného a kultúrneho života Grécka. 4 Zaujímalo ho všetko čo sa dialo vo svete literatúry doma aj v zahraničí, na politickej scéne a v spoločnosti všeobecne. Písal do novín a do literárnych časopisov a popritom začal pracovať na svojom prvom románe, po ktorom nasledovali ďalšie a ďalšie. Taktiež písal poviedky, divadelné hry, eseje, a štúdie. V roku 1939 získal za svoj román Posadnutosť (Το δαιµόνιο) cenu Aténskej Akadémie za prózu. V roku 1940 bol nútený na kratšiu dobu odložiť pero kvôli vypuknutiu taliansko-gréckej vojny. Ako dobrovoľník bojoval za svoju vlasť na Albánskom fronte. O štyri roky neskôr, sa ohlásil básnickou zbierkou Básne medzivojnovej doby (Ποιήµατα του µεσοπολέµου). V období 1945-1946 zastával funkciu riaditeľa Národného divadla a túto funkciu obsadil taktiež v rokoch 1950-1952. Jeho prvou manželkou sa stala filologička Nausika Stergiu, s ktorou uzavrel manželstvo v roku 1948. Nausika zomrela v roku 1959. V roku 1952 uskutočnil cestu do Ameriky a svoje zážitky zhrnul v eseji Esej o Amerike ( οκίµιο για την Αµερική). V roku 1955 v parlamentných voľbách kandidoval na poslanca za kraj Chios, ale neuspel. Za svoju esej Problémy našej doby (Προβλήµατα του καιρού µας) bol ocenený štátnou cenou za literárnu kritiku. Od roku 1957 pravidelne spolupracoval s denníkom To Vima (Το Βήµα) a do svojej smrti v ňom zverejnil až 141 článkov. Od roku 1961 bol riaditeľom Štátneho divadla Severného Grécka (Κρατικό Θέατρο Βορείου Ελλάδος). Kvôli politickej situácii ktorá panovala v Grécku, zverejňoval svoje politické názory vo forme článkov vo vyššie spomínanom denníku To Vima. Znovu sa oženil v roku 1965 a jeho druhou manželkou sa stala poetka Koralia Andreadi. Bohužiaľ mu nebolo dopriate užívať si toto šťastie, nakoľko 30. októbra 1966 vo veku 61 rokov zomrel v Aténach. Jeho životné diela je možné rozdeliť na tri časti 5 : romány, poviedky divadelné hry eseje, štúdie, články 1.1 Giorgos Theotokas a jeho básnická a prozaická tvorba 4 Kostelenos, D. M., et al. Βιογραφική Εγκυκλοπαιδεία Ελλήνων Λογοτέχνων. 1. Athina: Ekdoseis K. Pagulatu, 1976. Θεοτοκάς Γιώγρος, s. 351. 5 Kostelenos. Βιογραφική Εγκυκλοπαιδεία. s. 352. 9
1.1.1 Theotokasove romány, poviedky a cestopisy V Theotokasových románoch, od prvého Argo (Αργώ) až po posledný s názvom Zvony (Οι Καµπάνες) je možné sledovať napredovanie vo vývoji, čo sa prejavilo najmä pri výbere tém. Zo začiatku si vyberal témy o problematickom dospievaní, a to v románoch Argo a Slzy dospievania (Λεωνής). Písal o vzťahoch medzi dospievajúcimi a dospelými, mladými a spoločnosťou a o ich problémoch všeobecne. V zrelšom veku sa i jeho postavy stali zrelšími. Hrdinovia sú protagonistami jednej ťažkej historickej doby (medzivojnové obdobie s jeho diktatúrou a ekonomickými problémami, neskoršie obdobie okupácie, občianskej vojny):...συναισθάνονται την ευθύνη τους για τα κοινωνικο-ιστορικά γεγονότα ( ) αντιδρώντας ο καθένας µε την ηθηκή δύναµη που κρύβει εντός του....uvedomujú si svoju povinnosť voči spoločensko-historickým udalostiam, odolávajúc vlastnou morálnou silou, ktorá sa ukrýva v každom jedincovi. 6 Theotokasovi románoví hrdinovia sú vzdelaní ľudia, ľudia s jedinečným spôsobom myslenia, ľudia snívajúci a tým pádom trápiaci sa spoločenským dianím. 7 Hlavné Theotokasove diela sa odohrávajú vo veľmi napínavom historickom a politickom prostredí. Theotokas sa vo svojich poviedkach a prózach dotýkal aktuálnych tém. Vyberal si témy a problémy práve z toho obdobia, keď bolo Grécko najviac politicky a ideologicky nestabilné a práve preto sú jeho romány pre dnešných čitateľov obzvlášť zaujímavé a napínavé (γι αυτό και τα µυθιστορήµατά του έχουν ιδιαίτερο ενδιαφέρον και συναρπάζουν το σύγχρονο αναγνώστη). 8 Dimitris Tziovas vo svojom článku G. Theotokas a umenie románu (Ο Γ. Θεοτοκάς και η τέχνη του µυθιστορήµατος) referuje o Theotokasovi a jeho nadšení a obdivu k tomuto žánru, ktorý považoval za žáner nového storočia. Podľa neho román má za úlohu prevziať miesto antického eposu v súčasnom živote, pretože je vhodnejším spôsobom na vyjadrenie silných protikladov, radikálnych premien a ťažkých čias našej doby. 9 Jeho teória a požiadavky voči románu ako žánru boli jasné: vytvorenie živých hrdinov, aktuálnosť, čiže zobrazenie súčasného moderného života, dostatočná komplikovanosť deja a dosiahnutie zmysluplnosti diela. 6 Tamtiež. 7 Sachinis, Apostolos. Η σύγχρονη πεζογραφία µας. Athina: Estia, 1983. s. 212. 8 Sachinis, Apostolos. Πεζογράφοι του καιρού µας. Athina: Estia, 1989. s. 119. 9 Tziovas, Dimitris. Ο Γ. Θεοτοκάς και η τέχνη του µυθιστορήµατος. Νέα Εστία. 1997, 1690, s. 21. 10
Najzaujímavejším charakteristickým znakom Theotokasovho románopisectva je premenlivá optická perspektíva. Rozprávanie príbehu sa uskutočňuje vždy prostredníctvom iného hrdinu, dokonca aj opisy a komentáre týkajúce sa určitého hrdinu sú vykonané inou osobou, odlišnou od rozprávača. Román sa tak stáva akýmsi súhrnom vnútorných monológov. 10 Jeho prvým románom je Argo (Αργώ), ktorý písal celé štyri roky od roku 1931 do roku 1935. 11 Prvá časť románu vyšla v roku 1933 a o tri roky neskôr vyšlo jeho pokračovanie. Dielo je obrazom medzivojnového Grécka po maloázijskej katastrofe. Hrdinovia sú členmi tej generácie, ktorá bola na začiatku optimistická a tvorivá, ale po sériách národných nešťastí a mnohých ťažkostiach pocítila hlboké sklamanie a roztrpčenosť nad svojím životom a osudom. Mytologická loď Argo je symbolom lode života, ktorá nedorazí do svojho cieľa, hrdinovia nemôžu uskutočniť ideály svojej mladosti. 12 Posadnutosť (Το δαιµόνιο), je druhým Theotokasovým románom vydaným v roku 1938. Dej sa odohráva v idylickom prostredí na pozadí typického gréckeho ostrova v Egejskom mori 13 a opisuje rozpad rodiny Christofisovcov. Theotokas v ňom podal kritiku gréckej spoločnosti. Vytýkal svojmu národu pasivitu a trpné prijmanie osudu. Jeho ďalším románom sú Slzy dospievania (Λεωνής), dielo z roku 1940. Román je nostalgickou spomienkou na autorove detské roky strávené v Konštantínopole. Pomocou hlavného hrdinu Leonisa opisuje svoje detstvo a roky dospievania a podáva verný obraz spoločnosti a krutých historických udalostí danej doby. Leonis, tak ako Theotokas, svoje detské roky prežíva v tieni prvej svetovej vojny. Jeho vášnivou záľubou je maľovanie a všetko čo vidí mu slúži ako námet k maľovaniu. Snaží sa, ako sa len dá, žiť vojnou nepoznačený život dieťaťa a mladíka, spoznať lásku v každej jej podobe, ale vojnové a povojnové udalosti, strata dobrého priateľa a nakoniec vynútený odchod z vlasti ho poznačí na celý život. Nádej do budúcnosti však nestráca... 10 Kontojianni, Stella. Lexima.gr [online]. 2005 [cit. 2008-04-15]. Γιώργος Θεοτοκάς αφιέρωµα. Dostupný z WWW: <http://www.lexima.gr/lxm/read-531.html>. 11 Argiriu, Alexis. Στοχασµοί επάνω στο πρώτο και κρίσιµο µυθιστόριµα του Γιώργου Θεοτοκά και µερικές απορίες. Νέα Εστία. 1997, 1690, s. 19. 12 Halová Protopapasová, Božena, et al. Pět řeckých novel. Praha: Odeon, 1972. Na križovatce Evropy a Orientu, s. 319. 13 Tamtiež. 11
Chorí a pútnici (Ασθενοί και οδοιπόροι) je román, ktorý sa skladá z troch častí. Prvá časť - Svätá cesta (Ιερά οδός) - bola samostatne vydaná už v roku 1950, v nej autor opisuje udalosti z roku 1941, od grécko nemeckej vojny až do zrútenia gréckej frontovej línie. Druhá časť tohto rozsiahleho diela má názov Archív mnícha Timóthea (Το αρχείο του µοναχού Τιµόθεου) a predstavuje obdobie okupácie až do decembrového povstania v roku 1944. Tretia časť knihy nadväzuje na prvú a druhú, sledujúc príbehy a osudy hlavných hrdinov po obdobiach z predošlých dvoch častí. Prvá časť má charakter románu, obsahuje viac dialógov a odohráva sa v prítomnosti, kým druhá a tretia je písaná formou denníka. Román Zvony (Οι καµπάνες) bol vydaný až po spisovateľovej smrti, v roku 1970. Hlavným hrdinom je uznávaný vedec, spoločensky aktívny človek, ktorý má pocit, že civilizácia sa okolo neho pomaličky rozpadáva. Theotokas veľmi rád cestoval, spoznával nové krajiny. Svoje zážitky a skúsenosti zhrnul vo forme cestopisov. Prvá cestopisná kniha nesie názov Cesta na Stredný východ a na Atos (Ταξίδι στη Μέση Ανατολή και το Άγιον Όρος). Je súpisom jeho dojmov z cesty po Egypte, Sinajskom pohorí, Palestíne, Libanone, Sýrii a Atose. Nejde o obvyklý cestopis, je skôr vyjadrením autorových dojmov a pocitov, ktoré v ňom táto cesta vyvolala a je spestrený politickými pripomienkami. V tomto diele sa po prvý krát zaoberá náboženskými myšlienkami a pochybnosťami o existencii nadprirodzenej sily. Hľadá dôležitosť a zmysel minulosti a prítomnosti Grécka a gréckej existencie. 14 Ďalšia jeho cestopisná kniha je súhrnom ciest, ktoré uskutočnil do Rumunska, Bulharska, do Sovietskeho zväzu a Perzie. Hodiny odpočinku (Ώρες αργίας) z roku 1931 obsahujú poviedky, ktoré majú formu vnútorných monológov a sám Theotokas ich nazval psychografickými pokusmi. 15 Evripidis Pentozalis (Ευριπίδης Πεντοζάλης και άλλες ιστορίες) je taktiež zbierkou poviedok z roku 1937. 1.1.2 Theotokasove divadelné hry S písaním divadelných hier začal Theotokas zámerne a nebola náhoda, že začal písať divadlo v období okupácie. Pochopil, že divadlo znamená priamu cestu k obecenstvu a že v krízových obdobiach je často najrýchlejším spôsobom 14 Sachinis. Πεζογράφοι του καιρού µας. s. 115. 15 Kontojianni. Γιώργος Θεοτοκάς αφιέρωµα. [online] 12
komunikácie medzi spisovateľom a publikom - ľuďmi. Okrem toho mal v úmysle naplniť vznešenejšiu úlohu. Ako to vyjadril v predslove prvej časti dvojzväzkového vydania svojich divadelných hier, v čase okupácie veľký počet gréckych mysliteľov pocítil potrebu zdôrazňovať utláčanú národnú existenciu, skúmať národnú ľudovú kultúru a spoznávať vlastnú pozíciu a úlohu v tomto procese. Preto sa i Theotokas začal venovať štúdiu ľudových piesní, zvykov, legiend a iných prameňov a pustil sa do písania divadelných hier. Položil tým základy novogréckeho ľudového divadla. 16 Divadelné hry nakoniec písal až do konca svojho života. Napísal spolu trinásť divadelných hier, tragédie, drámy, komédie, pričom sedem z nich, teda viac ako polovica, vzniklo v prvých troch rokoch okupácie. Z toho je vidieť, že písaniu hier sa vtedy venoval celým svojím nasadením. V roku 1944 vyšli jeho prvé hry vo zväzku s názvom Divadlo I. (Θέατρο Α.). V roku 1947 vyšla druhá časť zväzku Divadlo II. (Θέατρο Β.). Neskoršie, v roku 1965 a v 1966, boli zozbierané a vydané všetky jeho divadelné hry pod názvom Divadelné hry I. a II. (Θεατρικά έργα Α., Β. 17 ) Dve z jeho divadelných hier boli uvedené v štátnych divadlách, niektoré v amatérskych divadlách, ale väčšina z nich nikdy neboli hraná, pretože nenašla cestu k publiku vtedajšej doby. Obecenstvo v tvrdej realite každodenného života obdobia vojny stratilo záujem o historické námety a mýty. Theotokas čerpal námety svojich divadelných hier práve z histórie gréckeho národa, z ľudových piesní a legiend. Jeho zámerom, ako sme už zmienili, bolo posilniť národné cítenie, čo však publikum tej doby neprijalo s veľkým nadšením. Podľa kritikov k jeho najvydarenejším hrám patria: Hra bláznovstva a rozvahy (Παιγνίδι της τρέλλας και της φρονιµάδας), ktorá sa odohráva v období kráľa Andronika a Most Arty (Το γεφύρι της Άρτας). 18 Táto hra je jeho druhou divadelnou hrou, napísaná bola v roku 1942 a je venovaná Nikosovi Kazantzakisovi k 30. výročiu publikovania Kazantzakisovej poetickej tragédie Hlavný majster (Πρωτοµάστορας), čerpajúcej tiež z legendy postavenia mosta v Arte. Jeho prvá hra bola napísaná na jeseň v roku 1941. Ide o jednoaktovkovú drámu Stmieva sa (Πέφτει το βράδυ) a podľa 16 Plakas, Dimitris. Γιώργος Θεοτοκάς : Ο Καρτεσιανός. Νέα Εστία. 1997, 1690, s. 13. 17 Druhý diel obsahuje nasledujúce hry: Stmieva sa (Πέφτει το βράδυ), Alkiviadis (Αλκιβιάδης ), Posledná vojna (Ο τελευταίος πόλεµος), Vlčica (Η λύκαινα), Pevné korene (Σκλιρές ρίζες), Konec cesty (Η άκρη του δρόµου). 18 Μεγάλη Εγκυκλοπαιδεία Cosmos. Τόµος 12. Ekdotis Organismos Konteu. Athina. 1991. s. 230. 13
Theotokasových slov bola inšpirovaná čítaním Nového Zákona. 19 Búrka v Nafpliu (Αντάρα στ Ανάπλι) z roku 1942 bola venovaná A. Sikelianosovi. 1.2 Theotokas ako esejista a slobodný mysliteľ Dimitris Tziovas, profesor novogréckých štúdii na Univerzite v anglickom Birminghame, charakterizoval postavu Theotokasa vo svojom článku v Nees Epoches (Νέες Εποχές) ako spisovateľa a intelektuála v jednom. Vidí v ňom autora, ktorý sa vždy snažil zaujať stanovisko a úprimne vyjadriť svoje názory a myšlienky. Považoval ho za spisovateľa, ktorý...που έγραψε ίσως τα περισσότερα δοκίµια και άρθρα πολιτικού στοχασµού αλλά και κοινωνικής ανάλυσης, προσπαθώντας να συλλάβει τα χαρακτηριστικά του νεοελληνικού χαρακτήρα αλλά και τις αδυναµίες, τις τάσεις και τις ιδιαιτερότητες της ελληνικής κοινωνίας....napísal azda najviac eseji a článkov s politickou tematikou, ale aj s analýzou spoločnosti, pokúšajúc sa uchopiť rysy novogréckeho charakteru ale aj nedostatky, tendencie a špecifiká novogréckej spoločnosti. 20 Podľa slov kritika Alexisa Argiriu, ktorý píše o Theotokasovi vo svojom článku ako o románopiscovi, v prvom období 21 vidíme profesionálneho prozaika a v druhom (...) amatérskeho prozaika. (στην πρώτη περίοδο βλέποµε έναν επαγγελµατία πεζογράφο και στη δεύτερη (...) έναν ερασιτέχνη πεζογράφο). 22 Z toho môžeme teda vyvodiť úsudok, že v prvej časti jeho tvorby hralo dôležitejšiu úlohu románopisectvo a písanie drám a v tej druhej sa venoval s väčšou oddanosťou písaniu esejí a štúdií. 1.2.1 Theotokasova kultúrno politická a spoločenská činnosť Theotokas miloval svoju vlasť a svoj národ, slobodnú Európu a literatúru. Nebol zaujatý, dokázal vidieť veci objektívne, nezainteresovane ako slobodný mysliteľ. Na politickej scéne vždy zastával demokraciu a veril v jej najliberálnejšiu formu. Vždy ju podporoval a bojoval za ňu ako spisovateľ vo svojich prácach, a to 19 Plakas. Θεοτοκάς : Ο Καρτεσιανός. s. 12. 20 Tziovas, Dimitris. Ένας κριτικός συγγραφέας. Νέες Εποχές: Το ΒΗΜΑ [online]. 2005 [cit. 2008-03-20]. Dostupný z WWW: <http://tovima.dolnet.gr/print_article.php?e=b&f=14372&m=b38&aa=1>. 21 čiže v období 30. rokov 20.storočia 22 Argiriu. Στοχασµοί. s. 18. 14
najmä v esejách Duchovný vývoj (Πνευµατική πορεία, 1961) a Národná kríza (Εθνική κρίση, 1966). Reagoval v nich na nepriaznivý politický vývoj v Grécku, ktorý sa následne vyostril do vojenskej diktatúry panujúcej od roku 1967. Týchto udalostí sa síce Theotokas nedožil, ale predpokladal ich. Ako proroctvo znejú jeho slová z denníka obdobia okupácie: Ανησυχώ για την Έλλάδα, µα όχι επειδή κατέχεται από τα ξένα στρατεύµατα. Αυτά ξέρω πώς θα φύγουν οπωσδήποτε. Ανησυχώ γιατί φοβούµαι πώς η Ελλάδα δε θα είναι εσωτερικά προετοιµασµένη για να αντιµετωπίσει και να λύσει τα µεγάλα προβλήµατα που θα της θέσει αναπόφευκτα το προσεχές µέλλον. Obávam sa o Grécko, ale nie kvôli tomu, že je okupované cudzím vojskom. Viem, že oni raz aj tak odídu. Obávam sa a bojím sa toho, že Grécko nebude vnútorne pripravené čeliť a riešiť problémy, s ktorými sa v blízkej budúcnosti nevyhnutne stretne. 23 Svoju úprimnú lásku k vlasti často vyjadroval vo svojich spisoch, azda ako prisťahovalec z Malej Ázie k tomu často cítil nutkanie: Αγαπώ τους Έλληνες, όχι µόνο από πατριωτισµό, αλλά και από ατοµική κλίση και από γούστο. Πάντα τους αγαπούσα, αλλά όσο τους γνωρίζω βαθύτερα τους αγαπώ περισσότερο. Milujem Grékov, nie len z patriotizmu, ale aj z osobnej náklonnosti a vkusu. Vždy som ich miloval, ale čím viac ich spoznávam hlbšie, tým viac ich milujem. 24 Pre Thetokasa mal pojem grécstvo (ελληνισµός) zvláštny až mystický nádych, možno trochu zidealizovaný:...ο Ελληνισµός είναι κάτι περισσότερο από επιστολικό δελτάριο µε φουστανελάδες βοσκούς και χρωµολιθογρφία τουριστικού γραφείου µε ελληνικά χωριά σαν σκηνικά θεάτρου, κάτι περισσότερο από µια γεωγραφική περιφέρεια και από ένα σύνολο ηθών και εθίµων. Ο Ελληνισµός είναι πρώτιστα ένας τρόπος του σκέπτεσθαι και του αισθάνεσθαι, (...) µια νοοτροπία, ένα πνεύµα και µάλιστα πνεύµα κατ εξοχήν οικουµενικό, γεννηµένο για να συλλαµβάνει ιδέες και µορφές υψηλότερες από οποιαδήποτε τοπικά σύνορα....grécstvo je niečo viac než len pohľadnica s pastiermi vo fustanelách a farebné litografie v turistických kanceláriách s gréckymi dedinkami ako divadelnými dekoráciami, viac než len geografické územie a súbor mravov a zvykov. Grécstvo je v prvom rade istým druhom zmýšľania a cítenia, (...) určitou mentalitou, duchom, a samozrejme duchom zvlášť univerzálnym, zrodeným k tomu aby zachytil idey a formy vznešenejšie než akékoľvek miestne hranice. 25 23 Theotokas. Τετράδιο Ηµερολογίο. s 334. 24 Tamtiež. s. 221. 25 Theotokas, Giorgos. Πολίτης της Ευρώπης. Νea Estia. 1953, 632, s. 1505. 15
Theotokas bol jedným z prvých Grékov, ktorí hovorili o zjednotení Európy. V eseji Problémy našej doby a v denníku načrtol svoj ideál zjednotenej Európy bez hraníc a bez bariér, pričom Paríž vnímal ako centrum tejto politicky a duchovne zjednotenej Európy. Podľa Dimitrisa Tziovasa 26 bol Theotokas spojovacím článkom medzi predstaviteľmi generácie 30. rokov. Medzi ním a ostatnými predstaviteľmi bolo silné, priateľské puto. S mnohými z nich, napríklad so Seferisom, Elytisom, Embirikosom a Nikolasom Kalasom si sústavne dopisoval. V týchto listoch dával svoje názory jasne najavo a ak bolo treba nemal problém vášnivo obhájiť svoju pravdu. 1.2.2 Theotokas ako esejista a literárny kritik Theotokas vo svojej kritickej analýze nikdy nedbal na formality, na formálnu stránku textu spisu, ale na samotnú tému a problematiku. Bol si vedomý toho, že duchovné práce nie sú vždy náležite ocenené v dobe ich vzniku, ale že budú uznané až neskoršou generáciou. Toto konštatovanie sa aj v Theotokasovom prípade ukázalo ako pravdivé. Jeho duchovným dielam sa v dobe, keď boli napísané nedostalo náležitého ohodnotenia, väčšinou sa tak stalo až po spisovateľovej smrti, keď si literárna kritika i čitateľská verejnosť uvedomili jeho predvídavosť a intuíciu. Bol veľmi úprimným kritikom, nebál sa vyslovovať bez predsudkov svoje názory a myšlienky, ak bolo treba tak ich prehodnotil, dokonca neskoršie aj priznal ak sa mýlil (ako v prípade Kavafisa v eseji Slobodný duch). Theotokas si v rokoch 1939-1953 písal denníky. Nachádzajú sa v nich nielen jeho biografické prvky, spomienky a výklady k vlastnej tvorbe, ale taktiež ich používal na spoveď. Všetko, čo nenapísal vo svojich esejách, zapísal do denníka....µέσα από της σελίδες του ηµερολογίου ο Θεοτοκάς αποκαλύπτεται ως άνθρωπος και διανοούµενος. Ευαίσθητος και εύθικτος απέναντι στα προβλήµατα της εποχής και τη δυστυχία των συνανθρώπων του τις δύσκολες µέρες της Κατοχής, γεµάτος αγωνία για την τύχη του τόπου και ενθουσιασµό για την τέχνη του. Na stránkach svojho denníka Theotokas sa preukázal ako človek a intelektuál. Chúlostivý a citlivý na problémy svojej doby a na nešťastie svojich spoluobčanov v ťažkých dňoch okupácie, plný obáv o osud svojej zeme a nadšenia zo svojho remesla. 27 26 Tziovas. Ένας κριτικός συγγραφέας. [online] 27 Theotokas. Τετράδιο Ηµερολογίου. s. 21-22. 16
Vydaná podoba Theotokasovho denníka dostala názov Denníkové zošity (Τετράδια ηµερολογίου). Skladá sa z dvanástich zošitov, ktoré boli napísané medzi 15. januárom 1939 a 2. marcom 1953. Okrem osobných denníkov písal aj denníky k svojim románom. Známe je jeho dielo Denník románov Argo a Posadnutosť (Ηµερολόγιο της Αργώς και του αιµονίου, 1939) a Denník k románu Leonis (Ηµερολόγιο του Λεώνη). V esejách Na prahu nových čias (Κατώφλι των Νέων Καιρών) a Problémy našej doby (Τα προβλήµατα του Καιρού µας, 1956) sa zaoberal témami o vývoji spoločnosti a o politickom dianí, o budúcnosti ľudstva a civilizácie, o rozvoji techniky. Názov Duchovný vývoj (Πνευµατική πορεία, 1961) zvolil Theotokas pre knihu, ktorá je vytvorená z jeho 41 literárnych článkov od roku 1936. Národná kríza (Eθνική κρίση, 1966) je zbierkou šiestich politických článkov s názvami: Nádej (Η ελπίδα), Kam smerujeme? (Πού πάµε;), Národná kríza a mladí (Η εθνική κρίση και οι νέοι), Najvážnejšie dôvody krízy (Τα βαθύτερα αίτια της κρίσης), Jazyk a výchova (Γλώσσα και Παιδεία), Národná perspektíva (Εθνική προοπτική). Päť z týchto článkov bolo zverejnených predtým v novinách To Vima, v období od júla 1965 do januára 1966, šiesty článok bol prednesený na sympóziu o školskej reforme. 28 Myšlienky a tézy. Politické spisy 1925-1966 (Στοχασµοί και Θέσεις.Πολιτικά κείµενα 1925-1966) je názov vydania jeho politických spisov. Kniha obsahuje 283 Theotokasových politických článkov, ktoré boli zverejnené v rôznych médiách medzi rokmi 1925-1966. V týchto článkoch reaguje Theotokas na politické udalosti. Za pomoci čítania týchto článkov sa nám vybavujú celé dejiny štyridsiatich rokov. V roku 1952 navštívil Theotokas Spojené Štáty Americké a z jeho dojmov sa zrodila Esej o Amerike ( οκίµιο για την Αµερική, 1954). V časopise Epoches (Εποχές) v roku 1964 zverejnil esej o svojom obľúbenom žánri s názvom Umenie románu (Η τέχνη του µυθιστορήµατος). V nej 28 Palaktsoglu, Maria. Ευρωπαϊκή Εταιρεία Νεοελληνικών Σπουδών: Γ συνέδριο της Ευρωπαϊκής Εταιρείας Νεοελληνικών Σπουδών [online]. 2006 [cit. 2008-04-15]. Οι πολιτικές παρεµβάσεις του Γιώργου Θεοτοκά κατά τη διάρκεια της δεκαετίας του εξήντα. Dostupný z WWW: <http://www.eenscongress.eu/?main page=1&main lang=de&eenscongress_cmd=showpaper&eenscongress_id=1 93>. 17
upozorňuje románopiscov nových generácií, aby vždy dbali na situovanie svojich príbehov a aby ich neumiestňovali ďaleko od vlastných skúseností. Ortodoxia v našej dobe (H ορθοδοξία στον καιρό µας) je jeho ďalším dielom s náboženskou tematikou, vydaná bola v roku 1975. 18
2 ITHOGRAFIA - ŽÁNROVÁ POVIEDKA V gréckej literatúre sa vyvinul v posledných 30. rokoch 19. storočia z koreňov folklóru a gréckeho vidieka nový smer prozaickej tvorby, pre ktorý grécka literárna veda používa termín ithografia. Tento smer bol inšpirovaný každodenným životom vidieka a jeho cieľom sa stal verný odraz ľudových hodnôt a sociálnych problémov danej krajiny. Udržiaval sa v gréckej literatúre v období medzi rokmi 1880-1930. Na jednej strane bol reakciou na grécke spoločenské a historické udalosti, ktoré sa odohrávali v Grécku v priebehu 19. storočia, na strane druhej bol odpoveďou na nové európske literárne tendencie, na realizmus a naturalizmus. 29 2.1 Situácia prózy v gréckej literatúre do roku 1880 Zatiaľ čo v Európe smerovala próza od začiatku 19. storočia k nadobudnutiu dôležitého miesta v literatúre, v Grécku próza zostala druhoradou literárnou formou. 30 Hlavnou prekážkou šírenia prózy v širších vrstvách v Grécku bol jazyk, pretože v ňom prevládalo používanie katharevusy. Šlo o archaizujúci jazyk vzdelanej vrstvy, ktorý stál ďaleko od dimotiki - ľudového hovorového jazyka. Menej vzdelaný prostý ľud tomuto jazyku nemohol rozumieť. A keďže próza je charakterovo žánrom predovšetkým určeným pre zábavu širších vrstiev a pretože ju spomaľoval strojený historizujúci ráz, charakterizoval ju v Grécku veľmi pomalý vývoj, až kým sa dostala na úroveň prozaických diel európskej kvality. Prozaické diela 19. storočia usilovali o povzbudenie národného sebauvedomovania, čo súviselo s úsilím historikov dokázať kontinuitu vývoja gréckeho národa a napomôcť novovznikajúcemu národopisectvu (λαογραφία). Prozaici zvolili ako témy svojich diel historické námety a život romantických hrdinov povstania. Na vplyv západných, predovšetkým francúzskych literárnych tendencií koncom 19. storočia aj v Grécku poukazovala túžba, tak zo strany spisovateľov ako aj zo strany čitateľov, 29 Realizmus vychádzal zo snahy o zobrazenie ľudskej osobnosti a jej rozmanitých vzťahov v realite, takej aká je bez prikrášľovania. Realisti vystihovali všeobecný charakterový vplyv istej spoločenskej vrstvy. Ako tému si volili všedný život. Hlavní hrdinovia realistických románov boli každodenní ľudia z rôznych spoločenských vrstiev. Na francúzsky realizmus nadviazal naturalizmus. Vychádzal z filozofického smeru, ktorý tvrdil, že príroda (natura) je jediná skutočnosť. Neexistuje nijaký duchovný princíp odlišný od prírody, žiadny boh, žiadne idee. V umeleckom diele predstavuje taký reálny odraz skutočnosti na základe faktov, ktorý sa usiluje reálne, niekedy až drsne zobrazovať javy také, aké sú. 30 Halová Protopapasová. Pět řeckých novel. s. 318. 19
nachádzať v literárnych dielach odraz reality každodenného života, alebo obraz hrdinov, s ktorými by sa mohli stotožniť. Román Pavlosa Kalligasa Thanos Vlekas (Θάνος Βλέκας), vydaný v roku 1855 je považovaný za prvý spoločenský román v novogréckej literatúre a je predzvesťou ithografického žánru. Predstavoval reálne pomery sedliackej spoločnosti v prvej dekáde vlády kráľa Ota 31. Medzníkom na ceste k realistickej próze bola novela Lukis Laras 32 (Λούκης Λάρας) od Dimitriosa Vikelasa z roku 1879. Novela kolísa medzi romantizmom kvôli historickej téme a ithograficko - realistickou prózou. Vikelas opisuje pomocou hrdinu Lukisa Larasa pomery v Smyrne a na Egejských ostrovoch počas oslobodeneckých bojov, v roku 1821. 2.2 Vznik ithografie Grécky realizmus V období vzniku Gréckeho štátu sa začali objavovať historické kritiky, ktoré sa snažili dokázať, že novodobí Gréci nie sú potomkami starovekých Grékov, pretože sa počas vývoja miešali so slovanskými a albánskymi kmeňmi, a teda že z rasového hľadiska sú bližšie k nim než k starovekým Grékom. Pre novodobých Grékov, ktorí po stáročia pretrvávajúcom utláčaní si konečne vybojovali slobodu bola takáto teória neprípustná. Na vedeckej scéne sa začala venovať väčšia pozornosť štúdiu gréckych dejín od antiky až po moderné dejiny novodobého štátu, v snahe dokázať kontinuitu národa. Taktiež sa začalo systematické skúmanie zvykov, piesní, rozprávok, mýtov a vlastne všetkého, čo súviselo s gréckou ľudovou tradíciou, pretože vývoj a kontinuita určitého národa je najlepšie sledovateľná práve cez jeho folklórnu tradíciu. Najvýznamnejším iniciátorom systematického skúmania gréckych ľudových prvkov bol Nikolaos G. Poilitis. Svojimi vedeckými prácami inšpiroval a motivoval nielen ďalších odborníkov, ale napomohol i vzniku ithografie v gréckej literatúre. V roku 1883 inicioval G. Kasdonisa, majiteľa časopisu Estia (Εστία), aby vyhlásil súťaž poviedok. Podľa pokynov mala byť poviedka predovšetkým grécka, s opismi scén zo života gréckeho ľudu z akéhokoľvek historického obdobia, takže dvomi inšpiračnými zdrojmi bol grécky ľud a grécke dejiny. 33 V Grécku, na rozdiel od ostatnej časti Európy, nebol záujem o folklór spojený s romantizmom, ale so smerovaním k spoločenskej realite, veď folklór 31 Prvý grécky kráľ, bavorského pôvodu. 32 V českom jazyku vyšiel pod názvom Kolčev, r. 1890. 33 Vitti, Mario. Ιδεολογική λειτουργία της ελληνικής ηθογραφίας. Athina: Kedros, 1991. s. 64. 20
v tom období bol v Grécku ešte živou skutočnosťou. 34 V Grécku sa ithografia udržala oveľa dlhšie než v iných krajinách a to z toho dôvodu, že bola spojená s hľadaním a posilňovaním národnej identity gréckeho národa. 2.3 Delenie a charakter ithografie Ithografiu je možné rozdeliť vo všeobecnosti na dve časti, aj keď časové hranice sa nedajú jednoznačne určiť. Spisovatelia, ktorý započali svoju literárnu činnosť koncom 19. storočia neprestali s tvorbou ani po prelome storočia. Zostali verní smeru, ktorý reprezentovali predtým. Našli sa však i takí, ktorí práve len na prelome storočia začali hľadať formu vyjadrovania sa v rámci ithograficko - realistického žánru. Za neochvejných stúpencov mestskej ithografie sú považovaní práve tí, ktorí začali s písaním až v prvom desaťročí 20. storočia a zaoberali sa spoločenskými a existenčnými problémami, hlavne z mestského prostredia. Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že ithografia je literárny smer, tak ako realizmus alebo symbolizmus. V prvých dvoch desaťročiach svojej existencie ju charakterizovalo zobrazovanie menších tradičných pospolitostí v ich prirodzenom prostredí (napr. sedliakov na dedine, námorníkov na mori atd.). Vo väčšine prípadov autori tohto smeru poznali veľmi dobre miesta, povery, zvyky a charakter ľudí, ktorých vo svojich dielach zobrazovali: Vizyinos Thrákiu, Kondylakis Krétu, Theotokis Kerkyru, alebo Papadiamantis ostrov Skiathos. Preto ich technika spočívala na trojkombinácii: pozorovanie, verný prepis a rozbor. 35 Neskoršie aj u gréckych autorov prevládla, v rámci ithografického smeru tendencia naturalistického zobrazenia pravdy a pomerov. Na začiatku nového storočia sa charakter ithografie zmenil. Pod vplyvom socialistických názorov sa začali zobrazovať spoločenské zmeny a spoločenské pomery, najmä osudy nižších ľudových vrstiev (napr. K. Theotokis). Vplyvom symbolizmu a filozofických smerov (napr. filozofia Nietzscheho) sa stal obľúbeným tzv. psychologický (alebo symbolistický) román. Charakterizoval ho podrobný popis vnútra hrdinov, dôležitou podstatou nebolo zobrazenie ich skutkov, ale spôsob myslenia a pocitov (napr. K. Chatzopulos). 34 Borecký, Bořivoj, et al. Slovník řeckých spisovatelů. Praha: Léda, 2006. Řecká literatura 19. a 20. stol., s. 49. 35 Ανθολόγηση νεοελληνικής λογοτεχνίας (19ος-20ός αι.): Ηθογραφία [online]. www.greeklanguage.gr. 2006, 28.03.2008 [cit. 2008-05-05]. Dostupný z WWW: <http://www.greeklanguage.gr/greeklang/literature/anthologies/new/page_016.html>. 21
Medzi hlavné námety ithografického diela patrí zobrazenie chudoby, postavenia žien a ich osudov, ľudskej zlosti, vzťahu detí a rodičov. Stále opakovanými motívmi sú pocity viny a pykanie za previnenie - väčšinou u svedomitých ľudí - nostalgia za rodnou krajinou, kritický, často opovrhujúci postoj uzavretej spoločnosti, hmotné záujmy, česť a ctižiadosť, utajovaná, alebo nešťastná láska. Často jediným riešením problematiky je v týchto dielach samovražda. Spomenuté motívy sa nachádzajú skoro vo všetkých dielach s tragickým príbehom. Prvá epocha ithografie v Grécku sa nazýva dedinská (αγροθική ιθογραφία). O tomto smere je možné vo všeobecnosti povedať, že do detailov zobrazoval každodenný život dedinského a morského prostredia, sedliakov a námorníkov, ich tradície, obyčaje a morálne zvyky. Do roku 1900 dominovali ako žáner poviedka a novela a až po roku 1900 bol charakteristický román. Táto prvá epocha sa ďalej delí na dve, od seba veľmi sa líšiace časti: na idylickú a na realistickú psychografickú. Idylická ithografia zobrazovala každodenný život dedinského prostredia zidealizovane, aj keď sedliacky život v tej dobe mal ďaleko od ideálov tamojších ľudí. Jej zámerom bol skôr verný opis a zobrazenie zvykov a morálky hrdého gréckeho ľudu, vzbudiť túžbu stať sa prívržencom laografického hnutia než mať negatívny až kritický postoj a poukázať na sociálne problémy a ťažkosti. Príznačné sú tiež dlhé a podrobné popisy danej krajiny, vyzdvihovanie jej krás a čŕt. Diela tohto smeru často neboli nositeľmi žiadnej literárnej hodnoty, vystačili si s fotografovaním 36 videnej reality. Významnými predstaviteľmi tohto smeru boli Georgios Drosínis a Kostas Krystallis. Realistická psychografická ithografia znamenala väčšiu príbuznosť so západnými literárnymi smermi, s realizmom a naturalizmom. Autori do svojich diel vkladali naturalistické zobrazenie pravdy života a psychologickú analýzu hrdinov. Opisy krajín sa v dielach objavujú naďalej, ale majú vedľajšiu, podružnú funkciu. Pozornosť je sústredená na riešenie sociálnych a psychologických problémov. Najlepšími ukážkami gréckeho naturalizmu je Papadiamantisovo dielo Vrahyňa a Žobrák od Karkavitsasa. Druhá epocha nesúca názov mestská (αστική ιθογραφία), poprípade realistická, obrátila pozornosť na mestské centrá. Najväčší vplyv na tento smer mala socialistická ideológia a ruská revolúcia. V Grécku tento vývin pravdepodobne 36 Giorgos Theotokas vo svojom Slobodnom duchu nazval ithografiu fotografickou školou. (Theotokas. Ελεύθερο Πνεύµα. s. 39.) 22
súvisel aj s migráciou vidiečanov, hlavne z Thesálie po ekonomickej kríze, ktorá postihla Grécko koncom 19. storočia. Ako námet poslúžili nové pomery rastúcich miest, novoznikajúce mestské spoločenské vrstvy a ich situácia. Obľúbeným žánrom sa stáva okrem novely a poviedky román. V roku 1922 sa na historickej scéne objavil nový faktor, ktorý silne ovplyvnil tak grécku spoločnosť ako aj grécku literatúru v prvej polovici 20. storočia. Týmto faktorom bola tzv. maloázijská katastrofa. 37 Zanechala hlboké stopy v spoločnosti a odzrkadlila sa nevyhnutne aj v literatúre. Výmena obyvateľstva priniesla novú generáciu autorov, z ktorých mnohí pochádzali z veľkých mestských centier Malej Ázie. Boli vzdelaní a významne prispeli k urýchleniu a modernizácii gréckej literatúry vrátane prózy. Jednou z možných odpovedí na otázku prečo sa zachoval ithografický žáner v gréckej literatúre dlhšie ako vo zvyšku Európy môže byť to, že v Grécku bola ithografia spojená s hľadaním už spomínanej národnej identity a národných pokladov pevnejšie než inde v Európe. Cesta k duchovnej a predovšetkým intelektuálnej slobode v Grécku bola vydláždená ťažkými a ostrými kameňmi. Zatiaľ čo národy ako anglický, alebo francúzsky, ktoré už nemuseli riešiť počas 19. storočia existenčné ani identické problémy sa mohli venovať literatúre a kultúre neviazane, v Grécku každá časť slovesnej tvorby, každý moment spoločenského života bol neoddeliteľne spätý s historickým a s ním súvisiacim hospodárskym vývojom. 37 Grécke vojsko bolo definitívne porazené na území Turecka, pri snahe prinavrátiť späť hranice starej Byzantskej ríše. Pri porážke nacionalistická myšlienka Grékov, Veľká idea, stroskotala. V dôsledku tejto udalosti prebehla výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom, ktorá sa týkala zhruba milióna Grékov. 23
3 ITHOGRAFIA Z POHĽADU THEOTOKASA 3.1 Generácia 30. rokov Čo vlastne znamená generácia 30. rokov do ktorej patrí aj Theotokas? Theotokas vo svojom denníku píše:...ja som ako prvý použil termín generácia 1930. (...εγώ πρώτος µεταχειρίστηκα τον όρο γενεά του 1930.) 38 Mario Vitti toto označenie používa pre mladých literárnych predstaviteľov, ktorí sa na literárnej scéne objavili, alebo začali intenzívne literárne tvoriť medzi rokmi 1930-1940, čiže v medzivojnovom období. 39 V užšom slova zmysle do tejto generácie patria tí mladí, ktorí spolupracovali s literárnym časopisom Ta nea grammata. 40 Charakterizovali ich vysoké ambície, hľadanie nových vyjadrovacích prostriedkov a ideí a predovšetkým odtrhnutie sa od minulosti, kritický postoj takmer voči všetkému, čo patrilo do starej školy. Konflikty medzi novou a starou generáciou nie sú ničím neobvyklým, ale nezhoda medzi generáciou 30. rokov 41 a predošlou generáciou 42, bola vyvolaná aj historickými udalosťami. K. Dimaras to vyjadril nasledovne: 38 Theotokas. Τετράδιο Ηµερολογίου. s. 627. 39 Vitti, Mario. Η γενιά του τριάντα : Ιδεολόγια και µορφή. Athina: Ermis, 2000. s. 21. 40 Tamtiež. s. 51-52. 41 Najznámejšími predstaviteľmi tejto generácie sú Odysseas Elitis, Giorgos Seferis, Ilias Venezis, Andreas Embirikos, Kosmas Politis, K. Th. Dimaras, Angelos Terzakis, Andreas Karandonis, Stelios Xefludas, Giorgos Katsimbalis, Athanasios Petsalis - Diomidis a samozrejme Jorgos Theotokas. 42 Generácia rokov 1920. 24
Όλες οι εποχές γνωρίζουν, στα γράµµατα ιδιαιτέρως, τον ανταγωνισµόν αυτόν. Η δική µας όµως εποχή τον εγνώρισε µε ιδιαιτέρα τραχύτητα, εξ αιτίας των ειδικών συνθηκών µε τις οποίες ανατράφηκε η νέα γενεά. Ο πόλεµος και ο µακρύς µεταπόλεµος έσπασεν απότοµα τους δεσµούς µας µε τους παλαιοτέρους. Všetky obdobia poznajú, hlavne v literatúre, takúto rivalitu. Naša doba ju však spoznala zvlášť tvrdo, kvôli určitým okolnostiam s ktorými nová generácia vyrástla. Vojna a dlhé povojnové obdobie násilne pretrhli naše putá so staršími. 43 Predošlú generáciu charakterizovalo malomeštiactvo, lyrizmus, prozaická báseň a poviedka. Bola silne poznamenaná prvou svetovou vojnou, maloázijskou katastrofou a symbolizmom. Pre novú generáciu bol zase typický veľkomestský charakter, ktorý sa formoval pod vplyvom Venizelosovej politiky. Obľúbenými žánrami boli román a esej. 44 Z toho odlišného pohľadu na udalosti a záujmy gréckej spoločnosti mohlo vzniknúť taktiež rebelantské dielo z pera mladého intelektuála Theotokasa. 3.2 Esej Slobodný duch Theotokas zverejnil svoju prvú esej v roku 1929. Esej, ktorá sa považuje za najodvážnejšiu, najkritickejšiu svojej doby. Provokatívny je už pseudonym pod ktorým dielo vyšlo: Orestis (hrdina a pomstiteľ z Aischylovej tragédie) Digenis (odvážny hrdina, ktorý neváha bojovať ani so Smrťou). Esej bola zverejnená v dobe, keď grécka literatúra hľadala a žiadala nové formy vyjadrovania sa a začal sa formovať typ novogréckeho intelektuála. 45 V štyroch kapitolách Theotokas reaguje na ideologické stanovisko gréckej literatúry, dedičstvo predošlých literárnych generácii a zároveň formuje novú ideológiu pre generáciu plnú iniciatív. 46 Predstavuje a poukazuje na také dlhodobé problémy a nedostatky novogréckej spoločnosti a celkovo Grécka, ktoré ho trápili už od doby osvietenstva, ako napríklad vzťahy Grécka s Európou, jeho národnocentrická izolovanosť a uvedomovanie si národnej identity, nedostatky literatúry v porovnaní s inými časťami Európy. Vyznačuje cestu pre novú generáciu mladých literárnych predstaviteľov svojej doby. Žiada ich, aby zaviedli do gréckej literatúry nové hlasy a idey a aby ju doviedli na dejisko udalostí európskej literatúry. Práve preto túto esej považujú mnohí literárni kritici za manifest generácie 30. rokov i napriek všetkým 43 Dimaras, K. Th. Απάντηση σε µερικές έρευνες. Nea Estia. 1933, 155, s. 622. 44 Karvelis, Takis, et al. Η µεσοπολεµική πεζογραφία: Από τον πρώτο ως τον δεύτερο παγκόσµιο πόλεµο. TOMOS 1. Athina: [s.n.], 2005. Εισαγωγή του Π. Μουλλά, s. 99. 45 Theotokas. Τετράδιο Ηµερολογίου. s. 22. 46 Vitti. Η γενιά του τριάντα. s. 27. 25
jej chybám. 47 Literárni kritici, ktorý súhlasili s používaním pojmu manifest generácie 30. rokov mohli mať svoj názor podložený aj touto myšlienkou obsiahnutou v eseji: Οι σηµερνές πνευµατικές ανάγκες της Ελλάδας δεν επιτρέπουν πια την εύκολη εργασία του παλιού καλού καιρού. Οι καιροί άλλαξαν. Πρέπει να το καταλάβουν οι νέοι διανοούµενοι της γενεάς µας και να συναισθανθούν πώς τελείωσε οριστικά στην Ελλάδα η εποχή που γραφότανε η λογοτεχνία στις ταβέρνες και στα καφενεία, και που λυνόντανε τα βαθύτερα προβλήµατα της ευρωπαϊκής σκέψης µε συζητήσεις του πεζοδροµίου. (...) Η γενεά µας θα έχει απαιτήσεις πολύ µεγαλύτερες από τις απαιτήσεις των προηγουµένων ελληνικών γενεών. Dnešné duchovné potreby Grécka už nedovoľujú ľahké spracovanie ako za starých dobrých čias. Časy sa zmenili. Treba, aby to pochopili noví intelektuáli našej generácie, aby si uvedomili, že v Grécku definitívne skončila doba, keď literatúra bola písaná v tavernách a v kaviarňach a keď sa najhlbšie problémy európskeho zmýšľania riešili diskusiami na chodníku. (...) Naša generácia bude mať oveľa vyššie požiadavky ako boli požiadavky predošlých gréckych generácií. 48 Esej vznikla v Paríži počas študijno-poznávacieho pobytu v lete roku 1929 a pri jej písaní bol Theotokas bezpochyby pod vplyvom západnej Európy. 49 Poukazuje na to aj prvá kapitola eseje nazvaná Prechádzka po Európe (Περίπατος στην Ευρώπη). Jeho doterajšie názory a dojmy sú skonfrontované s tým, čo videl a zažil v Anglicku a Francúzsku, v krajine, ktorá vždy prezentovala nové idey, myšlienky a reformy vo všetkých oblastiach, najmä v literatúre. Jeho vášnivo kritický postoj v eseji je možné odôvodniť aj sklamaním, ktoré v ňom vyvolalo uvedomenie si zaostalosti svojej krajiny. Po úvodnej prvej kapitole sa venuje analýze národného charakteru. Hľadá odpoveď na otázky: ktoré sú charakteristické črty Gréka, novogréckeho intelektuála, aká je novogrécka realita. V kapitole o ithografii bolestne konštatuje, že grécka literatúra ešte stále nedorástla na úroveň európskej literatúry a že počas sto rokov existencie Gréckeho štátu sa na jeho území nezrodilo ani jedno dielo (tým pádom ani spisovateľ), ktoré by vzbudilo pozornosť za jeho hranicami. Chybu nevidel v tom, že grécka literatúra často podliehala vplyvom prichádzajúcim zo zahraničia, ale v tom, že ich nikdy ničím nekompenzovala. 47 Karvelis. Η µεσοπολεµική πεζογραφία. s. 23. 48 Theotokas. Ελεύθερο Πνεύµα. s. 55. 49 Vitti. Η γενιά του τριάντα. s. 32. 26
Μια λογοτεχνία αποχτά διεθνή σηµασία όταν αρχίσει και να επιδρά, χωρίς βέβαια να παύει ποτέ να επιδράται. Literatúra získava medzinárodný význam vtedy, keď začne ovplyvňovať, samozrejme bez toho, aby prestala byť ovplyvňovaná. 50 Pod svoju ochranu berie len grécku lyrickú poéziu. Podľa Theotokasovho názoru v tejto oblasti literatúry Grécko dosiahlo vysokú úroveň. Vyzdvihuje jej predstaviteľov (Solomosa, Mavilisa, Palamasa a Gryparisa) ale priznáva, že vyjadrovacie prostriedky lyrickej poézie neumožňujú šírenie tohto žánru za hranice miesta svojho vzniku. Jej najdôležitejším vyjadrovacím prostriedkom je totiž muzikálnosť daného jazyka (µουσική της γλώσσας), ktorá je nepreložiteľná do cudzieho jazyka a práve preto nikdy nebude schopná za hranicami dosiahnuť taký úspech, ako vo svojej krajine. Za najväčší nedostatok novogréckej literatúry vyhlásil prózu. Predstavitelia literárneho života, tí, ktorí doteraz niečo položili na stôl sú v prvom rade literárnymi kritikmi, až v druhom rade sú prozaikmi (Psycharis 51, Roidis 52, Dragumis 53 ) a predsa sú stelesnením hodnoty, pretože ako jediní napomohli duševnému vývoju, vytvorili ideové smery. Na jednu stranu váhy položil týchto duchovných vodcov (πνευµατικοί οδηγοί) a na druhú stranu novelistov. Spisovateľov poviedok a noviel nazval zabávačmi, ktorí rozprávajú jednoduché príbehy na plynutie času. Veril, že jeho generácia dosiahla taký stupeň duševného vývoja pre ktorý je existencia kvalitnej prózy nevyhnutná. Όσο κι αν αγαπούµε τους ποιητές µας, δεν µπορούµε να ζήσουµε στον εικοστό αιώνα µονάχα µε λυρισµό, και δεν αρκούν πια για να θρέψουν τη σκέψει µας οι ηθογράφοι, (...). Akokoľvek máme radi našich básnikov, nemôžeme žiť v 20. storočí jedine lyrikou a autori mravoučných diel už nestačia živiť naše myšlienky (...). 54 Theotokasov mladistvý elán, ba čo viac bojovné odhodlanie, dalo hlas myšlienkam v tejto eseji. Niektoré z jeho literárnych kritík však boli unáhlené. Neskôr ich sám prehodnotil a neváhal priznať si svoj nespravodlivý úsudok. Význam diela spočíva v štýle a v jazyku. Theotokas očaril čitateľov, dokonca aj kritikov jazykom eseje. 50 Theotokas. Ελεύθερο Πνεύµα. s. 37. 51 Filológ a prozaik, vášnivo podporoval zavedenie dimotiki do prózy. 52 Literárny kritik, jeho najznámejším dielom je satirický román Pápežka Jana, ktorý už mal celkom realistický charakter. Jeho námetom bola stredoveká legenda, ale obsahoval aj ironizujúce narážky na vtedajšie pomery. 53 Spisovateľ, diplomat a politický činitel, významný predstaviteľ dimotikistického hnutia. 54 Theotokas. Ελεύθερο Πνεύµα. s. 54. 27
... µίλησε (...) σε µία γλώσσα τόσο απλή, τόσο δροσερή, τόσο ποτισµένη από την ουσία της αληθείας...... hovoril (...) jazykom takým jednoduchým, takým sviežim, tak presiaknutým podstatou pravdy 55 3.3 Kritický postoj voči ithografie predošlých generáciách V eseji Slobodný duch Theotokas venuje celú kapitolu tomu, aby vyjadril svoj pohľad a rozhorčenosť nad situáciou v gréckej próze, (a podľa neho tá sa rovná ithografii), takže v ithografii. Už predtým než vyšiel Slobodný duch (1929) sa objavili podobné odmietajúce postoje a posudky od predošlých generácií voči ithografii a ithografickej poviedke. Z toho vyplýva, že Theotokas nenarazil vo svojej eseji na novú problematiku, ani nevyjadroval úplne nové námietky. Emanuel Roidis 56 už v 1899 naznačoval, že nastal čas zmeny: το ηµέτερον κοινόν ήρχισε, δεν λέγοµεν ν αηδιάζη, αλλά να χορταίνη τας στάνας, τας στρούγγας, τα ληµέρια, τας φλογέρας, τους κολλήγους, τους λεβέντηδες, τας ζηλεµένες κόρας, τα µοιρολόγια, τα ασηµοχρούσαφα και τους κερατισµούς των τράγων.... naše publikum začalo byť, nehovorím že znechutené, ale presýtené ohradami, salašmi, skrýšami, píšťalami, roľníkmi, mládencami, skvelými devami, striebrozlatými žalospevmi a klaním capích rožkov. 57 Roidisov subjektívny pohľad, ktorý prezentoval ako všeobecný názor davu, zrejme nevychádzal z reality. Ithografia ako literárny žáner totiž neprestávala ovládať grécku prózu ani po prelome storočia, len sa preformovala na iný štýl (záujem sa presunul z vidieka do mestských centier). Tematické zakotvenie gréckej prózy u pokrokových literárnych predstaviteľov, ktorí podľahli novým moderným literárnym vlnám smerujúcim zo západu, rozvírilo diskusie a obavy. Nastávajúci nový smer ithografie, tzv. spoločenský, zameraný na zobrazovanie spoločenských problémov a záležitostí sa stále hlásil k starej škole. Významné diela tohoto smeru, napríklad novela Konstantinosa Theotokasa Karavelasov život a smrť (Η ζωή και ο θάνατος του Καραβέλα) 58 boli zverejnené pod podnázvom ithografický román. 59 55 Karvelis. Η µεσοπολεµική πεζογραφία. s. 398. 56 Novogrécky prozaik a literárny kritik. 57 Karvelis. Η µεσοπολεµική πεζογραφία. s. 23. 58 Jedno z vrcholných Theotokisových diel, naturalistická novela, podáva verný obraz spoločenského zla. Theotokis bez prikrášľovania prezentuje zlosť, ktorá môže ovládať ľudí keď ide o získanie bohatstva. 59 Karvelis. Η µεσοπολεµική πεζογραφία. s. 24. 28