Nízkomolekulárne organické zlúčeniny...24 Etylénglykol...24 Chlórované uhľovodíky...25 Pesticídy...25 Otrava organofosfátmi...

Transcript

1 TOXIKOLÓGIA Obsah 1.Všeobecná časť...3 Toxikológia...3 Intoxikácia (otrava)...3 Jed (toxín, noxa)...4 Cesty vstupu jedu do organizmu...4 Faktory ovplyvňujúce toxicitu jedu...5 Faktory endogénne...5 Faktory exogénne...6 Diagnostika otráv zvierat Ober, balenie a zasielanie vzoriek za účelom diagnostiky otráv vo veterinárnej medicíne...9 Odber vzoriek...9 Definícia vzorky určenej pre diagnostiku otravy...10 Balenie vzoriek...10 Konzervovanie vzoriek...11 Transport vzoriek...11 Sprievodný list...11 Odber vzoriek rýb...12 Stanovenie jedov...12 Extrakcia jedov purifikácia jedov...12 Identifikácia jedov...13 Zhodnotenie toxikologického nálezu Špeciálna časť...15 Druhová podmienenosť otráv...15 Hovädzí dobytok...15 Kone...15 Ošípané...16 Psy...16 Mačky...16 Hydina...16 Kyseliny a lúhy...16 Kyseliny...16 Zásady...17 Kovy...17 Arzén...17 Meď...18 Molybdén...18 Olovo...19 Ortuť...20 Selén...20 Nekovy...21 Fluór...21 Chlorid sodný...22 Oxid uhoľnatý

2 Nízkomolekulárne organické zlúčeniny...24 Etylénglykol...24 Chlórované uhľovodíky...25 Pesticídy...25 Otrava organofosfátmi...25 Otrava metaldehydom...26 Otrava fenoxymastnými kyselinami...27 Otrava triazínmi...28 Otrava antikoagulačnými rodenticídmi...28 Otrava thiramom(tmtd)...29 Rastlinné jedy...29 Otrava sinicami vodným kvetom...29 Otrava kyanogénnymi glykozidmi...30 Otrava tisom červeným...30 Rastliny s fotosenzibilizačným účinkom...31 Pyrolizidínová alkaloidóza...31 Otrava papraďou orličiou (prasličkový závrat)...32 Otrava bavlníkovými semenami...32 Mykotoxikózy...33 Aflatoxikóza...33 Stachybotryotoxikóza...34 Ochratoxikóza a otrava citrinínom...34 Pithomycotoxikóza (Faciálny ekzém)...35 Leukoencefalomalácia koní (Fumonisinová toxikóza)...35 Estrogenizmus a vulvovaginitída...36 Otrava trichotecénmi...36 Fuzariotoxikóza...36 Ergotizmus...37 Živočíšne jedy...37 Pohryznutie zmijou...37 Liečivá...38 Monenzín...38 Salinomycín

3 TOXIKOLÓGIA 1. Všeobecná časť Toxikológia Toxikológia je veda, ktorá sa zaoberá účinkami jedov na živé organizmy. Jej názov je odvodený od gréckeho slova to toxikon (το τοξικον), čo znamená jed, ktorým sa napúšťajú šípy. Toxikológia sa v poslednom období delí na nespočetné špecializované odbory humánna, veterinárna, experimentálna, klinická, orgánová, priemyselná, toxikológia živočíchov, rastlín a mikroskopických húb, ekotoxikológia, environmentálna toxikológia a pod. V tejto kapitole sa však budeme venovať toxikológii známej pod názvom súdna veterinárna toxikológia (forenzná veterinárna toxikológia). Súdna veterinárna toxikológia je veda, ktorá sa zaoberá intoxikáciami, ktoré sa stali predmetom súdnych sporov resp. sú riešené orgánmi činnými v trestnom konaní. Intoxikácia (otrava) Otrava intoxikácia je ochorenie, ktoré je vyvolané vstupom jedu do živého organizmu.. Vždy ide o ochorenie celkové. Má všetky atribúty ochorenia má svojho pôvodcu ochorenia, latentnú dobu, štádium symptómov, vlastný klinický obraz otravy, neskoré následky a patologicko-anatomické zmeny, terapiu a prevenciu. Podľa doby trvania a manifestácie klinických príznakov môžeme otravy rozdeliť na akútne, subakútne, subchronické a chronické. Podľa manifestácie klinických príznakov ich môžeme tiež rozdeliť na klinicky manifestné a nemanifestné. V praxi sa stretávame s rôznymi tipmi intoxikácií: 1. otravy cielené ničenie škodcov a pod. 2. otravy náhodné zvieratá náhodou požerú nesprávne no i správne uložené nástrahy, dôjde náhodou k predávkovaní liečiva, pri aplikácii pesticídov sa nedodržia pracovno-technologické postupy a pod. 3

4 3. otravy úmyselné pripravované, pomocou ktorých sa realizuje úmysel zlikvidovať nejaké zvieratá niekomu (najčastejšie sa jedná o susedské vzťahy a otravu psov a hydiny) 4. otravy suicidálne sebevraždy u zvierat sa s touto skupinou otráv nestretávame. Jed (toxín, noxa) Existuje nespočetné množstvo definícií jedu. V podstate ho vystihujú. Ale najpresnejšou definíciou sa zdá definícia podľa Švagra (1960) ktorá charakterizuje jed ako každú látku, ktorá je organizmu kvalitatívne alebo kvantitatívne cudzia a ktorá ho poškodzuje fyzikálne alebo chemicky. V zmysle tejto klasifikácie sa jedom môžu stať za istých okolností i bežné chemické latky ako napríklad kuchynská soľ a za istých okolností i voda. Je samozrejmé, že látky organizmu kvalitatívne cudzie so svojim biologickým resp. biochemickým ú- činkom sú vysoko nebezpečné a patria do kategórie jed. Jedy môžeme podľa miesta účinku rozdeliť ešte na 3 skupiny: 1. jedy s lokálnym chemickým účinkom (napr. hydroxidy) 2. jedy s lokálnym a po vstrebaní s celkovým účinkom (fenoly, HgCl 2 ) 3. jedy po vstrebaní s celkovým účinkom (alkaloidy a i.) Cesty vstupu jedu do organizmu Jedy môžu do organizmu vniknúť rôznymi cestami. Sú to nasledovné možnosti: 1. perorálne (per os) pitím alebo požraním 2. inhalačne (per inhalationem) 3. kožou (per cutis) 4. parenterálne (uhryznutím, poštípaním) 5. per vaginam 6. per rectum 4

5 Rýchlosť pôsobenia jedov vždy nie je závislá od cesty vstupu, ale je ovplyvnená fyzikálnochemickými vlastnosťami jedu (napríklad hadí jed nepôsobí po per orálnom podaní ale len vtedy keď sa dostane do krvi, alebo arzén pôsobí oveľa rýchlejšie ak je podaný perorálne než injekčne podaný). Faktory ovplyvňujúce toxicitu jedu Rovnaká dávka jedu nevyvolá u každého druhu zvierat, ako aj v rámci toho istého druhu rovnaké účinky. Záleží teda iných faktoroch, ktoré môžeme rozdeliť do dvoch skupín: 1. faktory endogénne druh, vek, pohlavie, výživný a zdravotný stav, návyk 2. faktory exogénne dávka, fyzikálno-chemické vlastnosti, synergizmus a antagonizmus Faktory endogénne Druh je veľmi významným faktorom účinku jedu. Niektoré jedy sú mimoriadne účinné u niektorých druhov a u iného druhu nevyvolajú žiadne účinky (napr. mimoriadne citlivé na fenol sú mačky). Kantaridín je absolútne nejedovatý pre hrabavú hydinu, ježka a mimoriadne toxický pre človeka. Na strychnín sú mimoriadne citlivé obojživelníky, hydina hynie pri požraní niekoľkých jadierok z broskýň, ryby sú mimoriadne citlivé na pyretroidy a pod. Vek medzi rizikové skupiny patria najmä mladí a starí jedinci. Najodolnejšie bývajú strednoveké jedince. No i napriek tomu mladé jedince so svojim zrýchleným metabolizmom lepšie znášajú napríklad účinky barbiturátov, strychnínu resp. tália. Naopak morfium je lepšie tolerované starými jedincami. Pohlavie v závislosti na pohlavnom dimorfizme účinkujú i niektoré jedy. Na niektoré sú citlivejšie samičky na iné samci. Významným faktorom redukujúcim účinok jedu je napríklad u vtákov produkcia vajec, ktoré tvoria podstatné percento váhy samičky. Do vajíčka sa, z dôvodu vysokého metabolizmu vajcovodov, dokáže vylúčiť podstatné množstvo jedu. Tento fakt využívame pri diagnostike otravy. 5

6 Výživný stav dôležitým faktorom pri otrave je výživný stav zvierat. Dobre živené zvieratá oveľa lepšie znášajú intoxikáciu ako zvieratá podvyživené, na ktorých sa prejaví účinok jedu i pri nižších dávkach. Zdravotný stav choré a oslabené zvieratá sú menej odolné voči pôsobeniu jedov. Je samozrejmé, že jednotlivé chorobné jednoty rôznorodo ovplyvňujú toxicitu jedu. Napríklad poškodené obličky enormne zvyšujú riziko otravy, resp. znižujú hodnotu toxickej dávky. Podobne je tomu i pri ochorení pečene, keď je znížená jej detoxikačná činnosť. I celkové chronické ochorenia zvyšujú riziko komplikovaných intoxikácií. Návyk po prijímaní istých nízkych dávok, inak jedovatých, chemických látok, sú tieto zapracované resp. zaradené do metabolizmu. Dobrým príkladom u prežúvavcov je močovina. U ľudí existuje celý rad príkladov na návyk na rôzne liečivá. Príkladom tohto javu môže byť morfium, ópium alebo alkohol). Návyk na určité chemické látky môže nastať i v pracovnom prostredí (napr. SO 2 ). Faktory exogénne Dávka najdôležitejším faktorom v toxikológii je dávka prijatého jedu. Je rozhodujúcou z hľadiska účinku i z hľadiska rizika. Veľké dávky môžu vyvolať rýchly účinok jedov s dynamickými prejavmi intoxikácie. Svoj toxikologický význam majú ale i veľmi nízke dávky, ktorých účinok sa môže prejaviť až po dlhom čase vo forme skrytých účinkov (alkohol, chlórované zlúčeniny). Ich účinok sa znásobuje kumuláciou hromadením jedu v organizme. S dávkou súvisí i koncentrácia prijatého jedu. Napríklad zriedené plyny, kyseliny alebo lúhy nemusia vyvolať otravu. Fyzikálno-chemické vlastnosti jedu skupenstvo látky môže výrazne ovplyvniť účinok na organizmus. Spravidla plynné jedy pôsobia rýchlejšie ak sú inhalované. Kvapaliny pôsobia rýchlejšie ako tuhé látky po požití. Jemný prášok účinkuje rýchlejšie ako celistvejšie kúsky. Rozhodujúca je tiež rozpustnosť či sú látky rozpustné vo vode, v kyslom alebo zásaditom prostredí alebo v tukoch (organických rozpúšťadlách). Corpora non agunt nisi fluida. Jedy rozpustné a rozpustené pôsobia rýchlejšie. Inak povedané látky nerozpustné sú netoxické. Príkladom môžu byť zlúčeniny bária. V kyslom prostredí nerozpustný síran bárnatý je využívaný v RTG zobrazovacích technikách ako kontrastná látka, pričom jeho ostatné rozpustné zlúčeniny (uhličitan resp. clorid) sú silnými svalovými jedmi. 6

7 Synergizmus je zosilenie pôsobenia dvoch alebo viacerých jedov. Výsledkom tohto javu je, že i dve málo toxické látky sa môžu za istých okolností pri súbežnom príjme stať nebezpečnými. Známy je synergický účinok niektorých mykotoxínov. Dobrým príkladom je piperonyl butoxid a pyretroid, ktorých kombinácia enormne zvyšuje toxicitu pre hmyz. Antagonizmus je opakom synergizmu, teda dve toxické látky eliminujú vzájomne svoj účinok. Príkladom toho môže byť celá rada kovov ale i rastlinných jedov. Napríklad účinky selénu eliminuje arzén a naopak, účinok organofosfátov je možné eliminovať atropínom a pod. Podľa toho, na akom základe vzniká antagonistické pôsobenie, hovoríme o antagonizme chemickom a funkčnom. Príkladom chemického antagonistického pôsobenia môžu byť kyseliny a lúhy a príkladom funkčného strychnín a chloroform. Antagonistické pôsobenia látok v živom organizme využívame v terapii. Diagnostika otráv zvierat Odber vzoriek je jednou zo základných činností, ktorá nesmierne ovplyvňuje presnosť resp. úspešnosť laboratórnej analýzy. Správne vykonanie odberu (množstvo vzorky, početnosť, kvalita a pod.) minimalizuje riziko neúspešnej analýzy. Nesprávne odobraté vzorky nemusia preukázať toxický agens, môžu byť spochybnené pri právnych sporoch a môžu byť i zavádzajúce pri hodnotení rezíduí a pod. Diagnostika otráv zvierat sa opiera o nasledovné základné body: 1. anamnéza 2. klinická symptomatológia 3. patologicko-anatomický nález 4. laboratórna diagnostika 5. biologický pokus Anamnéza získaná informácia, za akých okolností došlo k otrave, resp. prepuklo ochorenie sa nazýva anamnéza. Je to súbor údajov od majiteľa zvieraťa alebo 7

8 obslužného personálu. Je treba počítať s tým, že anamnestické údaje môžu byť skreslené z dvoch hľadísk nevedomosti alebo úmyselného skreslenia údajov z dôkazom možnej ujmy z prepuknutia otravy. V anamnéze sa snažíme získať čo najviac o okolnostiach za akých došlo k otrave. Otázky smerujeme hlavne na zistenie možných zdrojov otravy (zmena krmiva, aditíva, liečenie zvierat, preventívne kontroly, deratizácia, dezinsekcia a pod.). V prípadoch otráv zvierat neraz hrajú dôležitú úlohu medziľudské, resp. susedské vzťahy. Klinická symptomatológia popis všetkých pozorovaných symptómov, ktoré sprevádzajú ochorenie. Na základe špecifických klinických príznakov sa i v tomto štádiu vyšetrovania (3 5 %) dá predpokladať o akú otravu ide. Väčšinou však pri otravách pozorujeme celý rad nešpecifických príznakov (nechutenstvo, vomitus, diarhoe, somnolencia a pod.) Priebeh otravy ovplyvňujú také faktory ako vek a zdravotný stav, dávka a expozícia. Patologicko-anatomická pitva sa vykonáva v prípade úhynu zvierat v čo najkratšom čase a súčasne sa odoberajú vzorky pre ďalšie laboratórne vyšetrenie. Spolu s klinickou symptomatológiou je patologicko-anatomický nález dôležitý pre diagnostiku otravy. Laboratórna diagnostika Laboratórna diagnostika je rozhodujúca pre potvrdenie, resp. popretie diagnostikovanej otravy. V toxikológii ide o: 1. priame stanovenie škodliviny alebo jedu (CHTA) 2. stanovenie efektu jedu v organizme (inhibícia enzýmov, tvorba patologických derivátov hemoglobínu a pod.) Priame stanovenie jedu predpokladá jeho potvrdenie v zdrojoch otráv (krmivo, neznáma látka, voda a pod.) alebo v orgánoch a tkanivách postihnutého zvieraťa. Jeho dôkaz je rozhodujúci pre potvrdenie otravy. Druhou možnosťou laboratórnej diagnostiky otráv je stanovenie efektu chemickej škodliviny na organizmus. Ide hlavne o biochemické stanovenia koncentrácie nahromadených patologických derivátov (napr. MtHb v krvi, močovina v krvi) alebo aktivity jednotlivých enzýmov v krvi, orgánoch a tkanivách postihnutých zvierat. Biochemické markery sú niekedy rozhodujúcim a jediným dostupným faktorom pre diagnostiku otráv najmä chronických. Skryté účinky jedov (karcinogenita, teratogenita, alergie, imuno- 8

9 supresivita a i.) sa dajú diagnostikovať len pomocou biochemických markerov, a to najmä na bunkovej úrovni. Laboratórna diagnostika je rozhodujúca pri celkovej diagnostike otráv u zvierat. Len laboratórny dôkaz jedu alebo jeho pôsobenia na organizmus má právnu validitu pri diagnostike otravy. Biologický pokus je experimentálne zistenie či daná neznáma látka je toxická. Na základe rôznych dávok a klinických symptómov je možné predpokladať o akú skupinu látok ide, a tým i usmerniť ďalšie analýzy. Biologické pokusy slúžia i ku určeniu neškodnosti istých koncentrácií látok (napr. po zrieďovaní v krmivách a pod.). 2. Ober, balenie a zasielanie vzoriek za účelom diagnostiky otráv vo veterinárnej medicíne Odber vzoriek V správnej laboratórnej praxi sa predpokladá kvalifikovaný odber vzoriek. Správny a kvalifikovaný odber vzoriek sa podstatnou mierou podieľa na kvalite výsledku chemickej analýzy. Neodborný odber vzoriek môže skresliť výsledok chemickotoxikologickej analýzy až o %. Okrem odborného aspektu je tu na mieste spomenúť i legislatívne hľadisko. Pri odberoch vzoriek zo zvierat podozrivých z otravy, je nutné myslieť na možnú dohru prípadu na orgánoch činných v trestnom konaní. Na základe toho vychádzame z nasledovných zásad pri odberoch vzoriek. a) princíp zdroja otravy Možnými zdrojmi otravy sú krmivo, vzduch, voda, nástraha, aditíva, liečivá, minerálne krmné prísady, neznáma látka, a pod. Je možné u nich predpokladať najvyššiu koncentráciu škodliviny, a tá ešte nepodľahla metabolizácii v organizme. Takými škodlivinami sú napr. kovy, ktoré je možné stanoviť priamo bez predchádzajúcej úpravy vzoriek alebo vo vodnom výluhu vzorky (napr. krmiva). Keďže kovy nie sú pevne viazané na matrix, sú viac menej rozpustné, teda sú možným zdrojom otravy. Po vstrebaní kovov organizmom dochádza k ich metabolizácii, sú pevne viazané na bielkovinový matrix (cez SH - skupiny), teda už nie sú voľne dostupné pre analýzu a tkanivá a orgány musia byť naj- 9

10 prv mineralizované. Stanovenie škodlivín z možných zdrojov otravy má hlavne význam pri diagnostike akútnych otráv. b) princíp predpokladu najvyššej koncentrácie jedu v jednotlivých orgánoch a tkanivách postihnutého zvieraťa Pri tomto princípe rešpektujeme zákonitosti distribúcie jedov v organizme (elektrolyty - neelektrolyty, anorganické organické látky). Odoberáme teda tie orgány a tkanivá, kde predpokladáme najvyššiu koncentráciu jedu v organizme zvieraťa. c) princíp správnej laboratórnej praxe (GLP good laboratory practice) Princíp správnej laboratórnej praxe zahŕňa vo svojej podstate dostatočné množstvo a počet vzoriek. Pri podozrení, že ide o trestný čin sa musia vzorky odoberať podľa platných predpisov, a to najmenej 3 vzorky z orgánov, tkanív, resp. iných komodít. Jedna sa zasiela na vyšetrenie, jedna sa archivuje u odoberajúceho veterinárneho lekára a jedna sa archivuje u majiteľa. Všetky vzorky sa riadne označia a zapečatia a uvedie sa i kde sú umiestnené ďalšie dve. Definícia vzorky určenej pre diagnostiku otravy Pod pojmom vzorka chápeme všetko to, čo bolo odobraté pre ďalšiu analýzu a bolo k tomuto účelu označené. Pod pojmom vzorka chápeme orgány a tkanivá zvierat, obsah bachora, hrvoľa, tenkého a hrubého čreva, žalúdka, moč, mlieko, sliny, srsť, rohovina, zvratky, trus a výkaly, krmivo, voda, vzduch, neznáma látka, pôda, rastliny, rastlinné produkty, výrobky živočíšneho pôvodu a i. Pri odbere vzoriek z veľkého objemu komodít (napr. konzervy, zrno vo vagóne, mlieko v mliečnici a pod.) sa robia priemerné vzorky, ktoré sa odoberajú z rôznych častí, priemerizujú sa (homogenizujú) a z priemerných vzoriek sa odoberajú vzorky určené na analýzu a archiváciu. Hlavnou a nevyhnutnou podmienkou pri odbere vzoriek je ich značenie! So vzorkami pracujeme ako by išlo o infekčný materiál! Balenie vzoriek Odobraté vzorky balíme do inertných materiálov vzorkovníc (obr. 1, 2), alebo mikrotenových vrecúšok. Použitie vzorkovníc má viacero výhod. Sú dezinfikovateľné, nerozbitné, recyklovateľné, odolávajú mrazu a sú dostupné v rôznych veľkostiach. 10

11 Konzervovanie vzoriek Vzorky chemicky nekonzervujeme. Chemickú konzerváciu je možné použiť len vtedy, ak si to vyžaduje analytický postup. Napr. prídavok H 2 SO 4 do mlieka určeného na stanovenie močoviny. Vzorky konzervujeme len chladom alebo mrazom. Suché vzorky skladujeme pri izbovej teplote. Transport vzoriek Vzorky transportujeme v chladiacich umelohmotných boxoch (obr. 3), ktoré sú dostatočne pevné a spĺňajú i hygienické normy pre dezinfekciu. Uvedené boxy sa smú používať len na transport vzoriek a musia byť označené. Vzorky sa zasielajú spravidla poslom, menej rizikové, ktoré nepodliehajú skaze (suché vzorky krmiva, kŕmne zmesi, zrniny a i.) môžeme zasielať po riadnom označení i poštou. Sprievodný list Ku vzorkám pripájame i sprievodný list. Podľa zásad odberu a zásad správnej laboratórnej praxe sa sprievodný list vystavuje spravidla dvojmo (originál a kópia). So vzorkami sa zasiela originál a kopia sa archivuje, napr. pre súdne spory a pod. Sprievodný list (aby bol právne relevantný) musí obsahovať nasledovné údaje: 1. meno majiteľa zvieraťa, resp. komodity, krmiva, potravín a pod. 2. druh zvieraťa, plemeno 3. meno zvieraťa resp. jeho identifikačné číslo 4. vek zvieraťa 5. pohlavie 6. výživný a zdravotný stav 7. krátku anamnézu (i s uvedením času, kedy otrava alebo ochorenie bolo pozorované) 8. dátum a čas úhynu (ak zviera uhynulo) 9. dátum a čas odberu vzoriek 10. stručný popis klinických príznakov 11

12 11. stručný patologicko-anaotomický nález 12. smer požadovaného vyšetrenia 13. zoznam a označenie vzoriek 14. dátum, podpis, pečiatku veterinárneho lekára Odber vzoriek rýb Pri odbere vzoriek vodných organizmov odoberáme celé kusy uhynutých rýb resp. iných živočíchov. Konzervujeme ich zásadne chladom (-18 až -24 o C). Okrem živočíchov odoberáme podľa situácie na vodných tokoch vždy vzorky vody v mieste otravy 2 l a nad každým možným zdrojom znečistenia (prítoky, výpuste, kanalizácie) 1 l. Vzorku vody odoberáme do sklenených dezinfikovaných fliaš so zábrusom (obr. 4) tak, aby boli naplnené vodou úplne doplna (nesmie sa vo fľaši nachádzať bublina vzduchu, aby sa nezmenila kyslíková bilancia vody a aby prchavé látky, nachádzajúce sa vo vode, nemali možnosť uvoľniť sa). V prípade stacionárnych vodných plôch (jazerá, rybníky) odoberáme vzorky vody v mieste úhynu a u rybníkov na ich vpusti a výpusti. Súčasťou sprievodného listu je i podrobný situačný plánik resp. fotodokumentácia. Stanovenie jedov Extrakcia jedov purifikácia jedov Existujú jedy, ktoré je možné stanoviť vo vyšetrovaných vzorkách materiálu bez akejkoľvek ich predchádzajúcej úpravy (napr. dôkaz As, Hg, Zn 3 P 2 a i.). Pri dôkaze väčšiny jedov je podmienkou predchádzajúca úprava analyzovaných vzoriek materiálu, pričom dôkaz jedu je tu vždy spojený s jeho: oddelením - separáciou z vyšetrovaného materiálu, následnou purifikáciou odseparovaného jedu až identifikáciou hľadaného jedu (kvalitatívny dôkaz, resp. jeho kvantitatívne stanovenie). 12

13 K separácii jedu z vyšetrovanej vzorky sa najčastejšie používajú tieto postupy: príprava vodného výluhu, napr. pri dôkaze chloridov, močoviny, dusičnanov a dusitanov, kovových prvkov, resp. vo vode dobre rozpustných ich solí (HgCl 2, CuSO 4, ZnCO 3 a i.) destilácia vodnou parou (stanovenie ľahko prchavých jedov: CN -, fenoly, aldehydy, alkoholy a i.) extrakcia v organických rozpúšťadlách (acetón, petroléter, CCl 4, chloroform a i.), napr. stanovenie pesticídov, alkaloidov, mykotoxínov, narkotík a i. mineralizácia suchou alebo mokrou cestou (napr. stanovenie ťažkých kovov v orgánoch a tkanivách, teda stanovenie tzv. metabolizovaných kovových prvkov). Pri mineralizácii mokrou cestou ide o deštrukciu tkaniva v zmesi silných anorganických kyselín, napr. HNO 3 + HCl, H 2 SO 4 + HCl a pod. Mineralizácia suchou cestou je vlastne spaľovanie vzorky tkanív v muflovej peci pri teplote nad 500 o C. Spaľovaniu pri vyšších teplotách vždy predchádza vysušenie vzorky na konštantnú hmotnosť (105 o C). Identifikácia jedov Identifikácia jedov (ich kvalitatívne, resp. kvantitatívne stanovenie) je v súčasnosti spojená s použitím hlavne týchto fyzikálno-chemických analytických metód: 1. elektrofyzikálnych, napr. polarografie: kvantitatívne stanovenie Cl -, NO - 3, Pb, Cu, Zn, Cd a i. 2. potenciometrických, napr. stanovenie zmeny ph pri inhibícii acetylcholínesterázy organofosfátmi, karbamátmi 3. chromatografických: - TLC - tenkovrstvová chromatografia (napr. stanovenie mykotoxínov, alkaloidov, mnohých pesticídov a i.) - GC - plynová chromatografia (napr. stanovenie PCB, insekticídu cypermetrínu a iných ľahko splynovateľných látok) - HPLC - vysokotlaková kvapalinová chromatografia (v kombinácii s GC) - FPLC - vysokoúčinná kvapalinová chromatografia 4. MS - hmotnostná spektrometria 13

14 5. AAS (atómová absorbčná spektrometria) 6. emisná analýza 7. termická analýza (kremík) 8. spektrofotometria (UV VIS IČ) Zhodnotenie toxikologického nálezu Pri hodnotení toxikologického nálezu musíme vždy vychádzať z toho, aké zdroje informácii máme. Je potrebné brať do úvahy štádium rozkladu kadáverov, chemickú podstatu jedov a hlavne čas odberu vzoriek. Pri rozklade a hnilobných procesoch vznikajú toxické látky, ktoré nám môžu skresliť výsledky chemicko-toxikologických analýz, napríklad NH 3, alkaloidy (ptomatíny) a pod. Jedy sa do kadáverov môžu dostať i sekundárne (úmyselne i neúmyselne). Mimoriadnu pozornosť musíme venovať i spôsobu odberu vzoriek, času odberu a evidencii vzoriek. Pri exhumáciách je možné niektoré, najmä anorganické jedy (na báze kovov) stanoviť i po niekoľkých rokoch (do 10 rokov) V kostiach môžeme dokázať zvýšené množstvá toxikologicky významných kovov a stanoviť ich i po niekoľkých storočiach. Podobne i niektoré perzistentné organické látky je možné stanoviť po niekoľkých rokoch v okolí exhumovaného zvieraťa. Za účelom toxikologických analýz je nutné odoberať i okolitú hlinu. 14

15 3. Špeciálna časť Druhová podmienenosť otráv Pri riešení a hľadaní možných zdrojov otráv vo forenznej toxikológii musíme mať na zreteli faktor druhovej citlivosti zvierat na jednotlivé jedy. Každý živočíšny druh z dôvodu rozdielnych metabolických pochodov vykazuje i rozdielne spektrum toxických látok, nebezpečných pre ten ktorý druh. Príkladom môžu byt napríklad pyretroidy ktoré sú používané ako insekticídy. Na ich účinok je mimoriadne citlivý hmyz, ale aj vodné organizmy. Na prevažnú väčšinu teplokrvných zvierat pyretroidy toxicky nepôsobia. Avšak kyanogénne pyretroidy môžu už v malých dávkach vyvolať letálnu intoxikáciu u prežúvavcov, pričom ani gramové dávky u králikov nespôsobujú žiadne zmeny. Preto predkladáme prehľad najčastejších intoxikácií podľa druhov zvierat: Hovädzí dobytok Najčastejšie otravy u tohto druhu, s ktorými sa stretávame sú: Otrava amoniakom (močovinou), dusičnanmi a dusitanmi, chloridom sodným, oxidom uhoľnatým, fluórom, arzénom, meďou, selénom, molybdénom, olovom, etylénglykolom, sinicami (vodným kvetom), kyanogénnymi glykozidmi (kyanidmi), tisom červeným, rastlinami s fotosenzibilizačným účinkom, organofosfátmi a karbamátmi, metaldehydom, fenoxymastnými kyselinami, triazínmi, aflatoxikóza, ergotizmus, pithomycotoxikóza (faciálny ekzém), stachybotryotoxikóza a pohryznutie zmijou. Kone Najčastejšie otravy u tohto druhu, s ktorými sa stretávame sú: Otrava olovom, chronická otrava selénom (alkalická choroba), metaldehydom, organofosfátmi, papraďou orličiou (prasličkový závrat), leukoencefalomalácia koní (Fumonisinová toxikóza) a pyrolizidínová alkaloidóza 15

16 Ošípané Najčastejšie otravy u tohto druhu, s ktorými sa stretávame sú: Otrava arzénom, NaCl, oxidom uhoľnatým, organofosfátmi a karbamátmi, chlórovanými uhľovodíkmi, antikolagulačnými rodenticídmi, trichotecénmi, aflatoxikóza, estrogenizmus a vulvovaginitída, ergotizmus, stachybotryotoxikóza, ochratoxikóza a otrava citrinínom Psy Najčastejšie sa vyskytujúce otravy u psov sú: Otrava olovom, selénom, čokoládou, etylénglykolom, warfarínom a superwarfarínmi, organofosfátmi, zlúčeninami chlórfenoxyoctovej a chlórfenoxy-propionovej kyseliny Mačky U mačiek sa stretávame nasledujúcimi otravami: Otrava oxidom uhoľnatým, etylénglykolom, fenolom, warfarínom a superwarfarínmi a organofosfátmi Hydina U hydiny sa stretávame s nasledovnými intoxikáciami: Otrava soľou (NaCl), chlorečnanom sodným, oxidom uhoľnatým, ortuťou, olovom, kvartérnym amoniakom, bavlníkovým semenom, monenzínom, salinomycínom, polychlórovanými bifenylmi, thiramom (TMTD), zlúčeninami chlórfenoxyoctovej a chlorfenoxypropionovej kyseliny, organofosfátmi, aflatoxikóza, fuzariotoxikóza, ochratoxikóza. Kyseliny a lúhy Kyseliny Kyseliny sú zlúčeniny, ktoré v reakciách uvoľňujú protón vodíka. Na bielkoviny pôsobia koagulačne. Ich mechanizmus účinku je v koagulácii bielkovín kože alebo sliznice a v uvoľnení veľkého množstva tepla pri zrieďovaní alebo reakcii s orgánmi. Ich pôsobenie je lokálne a po vstrebaní i celkové. Ich účinok vďaka koagulácii bielkovín je povrchový. 16

17 Len zriedka sa stretáme s prípadmi požitia koncentrovanej kyseliny zvieratami. Častejšie sa stretáme s povrchovým poleptaním kože a poleptaním jazyka a sliznice ústnej. Druhou možnou cestou vstupu kyselín je vdýchnutie ich pár nosovými otvormi inhalačne. Vdýchnutie pár koncentrovaných kyselín môže spôsobiť edém hrtanu, čo môže viesť k úhynu zadusením. Pri otravách kyselinami vždy nastupuje sekundárna infekcia. Preto je možné na tele zvierat ale aj dutine ústnej diagnostikovať hnisavé zápaly a abscesy Príjem slabých kyselín nepredstavuje riziko otravy zvierat, avšak vdychovanie kyselinotvorných oxidov (SO 2, SO 3 ) môže vyvolať zmenu ph na sliznici dýchacieho traktu, čo sa prejaví okrem lokálnych zmien i sekundárnou infekciou. Zásady Zásady (hydroxidy) patria tiež k leptavým jedom. Často sa používajú ako dezinfekčné látky kotercov a klietok. Bielkoviny lúhy nekoagulujú, ale ich rozpúšťajú a tým pôsobia do hĺbky. U zvierat sa stretávame s poleptaním kože, končatín resp. dutiny ústnej. Postihnuté miesta sú mazľavé a rany sa hoja zjazvením. Slabé zásady resp. nízka koncentrácia zásadotvorných oxidov (CaO) vyvolávajú na slizniciach dýchacieho traktu podobné zmeny ako slabé kyseliny. Kovy Arzén Zdrojom otravy arzénom u oviec sú pesticídy na báze arzénu (insekticídy, herbicídy a fungicídy), látky určené na ochranu dreva a priemyselné exhaláty. U ošípaných sú to hlavne zlúčeniny fenylarzénu (3-nitro-4-hydroxyarzénová kyselina) používané ako kŕmne aditíva (45 90 g.t -1 ) a liečivá pri dyzentérii (200 mg.kg -1 ž. hm. 5 6 dní) a eperytrozoonóze. U oviec je letálna dávka As 2 O mg.kg -1, pre arzenitan sodný predstavuje 11 mg.kg -1. Otravy pretrvávajú 24 h až niekoľko týždňov. Pri akútnej otrave dochádza 17

18 ku reverzibilnému, neskôr ireverzibilnému poškodeniu cievnych kapilár, transudácii plazmy, hypovolemickému šoku, abdominálnej bolesti, škrípaniu zubami, profúznej hnačke (niekedy s prímesou krvi), dehydratácii, slabosti, depresii, slabému pulzu, kardiovaskulárnemu kolapsu, prípadne exitu. Pri pitve sa zisťuje nastrieknutie ciev serózy žalúdka a čriev, edematózne presiaknutie a hemoragicky zápal sliznice, nekrózy rôzneho stupňa, tuková degenerácia pečene, obličiek, srdcového svalu. Pri chronickej otrave pozorujeme depresiu, anorexiu, celkovú slabosť, ataxiu, tremor svalstva, kŕče, čierne výkaly a pri pitve vredy a jazvy v žlaznatom žalúdku a tenkom čreve, všeobecnú hydrémiu a kachexiu. U ošípaných sa pri otrave pozorujeme ataxiu, parézu zadných končatín, ochrnutie všetkých končatín (quadriplegia), nemožnosť prijímať krmivo a vodu, blúdivé pohyby, úplné oslepnutie a smrť. Vo všeobecnosti je patologicko-anatomický nález nešpecifický. Nevýrazné zmeny sú pozorované na periférnom nervovom tkanive demielinizácia. Meď Otrava meďou postihuje hlavne ovce, ale aj hovädzí dobytok. Jej zdrojom sú priemyselné exhaláty, antihelmintiká, minerálne kŕmne prísady, v niektorých lokalitách kupromorfné rastliny. Akútnu otravu u teliat vyvolávajú dávky mg.kg-1, u dospelého dobytka mg.kg-1. Pozorujeme gastroenteritídu, abdominálne bolesti, hnačku, anorexiu, dehydratáciu, hypovolemický šok, hemolýzu, hemoglobinúriu 3 dni po vyvinutí klinických príznakov. Pre pitevný nález je charakteristická hemoragická gastroenteritída a zväčšenie sleziny, pečene a obličiek. Pri chronickej otrave nastáva po strese hemolytická kríza (enzootický hemolytický ikterus), depresia, slabosť, uľahnutie, stáza bachora, anorexia, smäd, hemoglobinúria, ikterus. Pri pitve sa zisťuje celkový ikterus, žltohnedá zväčšená pečeň, výrazne zväčšené obličky a slezina a hnedá krv. Molybdén Otrava molybdénom sa vyskytuje u hovädzieho dobytka v prípade, ak je v kŕmnej dávke pomer Cu:Mo < 2:1 alebo Mo > 10 mg.kg -1. Pri akútnej otrave 18

19 pozorujeme vodnaté výkaly so vzduchovými bublinami, depigmentáciu srsti, hlavne okolo očí (vzhľad okuliarov), anémiu, kachexiu, bolestivosť kĺbov, krívanie, osteoporóza, zníženie fertility, oneskorené dospievanie, zníženú hmotnosť, zníženú schopnosť zabrezávania. Pri chronických otravách dochádza ku osteoporóze, zhrubnutým rebrám, fraktúram, artróze, zníženej fertilite alebo infertilite, degeneratívnym zmenám na pečeni a obličkách, štruktúrovým zmenám v kostiach, enteritíde. Olovo Otrava olovom bola popísaná u hovädzieho dobytka, koní, psov a hydiny. Jej zdrojmi sú náplne z opotrebovaných olovených akumulátorov, míniové farbivá, mazadlá a oleje motorových vozidiel, priemyselné emisie, pesticídy, olovené náboje. Letálna dávka pre dobytok je mg.kg -1 ž. hm. K nástupu klinických príznakov pri a- kútnej otrave dochádza h po expozícii a pozorujeme slepotu, opuch disci nervi ophthalmici, narážanie na prekážky, pohyby v kruhu, saliváciu, škrípanie zubami, tremor svalstva, klipkanie viečkami, slabosť, celkové vyčerpanie, slabý pulz, plytké dýchanie, anorexiu, stázu bachora, kolikové bolesti, konstipáciu neskôr hnačku prechádzajúcu do pasáže tmavých páchnucich výkalov, mydriázu a exitus. U oviec sa nepozoruje výrazná excitácia, tetánia a konvulzie. Pri chronickej otrave dochádza k anorexii, zápche, kovovému zápachu z pysku, abdominálnym bolestiam, hypochrómnej anémii, zníženej fertilite alebo infertilite, osteoporóze. Patologicko-anatomické zmeny hneď po úhyne sú nešpecifické, neskoršie sa zisťuje typický zápach, svalovina má špinavozelenočervené zafarbenie, žlaznatý žalúdok a črevá sú zapálené, na niektorých orgánoch sú prítomné krvácaniny a na pečeni degeneratívne zmeny. U koní sa s chronickou otravou olovom stretávame sporadicky, pričom dochádza ku strate hmotnosti, depresii, slabosti, kolike, hnačke, laryngeálnej alebo faryngeálnej paralýze (erdžaniu) a dysfágii (poruche hltania), ktorá často končí aspiračnou pneumóniou. Pri pitve sa zisťujú zvyšky farby v tráviacom trakte, gastroenteritída, edém a prekrvenie mozgovej kôry a splošťovanie mozgových brázd, zväčšenie endotelu, laminárna kortikálna nekróza a edém bielej hmoty, tubulárna nekróza a degenerácia v obličkách. Sporadicky sa otrava olovom vyskytuje i u psov. Sleduje sa u nich anorexia, kolika, eméza, hnačka alebo zápcha, úzkosť, hysterické brechanie, prežúvanie, salivácia, 19

20 slepota, ataxia, kŕče svalstva, opistotonus, celkové záchvaty, depresia. Pri pitve môže byť prítomný olej, zvyšky farby a gastroenteritída v tráviacom trakte, edém a prekrvenie mozgovej kôry a splošťovanie mozgových brázd, zväčšenie endotelu, laminárna kortikálna nekróza a edém bielej hmoty, tubulárna nekróza a degenerácia v obličkách. Letálna dávka olova u hydiny je 7,2 mg.kg -1 ž. hm. Pri akútnej otrave sa u nej zisťuje depresia, inapetencia, vychudnutie, smäd, slabosť, zelenkastý trus, ovisnutie krídel a u mladých jedincov úhyn do 36 h. Pri pitve sa pozoruje zelenohnedá mukóza svalnatého žalúdka, enteritída, degenerácia pečene a obličiek, prípadne u voľne žijúceho vodného vtáctva prítomnosť olovených nábojov v svalnatom žalúdku. Chronická otrava je spätá s vychudnutím, stratou kondície, slabosťou krídel, anémiou. Pri pitve sa zisťuje atrofia pečene, srdca, zväčšenie perikardu, zhrubnutie a zväčšenie žlčníka a depozity urátu v obličkách. Ortuť Otrava ortuťou sa v minulosti vyskytovala hlavne u hydiny po náhodnej expozícii ortuťovými dezinfekčnými a fungicídnymi prostriedkami. U postihnutých jedincov sa zisťuje progredujúca slabosť, strata koordinácie, hnačka, leptavý účinok (zelené ložiská v dutine zobákovej a ezofágu, neskôr ulcerácia) a pri pitve katarálny zápal a hemorágie proventrikula a čreva, svetlé obličky s výskytom malých bielych ložísk, tuková degenerácia pečene. Selén Zdrojmi otravy selénom u hovädzieho dobytka sú v niektorých lokalitách sa vyskytujúce selénomorfné rastliny, prípadne aj predávkovanie selénových terapeutických prípravkov. Pri akútnej otrave sa zaznamenáva abnormálny postoj, depresia, nevšímavosť ku okoliu, stáza gastroinestinálneho traktu alebo hnačka, abdominálne bolesti, zrýchlený pulz a dych, spenený výtok z nosa, škrípanie zubami, salivácia, neskôr exitácia, poškodenie zraku, určitý stupeň paralýzy. Pri pitve sa zisťujú generalizované hemorágie a dystrofie pečene a sleziny. Pri chronickej otrave sa popisuje strata vitality, narážanie do prekážok, anorexia, kachexia, strata srsti na chvoste, defekty v raste paznech- 20

21 tov, krívanie a v pitevnom náleze subakútne a chronicky exponovaných zvierat ascites, gastroenteritída a nefritída. U koní sa sporadicky vyskytuje chronická otrava selénom známa ako alkalická choroba. Vzniká pri dlhodobom skrmovaní (niekoľko týždňov) objemového krmiva alebo obilia s obsahom 5 40 ppm selénu. Prvým klinickým príznakom je vypadávanie dlhých vlasov z hrivy a chvosta, praskanie kopýt pri korunkovej škáre, krívanie, deformácie rohoviny a zvlečenie kopyta, strata vitality, chudnutie. Pitevný nález je nešpecifický, zisťujú sa degeneratívne zmeny na kopytách. Výskyt otravy selénom u psov je taktiež sporadický, a to po terapii selén obsahujúcimi šampónmi, po podaní nadbytku selénových tabliet pri medikácii, príjme solí selénu používaných na ošetrenie rastlín v skleníkoch alebo náhodnej expozícii systemickými insekticídmi. Pri akútnej otrave dochádza ku depresii, nevšímavosti k okoliu, neskôr excitácii, poškodeniu zraku a určitému stupňu paralýzy. Pri pitve sa sledujú tmavé krvácaniny v pľúcach, na pleure, srdci, slezine, obličkách a gastroenteritída. Chronická otrava je spätá so stratou vitality a chudnutím. Pri pitve sa popisuje fibroblastická proliferácia v mnohých orgánoch (srdce, pečeň) spojená s atrofiou, erózie na povrchu dlhých kostí, mikroskopicky sa zisťuje prítomnosť fibrózneho spojovacieho tkaniva s atrofiou normálnych buniek v pľúcach, srdci, pečeni, rôzny stupeň tukovej degenerácie a nekrózy pečene, proliferácia žlčovodov; v obličkách glomerulonefritída, zmeny v tubuloch a endoteliálna proliferácia. Nekovy Fluór Otrava fluórom sa vyskytuje u hovädzieho dobytka, oviec, kôz a jej zdrojmi môžu byť priemyselné emisie, pesticídy, antihelmintiká, voda a kŕmne aditíva bohaté na fluoridy ako aj vegetácia rastúca na pôdach s vysokým obsahom fluóru. Pri akútnej otrave sa prvé klinické príznaky zaznamenávajú po 4 i viac hodinách, a to vomitus, smäd, gastroenteritída, abdominálne bolesti, hnačka, svalová slabosť, kolaps a smrť. Pri chronickej otrave (fluoróze) sú sledované dentálne lézie, štruktúrové zmeny na kostiach, krívanie, fraktúry, stuhnutosť svalstva, znížený príjem krmiva a produkcie zvierat, zhrubnutie srsti a znížená produkcia vlny. Patologicko-anatomickými zmenami pri a- 21

22 kútnej otrave sú poškodenie sliznice tráviaceho aparátu, parenchymatózna degenerácia pečene, zápalové a nekrotické zmeny v obličkách a pri chronickej intoxikácii defekty na sklovine zubov, krehké a lámavé zuby, osteoporotické zmeny kostí a fraktúry rebier. Chlorid sodný Otrava chloridom sodným (NaCl) sa vyskytuje u hovädzieho dobytka, oviec, kôz, prasiat, kurčiat, moriek a kačíc pri nedodržaní zásad správnej prípravy krmív (vysokom % NaCl v krmive, nesprávne rozmiešanom krmive) a pri nedostatku vody. U hydiny >2 % soli v kŕmnych zmesiach sú nebezpečné, napr. pri pridaní slaných proteínových koncentrátov (rybacej múčky), zlom premiešaní soli, požratí kamennej soli alebo soli určenej pre iné zvieratá, pričom kurčatá sú schopné tolerovať až 0,25 % soli v pitnej vode, ale sú citlivé na otravu iónmi sodíka, keď je príjem vody obmedzený. U káčat spôsobuje otravu vlhká kaša s obsahom 2 % soli. Letálna dávka NaCl u hovädzieho dobytka je g na kus, u oviec a kôz g na kus. Nástup otravy u prežúvavcov je po niekoľkých hodinách. Pozorujeme saliváciu, smäd, vomitus (regurgitácia), abdominálne bolesti, hnačku, neskôr ataxiu, pohyb v kruhu, slepotu, agresívne správanie a čiastočná paralýzu, pulz rýchly a slabý, úhyn do 2 hodín, resp. do 2 dní. Pitevný nález je nešpecifický. U prasiat je prvým klinickým príznakom smäd, zápcha, potom nastupujú poruchy centrálnej nervovej sústavy intermitentné kŕče (1 až niekoľko dní po nedostatku vody), stúpajúca početnosť tonicko-klonických kŕčov, opistotonus, nastupujúca slepota a hluchota, psí posed, bočné ležanie s plávajúcimi pohybmi, kóma, smrť do niekoľkých dní. Pitevný nález je nešpecifický alebo žiadny, niekedy sa zisťuje enteritída alebo zmeny na koži, najmä v okolí očí. U hydiny pozorujeme zvýšený smäd, dyspnoe, tekutý výtok zo zobáka, slabosť, paralýzu končatín, retardáciu rastu, pokles plodnosti, liahnivosti, vodnatý trus, mokrú podstielku a pri pitve enteritídu, ascites, vezikulizáciu semenníkov. Dusitany a dusičnany S otravou sa najčastejšie stretávame u hovädzieho dobytka, oviec, kôz a ošípaných. Zdrojmi otravy môžu byť dusičnanmi kontaminovaná voda, hnojivá (du- 22

23 sičnan amónny), plodiny a trávy s vysokým obsahom reziduálnych dusičnanov (zaparená repa, rastliny po postreku pesticídom 2,4-D; 2,4,5-T a pod.). Nástup otravy je rýchly. Z klinických príznakov otravy najčastejšie pozorujeme dyspnoe, tachypnoe, dýchanie s otvoreným pyskom, tachykardia, celková slabosť, hypotermia, tremor svalstva, úzkosť, častá mikcia, ataxia, cyanóza, úhyn do 1 hodiny alebo viac hodín. U gravidných zvierat je možné zaznamenať abortus. Pri patologicko-anatomickej pitve pozorujeme obraz hemoragickej gastroenteritídy s prekrvením vnútorností, so zápalom obličiek a močového mechúra. Krv má pri otravách dusitanmi čokoládovú farbu. Oxid uhoľnatý Otravu oxidom uhoľnatým pozorujeme u všetkých druhov zvierat. Zdrojom otráv sú priemyselné havárie, nedokonalé spaľovanie tuhého paliva a automobilové emisie. Nástup otravy je do min. Priebeh - dyspnoe, tachypnoe, tachykardia, exitácia, ataxia, strata orientácie, narážanie na prekážky, paralýza zadných končatín, tonicko-klonické kŕče, exitus. U gravidných zvierat je možné pozorovať abortus alebo hypoxické poškodenie plodu. U hydiny pozorujeme cyanózu zobáka a ružové sfarbenie kože. Pri patologicko-anatomickej pitve pozorujeme krv jasnej čerešňovočervenej farby, nezráža sa ani po niekoľkých hodinách a nález drobných krvných výronov v orgánoch a tkanivách. U hydiny pozorujeme ružové sfarbenie kože i všetkých vnútorných orgánov, najmä pľúc. Otrava amoniakom Močovina sa u prežúvavcov používa ako nebielkovinový zdroj dusíka kŕmne aditívum. Močovina sa v bachore rozkladá enzýmom ureázou na oxid uhličitý a amoniak. Z toxikologického hľadiska je významná prítomnosť vysokých koncentrácií amoniaku v bachore. Orava amoniakom môže nastať tiež po požratí hnojív ako sú napríklad dusičnan amónny síran amónny, uhličitan amónny. S otravou sa stretáme hlavne u hovädzieho dobytka, oviec a kôz. Otrava má tri fázy amoniakálnu, utilizačnodetoxikačnú a ureosyntetickú. 23

24 Pri otrave pozorujeme svalový tremor, fibriláciu (hlavne na tvárovej časti a ušiach), exoftalmus, zvýšenú frekvenciu dychu, výrazný jugulárny pulz, pulmonálny edém, stonanie (abdominálna bolesť), potácanie, penivú saliváciu, škrípanie zubami, tympániu, cyanózu, hypertermiu, tonicko-klonické kŕče a úhyn asi do 2 hodín. Patologicko-anatomický nález je nešpecifický. Pozorujeme amoniakálny zápach obsahu bachora, akútnu gastroenteritídu, bronchitídu, nefritídu, peribronchiálne a intraalveolárne hemorágie, hemorágie a degeneratívne zmeny v centrálnom nervovom systéme. Nízkomolekulárne organické zlúčeniny Fenoly Na fenoly sú mimoriadne citlivé mačky. K otrave dochádza pri terapeutickom použití prípravkov obsahujúcich fenol. Tak isto zdrojom fenolu môžu byť deriváty kamenouhoľného dechtu a dezinficienciá. LD 50 je < 0,5g.kg -1 ž. hm. Fenol má lokálny korozívny účinok Pozorujeme nasledovné klinické príznaky: stimulácia CNS, zníženie činnosti srdca, kolaps vaskulárneho systému, poškodenie kapilár, pečene, obličiek, ikterus, ascites a anémia. Smrť môže nastať za 15 minút no i niekoľko dní po expozícii. Patologicko-anatomický nález: Kontaktné podráždenie a nešpecifické zmeny na pečeni a obličkách, ikterus, nadmerné množstvo tekutiny v peritoneálnej dutine. Etylénglykol Etylénglykol sa používa ako súčasť nemrznúcej zmesi do automobilov a radiátorov, brzdových kvapalín a hydraulických kvapalín. S otravou sa môžeme stretnúť u hovädzieho dobytka, oviec, kôz a sporadicky v jeseni, zime a v skorej jari u psov a mačiek. Letálna dávka etylenglykolu je 2 10 mg.kg -1 ž. hm. (mladé zvieratá sú citlivejšie). Klinické príznaky u hovädzieho dobytka sú: depresia, tachypnoe, ataxia, paraparéza, uľahnutie, epistaxis, hemoglobinúria, exitus; Tmavohnedá zvredovatená sliznica žalúdka, hemoragická enteritída. 24

25 Klinické príznaky u psov a mačiek sú: zvracanie, polydipsia, polyúria, neurologické príznaky depresia CNS, otupenie, ataxia, dehydratácia, oligurické akútne zlyhanie obličiek po h. Letargia, anorexia, dehydratácia, zvracanie, hnačka, orálne vredy, salivácia, tachypnoe, možný záchvat alebo kóma, edematózne a bolestivé obličky pri brušnej palpácii. Pri patologicko-anatomickom náleze u prežúvavcov pozorujeme hlavne (histologicky) dilatáciu kanálikov obličiek s nálezom kryštálov štaveľanu vápenatého. U mačiek a psov pozorujeme renálnu tubulárnu epiteliálnu nekrózu s kryštálmi oxalátu vápenatého v tubulárnom lumine, pľúcny edém a hemoragická gastroenteritída. Chlórované uhľovodíky S otravou sa stretávame sporadicky u prasiat a prežúvavcov po skŕmení insekticídnych pesticídov (aldrin, eldrin, dieldrin, chlordane, lindan a i.). Klinické príznaky nastupujú do hodín. Najprv nastupuje bojazlivosť, potom hyperexitácia, hyperestézia (generalizované kŕče po podráždení); tremor tvárových svalov, viečok a očí; tonicko-klonické kŕče. Abnormálne státie, zdvíhanie hlavy, žuvacie pohyby, respiračná paralýza, kóma a smrť. Patologicko-anatomický nález je nešpecifický. Pesticídy Pesticídy definujeme ako látky určené na ochranu rastlín. Z etiologického hľadiska patria medzi látky, ktoré najčastejšie vyvolávajú otravy u domácich, hospodárskych a voľne žijúcich zvierat, včítane vodných živočíchov a včiel. Otrava organofosfátmi Otrava organofosfátmi je najčastejšie vyskytujúcou otravou z dôvodu rozsiahleho používania organofosforových zlúčenín ako insekticídov, ektoparazitických šampónov a kúpeľov. S otravou sa stretávame u všetkých druhov zvierat. U prežúvavcov pozorujeme nasledovné klinické príznaky: tympánia bachora, potenie, časté nutkanie na močenie a trúsenie, hnačka, napätosť brušných stien, zostre- 25

26 né vezikulárne a bronchiálne šelesty, chrapoty, vlhký kašeľ, tachypnoe, tachykardia, výtok z nozdier, labiálne dýchanie s vyplazeným jazykom, slinotok, zvýšená reakcia na svetelné a zvukové podnety, zášklby a tremor svalstva, svalová slabosť, tonickoklonické kŕče, paralýza, motorický nepokoj, ospalosť, únava, kóma, cyanóza, mydriáza, generalizovaná slabosť, dyspnoe, bradypnoe, prerušované dýchanie. U koní: hypersalivácia, mióza, častá urinácia, hnačka, zvracanie, dyspnoe, celková slabosť, nervozita, bojazlivosť, kŕče. U prasiat: hypersalivácia, mióza, lakrimácia, potenie, častá urinácia, profúzna hnačka, zvracanie, dyspnoe, cyanóza, celková slabosť, nervozita, bojazlivosť, úzkosť, kŕče, tremor tvárových svalov a viečok, tonicko-klonické kŕče, kóma a smrť. Klinické symptómy, ktoré pozorujeme pri otrave psov a mačiek sú: hypersalivácia, mióza, častá urinácia, hnačka, zvracanie, dyspnoe, celková slabosť, nervozita, bojazlivosť, kŕče. Hydina: Hnačka, nepokoj, únava, malátnosť, triaška, kŕče, poruchy motorických funkcií, celková slabosť, úhyn. Patologicko-anatomické zmeny, ktoré môžeme pozorovať u jednotlivých druhov sú: Prežúvavce nešpecifické, kontrakcia gastrointestinálneho traktu a močového mechúra, edém pľúc, krvácaniny v mozgovom tkanive. Kone nešpecifické zmeny, edém a prekrvenie pľúc, hemorágie a edém čriev a iných orgánov, vychudnutosť, dehydratácia. Prasatá nešpecifické zmeny, edém a prekrvenie pľúc, hemorágie a edém čriev a iných orgánov. Mačky a psy nešpecifické zmeny, edém a prekrvenie pľúc, hemorágie a edém čriev a iných orgánov, vychudnutosť, dehydratácia. Hydina edém pľúc, hypersekrécia v gastrointestinálnom trakte. Otrava metaldehydom Metaldehyd sa používa ako moluskocíd v záhradách ako aj ako súčasť zápalnej zmesi pri grilovaní. S otravou sa stretávame u hovädzieho dobytka, oviec, kôz, koní ale aj u mačiek a psov. Letálna dávka: mg.kg -1. Klinické príznaky u prežúvavcov sú: mierna hypersalivácia, nepokojné, rýchle pohyby hlavou, excitácia, dyspnoe s kašľom, hyperpnoe, hnačka, ťažký tremor svalstva, ataxia, ťažká acidóza, hyperestézia, nystagmus, polihovanie, tonické kŕče, opistotonus, úhyn v dôsledku asfyxie. U koní: metaldehyd znižuje hladiny serotonínu v mozgu, noradrenalínu a inhibičného neurotransmiteru γ - aminomaslovej kyseliny (GABA). 26

27 noradrenalínu a inhibičného neurotransmiteru γ - aminomaslovej kyseliny (GABA). Pozorujeme nasledovné klinické príznaky: nervové príznaky - ťažký tremor svalstva, ataxia, hyperestezia, nystagmus a hyperpnoe, ohnutie chrbta, tonické kŕče, eméza, hypersalivácia, dyspnoe, tachykardia a prudká hypertermia, nadmerné potenie. Ťažká acidóza sa vyvíja v dôsledku kyslých metabolitov a vysokej svalovej aktivity. Pri expozícii vysokými dávkami smrť nastáva v dôsledku zlyhania dýchania (4 24 hodín), kým u prežívajúcich koní sa môže vyvinúť zlyhanie pečene (3-4 dni). Patologicko-anatomický nález u prežúvavcov je nešpecifický. Pozorujeme hyperémiu pečene a obličiek, degeneráciu pečeňových buniek, intersticiálne krvácaniny v pľúcach, a prekrvenie mozgu. U koní prekrvenie a edém pečene, obličiek, pľúc a krvácaniny v čreve. Mierny formaldehydu podobný zápach môžeme pozorovať po otvorení žalúdka alebo bachora. Otrava fenoxymastnými kyselinami Fenoxymastné kyseliny sa používajú ako postemergentné herbicídy. Jedná sa o nasledovné účinné látky: 2,4-D; BE 2,4-D; 2,4,5-T a MCPA. S otravami sa stretávame u hovädzieho dobytka oviec a kôz. Letálna dávka pre prežúvavcov je mg.kg -1. Priebeh otravy u prežúvavcov je doprevádzaný s nasledovnými klinickými príznakmi: depresia, anorexia, strata hmotnosti, celková stuhlosť a svalová slabosť (obzvlášť zadných končatín) poruchy funkcie bachora, exitus. LD 50 2, 4 D pre psov je 100 mg.kg -1, z klinických príznakov sú významné nechuť ku pohybu, myotonia, stuhlosť kostrových svalov, ataxia, v ťažkých prípadoch apatia, depresia, svalová slabosť, hlavne zadných končatín, periodické klonické kŕče, neskôr kóma, hnačka s prítomnosťou krvi v stolici, zvracanie. LD 50 2, 4 D pre kurčatá je mg.kg -1, pre bielu japonskú prepelicu 500 mg.kg -1 ; pre MCPA u kurčiat 500 mg.kg -1 a u bielej japonskej prepelice 377 mg.kg -1. Klinické príznaky pozorované pri otrave hydiny sú depresia, anorexia, spomalenie rastu, strata hmotnosti, celková stuhlosť, svalová slabosť, ulcerácia a nekrotické ložiská v gastrointestinálnom trakte, erózie zobákovej a nosovej dutiny, zníženie liahnivosti vajec. 27

28 Pri patologicko-anatomickom náleze u prežúvavcov pozorujeme tukovú a bielkovinovú dystrofia pečene a obličiek, proliferáciu spojivového tkaniva štítnej žľazy. Bachor je preplnený nezužitkovaným resp. nestráveným krmivom. U psov to je ulcerácia a nekrotické ložiská v rôznych častiach gastrointestinálneho traktu. V chronických prípadoch erózie ústnej a nosovej dutiny. U hydiny pozorujeme degeneráciu pečene a obličiek, ulceráciu a nekrotické ložiská v gastrointestinálnom trakte. Otrava triazínmi Triazíny patria medzi selektívne herbicídy. Zaraďujeme sem atrazín, simazín, prometryn a terbutryn. S otravami sa stretávame u hovädzieho dobytka a oviec. Letálna dávka je mg.kg -1. Priebeh otravy má nasledovné klinické prejavy: adynamia, depresia, diuréza, tachypnoe, ataxia, kŕče, exitus. Z patologicko-anatomických zmien sú významné hemodynamické a dystrofické zmeny v pečeni, obličkách, myokarde a mozgu, strata ryhovania sliznice žalúdka a bachora, hyperplázia kôry nadobličiek. Otrava antikoagulačnými rodenticídmi Otravy antikoagulačnými rodenticídmi sú pomerne časté a môžeme ich pozorovať u rôznych druhov zvierat. Jedná sa o nasledovné účinné látky rodenticídov: warfarín, diphacinone, chlorofacinone, bromadiolone, flocumafen, brodifacoum a pindone. U prežúvavcov pozorujeme nasledovné klinické príznaky: depresia, znížená pohyblivosť, polihovanie, anorexia, krvácaniny, strata krvi, zvracanie, prítomnosť krvi vo zvratkoch, moči, tmavé dechtovité sfarbenie feces (meléna), slabosť, dyspnoe, anémia, ataxia, kolika, polypnoe. Letálna dávka u psov je 5 mg.kg -1 pri opakovanom príjme warfarínu 5-15 dní a jednorázovo u superwarfarínov Klinické príznaky u psov sú depresia, anorexia, krvácaniny, strata krvi, zvracanie, prítomnosť krvi vo zvratkoch, feces, moči; slabosť, dyspnoe, anémia, ataxia, kolika, polypnoe. Letálna dávka u mačiek je 3 mg.kg -1 pri opakovanom príjme warfarínu 5-15 dní. Klinické príznaky u mačiek sú krvácaniny, strata krvi, zvracanie, prítomnosť krvi vo zvratkoch, moči, feces, slabosť, dyspnoe, anémia. 28