2

Transcript

1

2 2

3 3

4 4

5 OBSAH Úvod 1. Pramene a východiská 2. Romantické hnutie 2.1. Individualizmus, fantázia, emócie 2.2. Solomos a nemecký romantizmus 3. Psychológia a parapsychológia 3.1. Solomos, mesmerizmus a mysticizmus 3.2. Sny a vízie psychologický a literárny výklad 3.3. Sny a vízie v Solomosovej poézii 4. Charakteristika prvkov objavujúcich sa v snoch a víziách 4.1. Príroda Svetlo, tma a oheň Zrkadliace povrchy: voda a zrkadlo Vietor a bezvetrie Hudba a zvuk Flóra a fauna 4.2. Postavy a transcendentálne postavy 5. Analýza štruktúry snov a vízií Záver Resumé Zoznam literatúry

6 ÚVOD Predložená diplomová práca s témou Solomosove sny a vízie je pokusom o zmapovanie a výklad motívov snov a vízií v literárnom diele gréckeho básnika Dionysia Solomosa, ktorého tvorba spadá do prvej polovice 19. storočia. Práca vznikla so zámerom sledovať tú oblasť Solomosovej tvorby ktorá, napriek trvalému záujmu bádateľov o jeho dielo, ostáva zatiaľ v ústraní. Štúdií, ktoré upriamujú pozornosť na niektoré prvky 1 Solomosových snov a vízií nie je mnoho 2 a ani jedna nepokrýva tento fenomén ako celok. Nakoľko skúmané motívy predstavujú dôležitý prvok v literatúre obdobia romantizmu, do ktorého je Solomos radený nielen jeho súčasníkmi, ale i dnešnými vedcami 3, pokladáme za potrebné a prínosné venovať sa im detailnejšie. Predmetom práce je preskúmať dobovú situáciu v európskej romantickej literatúre a zvlášť situáciu v Grécku, na Iónskych ostrovoch, upnúť pozornosť na filozofické, literárne diela a duchovné hnutia doby, ktoré Solomosa mohli ovplyvniť a prejaviť sa v jeho tvorbe, všimnúť si prípadné analógie v literatúre nemeckej, anglickej, francúzskej a českej. Získané informácie o problematike snov, vízií a javov s nimi súvisiacich budú aplikované na Solomosovu tvorbu. Východiskom práce bolo na jednej strane štúdium primárnych prameňov, teda samotných básnických diel so sústredením sa na tú fázu Solomosovej tvorby, ktorá sa vyznačuje najbohatším výskytom skúmaných motívov, na strane druhej sekundárna literatúra z oblasti filozofie, psychológie, náboženstva, literatúry a literárnej kritiky, spojená s danou témou. Práca je rozdelená na dve väčšie časti prvá (kapitoly ) je všeobecným prierezom romantickou literatúrou a jej charakteristickými znakmi, približuje Solomosov blízky vzťah k nemeckej filozofii a literatúre, jeho záujem o vedu okrem filozofie a hudby najmä o psychológiu, parapsychologické javy, ale aj mysticizmus. Záver prvej časti štúdie tvoria kapitoly o snoch z pohľadu psychológie a literatúry a o snoch a víziách v Solomosových básňach. Na zistené informácie nadväzujú nasledujúce kapitoly práce. 1 Ide o štúdie zaoberajúce sa prevažne transcendentálnou postavou tzv. Feggarontiméni, v preklade odetou vo svite mesiaca a s ňou súvisiacimi javmi. 2 Existujúce štúdie k jednotlivým prvkom snov a vízií sú uvedené v príslušných kapitolách. 3 O romantickom charaktere Solomosa sa zmieňuje napr. J. Polylas, N. Mantzaros, G. Byron, K. Palamas zo súčasných bádateľov J. Veludis, S.Rozanis, S. Alexiu. Viz. Βελουδής, Γιώργος. ιονύσιος Σολωµός ροµαντική ποίηση και ποιητική, οι γερµανικές πηγές. Αθήνα: εκδόσεις Γνώση, 1989, viz. epilóg. 6

7 Ťažiskom druhej časti práce, (kapitoly 4. 5.) je rozbor vyselektovaných úryvkov básní s motívmi snov a vízií. Do výberu boli zaradené všetky grécky písané básne, v ktorých sa skúmané motívy vyskytujú, pričom rozbor ukážok motívov v práci neprebieha oddelene. Na ich analýzu bola zvolená metóda výberu najfrekventovanejších javov v nich prítomných, tvoriacich pojítko jednotlivých básní. Tieto skúmané prvky tvoria základnú kostru snov a vízií a zároveň sú názvami jednotlivých kapitol. Záver štúdie je venovaný kapitole načrtávajúcej schematickú štruktúrou snov a vízií. Cieľom práce je podrobne popísať dominantné prvky snov, pokúsiť sa interpretovať ich význam a vzájomné súvislosti a zistiť možné zdroje Solomosovej inšpirácie na základe ich analýzy. Preklady k ukážkam Solomosovej tvorby, v práci uvedené, sú moje vlastné. V celej práci je vynechané značenie polytonických prízvukov. 7

8 1. PRAMENE A VÝCHODISKÁ Dionysios Solomos bol potomkom talianskeho aristokrata a gréckej matky prostého pôvodu. Dostalo sa mu talianskej výchovy a vzdelania a pretože bol obyvateľom Iónskych ostrovov, od r do svojej smrti r (s výnimkou štúdia v Taliansku v rokoch ), jeho život bol ovplyvnený francúzskou a anglickou nadvládou 4. Už tieto vonkajšie fakty poukazujú na rôzne vplyvy, ktorými prešiel a ktoré mali podiel na jeho psychickom a umeleckom formovaní. V Solomosovej tvorbe boli skúmané, viac či menej, rôzne pramene. Tým talianskym, ktoré boli podstatné pre ranné obdobie jeho tvorby je venovaná, doposiaľ najúplnejšia, práca Louisa Coutella, Formation poétique de Solomos ( ), francúzske a anglické vplyvy boli predstavené len v niekoľkých menších útržkovitých prácach Roger Millieux, Ο Σολωµός και η Γαλλία, Νάσος Βαγενάς, Σολωµός και Όσσιαν, M. Byron Raizis, Solomos and the Britannic Muses. Problematike taktiež doposiaľ málo skúmaných nemeckých prameňov 5 sa podrobnejšie venuje Jorgos Veludis, v relatívne nedávno vydanej knihe: ιονύσιος Σολωµός, ροµαντική ποίηση και ποιητική, οι γερµανικές πηγές (1989). Sny a vízie sa vyskytujú v celej Solomosovej tvorbe, no ich najbohatší výskyt spadá do posledného, zrelého obdobia básnikovej tvorby (po roku 1829). Je známe, že v tomto období sa Solomos intenzívne zaujímal o nemeckú filozofiu a literatúru, preto spomínané nemecké pramene patria k tým najdôležitejším pri skúmaní danej témy. Odkrývajú kultúrny a ideologický základ jeho diela a významne pomáhajú pochopiť motívy snov a vízií. Predtým, než sa pokúsime o ich analýzu, zameriame pozornosť na vývoj romantizmu v západných krajinách a najmä vplyv nemeckého filozofického zmýšľania a literárneho diania na Solomosa v zrelom období jeho tvorby. Zvlášť sa budeme sústrediť na získanie poznatkov o básnikovom záujme o psychológiu a o jeho náklonnosti k parapsychológii. 4 Obdobie francúzskej nadvlády trvalo v rokoch a a anglickej v rokoch Dôvody absencie odborných štúdií o cudzích vplyvoch v Solomosovom diele vysvetľuje J. Veludis v úvode knihy ιονύσιος Σολωµός ροµαντική ποίηση και ποιητική, οι γερµανικές πηγές. Αθήνα: εκδόσεις Γνώση, 1989, s

9 2. ROMANTICKÉ HNUTIE O tom, že romantizmus nebol len literárnym hnutím, svedčí jeho šírka a mohutnosť ohlasu, aký nemal žiadny iný smer v Európe. Predstavoval prúd, ktorý nepochybne zanechal v histórii a kultúre výrazné stopy a jeho význam nespočíval iba v kvantite ale aj v kvalite zmien, ktoré so sebou priniesol. Romantické smerovanie sa objavilo v rozličných podobách a rôznych obdobiach v celej Európe koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Prvým dielom, ohlasujúcim zmenu v estetickom chápaní, boli Úvahy o pôvodnej skladbe Edwarda Younga (Conjectures on Original Composition, 1759) vyjadrujúce názor na ideál novej poézie a proklamujúce právo na jej originalitu. Už v tomto diele sa objavili mnohé zo základných charakteristík romantizmu, pojmy ako pravý, božský, rozvíjanie sa a nadanie. Nemecko a Francúzsko sa nachádzalo v počiatočnej fáze ďaleko za Anglickom. Francúzi trpeli dôsledkami neoklasicistického obdobia dusiaceho originalitu a Nemecko ťažila neradostná ekonomická a politická situácia po dlhom období vnútorných sporov. Nová epocha sa začala pre nemeckú literatúru po r. 1730, keď sa čoraz viac vzdelancov stavalo proti dogmatickému racionalizmu a zároveň obracalo zrak k anglickým predlohám. K najpokrokovejším patrili dvaja švajčiarski kritici, J. Bodmer a J. Breitinger, ktorí preložili Miltonovo dielo a filozof G. Lessing, nabádajúci nemeckých básnikov k tomu, aby si brali príklad z najslobodnejších diel anglickej literatúry. Po roku 1770 sa do vedúcej pozície na poli romantizmu dostalo Nemecko. Dôvodom bolo snáď to, že zatiaľ čo Anglicko a Francúzsko sa neponáhľali s príchodom nových myšlienok kvôli ustálenej domácej literárnej tradícii, Nemecko túžilo po novom začiatku. Jeho počiatočná oneskorenosť sa tak stala pozitívom, nakoľko spisovatelia smeru Sturm und Drang 6, nezaťažení tradíciou, sa odvážne chopili nových podnetov a pokrokové myšlienky šírili po celej Európe. Sturm und Drang zvestovalo mnohé zo základných ideí romantizmu: vieru v autonómnosť bohom osvieteného nadania, uvoľnenie fantázie spod otroctva dobrého vkusu, nadvládu spontánnosti, úplnú voľnosť umeleckého vyjadrenia, intuitívnosť, vnímanie organického rozvoja a vývoja z ktorého vyplynul záujem o minulosť, najmä stredovek, rovnako ako aj o panteistickú víziu 6 Hnutie dostalo názov podľa hry F. M. von Klingera - Sturm und Drang (Búrka a vzdor, 1776). 9

10 prírody. Bolo to obdobie vzniku veľkých postáv Werthera a Fausta, ktoré sa stali duchom Európy a Goethe jej idolom. Aj počas nasledujúceho obdobia pretrvávala prevaha Nemecka. Šlo o jeho najžiarivejšie obdobie, keďže v rokoch okolo roku 1790 sa romantizmus zdokonalil a paralelne s ním zaznamenal vrchol i nemecký neoklasicizmus. Na scénu sa dostala Jenská škola, ktorá mala mnohé spoločné prvky s prvotnými ideami hnutia Sturm und Drang, postaveného na prvenstve subjektívnej fantázie. S ňou prichádza introvertná, nadprirodzená túžba romantického umelca upierajúceho pohľad za existujúci svet a túžiaceho po nedosiahnuteľnom ideále vo sfére snov, ktoré si sám vytvoril. K melancholickej pobožnosti anglického preromantizmu sa pridal transcendentalizmus nemeckých filozofov a nemecký romantizmus podfarbený dualistickým mysticizmom sa šíril do všetkých krajín. Jeho rozšírenie a dosah boli obrovské a poézia začala mať tendenciu miešať sa s inými druhmi a prostriedkami, tendenciu strácať svoj pôvodný význam a stať sa jedným spolu s filozofiou, náboženstvom, históriou a filológiou, vedou a politikou. Toto všeobecné rozšírenie významu poézie smerovalo k nadobudnutiu najvyššieho významu, ktorý sa udržal v priebehu celého 19. stor., i v neskorších rokoch 7. Obdobie rozkvetu nastolilo požiadavku spontánneho vyjadrenia pocitov, ktorá vyvolala v Nemecku rozkvet lyrickej poézie a skúmanie absurdných stránok života tzv. nočných stránok prírody. To urýchlilo tvorbu nadprirodzených a fantastických historiek, napríklad od E. T. A. Hoffmanna a L. Tiecka a tiež vyvolalo záujem o históriu, ktorej skúmanie nadobudlo viac akademický charakter. Pre vývoj romantizmu v Európe malo zvláštny význam dielo Francúzsky Mme de Staёl O Nemecku (De l Allemagne), ktorým propagovala podobné myšlienky o oslobodení poézie od tradičných pravidiel ako Lessing v Anglicku. To, čo však propagovala, bol v skutočnosti preromantizmus, nakoľko dielo De l Allemagne predstavovalo smer Sturm und Drang, teda preromantizmus. Tento fakt je dôležitý pre pochopenie európskeho romantizmu, pretože myšlienky Mme de Staël ovplyvnili vývoj francúzskeho a z menšej časti i anglického romantizmu. Vo Francúzsku bola literárna aktivita zbrzdená revolúciou. Výsledkom bol úpadok tvorivého písania a zvláštna medzera v rozvoji francúzskej literatúry obdobia Viz. Furst, Lilian. Η προοπτική του ροµαντισµού. Αθήνα: εκδόσεις Ψυχογιός, 2001, s

11 Anglicko, naopak, v tom istom období (po r. 1790) spätne prijímalo od Nemecka myšlienky, ktoré vznikli na jeho pôde, no zároveň si udržiavalo nezávislosť, takú typickú pre anglický romantizmus. Veľký rozkvet zaznamenalo Anglicko v polovici 20-tych rokov 19. storočia, keď sa na dobu približne desať rokov stalo centrom európskeho romantizmu. Vtedy už slabla intenzita nemeckého romantizmu, začínal sa prejavovať racionalistický prúd realizmu polovice 19. storočia a Anglicko vzalo Nemecku prvenstvo vďaka básnikom akými boli Blake, Wordsworth, Coleridge, Shelley, Keats a Byron. V Anglicku však nikdy nevznikla romantická škola tak ako v Nemecku, pretože nikdy neexistoval uvedomelý a ucelený program. Manifestov a literárnych diskusií bolo v porovnaní s Nemeckom minimum. Smrťou Keatsa (1821), Shelleyho (1822) a Byrona (1824) náhle končí obdobie anglického romantizmu a na rade je Francúzsko. Francúzsky romantizmus bol nielen literárnym súbojom, ale týkal sa aj politických a národných otázok. S pádom monarchie padol aj neoklasicizmus a heslo novej doby znelo v novej spoločnosti nová literatúra. Francúzski romantici sa začali objavovať ako neurčitá sila proti neoklasicizmu v polovici desaťročia 1810 a v období okolo rokov už výbuch anglománie strhol celé Francúzsko. Scot, Byron, Shakespeare, a Nemci Goethe a Schiller síce boli vo Francúzsku známi, ale skutočne populárnymi sa stali okolo r a po ňom, najmä Byron. Štýl a duch francúzskeho romantizmu v tejto etape pripomínal básnikov nemeckého Sturm und Drang počas obdobia okolo r Goethe o tom napísal: To, čo Francúzi považujú za nový smer v ich literatúre, nie je v podstate nič iné ako odraz toho, čo sa nemecká literatúra pokúšala nájsť už dlhý čas a nakoniec sa jej to podarilo v posledných päťdesiatich rokoch 8. Najpodstatnejší rozdiel v charaktere romantizmu týchto krajín spočíval v tom, že zatiaľ čo anglickí romantici tvorili s pocitom, že sú časťou tradície krajiny, že predstavujú nové východisko a vzostup, Nemci a Francúzi vnímali nové hnutie ako rez pretínajúci starú tradíciu, tvoriaci súčasť revolúcie. Romantizmus panoval vo Francúzsku približne desať rokov, pretože zároveň dávali už o sebe vedieť iné prúdy. Napríklad okolo r V. Hugo propagoval utilitaristické vnímanie umenia. V Anglicku a Nemecku vyschli pramene romantizmu skôr ako vo 8 Furst, Lilian. Η προοπτική του ροµαντισµού. Αθήνα: εκδόσεις Ψυχογιός, 2001, s. 74 (In: Non vidi: Eckermann, Gespräche mit Goethe, Insel Verlag, 1955, s. 673). 11

12 Francúzsku, okolo roku 1830 prežíval v oboch krajinách akýsi slabý, citový druh romantizmu paralelne s bystrou antiromantickou satirou. S približovaním sa 19. storočia ku koncu sa aj romantizmus vzďaľoval duchu doby. Triezvejšie rozpoloženie a materialistické ciele priemyselnej doby vytlačili na okraj skryté záhyby individuálnej fantázie a opovrhovali umením, ktoré naplnilo vrecká. Epocha začala žiadať, aby sa umelci prestali egoisticky zaoberať samými sebou, vyšli zo slonovinovej veže a prevzali časť spoločenskej zodpovednosti. Disciplinovaná objektivita realizmu zatienila na krátke obdobie autonómnu fantáziu romantizmu INDIVIDUALIZMUS, FANTÁZIA, EMÓCIE Typickým znakom romantizmu bola jeho veľká pestrosť a rôznorodosť, nielen v rámci jednotlivých krajín, ale aj medzi jednotlivými spisovateľmi v rámci tej istej krajiny. Romantizmus nemal spoločné ideály ani preferencie, netvoril jednotnú školu, ani sa nerozšíril do všetkých krajín v rovnakej miere. Vo všetkých sa však ako spúšťač nového myslenia a vyjadrenia objavila tzv. kríza vedomia 9. Tento časový moment bol pravdaže všade iný, ovplyvnený literárnou základňou, politickou a spoločenskou situáciou toho ktorého štátu. O tom, aký bol romantizmus komplikovaný a do akej miery boli protichodné jeho charakteristiky hovorí výrok A. O. Lovejoya, ktorý dospel k záveru, že pojmu romantický bolo pripísaných toľko výkladov, že sám osebe neznamená nič 10. Napriek značnej rozporuplnosti vo výklade pojmu a následnom chápaní smeru nielen v období jeho vzniku a rozvoja ale i dnes, je možné sledovať v romantickom hnutí tri základné princípy existujúce vo všetkých krajinách: individualizmus, fantáziu a emocionalitu 11. Individualizmus bol jadrom európskej krízy vedomia koncom 18. storočia a vytvoril základ, na ktorom sa rozvinula charakteristická romantická teória. 9 Furst, Lilian. Η προοπτική του ροµαντισµού. Αθήνα: εκδόσεις Ψυχογιός, 2001, s. 45 (In: Νon vidi: o romantickom hnutí ako o kríze európskeho vedomia hovorí Paul Van Tieghem v knihe Le romantisme dans la littérature européenne. Paris: Albin Michel, 1969, s. 247). 10 Abrams, M. H. English poets. Oxford: University Press, 1960, s Viz. Furst, Lilian. Η προοπτική του ροµαντισµού. Αθήνα: εκδόσεις Ψυχογιός, 2001, s

13 Z presvedčenia o dôležitosti jednotlivca pramenil ideál slobody, bratstva a rovnosti, ktorý inšpiroval francúzsku revolúciu. Rozvoj individualizmu bol ťažením proti starým vzorom a spoločnosti založenej na feudálnom systéme, ktorému sa ľudia museli podriadiť. Jednotlivec, dovtedy nútený prispôsobiť sa záujmom skupiny, teraz usiloval o sebaurčenie. Trestom za získanú slobodu bola strata bezpečnosti ponúkanej skupinou a v prípade krajného individualizmu i pocity neistoty a morálny relativizmus. Typickou črtou tejto doby strachu bolo hľadanie duše. Strata relatívnej bezpečnosti zo strany spoločnosti viedla k pátraniu po istote vo svojom vnútri, k obratu do seba. Už preromantici sa sústreďovali na zaujímavé, výnimočné alebo komplikované postavy a zbožňovanie jednotlivca romantikmi je známy fakt. Vnímali svet skrz svoje Ja, nebola pre nich dôležitá realita ale to, akou sa im javila. Ego sa stalo centrom a osou sveta romantizmu, pretože: každý musí vidieť, počuť, cítiť a dotýkať sa svojim vlastným, osobitým spôsobom 12. Potreba individuality nebola u všetkých romantikov rovnaká. Napríklad v dielach anglických romantikov sa o individualizme hovorí veľmi málo. Nepociťovali potrebu zdôrazňovať ho pravdepodobne preto, že slobodu a nezávislosť mienky považovali za danú súčasť politickej samosprávy a náboženských tém. V Nemecku a Francúzsku na prelome 18. a 19. storočia takáto sloboda neexistovala. U Angličanov zriedkavo nájdeme typ hrdinu, ktorý by sa dal charakterizovať individualistickým egoizmom. Výnimku tvorí len Byron, ktorý sa oduševnene zaujímal o romantického hrdinu a veril v slobodu jedinca. Nemci interpretovali individualizmus jasnejšie ako Angličania: cieľom jedinca bolo dosiahnuť úplné sebapoznanie, preniknúť do hĺbky ľudskej existencie. Všetka pozornosť sa sústreďovala na dušu a vnútorný svet človeka. Rovnakými otázkami sa zaoberala aj rozvíjajúca sa psychológia, ktorá skúmala všetko, čo súviselo s človekom. Práve odtiaľto pramenil výskum tém patriacich do okruhu večerného súmraku ako námesačnosť, hypnóza, magnetizmus, obdiv k podvedomiu, záujem o sny, schizofrénia a iné javy, ktoré zaujímali aj Solomosa. 12 Furst, Lilian. Η προοπτική του ροµαντισµού. Αθήνα: εκδόσεις Ψυχογιός, 2001, s. 87 (In: Non vidi: Coleridge, On Poesy of Art. Oxford: Biographia Literaria, II.259, 1907). 13

14 Tak, ako bol pre romantizmus stredom sveta človek, tak bola fantázia stredobodom pozornosti človeka, sústredenej na silu vnímania a vytvárania sveta za pomoci vnútorného zraku. Dominantosť fantázie, rovnako ako osobných pocitov, bola prirodzeným dôsledkom nadvlády človeka, základného prvku romantizmu. Prostriedkom vnímania Ega bola fantázia, základná črta romantikov. Pre romantikov boli predmety tohto sveta len nezaujímavým rámcom, jediné skutočné vnímanie podľa nich poskytovala fantázia. Napríklad Blake považoval dominantnosť fantázie za úplne samozrejmú. Pre neho bol tento svet fantázie svetom večnosti, božským náručím v ktorom všetci skončíme po smrti nášho fyzického tela. Svet fantázie je pre neho nekonečný a večný, zatiaľ čo svet zrodenia a rastlinstva uzavretý a dočasný. Podľa neho vo večnom svete existujú večné pravdy všetkých vecí, ktorých odraz vidíme v prirodzenom zrkadle prírody 13. Je zaujímavé, že spočiatku bola fantázia omnoho dôležitejšia pre Angličanov ako pre Nemcov a takmer všetci anglickí básnici sa zhodovali v názore, že fantázia je dominantná črta a kvalitatívna charakteristika básnika. Výnimkou bol opäť len Byron, ktorý považoval fantáziu za módnu záležitosť a otvorene sa proti nej búril. Ostal však na periférii anglického romantizmu a tak neznižoval jej dôležitý význam pre romantikov. Počiatočný nezáujem Nemcov o fantáziu sa zmenil s príchodom hnutia Sturm und Drang, ktorému sa podarilo zrušiť racionalizmus a oslobodiť romantizmus do takej miery, že fantázia v istom období doslova zúrila. Príkladom sú rané a nedokončené Goetheho diela. Priaznivci hnutia Frühromantiker (Jenská škola) snívali o zmene sveta pomocou sily fantázie. Mali tendenciu úplne zavrhnúť predmetný svet, ako keby bol len plášťom, pod ktorým sa skrýva skutočný obraz sveta. Nemeckí básnici sa utiekali do krajiny fantázie a pekným príkladom toho je Novalisovo dielo Modrý kvet (Heinrich von Ofterdingen), v ktorom básnik postupne prechádza od reality do sveta fantázie, ktorý si tvorí sám vlastnými snami a víziami. Takto sa svet stáva snom a sen svetom 14. Fantázia sa pre nemeckých romantikov stala podstatnou a vytvorila prostriedok vnímania a umeleckého vyjadrenia. Povahu tejto zmeny popísal M. H. Abrams v diele Zrkadlo a lampa (The Mirror and the Lamp, 1953). Hovorí v ňom, že tradičná kritika od 13 Viz. Furst, Lilian. Η προοπτική του ροµαντισµού. Αθήνα: εκδόσεις Ψυχογιός, 2001, s. 168 (In: Non vidi: Blake. Vision of the Last Judgement. In: Poetry and Prose, s. 639). 14 Ibid., s

15 dôb Platóna až do 18. storočia videla dušu ako zrkadlo, ktoré odrážalo predmety vonkajšieho sveta prírody, zatiaľ čo pre romantikov sa stala duša lampou, žiariacim reflektorom. Šlo o prechod od mimického vnímania k tvorivému. Fantázia nepredstavovala pre romantikov len schopnosť tvoriť obrazy zložené z reality, ale predovšetkým talent tvoriť obrazy presahujúce skutočnosť, obrazy tvorené vnútornými očami, ktoré premieňajú existujúcu skutočnosť na vyššiu, na takú, ktorá sa nachádza v piesni, alebo vo sne. I keď Nemci aj Angličania rovnako vnímali fantáziu ako tvorivý potenciál, rozdiel medzi nimi spočíval v tom, že Nemci mali tendenciu obracať zrak výlučne k nadpozemským oblastiam ich túžob, zatiaľ čo Angličania sa pokúšali zladiť ju s realitou. Fantázia pre nich nebola útekom k sugescii, ale spôsobom priblíženia sa k pravde, s úmyslom urobiť poriadok s chaosom, ktorému čelili. Nemci, naopak, usilovali o vytvorenie skutočnosti za pomoci fantázie. Nemeckí romantici objavili svet fantázie vo svojom vnútri. Novalis o tom píše: fantázia ubezpečuje, že svet sa nachádza veľmi vysoko alebo veľmi hlboko, alebo v nejakej premene. Snívame o cestách do vesmíru: nenachádza sa náhodou celý vesmír v nás? Nepoznáme hĺbku ľudskej duše. Tajomná cestička vedie do nášho vnútra. V nás nájdeme minulosť i budúcnosť večnosti, lebo ak neexistujú tam, neexistujú nikde. Vonkajší obraz sveta je svetom tieňov, vrhá svoj tieň na svet svetla 15. Podružný význam mala fantázia pre francúzskych básnikov. Keďže Francúzi kládli dôraz na pravdu a prirodzenosť, pole fantázie bolo obmedzované napodobňovaním živej prírody a skutočného života v celej jeho pestrosti. Držiac sa tak pri zemi, svetu snov a fantázie nevenovali veľkú pozornosť. Romantici verili, že tvorivá fantázia je priamo spojená so zvláštnou znalosťou neviditeľného sveta, nachádzajúceho sa za viditeľnými vecami 16. Umelecká tvorivosť bola vnímaná v dobe romantizmu ako vnútorná komunikácia s božským prameňom. Bol pestovaný názor, že umelec má prístup k tomuto prameňu, pretože sa podieľa na tvorivej sile Boha. Prostriedkom účasti bola fantázia, ktorou získaval intuitívne znalosti, také, aké nemohli nadobudnúť tí, čo nedisponovali fantáziou. 15 Furst, Lilian. Η προοπτική του ροµαντισµού. Αθήνα: εκδόσεις Ψυχογιός, 2001, s. 187 (In: Non vidi: Novalis, Blütenstaub 18, Werke, I ). 16 Viz. Bowra, M. The romantic imagination. Oxford: University Press, 1966, s

16 Umelec mal teda rolu sprostredkovateľa, pretože jeho fantázia bola požehnaná božskou silou. Pre Angličanov bola fantázia skôr metódou vnímania, pochopenia konkrétnych právd, ku ktorým duša nemá prístup, zatiaľ čo pre Nemcov bola fantázia vnútornou činnosťou, ktorej predmetom nebol opis pretvorenej prírodnej skúsenosti, ale odhalenie metafyzického zmýšľania či poňatia. Fungovanie fantázie tak nadobudlo viac náboženský charakter spojený s presvedčením, že romantická poézia sa nachádza bližšie k tajomstvu vesmíru. Fantázia bola prostriedkom, pomocou ktorého sa človek dostával do kontaktu s Bohom a tvoril umenie. Nemci, napríklad, presadzovali názor, že umelcom sa môže stať len ten, kto má osobné náboženstvo, alebo originálny názor na večnosť. Umelec mal disponovať tajomným poznaním, vizionárskou silou darom fantázie ktorá mu pomáha pochopiť prírodu lepšie ako odborné teórie a racionalistický prístup a dospieť k vyššej skutočnosti. Vyjadrenie emócií je jedným z charakteristických znakov romantizmu, vyplývajúcim z nadvlády fantázie a presadzovania individuality. Premena emocionality a jej vyjadrenia v umení bola zaznamenaná v celej Európe. Predstavovala reakciu na mentalitu racionalizmu a mechanické ponímanie celého sveta panujúce na prelome 17. a 18. storočia, z čoho vyplýva, že nebola až objavom romantikov. Dôležitú úlohu vo vývoji nemeckého romantizmu zohralo náboženstvo pietizmus 17, ktorý mal sčasti pôvod v mysticizme Jacoba Böhma. Vyznávala ho napríklad Novalisova rodina, rovnako ako Goethe. Pietizmus kládol dôraz na osobnú skúsenosť srdca každého jednotlivca a spočíval v ústupe do vlastného vnútra. Podobné náboženstvo, metodizmus, existujúce v Anglicku koncom 18. storočia oslavovalo náboženské cítenie takým istým spôsobom. Pietizmus pestoval introvertný individualizmus, zdôrazňoval analýzu duše a predovšetkým rozvíjal neuveriteľnú emocionalitu s odôvodnením, že všetko sa musí dať pochopiť za pomoci osobných citov senzitívneho srdca. Ľudské srdce predstavovalo pre romantikov kľúč k vesmíru. Srdce je kľúčom sveta a života, hovorí Novalis 18. Pre romantikov bolo srdce nielen prameňom radosti a smútku, ale i orgánom poznania. 17 Pietizmus bolo hnutie 17. a 18. storočia namierené proti spovrchňovaniu náboženstva a cirkvi, pokúšalo sa o nové chápanie biblie a odmietalo dogmatizmus. V Nemecku bol pietizmus reakciou na katastrofálnu situáciu po 30-ročnej vojne, sociálne vyjadroval protest meštianskych vrstiev proti feudálnym pomerom brzdiacim výrobu a obchod. Jeho zakladateľom je Philipp Jacob Spener ( ). 18 Furst, Lilian. Η προοπτική του ροµαντισµού. Αθήνα: εκδόσεις Ψυχογιός, 2001, s. 300 (In: Non vidi: Novalis, Sämtliche Werke, VI. 379). 16

17 Výsledkom zavrhnutia racionalizmu bolo, že duša prestala byť centrom kontroly a jej miesto prevzalo srdce, ktoré sa stalo prostriedkom vnímania. Prvoradé bolo veriť srdcu, až potom logike. Čisto emocionálny prístup romantizmu bol jeho silou, ale zároveň aj slabinou. Ukázalo sa to hlavne v romantickom myslení, ktoré sa klonilo napriek výraznej intuitívnej iskre občas k nejasnosti a zmätku, ale hlavne k abstrakcii. V rámci rozvoja západnej literatúry sa romantizmus prejavuje ako výnimočne tvorivá a obrodzujúca sila porovnateľná snáď len s renesanciou 19. Jeho sila spočívala v tom, že bol novým začiatkom a nestaval na starých ideáloch. Každý básnik, aj keď s vlastným štýlom a myšlienkami, k tomuto obrodeniu prispel. Francúzi snahou vysporiadať sa s dedičstvom minulosti, Angličania a Nemci odvážnymi krokmi vpred. Objektívne kritériá, ktoré panovali pre poéziu dovtedy, boli nahradené subjektívnymi a tie otvorili cestu novému umeniu SOLOMOS A NEMECKÝ ROMANTIZMUS K prvým svedectvám o Solomosovom obrate k nemeckej filozofii patrí zmienka v dvanástej kapitole Polylasovho diela Prolegomena (Προλεγόµενα), vydaného v roku : od toho obdobia, keď sa viac izoloval od spoločnosti, oddával sa čoraz horlivejšie zdokonaľovaniu svojich štúdií a štúdia filozofie, ktorej pokroky sledoval vo veľkých nemeckých dielach a predovšetkým v teórii Schillera, ktorý v Poézii otvoril nové obzory. Solomos ich študoval v talianskych prekladoch, ktoré mu ochotne vyhotovili jeho priatelia, ako láskavé odvďačenie sa za poklady, ktoré on hojne podarovával mysliam a srdciam všetkých, ktorí mali to šťastie, že sa k nemu priblížili. Napriek tomu, že Polylas spomína obrat len k nemeckej filozofii, z novších výskumov J. Veludisa vyplýva, že od rovnakého obdobia, po presťahovaní na Kerkyru 19 Furst, Lilian. Η προοπτική του ροµαντισµού. Αθήνα: εκδόσεις Ψυχογιός, 2001, s «Από αυτήν την εποχήν, εις την οποίαν αποµονώθηκε περισσότερο από την κοινωνία, εκαταγίνετο πάντα θερµότερα εις την τελειοποίηση των πονηµάτων του και εις τη µελέτη της φιλοσοφίας, της οποίας ακολουθούσε την πρόοδο εις τα µεγάλα γερµανικά συγγράµατα, και εξόχως εις τα θεωρητικά του Σχίλλερ, ο οποίος άνοιξε νέον ορίζοντα της Ποιητικής. O Σολωµός τα εµελετούσε εις τες ιταλικές µεταφράσες όπου του έκαναν πρόθυµα οι φίλοι του, ως αγάπης ανταπόδοσιν των θυσαυρών, τους οποίους αυτός άφθονα εχάριζε εις τον νου και εις την καρδιά όσων ευτύχησαν να τον πλησιάσουν» In: ιονύσιου Σολωµού Άπαντα. Ποιήµατα. τόµος πρώτος, επιµέλεια σηµειώσεις Λίνου Πολίτη, Ίκαρος 2006, s

18 (1829) sa Solomos venoval, hoci v menšej miere, aj nemeckej klasickej a romantickej literatúre. Dôkazom o nemeckých vplyvoch je i protisolomovský pamflet S. Zambeliosa, Odkiaľ je bežné slovo spievam (Πόθεν η κοινή λέξις τραγουδώ), vydaný v roku 1859, ktorý zároveň potvrdzuje informáciu o talianskych prekladoch vypracovaných pre Solomosa. Kultúrnemu Sedemostrovnému svetu, ktorý Solomosa obklopoval a ovplyvňoval, bola nemecká filozofia dobre známa. U vzdelancov a básnikov dominoval najmä G. Hegel, určité stopy po I. Kantovi, J. Fichtem a F. Schellingovi, i keď menej výrazné, nachádzame u Ermanosa Luntzisa, P. Vrailasa Armenisa a K. Stratulisa. Schillerova estetika oslovila okrem Solomosa aj I. Polylasa aj I. Zambeliosa 21 a niekoľkí z Iónskych mysliteľov preložili diela nemeckých spisovateľov: J. Tertsetis preložil Bürgerovu báseň Lenore, I. Typaldos Goetheho dielo Faust, G. Markoras Schillerove básne Kassandra a Kolumbus, I. Polylas Mathissonovu skladbu Elégia na zrúcaniny jedného hradu (Elegie in den Ruinen eines alten Bergschlosses geschrieben/ Ελεγίο στα ερείπια ενός κάστρου 22 ). Kontakty týchto vzdelancov a literátov s nemeckým svetom podľa J. Veludisa prirodzene a nevyhnutne vyplynuli z dlhoročnej kultúrnej závislosti na Taliansku, čo dosvedčujú preklady vyhotovené z talianskeho jazyka a nie priamo z nemeckého originálu. J. Veludis zastáva názor, že prvé kontakty básnika s nemeckou literatúrou a filozofiou pochádzajú už v obdobia posledných troch rokov jeho štúdií v Taliansku, a považuje za nepravdepodobné, že by ich úplne prerušil počas pobytu na Zakynthose ( ). Aj keď sa v tomto období určite nedá hovoriť o systematickej orientácii na nemeckú filozofiu a literatúru, povedomie o nej Solomos zaiste mal. Posledné tri roky jeho štúdia na právnickej fakulte v Pavii sa zhodujú s obdobím duchovného kvasenia v severnom Taliansku, ktoré poznačilo prechod od klasicizmu k romantizmu. Centrom zrenia sa stalo Miláno a už od prvých prejavov talianskeho romantizmu rozhodujúcu úlohu hrali literatúry severnej Európy, anglická a predovšetkým nemecká literatúra i filozofia. Talianske preklady nemeckej literatúry spočiatku zodpovedali duchu talianskeho neoklasicizmu, u Solomosa je možné nájsť napríklad ohlas Klopstockovho diela nielen v zrelom, ale aj rannom období jeho tvorby. 21 Βελουδής, Γιώργος. ιονύσιος Σολωµός ροµαντική ποίηση και ποιητική, οι γερµανικές πηγές. Αθήνα: εκδόσεις Γνώση, 1989, s Ibid., s

19 V druhej fáze prijímania nemeckých vplyvov zohrala významnú úlohu osoba Mme de Staёl, ktorá sprevádzaná Schlegelom navštívila Miláno r. 1815/16 a stretla sa okrem iných aj s Vincenzom Montim, Solomosovým učiteľom. Jej kniha O Nemecku bola vydaná v talianskom preklade rok predtým, 1814, a bola dôležitým prostriedkom šírenia klasickej nemeckej filozofie a raného romantizmu. Ďalším článkom, O spôsobe a užitočnosti prekladov (Sulla maniera e la utilità delle Traduzioni) vyzývala Mme Staёl talianskych vzdelancov k intenzívnej prekladateľskej činnosti z anglickej a nemeckej literatúry. Dôležitú úlohu zohrali periodiká hlásajúce nástup romantizmu Il Conciliatore ( ) a Antologia ( ) ktorej dvomi stálymi prispievateľmi boli Solomosovi priatelia Giuseppe Montani a Niccolò Tommaseo 23. Ani po odchode z Talianska Solomos nestratil kontakty so svojou duchovnou vlasťou. Sprostredkovávali mu ich talianski romantickí utečenci prichádzajúci na Zakyntos, objednávky nemeckých diel v talianskych prekladoch a talianske časopisy, hlavne Biblioteca Italiana ( ), v ktorej nachádzal témy, ktoré boli predmetom jeho záujmu. Najstarším zachovaným dokladom Solomosovho povedomia o nemeckej literatúre a filozofii je zmienka o Goethem a M. Opitzovi v diele Dialóg ( ιάλογος), z roku J. Veludis uvádza vo svojej knihe Dionysios Solomos romantická poézia a poetika ( ιονύσιος Σολωµός ροµαντική ποίηση και ποιητική) celý rad ďalších dôkazov o jeho kontaktoch s nemeckým svetom korešpondenciu, Solomosove objednávky kníh, vlastnoručné poznámky v študovaných prácach, aj slovné výpožičky z diel nemeckých básnikov. Nepopierateľnou stopou sú knihy a štúdie zo Solomosovej knižnice, medzi ktorými je množstvo diel nemeckých filozofov a spisovateľov zhromaždených v dvadsiatich piatich zväzkoch prekladov spracovaných Nikolaosom Luntzisom 24, Solomosovým vrstovníkom a priateľom, ktorý sa stal i členom rodiny Solomosovcov, sobášom s dcérou Dimitrisa Solomosa, Dionysiovho brata, Annou. Solomos, súdiac podľa množstva nájdených nemeckých diel v jeho knižnici, venoval pozornosť najmä prácam dvoch nemeckých klasikov a jedného romantika: 23 Βελουδής, Γιώργος. ιονύσιος Σολωµός ροµαντική ποίηση και ποιητική, οι γερµανικές πηγές. Αθήνα: εκδόσεις Γνώση, 1989, s Nikolaos Luntzis ( ) patril do starej urodzenej zakyntoskej rodiny. Študoval v Nemecku a Dánsku, Solomosovi poskytoval svoje prekladateľské služby pravdepodobne 15 rokov, od 1834 do Odhaduje sa, že preložené diela boli sústredené až v 64 zväzkoch, z ktorých sa zachovala približne len jedna tretina. 19

20 Goethemu, Schillerovi a Novalisovi, spomedzi filozofov sú to diela Schellinga a Hegla. Medzi ostatnými spisovateľmi, básnikmi a filozofmi, ktorých práce Solomos poznal a našli sa v dvadsiatich piatich Luntzisových zväzkoch, sú mená F. G. Klopstcka, G. A. Bürgera, F. Matthisona, J. Böhma, G. W. Leibnitza, M. Mendelssohna, I. Kanta, J. G. Hamanna, B. F. X. Baadera, J. F. Fichteho a F. Schlegela. Niektorí z nich boli v Taliansku vysoko cenení (Schiller, Goethe, Bürger) iní boli v povedomí vzdelanej verejnosti (M. Mendelssohn) a niektorí naopak na okraji jej záujmu, ale v centre Solomosovej pozornosti (J. Böhme, J. Hamann). Ak v období do r. 1829/1830 Solomos disponoval rovnakými vedomosťami ako priemerný taliansky vzdelanec tej doby s osobitým záujmom o nemeckú literatúru a filozofiu, po presťahovaní na Kerkyru ich obohatil ešte viac. Vďaka Luntzisovým prekladom naďalej čerpal informácie z nemeckej oblasti a študoval práce aj tých spisovateľov, ktorí ušli pozornosti talianskeho kultúrneho sveta. 3. PSYCHOLÓGIA A PARAPSYCHOLÓGIA Moses Mendelssohn ( ) bol jedným z predstaviteľov nemeckej filozofie, ktorý sa zaoberal predovšetkým estetikou a bol jej priekopníkom. Solomosov citát z jeho hlavného diela o estetike (pojem bol zavedený v roku 1750) s názvom O základných princípoch krásnych umení a vied (Über die Hauptgrundsätze der schönen Künste und Wissenschaften, 1757) sa nachádza v Zošite zo Zakynthosu č.11 a hovorí o vzťahu umenia a citov z pohľadu umelca tvorcu aj čitateľa/diváka. Zmieňuje sa však tiež o psychológii, ktorá sa nachádzala v centre Solomosovho záujmu 25 : V pravidlách krásy, ktoré vníma umelcovo nadanie a ktoré majster analyzuje v myšlienkach, sa nachádzajú ukryté najhlbšie tajomstvá našej duše. Každý zákon krásy je súčasne objavom psychológie. 25 «Στους κανόνες της οµορφιάς, που αισθάνεται η ιδιοφυΐα του καλλιτέχνη και που ο τεχνοκρίτης αναλύει σε συλλογισµούς, βρίσκονται κρυµµένα τα βαθύτερα µυστικά της ψυχής µας. Κάθε κανόνας της οµορφιάς είναι ταυτόχρονα µια ανακάλυψη στην ψυχολογία». In: Βελουδής, Γιώργος. ιονύσιος Σολωµός ροµαντική ποίηση και ποιητική, οι γερµανικές πηγές. Αθήνα: εκδόσεις Γνώση, 1989, s

21 K Mendelssohnovmu dielu pritiahol Solomosa záujem o psychológiu prameniaci z túžby po poznaní toho, akým spôsobom vyvolať určitý dojem a ako vplývať na pocity čitateľa. Obsažná myšlienka nachádzajúca sa v Zošite zo Zakyntosu č.11 medzi náčrtmi básne Kréťan (O Κρητικός) sa javí ako snaha o uplatnenie teoretických zásad, ktoré si ustanovil v podobe citátu zo základného estetického Mendelssohnovho diela: Dbaj aby bolo všetko svižné a prirodzené a pôsobilo hlboko podriaďujúc časti dojmu celku náhla búrka, pokoj, vízia, rozhovor, dojem slzy. Ale vlož vyústenie [dohru] rozvláčne..., hudbu, ktorú počul keď sa blížil k brehu skôr pozvoľné zjavenie sa trúbky. Ale ich dĺžka nech nezáleží od hmoty obrazov a citov, musia vychádzať z prirodzenej prudkosti záveru. A stručný či zdĺhavý opis nie je záležitosť materiálna, ale psychologická 26. I v tomto citáte je opäť zmienená psychológia, ktorú je možné považovať za kľúčové slovo, zohrávajúce dôležitú úlohu v estetickej orientácii Solomosovho zrelého obdobia. Mendelssohnov názor, že v umeleckom diele sa nachádzajú uzavreté najdôležitejšie tajomstvá ľudského srdca, si Solomos osvojil a preniesol ho do úvodu náčrtu satirickej básne Vlas (Η τρίχα) a tiež z umenia na sny, prekvapivo tak prinášajúc moderné názory freudovskej psychoanalýzy: Verím, že v snoch je možné preskúmať mnohé tajomstvá ľudskej duše 27. Druhým dôležitým prameňom pre Solomosa bola recenzia trojdielnej knihy Friedricha Fischera ( ) Námesačnosť (Der Somnambulismus, 1839) ktorú básnik spoznal vďaka Luntzisovmu prekladu recenzie tohto diela. Recenzia sa venuje prvým dvom zväzkom diela, pozostáva z dvoch častí v rozsahu 130 strán a keďže verne reprodukuje jeho obsah, je uspokojivou náhradou originálu, ktorý Solomos k dispozícii nemal. Prvý diel má názov Námesačnosť a vidina (Das Schlafwandeln und die Vision), druhý Živočíšny magnetizmus (Der tierische Magnetismus) a tretí, ktorý nebol obsiahnutý v recenzii mal názov Vizionárstvo a démonickosť (Das Hellsehen und die Besessenheit). 26 Κοίταξε να είναι το καθετί γοργό και φυσικό και βαθύ στην εντύπωσή του υποτάσσοντας τα µέρη στην εντύπωση του όλου γοργή η τρικυµία, η γαλήνη, η οπτασία, η οµιλία, η εντύπωση του δακρύου. Αλλά να βάλεις την έξοδο [«έκβαση»] µακρόσυρτη - - -, τη µουσική που άκουγε, όταν πλησίαζε στην ακτή µάλλον µακρόσυρτο το ξεπέταγµα της σάλπιγγας. Αλλά το µήκος τους να εξαρτάται όχι από την υλικότητα των εικόνων και από τα συναισθήµατα, αλλ αυτά πρέπει να σύρονται από τη φυσική σφοδρότητα της «Έκβασης» και η σύντοµη ή µακρόσυρτη σκιαγράφηση δεν είναι πράγµα υλικό αλλά ψυχολογικό. (ΑΕ 359Α 1-13) In: Βελουδής, Γιώργος. ιονύσιος Σολωµός ροµαντική ποίηση και ποιητική, οι γερµανικές πηγές. Αθήνα: εκδόσεις Γνώση, 1989, s Io credo che si possano [negli sogni] studiare molti secreti del cuore umano. (AE ) In: Ibid., s

22 V prvom diele autor analyzuje námesačnosť, vidiny, vízie a ich mnohoraké prejavy a obmeny: vizionársko veštecké sny, sugesciu, intuitívne a jasnovidecké schopnosti, telepatiu, extázu, epilepsiu, duchov a prízraky. V druhej časti sa Fischer venuje zvlášť histórii a prejavom mesmerizmu ako aj osobe jeho objaviteľa a nasledovníkom, ku ktorým patril i Sigmund Freud. Všetky tieto javy boli v Solomosovom období súhrnne označované termínom živočíšny magnetizmus alebo mesmerizmus, podľa mena jeho objaviteľa, Franza Antona Mesmera ( ). F. A. Mesmer sa narodil v malej dedinke na nemecko švajčiarskych hraniciach. Vyštudoval teológiu, právo, získal doktorát z filozofie a nakoniec aj z medicíny vo Viedni. Intenzívne sa zaujímal aj o hudbu a všetky pokroky v oblasti vedy. Tento vzdelaný človek vyslovil teóriu, že človek nie je obklopený prázdnym vesmírom, ale neviditeľnými a nezachytiteľnými vlnami, tajnými prúdmi vedúcimi od duše k duši, od zmyslu k zmyslu. Po prvýkrát sa zmienil o tejto magickej sile, tajomnom fluide, vo svojej dizertačnej práci, zaoberajúcej sa vplyvom planét na živočíšny svet na zemi. Vtedy ju nazval príťažlivosťou gravitas universalis. Neskôr ju spojil vo svojich úvahách so silou magnetu a bol presvedčený, že našiel most spájajúci svet vesmíru a svet človeka. Netušil, že vstúpil do oblasti vedy, na ktorú vtedajšia doba ešte nebola pripravená, že objavil počiatky psychoterapie. Napriek celoživotnému bádaniu nerozpoznal objavenie novej psychotechniky, no jeho učenie malo mať pre budúcnosť obrovský dosah. Prvotným podnetom k jeho teórii boli pokusy s magnetom, ktorého zvláštne vlastnosti vzbudzovali vzrušenie už v staroveku. Paracelsus ho nazval kráľom všetkých tajomstiev 28 a ľudia mu odpradávna pripisovali magickú moc. Mesmer sa pokúšal overiť si v praxi myšlienku, či by mohol vytiahnuť z tela choroby tak, ako priťahuje aj iné veci. Jeho prvé liečiteľské pokusy realizované vo Viedni, spojené s použitím magnetických podkov a paličiek, sa nestretli s pochopením a tak sa v r usadil v Paríži, kde čoskoro získal početných priaznivcov najmä z radov aristokracie a buržoázie. Liečba spočívala v kombinácii žehnania a hypnózy, ale najmä v používaní akejsi zvláštnej kade zvanej baquet, naplnenej fľašami s magnetickou tekutinou. Okolo nej sa chorí zoraďovali do reťaze a dotýkajúc sa končekmi prstov, oddávali sa terapii. Mesmerove 28 Zweig, Stefan. Léčení duchem. Praha: Odeon, 1981, s

23 pokusy sa mohli zdať nevedecké až šarlatánske, no skrývala sa v nich metóda sugescie, ktorá vtedy, rovnako ako dnes, zohrávala pri liečení často väčšiu rolu ako si medicína dokáže priznať. Autor tohto objavu už po roku skúmania pochopil, že sila jeho metódy nepramení z magnetu, lež z neho samého a bol na krok od spoznania toho, čo skutočne objavil. Sila jeho ducha však nebola dosť veľká aby preskočila celé storočie 29. Mesmer však vo svojich pokusoch pokračoval, i keď už pod iným označením. Svoje liečenie nazval animálnym (životným) magnetizmom a cieľom poskytovanej liečby bolo obnoviť narušenú harmóniu v človeku za pomoci vyžarovania (animálnej) životnej sily z končekov prstov. Mesmer ňou po presťahovaní do Paríža zožal veľký úspech a prilákal mnohých priaznivcov. Priala mu i doba Voltéra a encyklopedistov, ktorí skepticizmom zatlačili cirkev do úzadia a tým poskytli ľudskej potrebe viery obrátiť sa na rôzne mystické a pokútne cestičky. V Paríži sa v tom období rozmohli okultné vedy, alchymistické spolky a tajné bratstvá, priaznivci jeho učenia sa v rôznych mestách združovali do Harmonických spoločností (Société de ľharmonie). Roku 1779 dal Mesmer do tlače Pojednanie o objave animálneho magnetizmu vo francúzskom jazyku a jeho stúpajúca popularita zabezpečila rozšírenie mesmerizmu do mnohých, nielen susedných krajín. Vo Francúzsku vyústilo jeho učenie v epidémiu mesmeromániu čo primälo Francúzsku Akadémiu k prešetreniu celej záležitosti. Jej záverečný verdikt bol negatívny a účinky Mesmerovho učenia zamietnuté. Potrvá sto rokov kým francúzsky učenec Charcot r presadí uznanie hypnózy. Je iróniou, že práve rok 1784, kedy Akadémia Mesmera odmietla, je rokom objavenia umelého somnabulizmu jeho žiakom Maximom de Puységurom. Mesmerove aktivity prerušila Francúzska revolúcia (1789) a jeho učenie na čas upadlo do zabudnutia. Rozhodol sa preto pre návrat do Švajčiarska kde od neho pár rokov pred smrťou získavali znalosti o jeho učení nemeckí obdivovatelia. Tým začala druhá a dôležitejšia fáza mesmerizmu, ktorá sa ukáže mimoriadne plodnou pre ideológiu obdobia Reštitúcie ( ), pre európsku literatúru a zvlášť pre nemecký romantizmus Zweig, Stefan. Léčení duchem. Praha: Odeon, 1981, s Βελουδής, Γιώργος. ιονύσιος Σολωµός ροµαντική ποίηση και ποιητική, οι γερµανικές πηγές. Αθήνα: εκδόσεις Γνώση, 1989, s

24 Puységurov objav je vstupom do tretej dimenzie, spoznaním záhadného prechodného stavu medzi bdením a spánkom, vedomím a nevedomím, vôľou a ovládaním. Náhly rozmach v oblasti duševna vzbudil u Mesmerových a Puységurových súčasníkov v celom európskom vzdelanom svete veľký ohlas. Celá generácia sa opantávala predstavou o spoznaní najhlbších tajomstiev ľudskej duše. Je to obdobie mnohorakých objavov. Básnici a filozofi ako prví prenikajú na nové územie duchovnej ríše sľubujúcej vydať svoje bohatstvo. Temná predtucha im hovorí koľko neznámych pokladov je možné z týchto hlbín vyzdvihnúť. Romantizmus už nehľadá to romantické a zvláštne v hájoch druidov, v jaskyniach a čarodejných kuchyniach, ale v sublunárnych sférach medzi snom a bdením, medzi vôľou a podrobením sa 31. V Nemecku bolo Mesmerovo učenie podporované významnými fyzikmi a lekármi obdobia nemeckého romantizmu (C. Carus, J. Kerner, G. Schubert) a propagované špeciálnymi mesmerovskými časopismi. Stalo sa zmesou miešajúcou v sebe všetky prejavy duševného života a okultizmu hypnózu, námesačnosť, telepatiu, vizionárstvo, telekinézu, veštecké schopnosti, levitáciu, extázu, prevteľovanie, aj vampirizmus. Zanechalo stopy v literatúre každej krajiny, ktorá s ním prišla do kontaktu a prijala ho 32. Môžeme ich vystopovať vo francúzskej literatúre u Alexandra Dumasa (Études sur le somnambulisme, 1847), Gérarda de Nervala (Aurélia, 1855), Victora Huga (filozofický predslov k Misérables,1862), Gustava Flauberta (Madame Bovary, 1857) a takmer v celom diele aktívneho mesmeristu Honoré de Balzaca, v anglickej literatúre u P. B. Shelleyho (Prometheus Unbound, 1820) ktorý necháva svojho Prometea priniesť ľudom modernú náhradu ohňa elekrinu, aj u Mary Shelley (Frankenstein, 1818) predstavujúcej umelého človeka vyrobeného za pomoci galvanizácie. Je zaujímavé, že v Taliansku okrem známeho mesmeristu Cagliostra 33 učenie o živočíšnom magnetizme nenašlo takmer žiadny ohlas a neinšpirovalo diela talianskych romantikov. Jedinou výnimkou je romantická Ildegonda (1820) Tommasa Grossi, Solomosovho spolužiaka z Univerzity v Pavii. 31 Zweig, Stefan. Léčení duchem. Praha: Odeon, 1981, s Viz. Tatar, M. Maria. Spellbound. Studies on Mesmerism and Literature. Priceton: Princeton University Press, 1978, s Allesandro di Cagliostro vlastným menom Giuseppe Balsamo ( ), alchymista, okultista, cestovateľ a slobodomurár. 24

25 V Nemecku prenikol mesmerizmus už do diel veľkých klasikov Schillerovej Panny Orleánskej (Die Jungfrau von Orleans, 1801), Goetheho Duševnej spriaznenosti (Die Wahlverwandtschaften, 1809) a pritiahol záujem filozofov a teoretikov nemeckého romantizmu (Fichte, Schelling, Schlegel, Baader, Hegel). Ovládol i diela takmer všetkých básnikov a spisovateľov, od Novalisa a Heinricha von Kleista až po E. T. A. Hoffmanna a Jeana Paula, Tiecka i Brentana SOLOMOS, MESMERIZMUS A MYSTICIZMUS Pri pátraní po vplyvoch mesmerizmu na Solomosa sú neoceniteľnými prameňmi knihy, nájdené v jeho knižnici na Kerkyre. K tým, ktoré sú dielami romantikov a zároveň nositeľov mesmerovských podnetov, patrí tvorba básnika Novalisa a filozofov Baadera a Schellinga. V Novalisovom diele Modrý kvet (Heinrich von Ofterdingen) našiel Solomos napríklad motív vnútorného svetla, ktoré je stotožnené s dušou sveta, alebo magické zrkadlo odrážajúce divy prírody, u Baadera aj Novalisa je spomenutý šiesty zmysel a synestéza 34, 35. Mesmerizmom je nabitý aj predstaviteľ prírodnej filozofie Schelling, ktorý stotožňoval prírodu s dušou 36. O tom, že mesmerizmus neobišiel ani Solomosa svedčia okrem znalosti diel hlavne nemeckých spisovateľov a filozofov aj jeho poznámky o elektrine v zošite z mladosti: Takto mladší prijímajú Elektrinu ako tekutinu svojho druhu Tatar, M. Maria. Spellbound. Studies on Mesmerism and Literature. Princeton: Princeton University Press, 1978, s synestéza 1. pôvodne zmätenie zmyslov, tzv. farebné počutie alebo videnie zvukov, 2. fyziologický dej, pri ktorom určitý vnem napr. predstava vyvolá prežívanie ostatných zmyslov. Napr. sluchový vnem, slovo, písmo vyvolá predstavu určitej farby, modrá pocit chladu, červená a žltá pocit tepla. Slovo môže viesť k prežívaniu farby rovnako ako tón (In: Hartl, P., Hartlová H.: Psychologický slovník. Praha: Portál, 2000, s. 587) U Solomosa tento jav nájdeme v básni Ο Κρητικός a Ο Λάµπρος: Κι έχασα αυτό το θεϊκό πρόσωπο για πολλή ώρα, Γιατί άκουγα τα µάτια της µέσα στα σωθικά µου (ΠΑ 201) Κι ακόµη λέει πως κινηγιέται, ακόµα Τα βαµπάκια του χάρου ακούει στο στόµα (ΠΑ 192) 36 Tatar, M. Maria. Spellbound. Studies on Mesmerism and Literature. Princeton: Princeton University Press, 1978, s Così i moderni assumono ľ Elettricità come un fluido sui generis. (AE A 2-3: Delľ Ellettricità)In: Βελουδής, Γιώργος. ιονύσιος Σολωµός ροµαντική ποίηση και ποιητική, οι γερµανικές πηγές, Αθήνα: εκδόσεις Γνώση, 1989, s

26 Keďže Solomos študoval v Taliansku práve v období vedeckých pokusov Volta a Galvaniho, je pochopiteľné, že ho táto téma zaujímala. Zaujímal sa tiež tak ako mnohí iní o Gallove výskumy v oblasti kraniológie 38 a priťahovali ho postavy s vešteckými schopnosťami. Vo svojej básni Vlas (AE 342A 1) spomína Cristiana Enrica Heineckela (jeho meno správne znie Christian Heinrich Heinecken), ktorý predtým než zomrel ako štvorročný ( ), predpovedal svoju smrť 39. Vizionársko veštecké schopnosti nemeckej svätice Hildegardy von Bingen ( ) ho zase podnietili k vyžiadaniu si jej najlepšieho diela. Nakoľko od 16. storočia kolovali listy s jej veštbami písané v taliančine, nie je vylúčené, že sa dostali aj do Solomosοvých rúk 40. Mesmerizmus ale nebol neznámym ani v Grécku a na Iónskych ostrovoch. Už v r uverejnil časopis Λόγιος Ερµής tri podrobné články o živočíšnom magnetizme preložené z nemčiny a francúzštiny 41 a v nasledujúcom vydaní (1819) uverejnil tento časopis kompletnú Mesmerovu autobiografiu 42. Uverejnené články vyvolali polemiku, ktorá trvala po májové vydanie časopisu z r Stojí za povšimnutie, že zatiaľ čo obhajcovia tohto učenia pochádzali z jeho centra, Viedne, jeho odporcovia mali základňu v Pavii, mieste Solomosových štúdií. Druhú, neskoršiu vlnu mesmerizmu je možné podľa J. Veludisa dávať do súvislosti s šírením náboženského mysticizmu, ktorý v polovici 19. storočia zaplavil Grécko 43. Ako dôkaz uvádza nasledujúce zachované texty: anonymný článok o živočíšnom magnetizme («Περί ζωικού µαγνητισµού») uverejnený v roku 1838 inštitúciou zo Smyrny Αποθήκη Ωφελίµων Γνώσεων 44 a dve publikácie o mesmerizme z Atén, z roku Dôležitejšími sú však dôkazy o vplyve živočíšneho magnetizmu zo Sedemostrovia, hlavne z Kerkyry, z obdobia Solomosovho skúmania nemeckých prameňov. Za zmienku stoja aspoň tri: opera La Sonnambula (1831) Vincenza Belliniho, venujúca sa téme 38 Tatar, M. Maria. Spellbound. Studies on Mesmerism and Literature. Princeton: Princeton University Press, 1978, s. 174). 39 Βελουδής, Γιώργος. ιονύσιος Σολωµός ροµαντική ποίηση και ποιητική, οι γερµανικές πηγές. Αθήνα: εκδόσεις Γνώση, 1989, s Ibid., s. 296 (In: Non vidi: The British Library General Catalogue of Printing Books to 1975, K. Saur, Londýn -Mníchov 1982, s. 51). 41 Ibid., s. 296 (In: Non vidi: Ερµής ο Λόγιος 8 (1818) , , , ). 42 Ibid., s. 296 (In: Non vidi: Ερµής ο Λόγιος 9 (1819) 63-72, , ). 43 Βελουδής, Γιώργος. «Ο άγνωστος Σολωµός». Το Βήµα 23/8/1987, s Βελουδής, Γιώργος. ιονύσιος Σολωµός ροµαντική ποίηση και ποιητική, οι γερµανικές πηγές. Αθήνα: εκδόσεις Γνώση, 1989, s. 297 (In: Non vidi: Anonym: «Περί ζωικού µαγνητισµού». Αποθήκη των Ωφελίµων Γνώσεων 2, 1838, s