O T Č E N Á Š VÝKLAD MODLITBY PÁNOVEJ

HCJB SLOVENSKO HLAS EVANJELIA Relácie spracované do 26 častí v r. 2005. O T Č E N Á Š VÝKLAD MODLITBY PÁNOVEJ AUTOR: MGR. PAVEL HANES PHD. Spracoval kol. HCJB-Sk ved. M. Hudec MODLITBA PÁNOVÁ ÚVOD: /vyjadrenie autora./ Úvodom k sérii úvah, začneme rozhovorom s autorom. Základom bude známa Modlitba Pánova - Otče náš. Modlitba, ktorú sa modlí cirkev na celom svete, tak ako ju zaznamenal evanjelista Matúš v 6. kapitole od 9. verša a v nasledujúcich veršoch. Hovorí autor: V prvom rade chcem povedať, prečo som zvolil túto tému. Biblia nám hovorí, že Boh hľadá modlitebníkov. Možno sa vám zdá, že ľudia sa veľa modlia a o modlitbe a modlení sa veľa hovorí. Dalo by sa tvrdiť, že každý človek, dokonca aj ateista, sa už skúšal modliť k niekomu, alebo k niečomu. Takmer každý sa takzvane modlí, keď mu tečie do topánok, ale Boh predsa hľadá modlitebníkov. Ako by tu bola nejaká disproporcia. V knihe proroka Ezechiela 22.kap. vo verši 30 je opísaná dramatická situácia, keď Izraelskému národu hrozil všeobecný súd. Zničenie krajiny, vojna, hlad, vysťahovanie, zajatie v cudzine. Pre mnohých ľudí je to vrchol hrôzy. A Boh do tejto situácie hovorí toto: Keď som hľadal aspoň jedného muža spomedzi nich, schopného vystavať múr a postaviť sa do trhliny pred moju tvár za krajinu, aby nebola zničená, nenašiel som ho. To znamená, nenašiel sa nikto, kto by sa modlil: Pane nedopusť zničenie. Boh hľadal človeka a nenašiel. Myslíte si, že sa vtedy Izraelci nemodlili? Každý deň sa modlili. Ak sa nejaký národ kedy modlil, tak to boli Židia. Boh nenašiel toho, kto by sa bol modlil. A pritom sa všetci modlili. Nie je to hrôza? Nehrozí to aj nám? Že sa modlíme a pritom nemodlíme? Potom chcem poukázať ak to môžem tak nazvať, na pozitívnejší verš. Prorok Izaiáš v 56. kap. vo v.7.hovorí: (cudzincov) zavediem na svoj svätý vrch, rozradostním ich vo svojom dome modlitby. Niektoré cirkvi volajú budovy, kde sa stretávajú ku bohoslužbám, modlitebne. Myslím, že je to celkom dobrý názov, pretože dom Boží sa má volať domom modlitby. Otázka však je, či modlitba je naozaj centrálnym prvkom našej Bohoslužby a či je pre nás potešením. V Biblii nemáme nikde zaznamenanú požiadavku učeníkov nauč nás kázať, ale kurzov zameraných na výklad Biblie je množstvo. Máme tam však žiadosť nauč nás modliť sa? Ale napriek tomu kurzy o modlitbe nik nerobí, alebo iba veľmi zriedkavo. Prečo to je tak? Učiť modliť sa to nie je rétorika, vedieť niečo povedať. To je ako keby ste chceli mať kurz zaľúbenosti. Šalamún hovorí: nerozumiem štyrom veciam a jedna z nich sú cesty mládenca pri panne. Modlitba je vzťah, ktorý sa nedá učiť. Tak, ako sa nedá sa učiť, ako sa treba zaľúbiť. Napriek tomu si myslím, že by sa o tom malo kázať. Novozmluvné miesto, ktoré tiež hovorí, že Boh chce, aby sme sa modlili je zapísané v ep. Pavla Rimanom v 8 kap. 26 v. Tu je napísané, že aj Duch Svätý spolu pomáha naším slabostiam, lebo modliť sa, tak ako treba, nevieme. Preto sám Boh prišiel, aby to robil za nás, aby nám v tom pomohol. Predstavte si, že máte nejaké ťažké bremeno, nejaký trám a chcete to odniesť. Sami ho zdvihnúť nevládzete, preto si zavoláte pomoc. Jeden to chytí na jednej strane a druhý na druhej. Samozrejme čo je tá druhá strana to je závažná otázka, totiž do akej miery nám pomáha Duch a čo nesieme my. Predpokladám, že počas týchto úvah sa k tomu dostaneme. Takže toto je jeden dôvod prečo tieto úvahy a kázne o modlitbe. Boh chce, aby sme sa modlili. Uprostred množstva modlenia sa však môže stať, že nenájdeme nikoho, kto sa naozaj modli. A ako by sa niekto vedel modliť, keď apoštol Pavel hovorí nevieme. Preto je možno toľko sklamaní v kresťanskom živote, z nevypočutej modlitby. Možno preto je v kostoloch a modlitebniach toľko prázdnych lavíc, ktoré mohli byť obsadené ľuďmi, ktorí keby boli mali vypočutú modlitbu tak sú tu. Poznáte takých? Mnoho takých bolestí som počul od ľudí, ktorí povedali: Ja som sa modlil a nič sa nestalo. Keď som bol ešte mladý, dostala sa mi do rúk knižka s názvom: Modlitebný život veriacich. Zaujala ma a tak som si povedal: Idem sa naučiť modliť sa. Ale nedarilo sa mi tak ako som si to predstavoval a preto som bol sklamaný. Nie však z tej knihy. Myslím že autor, čo ju napísal vie, čo hovorí a aj dnes si ju môžete prečítať. Je to dobrá kniha. Môj problém bol v tom, že som sa nevedel naučiť modliť sa podľa návodu a preto mi to pripadalo, ako mlátenie prázdnej slamy. Viete čo je mlátenie slamy. Namáhate sa a žiadny výsledok. Ja som sa vrhal do modlitby a chcel som to zvládnuť presne podľa plánu. A to bolo jednou z príčin mojich sklamaní. Ďalšou príčinou našich sklamaní z modlitby môže byť, že z neznámych príčin sa nám modlitba stala mŕtvym zvykom. Večer si kľaknete a zrazu prídete k bodu, že si poviete, načo to robím? Čakám od toho niečo? Stojí to za tu námahu? Robíte niečo, čo vás naučili rodičia, ale už to pre vás nemá žiaden zmysel a dosah. 1

Bol by som preto rád, keby sme sa pri týchto našich uvažovaniach povzbudili k realistickej modlitebnej praxi a odstránili prekážky pri modlitbe. Nebudeme sa venovať tomu, o koľkej vstávať, či kľačať, či stáť, či sa modliť nahlas, alebo potichu. Chcem poukázať na osobnostný rozmer modlitby, ktorý nebude zdôrazňovať činnosť, ale kontakt s osobnosťou. Vašej osobnosti s Božou osobnosťou. Len keď sa tieto dve bytosti stretnú, tak dochádza k modlitbe. Samo-zrejme náš dôraz bude na tom, že sa niečo hovorí. Ale pozadie modlitby, nemôže byť len slovo. Pozadie modlitby je vzťah. Ty a tvoj stvoriteľ. Ty a tvoj spasiteľ. Ty a tvoj vykupiteľ. A tento osob-nostný rozmer je centrálnym znakom modlitby. O tomto budeme hovoriť. Myslím si, že sklamanie, ktoré pochádza z modlitby je často z toho, že sa zdôrazní činnosť. A činnosť je povinnosť. A povinnosť je námaha a kto z nás nemá dosť námahy? To začo sa modlíme som rozdelil do troch oblastí. 1./Najčastejšie sa modlíme za seba. Modlitba Pánova, Otče náš, však začína presne naopak. Keď sa my začíname modliť, modlíme sa: Otče náš, ktorý si v nebesiach, daj mi jesť, uzdrav ma, daj mi zamestnanie. Problém modlitby za seba, je asi najťažším problémom, pretože nemodliť sa za seba, to chce zbaviť sa sebectva. A modliť sa za seba ako nie za seba to je, povedal by som, vysoká škola spirituality. Preto sa tak ťažko modlí za seba, lebo my sa potrebujeme pozerať na seba tak, ako keby sme to neboli my, ale ako by sme boli Boží nástroj. Apoštol Pavel hovorí v 1.liste do Kor.4,1: Nech tak o nás rozmýšľa človek, ako o sluhoch Kristových. Teda apoštol Pavel učí Korinťanov a teda aj nás, aby sme sa na seba pozerali, ako by sme to neboli my, ale ako nástroje v Božích rukách jeho sluhovia. Keď patríme Kristovi a keď sa modlíme za seba, tak sa vlastne modlíme za vec Kristovu. 2./Druhý predmet modlitby je modlitba za iných. Nebuďme romantickí a povedzme si pravdu. Pane, neviem sa modliť nesebecky, pomôž mi aby som bol nesebecký. Ježíš nás však učí, ako byť nesebecký. Povedal, modlite sa za svojich nepriateľov. Ak to dokážeš, tak to je naozaj odosobnenie sa. Pretože tam sa modlíš za svoju smrť. Niekto ti ide po živote a ty sa modlíš: Pane pomôž mu. Modlitba nie je činnosťou, ale vzťah. Preto ap. Ján môže povedať takú provokatívnu vetu: Jeho prikázania nie sú ťažké. Ako to myslel? Sú ťažké pre človeka, ale sú ľahké pre Ducha Svätého. A kde je Duch Svätý? Predsa vo mne. Ja to zjednodušujem, aby sme si uvedomili ten princíp, keď niečo ťažké musíme preniesť, čakajme, že nám Boh dá modlitbu, že sa Duch začne modliť. Modlitba je v Duchu Svätom skrze Ježiša Krista k Otcovi. To je trojjediný Boh, ktorý nás takto učí modliť. V liste Efežanom v 2. kap. vo v.18, ap. Pavol hovorí: Máme prístup k Otcovi skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom. Celý trojjediný Boh je účastný v modlitbe. V tom je úžas modlitby. 3./Tretí predmet modlitby je, že nemôžme povedať modli sa za Boha, ale môžeme povedať uctievaj Boha. To je začiatok modlitby Otče náš - nech sa posvätí tvoje meno. Vlastný cieľ modlitby je vzdávať úctu Bohu. Vtedy často dochádza k situácii, že sa nehovorí, len sa prežíva, medituje a človek je v Božej prítomnosti. Vzťah k Bohu je preto počiatočným predpokladom modlitby. Ak chceš mať radosť so stretávania s Bohom, Boh nesmie byť hrozivou predstavou - akýsi policajt za rohom, ktorý len čaká kedy ťa môže klepnúť, prichytiť pri niečom a potrestať. Alebo je to computer, ktorý nič necíti, a všetko má už dopredu naprogramované. Ja som mal s tým niekedy problém: staň sa Tvoja vôľa. Boh všetko vie vopred, a tak načo sa budem modliť. Budem sa modliť za to čo má Boh aj tak hotové? Má to zmysel? To je dôležitá teologická otázka. Som presvedčený, že množstvu ľudí zatvára táto otázka ústa ku modlitbe. Prípadne sa modlia formálne. Človek sa modlí, modlí, a nakoniec povie - a staň sa Tvoja vôľa. To je ako keby to všetko čo povedal preškrtol. Aj o tomto si chceme pohovoriť. Ak ku Bohu nemáme vzťah, nemáme jasno ani v tom kto je, a potom ho nemáme ani radi a nemáme ani túžbu stretnúť ho. Potom modlitba bude pre nás buď náboženský zvyk, ktorý nás poviaže, alebo sa prestaneme modliť, ak sme k sebe úprimnejší. Ale, Boh hľadá uctievačov ap. Ján v 4.kap.,vo verši 23, hovorí: Lebo Boh hľadá uctievačov, ktorý by Ho uctievali v Duchu a pravde. Niektorý preklad hovorí modlitebníkov miesto uctievačov. Takže modlitba je predovšetkým uctievanie Boha. Nemá Boh dosť úcty v nebi? Určite má! Potrebuje vôbec mňa k tomu? O tom si tiež povieme. Znovu hovorím, základom modlitby je vzťah. Skontroluj si či tam je Duch, ak tam nie je Duch nikam to nejde. Ak nenaložíš svoje slová na vozidlo Ducha Svätého, nikam nedojdú. Nehovorím, že sa máme modliť k Duchu Svätému, ale si máme skontrolovať, či je pri nás Duch, ktorý interpretuje naše slová Ježišovi Kristovi, ktorý sa za nás prihovára Otcovi. A na záver tejto časti chcem povedať, že modlitba je absolútna potreba, modlitba je príkaz, modlitba je dar vykúpenia v Ježišovi Kristovi. Ježiš zomrel za nás, aby sme mohli hovoriť s Bohom. A o je Evanjelium - dobrá správa. /Modlime sa/:otče náš prosíme Ťa o milosť, aby sme mohli nahliadnuť do našich vzťahov k Tebe, k ľuďom, k samým seba a rozumieť čo je potrebné, aby modlitba, ktorú si nám daroval konala Tvoju vôľu v živote cirkvi v našich rodinách, našej vlasti. Veľmi Ťa prosím, aby deformácie, ktoré sa vždy dostávajú do našich rečí, do mojich rečí, aby nepokazili Tvoj cieľ, ktorý v mojom, v našich životoch máš. Amen. Úvaha Pavla Hanesa na úvod. 2/. Takto sa modlite. Pokračujeme v úvahách o modlitbe Otče náš. Prečítajme si text zapísaný v evanjeliu podľa Matúša v 6. kap., verše 9-13: Vy sa teda modlite takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď k nám kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Lebo tvoje je kráľovstvo, i moc, i sláva naveky. Amen. Minule som vás v úvode vyzval modlite sa, lebo je to Božia vôľa, aby sa ľudia modlili, aby sa kresťania, aby sa božie deti modlili. Dnes by som sa chcel venovať slovu takto Toto slovíčko nás upozorňuje, že sa nemožno modliť hocijako, 2

ako si kto zmyslí. V Biblii je veľa miest, ktoré hovoria ako sa modliť. Možno povedať, že je veľmi dôležité, aby sme sa modlili správne. To navodzuje základnú otázku, či: Má modlitba pravidlá? Či sú nato nejaké pravidlá, ako sa správne modliť? Chcem vám povedať jednu zásadnú vec, ktorá vyznie trochu zvláštne, že: Modlitba nemá pravidlá! Teraz som v rozpore s tým, čo som pred chvíľou povedal. Ale keď som povedal, že nemá pravidlá, tak som chcel vyjadriť, že modlitba nemá pravidlá, ako sú pravidlá v športe, alebo v umení, alebo inde, ktoré keď splníme, tak o nás povedia, že sme to urobili dobre. Modlitba je predovšetkým rozhovor s Bohom, je to komunikácia s najvyšším. A najvyšší keď počúva moju, alebo tvoju modlitbu, nemá v rukách ani stopky, ani pravidlá umeleckého prejavu, ani rečové zásady na posúdenie toho, či je naša slovenčina dobrá, alebo zlá. Modlitba v zásade nemá pravidlá, aké jej my pripisujeme. Pravidlá, o ktorých chcem hovoriť sú vlastne požiadavky na toho, kto sa modlí. Lebo to kým si, aké máš vnútorné postoje keď sa modlíš, to absolútne rozhoduje o tom, či tvoja modlitba je vypočutá, alebo nie je vypočutá.. Isté je, že naše správanie sa pri modlitbe vyplýva z nášho chápania modlitby. Často ju chápeme ako nejaký prejav, nejaký výkon, čo má pôsobiť, aby Boh urobil to, čo chceme my. Preto, použijeme napríklad silné slová, alebo sa dlho modlíme, alebo premýšľame ako modlitbu sformovať, čo v nej povedať Vedz, že na Boha nemá vplyv to, ako sa modlíš, ale to čo prežívaš, či máš vo svojom vnútri pravdu. Ak použiješ slová, ktoré neprežívaš, nič ti nepomôžu. Nesústreďuj sa na pravidlá, či stojíš a či kľačíš, či sedíš, kedy sa modlíš! Pochop, že také pravidlá sú len určitou pomôckou pre teba. Preto ani modlitbu Pánovu, v tej podobe, ako ju On učil nám nedal na to, aby sme ju bezducho opakovali, ale na to, aby sme ju prežívali. Ak pri nej nemáme takýto postoj, tak nám vôbec nepomáha. Príslovia aj žalmy hovoria: kto zatvára uši pred počutím Tóry, teda Zákona, toho modlitba je ohavnosťou. Predstavte si človeka, ktorý vie, že má v živote hriech, ale ho ignoruje Ten verš nehovorí o tom, že musíš byť spravodlivý, aby si sa mohol modliť, ale pokiaľ vieš o jasnom hriechu, ale ho ignoruješ, nič s ním nechceš robiť, potom Boh pozerá na tvoju modlitbu, ako keby si mu predložil čosi hnusné. Teda modlitba nemá pravidlá, ako nejaký výkon, ale má pravidlá pre modlitebníka. To vlastne nie sú pravidlá, ale je to vnútorný postoj, ktorý vo mne alebo v tebe pôsobí Duch Svätý. V ďalšom chcem na kontraste z Písma ukázať, čo to znamená dobre a zle sa modliť. V Lukášovom evanjeliu v 18-tej kapitole je podobenstvo o dvoch, ktorí sa išli modliť do chrámu. Sú to slová nášho Učiteľa a Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý proti tým, ktorí sa spoliehali na seba a iných za nič nemali, povedal toto (v. 10-14): Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý colník. Farizej zastal a takto sa v duchu modlil: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento colník. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam. Colník však stál opodiaľ a neodvážil sa ani oči zdvihnúť k nebu, ale bil sa do pŕs a hovoril: Bože buď milostivý mne hriešnemu. Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto ponižuje, bude povýšený. Máme pred sebou farizeja, najzbožnejšieho človeka, odborníka, profesora teológie a colníka, zradcu, kolaboranta, politicky nespoľahlivého človeka. Obaja prišli do chrámu modliť sa. Slovo takto nás upozorňuje na dve základné pravidlá. Jedno je modli sa pokorme. To druhé modli sa odvážne. Pokora nie je dnes moderné slovo a človek sa ho skoro bojí vysloviť, lebo to vyzerá ako nejaká utiahnutosť. Ale pokora je niečo bez čoho Nová zmluva nemôže fungovať a kresťanstvo už vôbec nie. Pokora pri modlitbe je čosi ako bezmocnosť. Pritom keď sa modlím, vyznávam: Pane som v tejto veci bezmocný, ak to ty neurobíš ja nič nezmôžem. To neznamená, že nemáme aj my niečo robiť. Ale treba jasne povedať, že len vtedy keď si vo svojom srdci pokorný, keď si bezmocný, vtedy tvoja modlitba nevyjadruje tvoju silu: Ja to viem! Ja si to vymodlím! Ja to dosiahnem! Farizej síce celkom pekne začal: Pane, ďakujem ti, že nie som Lenže v tej modlitbe nevyjadroval vďaku za to, že dostal odpustenie hriechov a zmenu, ale pýchu, lebo sa porovnával s colníkom, teda s niekým voči, ktorému vychádzal lepšie. Ako teda dosiahnuť pokoru? Dá sa to? Chcel by som zdôrazniť, že pokora sa v prvom rade prejavuje v myslení. Skláňať sa k poníženým vyzerá veľmi pokorne, lenže pritom môžem byť nesmierne namyslený nato, že nikto nie je taký pokorný, nikto sa nesnaží byť taký pokorný ako JA. V tom je môj problém, že chcem byť pokorný, ale sám to neviem dosiahnuť. Niečo sa musí vo mne zmeniť. Ja musím spoznať to, čo mi Boh chce zjaviť. Zachariáš hovorí, že Boh vyleje na Izrael ducha pokorných prosieb. To je obraz ľudí, ktorí prosia o milosť. Viete, čo je milosť? To je čosi, čo ste si nezaslúžili. Opak ste si zaslúžili. A teraz zrazu chcete čosi, čo je proti všetkým pravidlám! Je to drzosť a či odvaha? Ten colník, ten zlodej, bol pokorný. Netrúfal si na nič. Prišiel a povedal: Ja viem, že toto je totálna drzosť vôbec vstúpiť do chrámu, ale Bože buď mi milostivý. Modliť sa odvážne je druhou vecou, ktorá vyplýva zo slova takto. Pokora neznamená, že neprejavím to čo Ježiš, náš Majster a Spasiteľ nazval drzosťou a nevychovanosťou. V Lukášovom evanjeliu v 11. kap. v.8, hovorí o človeku, ktorý išiel v noci za svojim priateľom a pýtal chleby pre svojich hostí. Ježiš vo verši 8 konštatuje: Hovorím vám: Aj keby nevstal a nedal mu, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje, pretože je jeho priateľom. Jednoducho povedané, ten človek bol nevychovaný, nevedel sa správať. Veď vyrušil celú rodinu. Týmto nás Pán upozorňuje, že keď sa modlíme a naozaj si uvedomujeme svoju situáciu, tak vlastne nie sme schopní urobiť nič iné, ako byť drzí. Lebo keď si uvedomím, kto som pred Bohom, tak si zároveň uvedomujem, že som stratený a moja prosba voči Nemu je beznádejná. No práve to je evanjelium, že sa môžem oprieť o slovo Boha a povedať: Pane, viem, že nemám žiadnu nádej, ale ty si mi povedal, že mám byť nevychovaný, že napriek tomu aký som, mám ísť k tvojmu trónu milosti. K odvahe však patrí ešte jedna vec, prvé a základné pravidlo modlitby neklam Bo-hu. To je veľmi jednoduché, ale zároveň veľmi zložité. Začínam sa modliť a poviem: 3

Pane, Hneď prvé slovo ma zastaví! Ježiš povedal: Prečo mi hovoríte: Pane, Pane? Môžem vôbec povedať Pánovi, Pane? Ďalej poviem: Chcel by som. Naozaj chcem? Odpusť mi. Naozaj viem, že som zhrešil? Zrazu neviem ako ďalej. Keď začnete brať vážne svoje slová a naozaj nechcete klamať, tak je pravdepodobné, že pri prvom slove, ktoré použijete, zastanete a poviete si: Ja sa neviem modliť! Ja sa nemôžem modliť. Ja neviem, čo mám povedať. Nechcem ti klamať. Hovorím ti Pane, ale neviem či.chcem sa modliť, ale neviem, či naozaj chcem. Chcem povedať, že ľutujem svoje hriechy, ale neviem, či naozaj ľutujem? Neviem, či už naozaj nechcem hrešiť? Nehnevaj sa na mňa, chcel by som dačo robiť, ale neviem, čo chcem robiť, môžeš mi v tom pomôcť, nejako do toho vstúpiť? Nie je to drzé takto s Bohom rozprávať? Isté je, že to nie je nejaké úctivé! Ale je to pravdivé. Neklam Bohu!? Vedz, že na Boha nerobia dojem naše slová, ale postoje. Celý zápas modlitby je mať správny modlitebný postoj, správnu pokoru, ktorú mi musí dať Boh pomocou Jeho Ducha, ale ja ju môžem pestovať tým, že myslím na správne veci. A ďalej mať odvahu, ktorá tiež vyplýva z toho, že poslúchnem to, čo mi Ježiš povedal a opriem sa o Neho. S tým čo prinášam ja, sa nemôžem modliť. Ale je dobré, že On poslal Ducha Svätého, ktorý ma učí sa modliť. S Jeho pomocou začínam chápať, že musím čakať, keď na mne bude Boh niečo robiť, aby som sa mohol správne modliť. Takže toľko k slovu takto. Nesústreďuj sa na pravidlá, ale sa sústreď v prvom rade na svoje vnútro, na poslušnosť, vieru, pravdivosť, na pokoru a odvahu. Pamätaj na dvoch veľmi rozdielnych ľudí, čo sa išli modliť. Jeden mal všetky predpoklady k tomu, aby vedel, ako sa modliť a predsa ho v nebi nepočuli. A ten, ktorý nemal žiadnu nádej, ktorý sa toho behu ani nezúčastnil, ten dosiahol vypočutie. Prečo? Lebo sa pokoril a bol dostatočne drzý. A my vieme, že túto pokoru a túto drzosť môžeme prejaviť, len na základe diela Pána Ježiša Krista. Ak sa trápiš, že sa nevieš modliť, tak je to prvý krok k tomu, že sa môžeš modliť. Ak ale máš pocit, že sa vieš modliť, tak ťa varujem. Pravdepodobne sa nevieš modliť. Lebo to, že niečo neviem znamená: Som závislý! A to je začiatok pokory. Je to vyznanie, že som závislý na Bohu, na diele Ducha Svätého, nie na ľuďoch. Nech nás Pán učí modliť sa. Nech nás učí tomu, čo je skutočná pokora pred ním. /Modlíme sa:/ Pane, po tom, čo hovorím sa skoro aj bojím modliť sa. Ale spolieham na to, že ty si povedal, že to máme robiť nie preto, že sme my schopní a dobrí, ale preto, že ty si nám to prikázal a dal si nám Ducha, ktorý nás učí modliť sa. Amen. 3. Vy sa modlite. Prečítajme si jej text zapísaný v evanjeliu podľa Matúša v 6. kap., verše 9-13: Vy sa teda modlite takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom. A neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Lebo tvoje je kráľovstvo, i moc, i sláva naveky. Amen. Teraz sa chceme venovať jedinému slovku v úvodnom Pánovom výroku, kde hovorí: vy sa teda modlite takto Hovorili sme o tom, že Boh hľadá modlitebníkov, potom tiež o tom, že nie je jedno ako sa modlíme. Teraz si všimneme to slovko vy. Je určené tým, ktorým Ježiš hovorí o tom ako si predstavuje, že sa budú modliť. My to vy takmer automaticky vzťahujeme na všetkých poslucháčov. Ale je to pravda? Kto sa má modliť modlitbu Otče náš? Hoci kto? Ten kto sa nevie modliť? Ten kto nevie, čo by sa mal modliť? Kto nemá čas rozmýšľať? Presný opak je pravdou. Modlitba Otče náš je modlitba pre dokonalých, pre tých, čo nasledujú Ježiša tak, že sú ochotní byť prenasledovaní pre Neho. Je to modlitba pre vychovaných, vycvičených učeníkov. Modlitba Otče náš je model, je to vzor, ktorý sa máme učiť modliť a pritom sa pýtať: Prežívam to? To, že sa môže modliť každý, je z Biblie jasné. Ale to neznamená, že sa každý začne modliť slovami Otče náš. Poviem na to niekoľko príkladov. Ktokoľvek sa môže modliť modlitbu pokánia, tak ako ten colník, ktorý pochopil, že potrebuje od Boha odpustenie. Každý sa môže modliť modlitbu pokánia, aj keď ničomu nerozumie, len pod vplyvom Ducha Božieho poznal, že potrebuje odpustenie. Potom ďalej sa stretávame s modlitbou v núdzi, v nešťastí, keď ide o život, alebo vám hrozí veľká strata. Stáva, že Boh vypočúva aj ľudí, ktorí sú proti Nemu, a vy žasnete, keď vám povedia: Modlil som sa a bolo to vypočuté. Viem, že ma niekto počul. Boh tým osvedčuje, že ich volá k sebe. Pozrime sa však bližšie na to slovko vy. Chceme sa modliť nielen v núdzi, nielen keď máme hriech a potrebujeme urobiť pokánie. Chceme sa modliť tak, aby sme žili modlitebne. Pretože sme kresťania, voláme sa učeníkmi. K tomu som vybral miesto, kde Ježiš hovorí so ženou v Samárii. Tam v evanjeliu Jána v 4 : 23-24 Ježiš hovorí o tom, ako si Boh ku ktorému sa modlíme, predstavuje naše modlitby. Ten predpoklad je, že:...,keď praví ctitelia, budú sa klaňať Otcovi v Duchu a v pravde. Lebo i Otec hľadá takýchto ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a v pravde. Ctitelia, alebo uctievači Boha, sú to ľudia, ktorí sa klaňajú Bohu a je to ich životný štýl, najvyššia radosť, zmysel života. Spýtaj sa sám seba či si aj ty uctievač Boha, Izraelského Boha, Otca Ježiša Krista? Ak náš životný štýl, náš zmysel života je iný, ak chceme hľadať, uctievať, vážiť si, obdivovať niečo iné ako Boha, Jahveho, otca Ježiša Krista, a chceme sa modliť Otče náš, potom buď zničíme modlitbu, tým, že nevieme nad ňou premýšľať, len ju bezducho odriekame, alebo zničíme seba tým, že sa tak sfrustrujeme až stratíme vieru. Lebo, keď uctievame Boha, tak mu nemôžeme dávať len formálnu úctu a myslieť si pritom svoje. Boh má mať tvoju najvyššiu úctu a najväčší obdiv, pretože je to Boh. Pretože je dobrý, pretože je múdry, pretože ťa stvoril, pretože ho máš rád a má tvoju lásku. Staň sa uctievačom Boha a začneš sa modliť modlitbu Otče náš celkom inak. Poďme na druhú podmienku o ktorej tu Ježiš hovorí. Praví uctievači sa budú modliť v Duchu. Zaujímavé je, že najskôr hovorí o duchu (Duchu), a potom hovorí o pravde. Asi preto, že sa môžeme stať uctievačmi Boha a pritom nemusíme poriadne poznať pravdu. Môžeme sa modliť v Duchu, hoci ešte stále nevieme pravdu. Keď však chcete, aby vás Boh počul, tak potrebujete ísť do duchovnej sféry a nemôžete ísť do nejakej inej. Jednoducho Boh je duch. Modlitba, ktorá nie je z Ducha Svätého nechcem povedať, že je zlá, ale nie je dostatočná. 4

Viem sa modliť bez Ducha Svätého? To si píšte, že viem. Viem zistiť, kedy je to z Ducha Svätého? V tom už mám ťažkosti. Nato treba mať vycvičené zmysly. Hovoríme o učeníkoch, ktorí sú vycvičení. Takže keď sa naozaj chceme modliť, tak musíme aktivizovať svojho ducha skrze Ducha Svätého. Ako? Učme sa to. To sa nedá popísať. Musíte povedať Pane chcem Možno, že sa x - krát nič nestane, ale raz to príde a zrazu zistíte: Aha, keď sa modlím v duchu, tak prežívam toto. Posledná vec je pravda. V evanjeliu podľa Jána v kapitole 8 sa píše, že niektorí Židia uverili v neho. A Ježiš im hovorí: keď vy zostanete v mojom slove, ste mojimi učeníkmi, spoznáte pravdu a pravda vás vyslobodí. My by sme povedali, ak sa mám modliť v pravde, tak v prvom rade musím vedieť pravdu evanjelia. Musím vedieť, že som hriešnik, ktorému Boh odpustil, a preto ho môžem volať Otče. Potom je tam pravda o svete, pravda Biblie, pravda o Božej vôli, pravda o mne, kto som a aký som. Lenže základné poznanie pravdy, z ktorej vychádzaš keď si Božie dieťa, ešte nie je to poznanie, ktoré predpokladá modlitba Otče náš. Modlitba Otče náš predpokladá, že do pravdy pôjdeme hlbšie, lebo je to pravda o Ježišovi Kristovi, ako Spasiteľovi sveta. Pravda o kríži a o Ježišovi Kristovi je čosi, čo je v centre uctievača. Nič väčšieho Boh neurobil a súhlasíte, že ani neurobí, ako to, že zomrel za nás!? Viete čo povedal Ježiš keď bol oslávený? Teraz je oslávený Syn človeka! Kedy to bolo? Keď ho išli ukrižovať. Vidíš tú slávu. Ja to neviem vidieť, ale ako sa chceme modliť, keď nevidíme tieto základné veci. Vidíme Boha osláveného v kríži? Kým ťa to nezačne uchvacovať, nemysli si že sa modlíš Otče náš s porozumením. Na to potrebuješ výcvik, výchovu, zjavenie. Apoštol Pavol sa modlí za Efezanov v liste Ef. 1:17-19:..aby vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, keď ho poznávate, dal Ducha múdrosti a zjavenia, aby osvietil oči vášho srdca, aby ste vedeli, k akej nádeji vás povolal, aké je bohatstvo slávy Jeho dedičstva medzi svätými a aká nesmierne veľká je Jeho moc pre nás, ktorí veríme tak, ako v nás pôsobí Jeho mocná sila. Ale pravda je ešte aj o svete. Na svete v ktorom žijeme sa nám občas všeličo nepáči. Niekedy sa nám nepáči, že centrum života nemá byť v tomto živote, ale v budúcom. Niekedy sa nám nepáči, že Boh stvoril človeka, aby mohol hrešiť. Niekedy sa nám nepáči, že niekto má menšie a niekto väčšie schopnosti. Vám sa všetko páči? Ako je svet usporiadaný, ako je stvorený, kde žijete, kto ste, komu ste sa narodili a neviem, čo ešte? Len počúvajte rozhovory veriacich, koľko krát kritizujeme to i ono. Obdivovať Boha, uctievať Boha a kritizovať jeho prácu, ide to do hromady? Zmier sa s Bohom. Je to lepšie pre tvoju modlitbu, pretože ak chceš sa modliť: Staň sa vôľa Tvoja ako v nebi, tak aj na zemi, tak musíš vedieť, že tá vôľa je dobrá. Lebo inak nemôžeš túžiť potom, aby sa diala. Je to tak? Ak sa chceme naozaj modliť zo srdca, tak pravda o tom, ako Boh stvoril svet, musí byť aj našou pravdou. A ešte jedna vec je čo by som nazval oslobodzujúca pravda o sebe. Najťažšie prijímame pravdu o sebe. Pravda o sebe je čosi, čo všetci na tebe vidia, len ty to nevidíš. Je to niečo, o čom obvykle povieme: To sa nedá zmeniť. Pravda o sebe je smrť. Ježiš hovorí: Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí. Viete čo vyslobodzuje v kresťanstve? Smrť a vzkriesenie. Keď si priznáš pravdu o sebe tak to znamená, že sa tak pokoríš, že zomrieš. Nezomrieš fyzicky, ale zomrieš svojmu ja. Keď spoznáš pravdu o sebe, tak si buď povieš: Pane, chcem byť slobodný, zmiluj sa!, alebo povieš: Všetci to robia. Pravda o sebe je zúfalo nepríjemná. Ale modliť sa s porozumením, modlitbu Otče náš... staň sa tvoja vôľa a nepripustiť si pravdu o sebe, to nejde dokopy. Božia vôľa je, aby si žil pravdu, aby si sa priznal, aby si podľa pravdy zmenil svoj život. Nemodli sa: Staň sa Tvoja vôľa ak sa naozaj nechceš zmeniť. Je to buď rúhanie, alebo obyčajná nevedomosť. Modlitba Otče náš začína Bohom, ale my radi začíname sebou. Je to tak? Modlitba Otče náš vychádza zo situácie, keď sú už hlavné problémy vyriešené a tebe ide o Boha, o Jeho meno, o Jeho kráľovstvo a ostatné veci sú pre tvoj život vedľajšie. Je tu vôbec niekto, kto môže povedať, že sa vie takto modliť? Modlitba Otče náš, to je modlitba, skoro by som povedal nedosiahnuteľná. Nechcem tým povedať, že sa ju nemáme modliť. Pane, ty si predsa povedal, že sa takto máme modliť! Tak sa aspoň pozrime na to či to vieme prežiť. Či vieme z celého srdca práve tým začať a tak aj pokračovať prosiť v pravde o sebe, o vesmíre, o Kristovi v Duchu Svätom a vo svojom duchu. A vôbec, sme uctievači Boží? Som ja ctiteľ Boží, keď sa na mňa pozriete? Je môj život v znamení uctievania Boha? Viete, ľudia veľmi rýchle zistia, čo uctievate? Je to tak? Jeden uctieva muziku, druhý vzdelanie, iný zas šport, tretí spravodlivosť, štvrtý cirkev Kto uctieva Boha? Ten, kto neustále rozmýšľa o Božej cti, o Ježišovi, o tom čo sa o Ňom hovorí. Chce o ňom viac vedieť. A to je podmienka modlitby Otče náš! Modlitba Otče náš sa stane nie iba opakovanou modlitbou, akousi riekankou. Otče náš, znamená, že sa naučíme modliť ako ctitelia Boží, ktorí túto modlitbu používajú ako model pre všetky prosby, ktoré môžu vychádzať nielen z našich úst, ale aj zo srdca. Amen. 4./ A Keď sa modlíte hovorte. Tentoraz si prečítame text zapísaný v evanjeliu podľa Lukáša v 11. kap., verše 1-4: Raz sa Ježiš na nejakom mieste modlil. Keď prestal, povedal mu jeden z jeho učeníkov: Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Ježiš im povedal: Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň, a odpusť nám naše hriechy, ako aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia. Máme pred sebou inú verziu tejto modlitby. Vybral som ju preto, že sa chcem sústrediť na jedno, nenápadné slovo. Keď učeníci žiadali Ježiša, nauč nás modliť sa, tak im on hovorí: Keď sa modlíte hovorte. Dnes chcem hovoriť o tom, aký význam má pre modlitbu slovo. Myslím si, že vo vzťahu k modlitbe, sme vždy ohrozovaní dvomi krajnosťami. Prvý problém nastane u každého kresťana, že po určitom čase slovo stráca obsah. Mohli by sme povedať, že jeho modlitba je slovom bez meditácie, slovom bez myšlienky, slovom bez obsahu. A to je starý, dobre známy formalizmus. Druhý problém je presne opačný. Je ním meditácia bez slov. Niekedy sa pri meditácii snažíme zbaviť slov. To 5

je ale východný druh meditácie, ktorá nemá z Božím slovom prakticky nič spoločné. V Žalme 19:15 sa hovorí, že slová mojich úst a meditácia môjho srdca má byť príjemná Bohu. My sa teda musíme učiť hovoriť. Modlitba sa začína tým, že niečo poviem. Potom za slovami mojich úst musí nasledovať meditácia môjho srdca. Meditácia v tom zmysle, že niečo prežívam, že si to naozaj myslím, že to cítim. Ako príklad, k tomu, čo je možné hovoriť na modlitbe som vybral modlitbu zo Skutkoch apoštolov, zo 4. kap. od 23.verša, kde učeníci boli prenasledovaní a dostali zákaz o tom, že nesmú svedčiť o Ježišovi. Keď ich prepustili, prišli k svojim a porozprávali, čo im povedali veľkňazi a starší. Keď ich počuli, jednomyseľne pozdvihli svoj hlas k Bohu a povedali: Pane, ty si stvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich. Ty si skrze Ducha Svätého povedal ústami nášho otca Dávida, tvojho služobníka: Prečo sa búria pohania a národy snujú plány? Pozemskí vladári sa spolčili proti Pánovi a proti jeho Pomazanému. Veď v tom meste sa Herodes a Pontský Pilát naozaj spolčili s pohanmi a s izraelským ľudom proti svojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonali všetko to, čo Tvoja ruka a Tvoje rozhodnutie vopred určilo, že sa má stať. Pozri teraz, Pane, na ich hrozby a daj, aby Tvoji služobníci hlásali Tvoje slovo so všetkou neohrozenosťou. Vystri svoju ruku, aby sa diali uzdravenia, znamenia a divy v mene Tvojho svätého Služobníka Ježiša. Keď sa modlili, zatriaslo sa miesto, kde boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a neohrozene hlásali Božie slovo. Svoju modlitbu začínajú prosto oslovením: Panovníče Pripomínajú si: Pane, ty si stvoril nebo a zem, Týmito slovami vyjadrujú to, v čo veria. Vkladajú do toho celú svoju bytosť. Hovoria to, čo poznajú. To slovo na nich pôsobí, a v ich srdci vzniká modlitba, ktorá je naozaj k veci, k tej konkrétnej situácii. Celkom sa pritom opierajú o Božie slovo v Písme. To je to, čo chcem povedať ako prvé. Keď sa chceme modliť, učme sa modliť podľa Písma. V princípe ide o to, že z Písma získavaš informáciu, ktorá na teba pôsobí. Až v tebe začne vytvárať, ak to môžem tak povedať odpoveď. Božie slovo v tvojom vnútri vyvoláva v zmysle Písma slová modlitby. Mohli by sme poukázať na to, že v Biblii ako v písanom slove, máme slová, ktoré by sme mohli nazvať prorockým slovom. Veriaci v Jeruzaleme jednoducho spájajú to čo Boh predpovedal, to čo určila Jeho prozreteľnosť s tým, čo sa teraz tam udialo. Veriaci v Jeruzaleme nestavajú len na tom, čo o Bohu vedia, ale oni vychádzajú z prorockého slova: Poznáme tvoje plány... Vieme, že to čo sa teraz tu deje, je podľa Tvojho plánu! Podľa Tvojho proroctva, podľa toho, čo si Ty povedal. Ak sa chcete modliť účinne a vôbec chcete mať úžitok z toho, že sa modlíte, postojte! Vo chvíli, keď neviete s istotou, že je to podľa Božieho plánu je lepšie zastať a povedať: Pane, daj mi vedieť, čo je podľa Tvojho plánu. Nechcem sa vedome modliť proti Božej vôli. Ďalej je tam slovo evanjelia slovo kríža. Slovo evanjelia znamená naše znovuzrodenie, znamená, že máme Ducha Svätého. Pomocou neho sme slovo evanjelia prijali. Slovo evanjelia hovorí, že Ježiš podporuje, alebo hovorí našu modlitbu pred Otcom. V Jeho mene, v Jeho bytosti môžeme vstúpiť do tej Svätyne a nejako si trúfnuť hovoriť k absolútne svätému Bohu, ktorý sa nemôže pozerať na hriech. To je skutočnosť, ktorá hovorí o tom, že sa nemôžeme modliť bez toho, aby sme neprijali slovo evanjelia. V Jeruzaleme sa modlili, aby mohli hovoriť slovo evanjelia. Aj my ak sa chceme modliť, potrebujeme aby nás toto slovo kríža motivovalo. To, že im zakázali to slovo hovoriť, bolo pre nich ako keby im zakázali dýchať. Boli plní evanjelia. Evanjelium bolo pre nich jedinou vecou, o ktorej malo zmysel hovoriť. Slovo evanjelia je inšpiráciou modlitby. Ak sa chceme modliť podľa Božích plánov, tak najdôležitejší Boží plán je vyjadrený v evanjeliu. Jednotlivé veci v našom živote, majú byť podriadené tomuto plánu. Preto musíme byť predchnutí slovom evanjelia! Veriaci v Jeruzaleme svoju túžbu vyjadrili slovami:..a Ty daj, aby tvoji služobníci hlásali Tvoje slovo so všetkou neohrozenosťou. Vidíme celkom jasne, že to bola hlavná téma ich modlitby! Prichádzame k ďalšiemu bodu, ktorý je možno trochu ťažký. O tomto budem hovoriť veľmi opatrne a veľmi vás prosím o to, aby ste správne porozumeli to, čo chcem povedať. Myslím si, že slová tvojej modlitby, keď sú vedené Písmom, vierou v Božiu prozreteľnosť a Duchom Božím, teda duchom evanjelia, stávajú sa Božím slovom, teda slovom, ktoré Boh vložil do tvojho srdca a tvojich úst a sprevádza ich svojou mocou. Ak má Boh vypočuť slová tvojej modlitby, tieto musia byť inšpirované Duchom. Vtedy sa môže stať, že ti Boh dá takú vieru, ako o nej hovorí Ježiš: Keby ste mali vieru čo i len ako horčičné semienko a povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto tam! tak prejde, a nič vám nebude nemožné. Za predpokladu, že sa vo viere, slovo tvojej modlitby stáva Božím slovom zmazáva sa rozdiel medzi tým, že prosíš a medzi tým, že rozkazuješ. Ale nerobte to s pochybnosťou! Tu hovorím o situácii keď ste plní Ducha a viete, máte istotu, že to nevychádza z vás. Dôležité je si uvedomiť, že Písmo nám ukazuje, že modlitba na niektorých miestach prechádza do akéhosi prorokovania, do akéhosi Božieho prikazovania a modlitba sa stáva Božím slovom. Pretože v tebe Duch Boží prosí a prikazuje veci, ktoré On chce uskutočniť. A je to Božie slovo, ktoré v tvojich ústach, v tvojej modlitbe sa stáva príčinou nejakej udalosti, ktorú Boh chce urobiť. Keď sa to skončí a ty sa na to pozrieš, povieš: Ja s tým nič nemám! To Boh urobil! Princíp je v tom, že ty sa modlíš a niekto iný koná. Kedy dochádza k takejto udalosti, to sa nedá naprogramovať. Na to, nie je žiadny návod! Modlitba prichádza od Boha. Nachádza vo mne živnú pôdu, v mojom duchu, v mojich ústach, v mojich slovách, v mojej mysli. A keď sa tomu totálne poddám, tak sa stáva Božím slovom nie tým inšpirovaným, nie Bibliou ale tým, ktoré môže tvoriť nové veci a stáva sa nástrojom činu. Naše slovo, ktoré my hovoríme a Božie slovo sa musí stať akoby jedným slovom a vtedy tá modlitba má účinok. Je tu ešte jedna vec, o ktorej by som chcel hovoriť. Vieme, že v Biblii je Ježiš Kristus nazvaný ako,λογως Slovo, napísaným s veľkým S. Ježiš Kristus ako Slovo je odhalením, zjavením Boha. A my keď hovoríme o modlitbe a Slove, tak musíme hovoriť o tom, že modlitba musí mať vzťah k tomuto večnému Slovu. A tu sme práve na mieste, kde vo vzťahu k tomuto λογως, k tomuto večnému Slovu sa stotožňujeme s niekým kto je tým Slovom, s niekým, kto je náš Spasiteľ, Ježiš Kristus. V tej identifikácii s Ním vyjadrujeme, že Jeho Duch je v nás. 6

Písmo o tom hovorí, že žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus. My máme myseľ Kristovu. To nie sú len obrazné slová. Jeho Duch žije reálne v tebe. Jeho myseľ ovplyvňuje tvoju myseľ. Sú to reálne myšlienky, ktoré ti inšpiruje Ježiš Kristus, keď si s ním stotožnený. Je to tak, ako keby sa Ježiš modlil. My sme ako keby delegovaní na Jeho miesto, aby sme sa modlili. Jeho myseľ pôsobí v nás, v našej mysli. Jeho Duch pôsobí v našom duchu. Naše slová sú Jeho slová. Takže Ježiš hovorí: Keď sa modlíte, hovorte! Začínajte slovom Písma, ale nezostávajte pri formálnych slovách. Kým sa to nestane zážitkom môjho srdca, nadšením môjho srdca, stotožnením s Ježišom Kristom, nemôžem byť spokojný, nemôžem sa modliť! Možno viem hovoriť pekné modlitby, ktoré sa aj niekomu páčia, ale otázkou je, čo to vo mne urobí?! Keď to v tebe urobí to, čo to má urobiť, tak po tvojej modlitbe sa možno nezatrasie miesto a nebude zemetrasenie, ale niečo sa bude diať. Pretože v tebe sa modlí sám Pán Ježiš Kristus. A keď sa niečo také sta-ne, poďakuj Bohu, lebo je to jeho práca. On koná svoju vládu skrze tvoju modlitbu. Ty si v tom len ako zachránený hriešnik. To čo Boh s nami robí, to je Jeho dielo. S nami má len to spoločné, že sa to odohráva v hlinenej nádobe, ktorou sme my sami. Je to nebezpečné, ale je to nutné. Ak sa má čosi diať, musíme sa takto modliť. 5. / Vzťah k Otcovi. V tejto úvahe sa chceme venovať prvému slovu, teda osloveniu Otče. Už v úvodných témach sa dalo vnímať, že kresťanská modlitba nezávisí natoľko na presnom znení, teda na slovách ktoré používate, ako na vzťahu, na vašom postoji k Bohu. To je ústrednou otázkou, centrálnym problémom modlitby to jest, aký vzťah je medzi tebou a tým ku komu sa modlíš. S Božou pomocou chceme o tom uvažovať. Keď hovoríme slovo Otec, tak to znamená, že máme s Bohom, Stvoriteľom, Jahvem, Otcom Ježiša Krista nejaký osobný vzťah. Viete, čo je to? Znamená to, že sme v našej minulosti s Bohom niečo zažili, mali sme s ním nejakú skúsenosť. Chcel by som, aby sme si uvedomili, že ak vyslovujeme slovo Otec, tak sa predpokladá, že o Ňom niečo vieme, že si o Ňom niečo myslíme teda, že máme v mysli nejakú teológiu. Nezľaknite sa toho slova. Ale ak kresťan nemá v hlave žiadnu teológiu, tak nemá v mysli Bibliu. Oslovenie Otec má vyjadrovať náš postoj. My totiž vieme do nášho postoja zhrnúť aj bez slov svoje skúsenosti. Ak nemáme ten správny postoj k Bohu, tak naša modlitba nevychádza z hĺbky ducha, ale je len formálna. V Biblii nájdeme osobný príbeh napríklad v Jánovom evanjeliu v kapitole 1., verš 12: Tým čo veria v Jeho meno, čo Ho o prijali, dal moc stať s Božími deťmi. Tým, čo veria v Jeho meno,.. Koho prijali? Z kontextu je jasné, že Ježiša Krista. Teda to, aby niekto mohol povedať Bohu Otec, musel dostať moc od Ježiša Krista, aby mohol byť dieťaťom Božím. Nato, aby niekto mohol povedať Bohu Otec, musí mať za sebou osobnú históriu, že o Ňom niečo počul. To znamená, že počul slovo pravdy. To slovo pravdy o Ježišovi Kristovi, ktorý mu dal moc stať sa dieťaťom Božím. Ak sa tento osobný príbeh v tvojom živote odohral, tak ty si synom Božím. Samozrejme sa rozumie, že to platí aj o dcérach. Takže keď chceme vysloviť Otec, tak to ani nemôžeme urobiť bez toho, aby nám to nedal Ježiš Kristus do úst. A nato, aby sme to mohli povedať, musíme mať s Bohom a s Ježišom Kristom osobný príbeh, osobnú históriu, minulosť, ktorá sa týka len mňa! Nemôže to byť niečo neuvedomelé. My potrebujeme mať osobnú históriu. Tá osobná história má tri rozmery, o ktorých by som chcel teraz hovoriť. Prvá a nutná podmienka je: zmierenie sa s Bohom. My sa rodíme a žijeme a-ko nepriatelia Boží. A nato, aby sme Boha mohli nazvať Otcom, sa musíme s ním zmieriť! Ak ste s niekým nepriatelia, tak viete, ako sa navzájom správate. Keď sa potom po nejakom čase zmierite, tak mi dáte za pravdu, že sa váš vzájomný vzťah veľmi zmení. A Biblia nám hovorí, že sme boli nepriateľmi Božími, ale už nie sme, lebo sme sa s ním zmierili. Potom druhá vec, ktorá sa nutne musí udiať je to, že z mŕtveho sa musí stať opäť niekto živý. Keď vám niekto zomrie, nenecháte si doma jeho mŕtve telo, ale ho idete pochovať. Je mŕtve. Bolo, ale už nie je. Neznovuzrodený, mŕtvy človek nemôže byť Božím dieťaťom a nemôže Mu hovoriť Otec. To nemá žiadny význam. Ježiš hovorí: Musíte sa znovuzrodiť! Použil slovo ktoré znamená, že to je absolútne nevyhnutné. A po tretie je tu ešte právny vzťah, ktorý spolu s znovuzrodením, zmierením vyjadruje všetko a to je adopcia. U nás adopcia sa chápe tak, že si len právne privlastníte dieťa, ale grécke slovo hovorí o tom, že ťa Boh urobí svojim synom. Nepriatelia Boží sme preto, lebo sme sa vzbúrili proti Bohu. Jakub, vo svojom liste píše, že ten, kto je priateľ sveta je nepriateľom Božím. Komu sa páči tento svet, komu sa lepšie páči tento život, viac ako budúci život, kto netúži po večnom živote, po spravodlivosti, po zmene systému, ten je nepriateľ Boží! Ten nechce aby sa Boh staral do tohto sveta. O Abrahámovi bolo povedané, že bol priateľ Boží. Slovo priateľ v hebrejčine znamená milujúci Boha. Abrahám miloval Boha a chcel, aby Boh hovoril do jeho života, aby ho Boh viedol. Zmierenie s Bohom znamená, že sa stávaš priateľom Božích plánov, že miluješ Jeho plány, že chceš aby sa stalo to, čo je Jeho vôľa. Aj Ježiš nám to hovorí: Otče náš, príď k nám kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja. Nato, aby sme sa zmierili s Bohom potrebujeme Ježiša Krista, potrebujeme zvesť evanjelia musíme prežiť pokánie, potrebujeme zmeniť myseľ. Celé naše myslenie, ktoré je sústredené na tento život, na toto šťastie, na túto budúcnosť sa musí zmeniť a do centra nášho očakávanie sa musí dostať budúci život, večnosť, kráľovstvo Božie. Znovuzrodenie zas hovorí o tom, že sa tu reálne prejavuje nový život. Ten nový život je neustále sprostredkovávaný tým, že v tvojom duchu je prítomný Duch Svätý. To by som bol rád, aby ste to dobre pochopili. Tento život je v tom, že kresťan je človek Kristov. Teda ktokoľvek je znovuzrodený a má život, je neustále pod vplyvom Ducha Svätého. Tým nechcem povedať, že je vždy vedený Duchom Svätým, že nikdy nezhreší! Nato pozor! Chcem povedať len to, že to čo v kresťanovi žije, nemá život samo v sebe, ale vždy v Bohu. Váš život je skrytý s Kristom v Bohu. Ten život vám nie je darovaný ako život, ale je darovaný ako osoba, ako Ježiš, ktorý skrze Ducha Svätého vo vás býva. Teda vždy, keď chcete povedať som znovuzrodený, hovorte býva vo mne Pán. Teda keď poviem Otče, tak musím vedieť, že som sa narodil znovu. Musím vedieť, že som bol pred tým mŕtvy a teraz žijem. Predtým som nevedel ako pôsobí Duch Svätý, teraz vnímam nejakým tajomným spôsobom Jeho pôsobenie. To, čo Boh urobil so mnou aktom znovuzrodenia, je nový človek. Apoštol Pavel o tom hovorí. Už nežijem ja, 7

ale žije vo mne Kristus. Viete to vysvetliť? Ja to neviem. Ale kto ste znovuzrodení viete, že to tak je! Boh to tak urobil a navyše nás zabezpečil. Ježiš hovorí: Nik ich nevytrhne z mojej ruky sláva Bohu. Takže my musíme jasne zvestovať Ježiša Krista, aj keby nás to stálo život a znamenalo by to pre nás smrť. Ďalšia vec, ktorá je tiež rozmerom tohto nového života je adopcia. Ap. Pavel v liste Rimanom 8:17 hovorí: Ale ak sme deti, sme aj dedičia, dedičia Boží a spoludedičmi Kristovi, aby sme, ak spolu trpíme, boli spolu aj oslávení. Adopcia nám dáva dedičské práva. To je právny pojem. On má, nemôžeme povedať fyzický, ale reálny, duchovný rozmer. Boh nám dáva život v Duchu Svätom. Ak hovoríme o adopcii, tak hovoríme o právnej stránke. Znamená to, že sa stávame členmi rodiny. Má Boh majetok? Má. Kto je dedič? Syn Boží. Kto je Syn Boží? Ježiš Kristus. Ak máš Krista, tak si spoludedič a patríš medzi najbohatších ľudí na svete. Ježiš hovorí: Blahoslavení tichí, lebo oni zdedia zem. Nie takúto ekologicky zničenú. Akú, presne neviem. Biblia hovorí, že Boh stvorí novú zem. A tú sľúbil do dedičstva tebe a mne len preto, že sme napojení na Jeho syna. Adopcia znamená, že si dedič. Keď hovoríš Otče, tak hovoríš ako plnoprávny syn, alebo dcéra, ako plnoprávne dieťa Božie. Toto všetko skrze Krista, pretože on je dedič. Táto adopcia sa prejavuje aj v tom, a to je v Biblii zdôraznené, že to Otec - Abba, v našom vnútri vyslovuje Duch Svätý. Veľmi vás prosím, ak sa naozaj chcete modliť podľa Ježiša, dajte si pozor, keď hovoríte Otče, aby to hovoril Duch. Takže keď sa chcem modliť a oslovovať Boha, tak musím povedať: Pane, nech sa Duch modlí. Čakám nato, že sa bude Duch modliť. A potom poviem s úctou a očakávaním - Otče. Vyslovím to ja, svojimi ústami, ale budem sa spoliehať nato, že to Duch vezme a bude predkladať pred Otca. Všimnite si, že ap. Ján hovorí v 1:12: Dal nám právo byť synmi Božími. To už je akási moc, to už je akási autorita. Volať sa dieťaťom Božím, to nie je len nejaký názov, nejaká nálepka, voľajaká nová reklama. Za tým je Božia moc! Som dedič. Zdedil som kráľovstvo Božie a zdedil som práva, ktoré má Ježiš Kristus, ako syn, pretože som s Ním spojený. Dovoľte na záver zhrnúť túto tému. Hovoríme o modlitbe Otče náš. Keď sa začneš modliť, uvažuj o tom aký máš s Bohom príbeh. Ak s ním nemáš príbeh, nech sa ten príbeh začne hneď teraz. Je to Božia iniciatíva. Z Božej iniciatívy sme dostali Syna, keď sme ešte boli hriešni, ešte keď sme boli slabí, ešte keď sme ani nežili, Boh poslal svojho Syna, aby zomrel za nás. To nie je naša iniciatíva. Nie preto som našiel Boha, že som ho hľadal, ale preto, že on hľadal mňa! A keď sa Ježiš pýtal učeníkov: Aj vy ma chcete opustiť? Oni mu odpovedali: Kam pôjdeme, ty máš slová večného života? On im nato povedal: Nie vy ste si ma vyvolili, ale ja som si vyvolil vás! To je provokatív. Ja som od Boha utekal, ako sa najlepšie dalo. Ale On ma našiel. Ak máte pocit, že ste ho vy našli, že ste to boli vy, čo prví hľadali Boha, tak si to dobre premyslite, aké je vaše kresťanstvo! Ja som sa preto zmieril s Bohom, lebo On prišiel v Kristovi a zmieroval so sebou svet. To hovorí ap. Pavol v 2. liste Korinťanom v 5. kapit. Najskôr tu bol Kristus, potom zvesť a až potom som bol nájdený ja. A týmto sa začína ten príbeh zmierenia s Bohom. A preto môžem povedať, že s milosti Božej je vo mne nový život, ktorý som si nezaslúžil, a ktorý veľmi často poškodzujem tým, čo robím. Takže prvou vecou je zmierenie, druhou znovuzrodenie, a nakoniec to, že máš právo oslovovať Boha ako svojho otca. Nech nám Boh dá do srdca modlitbu, ktorá bude takto dôverne pristupovať k Nemu. 6./ Poznanie o Otcovi. Naše uvažovanie chceme ešte zamerať na oslovenie Otče. Minule sme hovorili o tom, že oslovenie Otče znamená, že máme s Bohom osobný príbeh. Niečo sme s Ním prežili, už to nie je pre nás niekto vzdialený, ale je nám veľmi blízky. Teraz chceme hovoriť o tom, že oslovenie Otče znamená aj poznanie. Chcel by som vám dať materiál pre našu meditáciu pred Bohom. Lebo východiskom modlitby má byť to, že sme stíšení pred Ním, že ho uctievame, že sa mu klaniame a obdivujeme Ho. Ježiš nás upozorňuje, že pred Bohom nemôžeme niečo len tak odriekať. Preto sa chcem sústrediť na to, čo vieme o Bohu a čo by malo vstupovať do našej modlitby. Božie meno to nie je len názov, nejaká nálepka, pomenovanie, označkovanie. Keď sa hovorí o Božom mene, tak je to vždy Božia osobnosť, Boží charakter. Potvrdené to máme aj v Žalme 9, vo verši 11: V teba dúfajú tí, čo poznajú tvoje meno, veď ty, Hospodine, neopúšťaš tých, ktorí ťa hľadajú. Slová žalmu by sme mohli parafrázovať takto :Ten, kto vie, kto si, uvedomuje si, aký si, a ten v Teba dúfa a hľadá Ťa! Židia v modlitbách oslovovali Boha desiatimi až dvanástimi prívlastkami. Napríklad Všemohúci, Veľký, Večný, Všadeprítomný Takého hromadenie oslovení bez meditácie, bez toho, aby som si uvedomil, čo hovorím, je to len kvetnatá reč. Veď On vie, aký je. To my sa potrebujeme pristaviť pri každom oslovení Boha, aby sme mohli naň reagovať vo svojom vnútri. Keď poviem o Bohu, že je veľký, tak ja sám sa cítim malý. Keď poviem, že je dobrý, tak sa pri ňom cítim istý. Keď poviem Otec, tak cítim k Nemu dôveru. Niekde hlboko vo svojej bytosti potrebujeme prežívať to, o čom v modlitbe hovoríme. Inak asi platí to, čo povedal Spurgeon: Modlitba, ktorá sa nedotýka môjho srdca, sa nedotýka ani Božieho srdca. Takže zmysel toho, čo chcem hovoriť nie je v tom, aby sme niečo nahromadili, ale aby sme mali materiál pre meditácie. Chceme sa skontaktovať s Bohom, chceme Ho v tichom zamyslení uctievať. Chceme sa pri každom slove pristaviť a rozmýšľať aspoň o jednej Božej vlastnosti. Pozrime sa na oslovenie Otče z troch hľadísk. Z pohľadu Starej zmluvy, ktorá zdôrazňuje Jeho veľkosť, potom si ukážeme, že Nová zmluva k tomu pripája nádherné doplnenie, že Otec je ako niekto blízky, ako niekto, ku komu sa môžem s dôverou obrátiť, lebo je to môj Otecko. Nakoniec by som chcel hovoriť o tom, že Boh, Otec ako súčasť svätej trojice ostáva pre nás tajomstvom, ktoré nevieme vysvetliť, no má zmysel pre našu modlitbu. Takže po prvé chcem hovoriť o Bohu, ako Otcovi, o jeho veľkosti v SZ. Židia, Izrael, hovorili Bohu, náš Otec Wnybia (avínú). Chceli tým najprv povedať, že Boh je Stvoriteľ. On ma utvoril a formuje ma, podobne ako hrnčiar formuje hlinu. Aj stý žalm hovorí: Hospodin je Boh, stvoril nás On, patríme jemu, sme jeho ľud, ovce jeho pastvy. 8