Hemoglobín (Hb) pozostáva zo 4 proteínových podjednotiek, z ktorých každá obsahuje jednu molekulu hemu (krvného farbiva), a je červeno sfarbeným

Transcript

1 ŠPECIFICKÉ PROTEÍNY HbA1c Hemoglobín (Hb) pozostáva zo 4 proteínových podjednotiek, z ktorých každá obsahuje jednu molekulu hemu (krvného farbiva), a je červeno sfarbeným proteínom erytrocytov. Jeho hlavnou funkciou je transport kyslíka a oxidu uhličitého v krvi. Každá molekula Hb je schopná viazať 4 molekuly kyslíka. Hb pozostáva z mnohých podfrakcií a derivátov. Medzi touto heterogénnou skupinou hemoglobínov je HbA1c jedným z glykovaných hemoglobínov, subfrakcia vznikajúca pripojením rôznych cukrov k molekule Hb. HbA1c sa tvorí v dvoch krokoch neenzymatickou reakciou glukózy s N-terminálnou aminoskupinou β-reťazca normálneho Hb dospelých (HbA). Prvý krok je reverzibilný a vzniká labilný HbA1c. Ten je v druhom reakčnom kroku preskupený do stabilnej formy HbA1c. V erytrocytoch sa relatívne množstvo HbA konvertované do stabilnej formy HbA1c zvyšuje v závislosti od priemernej koncentrácie glukózy v krvi. Konverzia na stabilný HbA1c je limitovaná životnosťou erytrocytov, čo je cca 100 až 120 dní. Dôsledkom toho HbA1c odráža priemernú hladinu glukózy v krvi za posledné 2 až 3 mesiace. HbA1c je preto vhodný na monitorovanie glukózy v krvi za dlhé obdobie u jedincov s diabetes mellitus. Na hladinu HbA1c majú väčší vplyv nedávne hladiny glukózy z posledného obdobia. Závislosť medzi HbA1c a priemernou hodnotou glukózy v krvi za predchádzajúce 2 až 3 mesiace bola sledovaná v niekoľkých štúdiách. Nedávna štúdia zistila takúto koreláciu: IFCC štandardizácia (mmol/mol HbA1c ): Odhadovaná priemerná koncentrácia glukózy [mmol/l] = 0,146 x HbA1c (mmol/mol) + 0,834 alebo Odhadovaná priemerná koncentrácia glukózy [mg/dl] = 2,64 x HbA1c (mmol/mol) + 15,03 DCCT/NGSP štandardizácia (% HbA1c): Odhadovaná priemerná koncentrácia glukózy [mmol/l] = 1,59 HbA1c (%) - 2,59 alebo Odhadovaná priemerná koncentrácia glukózy [mg/dl] = 28,7 x HbA1c (%) - 46,7 Riziko diabetických komplikácií ako diabetická nefropatia a retinopatia sa zvyšuje s nedostatočnou metabolickou kontrolou. HbA1c predpovedá vývoj diabetických komplikácií u pacientov s diabetom v súlade s jeho funkciou indikátora priemernej hladiny glukózy v krvi.v rutinnej klinickej praxi vo všeobecnosti stačí jeho vyšetrovanie každé 3 až 4 mesiace. V niektorých klinických situáciách ako gestačný diabetes alebo po zásadnej zmene liečby môže byť užitočné merať HbA1c v 2- až 4- týždňových intervaloch. Finálny výsledok je vyjadrený v mmol/mol HbA1c alebo v % HbA1c a je vypočítaný z pomeru HbA1c/Hb nasledovne: Protokol 1 (mmol/mol HbA1c podľa IFCC): HbA1c (mmol/mol) = (HbA1c/Hb) Protokol 2 (% HbA1c podľa DCCT/NGSP):

2 HbA1c (%) = (HbA1c/Hb) 91,5 + 2,15 A1MG Alfa 1-mikroglobulín (α1-m) je ph stabilný glykoproteín s nízkou molekulovou hmotnosťou. Má molekulovú hmotnosť daltonov a je syntetizovaný v hepatocytoch a lymfocytoch. Je takmer výlučne filtrovaný v glomeruloch s približne 99,8 %-nou reabsorpciou a katabolizmom v proximálnych tubuloch. Zvýšená exkrécia α1- mikroglobulínu pri tubulárnej proteinúrii je indikátorom zníženej tubulárnej reabsorpcie za normálnych filtračných podmienok glomerulov. Táto forma proteinúrie je typickou pre chronickú intersticiálnu nefropatiu a akútne a chronické tubulárne poškodenie spôsobené endogénnymi a exogénnymi tubulárnymi toxínmi. Pri renálnom zlyhávaní sa plazmatická hladina tohto mikroproteínu zvyšuje už v jeho včasných štádiách. Výsledná hyperfiltrácia proteínov v reziduálnych nefrónoch spôsobuje zvýšenú renálnu exkréciu, keďže reabsorpčná kapacita je zvýšená (overflow proteinuria). α1-mikroglobulín v moči sa využíva ako marker v diagnostike tubulo-intersticiálnej nefropatie, napríklad v jej rannom štádiu, alebo na vylúčenie s vysokým stupňom istoty; detekčný limit je cca mg/l ( nmol/l). Môžu byť vylúčené tiež akútne a chronické formy tubulárnej insuficiencie (všetky formy primárneho a sekundárneho Fanconiho syndrómu: Fanconiho syndróm ochorenie proximálnych tubulov obličiek, pri ktorom je porušené spätné vstrebávanie niektorých dôležitých látok. Porucha reabsorpcie sa prejavuje vylučovaním celého radu látok do moču, ako je napr. glykozúria, fosfátúria, aminoacidúria, renálna tubulárna acidóza proximálneho typu. Následne sa môžu prejaviť poruchy minerálneho hospodárstva, či acidobázickej rovnováhy. Je vrodený alebo vzniká pri iných chorobách obličiek), intoxikácia ťažkými kovmi, nefrotoxické vedľajšie účinky liekov, rejekčné reakcie po transplantácii obličiek. AAGP α1-kyslý glykoproteín je syntetizovaný v hepatocytoch a pozostáva z polypeptidového reťazca, na ktorom je N-glykozidickou väzbou naviazaných 5 karbohydrátových reťazcov (molekulová hmotnosť daltonov). α1-kyslý glykoproteín stimuluje rast fibroblastov a pôsobí spolu s kolagénom. Je senzitívnym reaktantom akútnej fázy, ktorého koncentrácia sa môže pri zápalových procesoch za hodín až trojnásobne zvýšiť. α1-kyslý glykoproteín sa tiež môže využiť na rozlíšenie reakcií akútnej fázy (zvýšená hladina v sére) a estrogénových efektov (normálna alebo znížená hladina v sére), zatiaľ čo hladina iných pozitívnych reaktantov v sére ako ceruloplazmín a haptoglobín sa počas takých reakcií zvyšuje. Spolu s haptoglobínom je snáď najlepším proteínom na identifikáciu slabej hemolýzy in vivo. Zvýšená hladina α1-kyslého glykoproteínu a normálne hodnoty haptoglobínu indikujú reakciu akútnej fázy so súčasnou slabou hemolýzou in vivo. K miernemu a izolovanému nárastu dochádza v prípade inhibície glomerulárnej filtrácie vo včasnom štádiu urémie. Stanovenie sa používa na posúdenie aktivity akútneho a opakovaného zápalového procesu ako aj nádorov s nekrózou buniek.

3 A1AT α1-antitrypsín je glykoproteín pozostávajúci z polypeptidového reťazca, ku ktorému sú viazané 3 oligosacharidové reťazce (54000 daltonov). Je syntetizovaný v hepatocytoch. α1-antitrypsín je kvantitatívne najdôležitejší proteinázový inhibítor (Pi) v sére a plazme. Špecificky inaktivuje serínové proteinázy (napr. trypsín, chymotrypsín, kolagenázu, leukocytárnu elastázu, plazmín a trombín), s ktorými reverzibilne vytvára complex enzým-inhibítor. α1-antitrypsín tvorí hlavný podiel v elektroforetickej frakcii α1-globulínov. Pretože je malou molekulou, α1-antitrypsín preniká rýchlo do telových tekutín, vrátane bronchiálnych sekrétov. α1-antitrypsín je dôležitý pozitívny reaktant akútnej fázy zápalu, ktorý býva zvýšený pri špecifických aj nešpecifických zápalových procesoch (napr. infekcie a reumatoidné ochorenia), nekróze tkanív, malígnych ochoreniach a traumách. Zápaly pečeňového parenchýmu bývajú často sprevádzané zvýšenými hladinami α1-antitrypsínu, i keď hladiny ostatných reaktantov akútnej fázy sa nemenia. Akútna hereditárna α1-antitrypsín deficiencia je suspektná v prípadoch neonatálnej hepatitídy s následnou progresívnou cirhózou pečene v rannom detstve. Deficiencia je suspektná tiež pri závažnom pľúcnom emfyzéme dospelých spôsobenom zvýšenou leukocytárnou elastázou, ktorá môže spôsobovať nekontrolovanú proteolytickú degradáciu pľúcneho parenchýmu. Albumín turbidimetricky Albumín je neglykozylovaný proteín s molekulovou hmotnosťou daltonov. Je syntetizovaný v pečeňových parenchymálnych bunkách v množstve 14 g/deň. Množstvo albumínu je za normálnych okolností najdôležitejšou proteínovou zložkou (> 50 %) v plazme, CSF a moči. Malá, ale abnormálna exkrécia albumínu do moču je známa ako mikroalbuminúria. Príčiny mikroalbuminúrie môžu byť glomerulárne (napr. pri diabetickej mikroangiopatii, hypertenzii, menších glomerulárnych léziách), tubulárne (inhibícia reabsorpcie) alebo postrenálne. Albumín je tiež proteínový marker pre rôzne formy proteinúrie. Pri selektívnej glomerulárnej proteinúrii je exkrécia do moču mg albumínu/g kreatinínu. Neselektívna glomerulárna proteinúria je charakterizovaná zvýšenou exkréciou vysoko-molekulárnych proteínov (IgG viac ako 10 % z hodnoty albumínu). Prerenálna proteinúria sa rozpozná podľa diskrepancie medzi albumínom a celkovými bielkovinami (podiel albumínu menej ako 30 % so súčasnou eleváciou celkových bielkovín). Súčasná elevácia albumínu a mikroproteínov býva pri glomerulotubulárnej proteinúrii kvôli preťaženiu tubulárnej reabsorpcie pri glomerulopatii (napr.nefrotický syndróm), pri kombinovanej glomerulárnej tubulointersticiálnej nefropatii alebo pri renálnom zlyhávaní ako dôsledku diabetickej nefropatie alebo pri iných príčinách (overflow proteinúria). Albumín má v plazme dve hlavné funkcie: udržiavanie onkotického tlaku (80 % vďaka prítomnosti albumínu v plazme) a transport. Je najdôležitejším transportným proteínom pre substancie s nízkou rozpustnosťou vo vode (ako voľné mastné kyseliny, bilirubín, ióny kovov, hormóny a farmaceutiká). Znížené hladiny albumínu sú spôsobené hyperhydratáciou, insuficienciou hepatocelulárnej syntézy, sekrečnými chorobami v intravaskulárnom priestore, abnormálnou distribúciou medzi intravaskulárnym a extravaskulárnym priestorom, katabolizmom a stratou albumínu,

4 reakciami akútnej fázy a kongenitálnou analbuminémiou. Poruchy hematoencefalickej bariéry môžu byť spoľahlivo kvantifikované pomocou pomeru albumínu v CSF/ v sére. Zvýšený pomer indikuje poruchy hematoencefalickej bariéry. Súčasným stanovením IgG v CSF a sére vezmúc zároveň do úvahy individuálne pomery albumínu je možné rozlíšiť medzi IgG pochádzajúcom z krvi a medzi imunoglobulínom syntetizovaným v CNS. IgG prevláda pri sclerosis multiplex, chronickej HIV encefalitíde, neurosyfilise a herpes simplex encefalitíde. ApoA Apolipoproteíny sú proteínové zložky lipoproteínov. Lipoproteíny sú klasifikované podľa ich ultracentrifugačnej flotačnej hustoty. Apolipoproteín A-1 je hlavná proteínová zložka lipoproteínov s vysokou hustotou (HDL). HDL je syntetizovaný v črevách a pečeni. Prenáša nadbytočný cholesterol z buniek extrahepatálnych tkanív a periférnych buniek do pečene. Navyše apolipoproteín A-1 aktivuje enzým lecitín-cholesterolacyltransferázu (LCAT), ktorá katalyzuje esterifikáciu cholesterolu, čím sa zvyšuje kapacita lipoproteínov v transporte lipidov. Hladiny apolipoproteínu A-1 stúpajú pri chorobách pečene, v tehotenstve a pri podávaní estrogénu (napr. orálne kontraceptíva). Hladiny apolipoproteínu A-1 klesajú pri dedičnej hypo-αlipoproteinémii (napr. Tangierova choroba), cholestáze, sepse a ateroskleróze. Pečeň syntetizuje tiež lipoproteíny s veľmi nízkou hustotou (VLDL), ktoré obsahujú hlavne triacylglyceroly a cholesterol. V prítomnosti lipoproteínovej lipázy sú triacylglyceroly hydrolyzované za vzniku LDL-častíc s vysokým obsahom cholesterolu. Apolipoproteín B je hlavnou zložkou LDL. Kombinované stanovenie apolipoproteínu A- 1/apolipoproteínu B a výpočet pomeru apolipoproteín B/apolipoproteín A-1 môže veľmi dobre odrážať poruchy lipidového metabolizmu a riziko rozvoja aterosklerózy alebo koronárnej choroby srdca, čo je cenným klinickým prínosom popri klasickom stanovení HDL/LDL-cholesterolu. Vysoká hladina apolipoproteínu A-1 (HDL) a nízka hladina apolipoproteínu B (LDL) najlepšie korelujú s nízkym rizikom rozvoja aterosklerózy a koronárnych ochorení srdca. ApoB Apolipoproteíny sú proteínové zložky lipoproteínov. Lipoproteíny sú klasifikované podľa ich ultracentrifugačnej flotačnej hustoty. Pečen syntetizuje lipoproteíny veľmi nízkej hustoty (VLDL), ktoré obsahujú hlavne triacylglyceroly a cholesterol. V prítomnosti lipoproteínovej lipázy sú triacylglyceroly hydrolyzované za vzniku LDL častíc s vysokým obsahom cholesterolu. Apolipoproteín B je hlavnou proteínovou zložkou LDL. Asi jedna tretina LDL častíc transportuje cholesterol k periférnym bunkám. Zvyšné dve tretiny sú metabolizované v pečeni. Vychytávanie LDL vo všetkých týchto tkanivách sa uskutočňuje cez LDL receptory. Hladiny apolipoproteínu B stúpajú v tehotenstve, pri hypercholesterolémii, pri defektoch LDL receptorov, obštrukcii žlčových ciest, hyperlipidémii typu II a nefrotickom syndróme. Hladiny apolipoproteínu B klesajú pri chorobách pečene, α-β lipoproteinémii, sepse a pri podávaní estrogénov. Kombinované stanovenie apolipoproteínu A-I/apolipoproteínu B a výpočet pomeru apolipoproteín B : apolipoproteín A-I môže veľmi dobre odrážať poruchy lipidového metabolizmu a riziko rozvoja aterosklerózy alebo koronárnej choroby srdca, čo je

5 cenným klinickým prínosom popri klasickom stanovení HDL/LDL-cholesterolu. Vysoká hladina apolipoproteínu A-I (HDL) a nízka hladina apolipoproteínu B (LDL) najlepšie korelujú s nízkym rizikom rozvoja aterosklerózy a koronárnych ochorení srdca. ASLO Streptokoky skupiny A spôsobujú rôzne infekcie: kožné ochorenia alebo angínu (zápal mandlí), po ktorých môže nasledovať glomerulonefritída, akútna endokarditída, Sydenhamova chorea tzv. tanec sv. Víta a akútna reumatická horúčka, ak je infikovaný horný respiračný trakt. Tieto infekcie môžu neskôr spôsobiť poškodenie srdca alebo obličiek. Skorá diagnóza, efektívna liečba a monitorovanie pacienta môže redukovať tieto riziká. Niektoré metabolity β-hemolytických streptokokov sú pre ľudský organizmus exogénne toxíny, napr. NAD glykohydroláza, streptodornázy (ADNázy) a hyaluronidáza, ktoré spúšťajú imunologické obranné reakcie. Klinicky najdôležitejšie protilátkové reakcie bývajú proti streptolyzínu O, streptokokovej deoxyribonukleáze a streptokokovej hyaluronidáze. Imunologické testovanie špecifických protilátok poskytuje užitočnú informáciu o stupni streptokokovej infekcie a priebehu ochorenia. Najviac sa využíva stanovovanie hladiny protilátok proti streptolyzínu O (ASO). 85 % pacientov s akútnou reumatickou horúčkou má zvýšenú hladinu ASO. Hladiny ASO majú byť opakovane monitorované v týždňových intervaloch, aby sa získali relevantné informácie. Vývoj titra indikuje buď úspešnú antibiotickú liečbu, alebo pretrvávajúce antigénne stimuly, dokonca aj keď klinické príznaky infekcie už viac nepretrvávajú. AT Antitrombín je jednoreťazcový glykoproteín, syntetizovaný v pečeni, s molekulovou hmotnosťou cca daltonov. Antitrombín je progresívny inhibítor a inaktivuje nielen trombín, ale aj ďalšie serinové proteázy. Koncentrácia antitrombínu hrá dôležitú úlohu pri udržiavaní hemostatickej rovnováhy. Dedičné deficity antitrombínu sú prenášené dominantne autozomálne (viazané na nepohlavné chromozómy) a ich prevalencia u mužov a žien je približne v rovnakom pomere. Sú rozdelené do 2 typov: Deficit typu I: Koncentrácia a aktivita antitrombínu je znížená v rovnakom pomere, akým je znížená jeho syntéza v pečeni. Deficit typu II: Koncentrácia antitrombínu zostáva normálna, ale jeho biologická aktivita je znížená v dôsledku zmenenej štruktúry molekuly. Získaný deficit je omnoho obvyklejším prípadom než dedičný deficit, ale oveľa vzácnejšie predstavuje zvýšené riziko trombózy. Koncentrácia a aktivita je znížená v rovnakom pomere. Deficit antitrombínu môže byť spôsobený : Znížením syntézy kvôli obmedzeniu (ochoreniu pečene) alebo nezrelej funkcii pečene (novorodenci, nedonosení). Obvykle všetky koagulačné faktory, závislé na pečeňovej syntéze, sú znížené v rovnakom pomere. Nakoľko sa dohromady podieľajú na hemostatickej rovnováhe, nedochádza ku zvýšeniu rizika trombózy. Intravazálne straty antitrombínu kvôli relatívne nízkej molekulovej hmotnosti: - Renálne straty pri nefrotickom syndróme

6 - Vnútorné straty pri enteropatii so stratou proteínov - Zvýšený prienik do extravazálneho priestoru kvôli zvýšenej priepustnosti ciev. Zvýšené straty pri náraste aktivácie koagulačných procesov alebo ich aktivácie počas dlhšj doby, napr. - Pooperačne - Kontinuálnej intravenóznej terapie heparínom - Konzumpčnej koagulopatie, DIC V prípadoch septickej infekcie platí priama úmera medzi veľkosťou straty aktivity antitrombínu a závažnosťou infekcie alebo vývoja sepsy. Pri klinicky suspektnom septickom ochorení môže včasné stanovenie a alebo stanovenie v súvislosti s monitorovaním aktivity antitrombínu zaistit včasné odhalenie DIC. B2MG β2-mikroglobulín je malý globulárny peptid s molekulovou hmotnosťou D. β2-mg je exprimovaný na extraplazmatickom povrchu takmer každej bunky s jadrom (výnimkou sú trofoblasty). β2-mg pozostáva zo 100 aminokyselín. β2-mg je normálne vylučovaný exkluzívne obličkami. Prechádza voľne glomerulárnou membránou a potom je reabsorbovaný z 99,9 % v proximálnych tubuloch. Bolo publikované, že zvýšené hladiny β2-mg sa vyskytujú pri renálnych ochoreniach ako glomerulopatie, tubulopatie, renálne zlyhávanie a amyloidóza (Amyloidóza je ochorenie spôsobené metabolickou poruchou degradácie bielkovín, ktorej výsledkom je tvorba amyloidu nerozpustnej bielkoviny. Depozity amyloidu sa ukladajú na jednom alebo viacerých miestach v rôznych tkanivách tela a tým poškodzujú tieto tkanivá). Naviac boli popísané zvýšené sérové hladiny pri reumatoidnej artritíde a autoimunitných ochoreniach. C3c Aktivácia komplementového systému prebieha klasickou a alternatívnou cestou. Dve cesty sa spájajú v spoločnom terminálnom úseku. Keďže faktor komplementu C3 je spoločný pre obe cesty, odráža koncentrácia C3 a jeho degradačných produktov (vrátane C3c) stupeň aktivácie komplementového systému. Znížené hodnoty znamenajú aktiváciu. V ďalšej diferenciácii pomáha stanovenie zložky C4. Ak je hladina C4 normálna, ide pravdepodobne o aktiváciu alternatívnej cesty. Znížené hodnoty sa vyskytujú u mnohých zápalových a infekčných chorôb. Primárnymi príčinami sú systémový lupus erythematosus (SLE), reumatoidná artritída, subakútna bakteriálna endokarditída, virémia, parazitárne infekcie alebo bakteriálna sepsa. Výrazné zníženie C3 býva u pacientov s čiastočnou lipodystrofiou (porucha látkovej premeny tukov a jej prejavy) alebo s membránoproliferatívnou glomerulonefritídou, kedy je prítomný C3 nefritický faktor. Ako proteín akútnej fázy je C3 tvorený vo zvýšenej miere počas zápalových procesov. Je zvýšený pri systémových infekciách, neinfekčných chronických zápalových stavoch (hlavne chronická polyartritída) a za fyziologických okolností (tehotenstvo). Zvýšené hodnoty zriedka prevyšujú dvojnásobok normálnych hodnôt a môžu maskovať jeho súčasné spotrebovávanie.

7 C4 Komplementový systém môže byť aktivovaný klasickou a alternatívnou cestou. Faktor komplementu C4 sa zúčastňuje na aktivácii klasickou cestou. Pokles C4 je bežný, ale úplná absencia je zriedkavá. Znížená koncentrácia alebo úplná absencia C4 býva pri imunokomplexových chorobách, systémovom lupus erytematosus (SLE), autoimúnnej tyreoiditíde a juvenilnej dermatomyozitíde. Začínajúci SLE u pacientov s deficitom C4 môže byť často odhalený vo veľmi skorom štádiu a priebeh ochorenia je miernejší v porovnaní s pacientmi s normálnou hladinou komplementu. Infekcie ako bakteriálna a vírusová meningitída, streptokoková a stafylokoková sepsa a pneumónia bývajú spojené s poklesom C4. Ďalšia diferenciácia môže byť vykonaná stanovením C4, ak je nízka hladina faktora komplementu C3. Ak je v takých prípadoch koncentrácia C4 normálna, je pravdepodobná aktivácia alternatívnej cesty. Hlavným využitím stanovenia C4 je zhodnotenie priebehu stavu hypokomplementu. Ako proteín akútnej fázy je C4 tvorený vo zvýšenej miere počas zápalových procesov. Je zvýšený pri systémových infekciách, neinfekčných chronických zápalových stavoch (hlavne chronická polyartritída) a za fyziologických okolností (tehotenstvo). Zvýšené hodnoty zriedka prevyšujú dvojnásobok normálnych hodnôt a môžu maskovať jeho súčasné spotrebovávanie. CERULOPLAZMÍN Ceruloplazmín je proteín akútnej fázy a transportný proteín. Modro-sfarbený glykoproteín patrí do α2-globulínovej elektroforetickej frakcie a obsahuje 8 atómov medi v jednej molekule. K zabudovaniu medi do štruktúry dochádza počas syntézy ceruloplazmínu v hepatocytoch. Po uvoľnení z pečene migruje ceruloplazmín do tkanív vyžadujúcich meď, kde je meď uvoľnená pri katabolizme molekuly ceruloplazmínu. Okrem transportnej funkcie medi má ceruloplazmín katalytickú funkciu pri oxidácii železa (Fe 2+ na Fe 3+ ), polyamínov, katecholamínov a polyfenolov. Znížená koncentrácia býva pri recesívnej autozomálnej hepatolentikulárnej degenerácii (Wilsonova choroba). Na patochemickej úrovni je ochorenie sprevádzané zníženou syntézou ceruloplazmínu v dôsledku chýbajúcej inkorporácie Cu 2+ do molekuly z dôvodu defektného metalotionínu. To spôsobuje vznik patologických depozitov medi v pečeni (so sprievodným vývojom cirhózy), v mozgu (s neurologickými symptómami), v rohovke (Kayser-Fleischerov kruh) a v obličkách (hematúria, proteinúria, aminoacidúria). U homozygotných nosičov bývajú hladiny ceruloplazmínu závažne nízke. Heterozygotní nosiči bývajú bez poklesu, alebo majú len mierny pokles hladiny. Pri vzácnom Menkesovom syndróme vyúsťuje geneticky spôsobená porucha absorpcie medi do zníženej hladiny ceruloplazmínu. Syndróm straty proteínov a zlyhávanie pečeňových buniek sú najzávažnejšou príčinou druhotného poklesu hladiny ceruloplazmínu. Keďže ceruloplazmín je citlivým reaktantom akútnej fázy, stúpa jeho hladina pri akútnych i chronických zápalových procesoch. Vysoké zvýšenie môže spôsobiť zeleno-modré sfarbenie séra.

8 CRP HS C-reaktívny proteín je klasický proteín akútnej fázy zápalovej reakcie. Je syntetizovaný pečeňou a pozostáva z 5 identických polypeptidových reťazcov, ktoré formujú 5-členný kruh s molekulovou hmotnosťou Daltonov. CRP je najcitlivejší reaktant akútnej fázy, jeho koncentrácia stúpa pri zápalovom procese rýchlo. Komplexný CRP aktivuje systém komplementu začínajúc s C1q. CRP potom spúšťa opsonizáciu a fagocytózu poškodených buniek, ale jeho hlavná funkcia je viazať a detoxikovať endogénne toxické látky vznikajúce ako produkt tkanivového poškodenia. CRP vyšetrenia sa využívajú na detekciu systémového zápalového procesu (okrem určitých druhov zápalu ako SLE a Colitis ulcerosa); na posúdenie účinnosti liečby bakteriálnej infekcie antibiotikami; na detekciu intrauterinných infekcií so sprievodnou predčasnou amniorexiou; na rozlíšenie medzi aktívnou a inaktívnou formou ochorenia so súbežnou infekciou, napr. u pacientov trpiacich na SLE alebo Colitis ulcerosa; na terapeutické monitorovanie reumatických chorôb a posúdenie protizápalovej terapie; na určenie prítomnosti pooperačných komplikácií vo včasnom štádiu, ako infikované rany, trombóza a pneumónia a na rozlíšenie medzi infekciou a potransplantačnou rejekciou kostnej drene. Senzitívne stanovenie CRP je diskutované a využíva sa pri včasnej detekcii bakteriálnych infekcií hlavne v pediatrii a pri určení rizika koronárnych chorôb srdca. Niekoľko štúdií dospelo k záveru, že vysoko senzitívne meranie CRP sa môže využiť ako marker predikcie rizika koronárnej choroby srdca u zjavne zdravých ľudí a ako indikátor prognózy rekurentných príhod. Zvýšenie hodnôt CRP je nešpecifické a nemá byť interpretované bez kompletnej klinickej histórie pacienta. American Heart association a Centers for Disease Control and Prevention vydali niekoľko odporúčaní o využívaní vysoko citlivého C-reaktívneho proteínu (hscrp) pri určovaní kardiovaskulárneho rizika. Testovanie na posúdenie akéhokoľvek rizika nemôže byť vykonané, ak je prítomná infekcia, systémový zápal alebo trauma. Pacienti s pretrvávajúcou nevysvetlenou hladinou hscrp nad 10 mg/l (95,2 nmol/l) majú byť posúdení na non-kardiovaskulárnu etiológiu. Pri posudzovaní rizika koronárnej choroby srdca pomocou hscrp má byť meranie vykonané u metabolicky stabilného pacienta a porovnané s predošlou hodnotou. Optimálnym pre posúdenie rizika je priemer výsledkov hscrp meraných s odstupom dvoch týždňov. Skríning celej dospelej populácie na hscrp sa neodporúča a hscrp tiež nie je náhradou tradičných rizikových kardiovaskulárnych faktorov. Liečba akútneho koronárneho syndrómu nemá závisieť výlučne na meraní hscrp. Podobne aplikácia sekundárnej prevencie má byť založená na určení globálneho rizika a nielen na meraniach hscrp. Opakované merania hscrp sa nemajú využívať na monitorovanie liečby. CRP C-reaktívny proteín je klasický proteín akútnej fázy zápalovej reakcie. Je syntetizovaný pečeňou a pozostáva z 5 identických polypeptidových reťazcov, ktoré formujú 5-členný kruh s molekulovou hmotnosťou Daltonov. CRP je najcitlivejší reaktant akútnej fázy, jeho koncentrácia stúpa pri zápalovom procese rýchlo. CRP v komplexe aktivuje klasickú cestu komplementu. Vzostup CRP často predchádza klinické príznaky, vrátane horúčky. U normálnych zdravých jedincov je CRP prítomné

9 v malých množstvách v rozsahu do 5 mg/l. Po nástupe odpovede akútnej fázy stúpajú koncentrácie CRP v sére rýchlo a mohutne. Zvýšenie začína za 6 až 12 hodín a maximálne hodnoty sa dosiahnú za 24 až 48 hodín. Hodnoty cez 100 mg/l súvisia so silnými stimulami ako napr. väčšia trauma a ťažká infekcia (sepsa). Tvorba CRP môže byť nižšia u pacientov trpiacich chorobami pečene. CRP vyšetrenia sa využívajú na detekciu systémového zápalového procesu; na posúdenie účinnosti liečby bakteriálnej infekcie antibiotikami; na detekciu intrauterinných infekcií so sprievodnou predčasnou amniorexiou; na rozlíšenie medzi aktívnou a inaktívnou formou ochorenia so súbežnou infekciou, napr. u pacientov trpiacich na SLE alebo Colitis ulcerosa; na terapeutické monitorovanie reumatických chorôb a posúdenie protizápalovej terapie; na určenie prítomnosti pooperačných komplikácií vo včasnom štádiu, ako infikované rany, trombóza a pneumónia a na rozlíšenie medzi infekciou a potransplantačnou rejekciou kostnej drene. Pooperačné monitorovanie hladiny CRP u pacientov môže pomôcť pri rozpoznaní neočakávaných komplikácií (pretrvávanie vysokých hladín). Sledovanie zmien v koncentrácii CRP poskytuje užitočnú diagnostickú informáciu o akútnosti a vážnosti ochorenia. Umožňuje tiež posúdenie etiológie ochorenia. Pretrvávajúca vysoká koncentrácia sérového CRP je zvyčajne vážnym prognostickým znakom indikujúcim prítomnosť nekontrolovanej infekcie. Cystatín C Chronické ochorenie obličiek je celosvetový zdravotný problém, u ktorého je výrazne zvýšené riziko kardiovaskulárnych ochorení a smrti. Súčasné smernice definujú chronické ochorenie obličiek ako poškodenie obličiek alebo alebo ako frekvenciu glomerulárnej filtrácie menšiu ako 60 ml/min na 1,73 m2 počas 3 mesiacov alebo dlhšie, odhliadnuc od príčiny. GFR je najčastejšie používaným kritériom v posudzovaní funkcie obličiek. Sérový kreatinín je najbežnejšie používaný marker pre zhodnotenie GFR. Avšak, je evidentné, že koncentrácia kreatinínu nie je úplne ideálnym stanovením, pretože je výrazne ovplyvnená inými faktormi ako svalová hmota, diéta, pohlavie, vek a tubulárna sekrécia. Na kompenzovanie týchto nevýhod bolo vyvinutých viacero predikčných rovníc, medzi najpoužívanejšie patria Modification of Diet in Renal Disease (MDRD), Schwartz, a Counahan-Baratt. Merania klírensu kreatinínu pomocou hladín kreatinínu v sére a moči trpí podobným problémom, keďže kreatinín je endogénny a vyššie spomenuté faktory taktiež komplikujú interpretáciu výsledkov. Cystatín C je produkovaný všetkými jadrovými bunkami konštantnou rýchlosťou a táto rýchlosť je pozoruhodne konštantná počas celého života. Eliminácia z obehu sa deje výhradne glomerulárnou filtráciou. Z tohto dôvodu sérová koncentrácia cystatínu C je nezávislá od svalovej hmoty a pohlavia vo vekovom rozpätí od 1 do 50 roku. Preto bol navrhnutý cystatín C v plazme a sére ako citlivejší marker pre hodnotenie GFR a viacero štúdií ako i jedna meta-analýza potvrdzujú, že cystatín C je lepší ako sérový kreatinín pre výpočet GFR. Pacienti, ktorí z tohto najviac benefitujú, sú tí so slabým až miernym ochorením obličiek a takisto s akútnym renálnym zlyhaním, kde sú podávané toxické lieky, ktoré sú vylučované glomerulárnou filtráciou, hlavne starší ľudia (> 50 rokov), deti, tehotné ženy s podozrením na preeklampsiu, diabetici, onkologickí pacienti, kriticky chorí, ľudia s poruchou kostrového svalstva a pacienti s transplantovanými obličkami. Navyše

10 o cystatíne C sa diskutuje v súčasnej literatúre ako o prognostickom markeri pri akútnych zlyhaniach srdca. D-Dimér Fragmenty obsahujúce D-Dimér sa tvoria počas degradácie fibrínovej zrazeniny plazmínom. D-Dimér je vysoko citlivý marker pre aktiváciu koagulácie. Pri získaní hodnôt D-Diméru nižších ako cutoff môže byť hlboká venózna trombóza (DVT) dolných končatín a pľúcna embólia (PE) vylúčená s vysokou senzitívnosťou. Výsledok D-Diméru sa nesmie používať izolovane, ale v kombinácii s klinicky pravdepodobnými príznakmi ako "Wells skóre". DVT/PE by mali byť vylúčené len na základe nízkej alebo priemernej (nie vysokej) klinickej (predtestovej) pravdepodobnosti a normálneho výsledku (< 0,5 μg FEU/mL) Tina-quant D-Dimer. U diseminovanej intravaskulárnej koagulácie (DIC)/konzumpčnej koagulopatie sú fibrín degradačné produkty citlivým markerom. Monitorovanie fibrín špecifických degradačných produktov sa môže využiť na: potvrdenie alebo vylúčenie nejasnej diagnózy odhad potenciálneho rizika pacientov s existujúcou DIC monitorovanie počiatočnej terapie Okrem DVT, PE a DIC môže D-Dimer reflektovať iné stavy spojené s tvorbou fibrínu ako trauma, tehotenské komplikácie, malígne ochorenia alebo vaskulárne abnormality. Zvýšené hladiny D-Dimeru preto musia byť interpretované v kontexte možných základných ochorení a klinických symptómov. FERR Feritín je zásobný proteín železa, nevyhnutného pri tvorbe hemoglobínu. Má molekulovú hmotnosť daltonov, ktorá sa môže meniť v závislosti od obsahu železa. Stanovovanie feritínu je dôležité pri všetkých hematologických diagnózach s poruchou metabolizmu železa, pri monitorovaní liečby železom, pri zhodnocovaní zásob železa u rizikových skupín a pri diferenciálnej diagnostike anémií. Odhaľuje prelatentný a latentný deficit železa ako aj predávkovanie železom. Využíva sa tiež na rozlíšenie hypoférickej anémie od hypochrómnej anémie (chronická infekcia a tumorové anémie, sideroblastická anémia alebo talasémia). Stanovenie feritínu je zvlášť vhodné pri monitorovaní renálnej anémie, keď počas terapie erytropoetínom sú prítomné poruchy utilizácie a distribúcie železa. Feritín detegovateľný v krvi je v rovnováhe so zásobami železa v tele a tak je indikátorom hladiny zásob železa. HAPT Haptoglobín je transportný proteín a proteín akútnej fázy zápalu, ktorý je syntetizovaný v hepatocytoch. Je glykoproteínom, ktorý pozostáva z dvoch ľahkých α- reťazcov a dvoch ťažkých β-reťazcov. Haptoglobín viaže hemoglobín vznikajúci pri patologicky zvýšenej hemolýze do silného haptoglobín-hemoglobínového komplexu (Hp-Hb). Tieto komplexy sa ukladajú v hepatocytoch, a proces tohto ukladania má polčas rozpadu menší ako 10 minút. Hemoglobín je enzymaticky metabolizovaný a haptoglobín sa uvoľňuje po cca 3 dňoch. Tvorba komplexu a

11 extrémne rýchla eliminácia z cirkulujúcej krvi zabraňuje hemoglobinúrii s vyššími renálnymi stratami železa. Redukcia hladiny voľného haptoglobínu indikuje intravaskulárnu hemolýzu. Keďže je silný pozitívny reaktant akútnej fázy zápalu, pri redukcii spôsobenej hemolýzou môže byť vzostup pri akútnom zápale do určitej miery kompenzovaný. Indikácie na vyšetrovanie haptoglobínu boli publikované a obsahujú zhodnotenie závažnosti a štádia intravaskulárnej hemolýzy, zhodnotenie akútneho zápalu a určenie fenotypu pri diagnostike otcovstva. IGA IgA tvorí 13 % plazmatických imunoglobulínov a ochraňuje pokožku a sliznice pred mikroorganizmami. Má schopnosť viazať toxíny a v kombinácii s lyzozýmom má antibakteriálnu a antivírusovú účinnosť. IgA je prevažujúcim imunoglobulínom v telových sekrétoch ako sú kolostrum, sliny a pot. Sekréčny IgA ochraňuje proti lokálnym infekciám a je dôležitý pri väzbe potravinových alergénov v čreve. V sére je IgA prítomný v monomérnej, dimérnej a trimérnej forme, avšak v telových sekrétoch sa vyskytuje výlučne vo forme diméru spolu s prídavným reťazcom (sekréčny komponent). Zvýšený polyklonálny IgA sa vyskytuje pri chronických pečeňových ochoreniach, chronických infekciách, autoimúnnych ochoreniach (reumatoidná artritída, systémový lupus erythematosus), sarkoidóze a Wiscott-Aldrichovom syndróme (jedná sa o recesívne ochorenie charakterizované ekzémom, trombocytopéniou, imunodeficienciou a krvnou diarrheou). Monoklonálny IgA stúpa pri IgA-myelóme. Znížená syntéza IgA sa pozoruje pri chorobách získanej a kongenitálnej imunodeficiencie, ako Brutonov typ agamaglobulinémie. Znížený IgA môže byť spôsobený gastroenteropatiami spojenými so stratou proteínov a stratami cez pokožku pri popáleninách. Pre neskorší počiatok syntézy IgA u detí je koncentrácia IgA v sére v detskom veku nižšia ako u dospelých. IgG Molekuly IgG sú monoméry pozostávajúce z dvoch ľahkých reťazcov (kappa alebo lambda) a dvoch gama ťažkých reťazcov. Približne 80% sérových imunoglobulínov tvorí IgG; jeho hlavnou úlohou je obrana voči mikroorganizmom, priama neutralizácia toxínov a aktivácia kaskády komplementu. IgG je jediný imunoglobulín, ktorý môže prenikať cez placentárnu bariéru a zabezpečuje tak pasívnu ochranu plodu a novorodenca. Táto ochrana je postupne katabolizovaná, pokým nezačne pracovať vlastný imunologický systém dieťaťa vo veku okolo 6 mesiacov. Hladiny blízke dospelým sa dosiahnu po 18 mesiacoch. Zvýšenie polyklonálneho IgG môže byť prítomné pri systémovom lupus erythematosus, chronických chorobách pečene (infekčná hepatitída a Laennekova cirhóza), infekčných chorobách a cystickej fibróze. Monoklonálne IgG stúpa pri IgG-myelóme. Znížená syntéza IgG býva pri vrodenej a získanej imunodeficiencii a deficienciách jednotlivých podtried IgG, ako je Brutonov typ agamaglobulinémie. Znížené IgG koncentrácie bývajú pri enteropatiách spojených so stratou proteínov, nefrotickom syndróme a pri popápeninách kože. Zvýšený IgG metabolizmus býva pri Wiskott-Aldrichovom syndróme, myotonickej dystrófii a pôsobením anti-imunoglobulínových protilátok. Stanovenie IgG v cerebrospinálnej tekutine (CSF) sa využíva na zhodnotenie

12 infekcií postihujúcich centrálny nervový systém (CNS), neoplaziem alebo primárnych neurologických ochorení (hlavne roztrúsenej sklerózy). Zvýšená koncentrácia IgG v CSF môže byť zapríčinená buď zvýšenou permeabilitou hematoencefalickej bariéry alebo lokálnou/intratekálnou produkciou IgG alebo z obidvoch príčin. Poškodenie hematoencefalickej bariéry môže byť spoľahlivo kvantifikované výpočtom pomeru albumínu v CSF/v sére. Zvýšený pomer albumínu je indikátorom porušenej hematoencefalickej bariéry. Ak sa meria IgG a albumín v CSF a sére súčasne, je možné rozlíšiť IgG pochádzajúci z krvi a IgG pochádzajúci z intratekálnej produkcie. IgM IgM normálne pozostáva z 10 ťažkých μ-reťazcov a 10 kappa alebo lambda ľahkých reťazcov, ktoré sú vždy v molekule identické. IgM je najväčšou molekulou imunoglobulínov (Mh = ), ale tvorí len 6% plazmatických imunoglobulínov. IgM je prvou špecifickou protilátkou séra v čase infekcie. Táto je schopná aktivovať komplement, čo napomáha ničeniu baktérií. Po ústupe infekcie hladina IgM v porovnaní s IgG relatívne rýchlo klesá. Tento fakt sa využíva v diferenciálnej diagnostike akútnych a chronických infekcií porovnaním špecifických IgM a IgG titrov. Ak prevláda IgM, infekcia je akútna, pokým pri prevahe IgG je infekcia chronická (napr.rubeola, vírusová hepatitída). Zvýšené hladiny polyklonálneho IgM sa vyskytujú pri vírusových, bakteriálnych a parazitárnych infekciách, ochoreniach pečene, reumatoidnej artritíde, sklerodermii, cystickej fibróze a návyku na heroín. Monoklonálne IgM je zvýšené pri Waldenströmovej makroglobulinémii. Zvýšená strata IgM býva pri enteropatiách spojených so stratou proteínov a popáleninách. Znížená syntéza IgM býva pri vrodených a získaných imunodeficitných syndrómoch. Pre neskorší počiatok syntézy IgM u detí je koncentrácia IgM v sére v detskom veku nižšia ako u dospelých. Lp(a) Lipoproteín (a) pozostáva z častice podobnej LDL, na ktorú je naviazaný disulfidickým mostíkom lipoproteín (a)-špecifický apolipoproteín (a). Apolipoproteín (a) je vysoko homologický s plazminogénom. Lipoproteín (a) je na cholesterol bohatý lipoproteín, ktorý je syntetizovaný v pečeni nezávisle od triacylglycerolov a nie je ovplyvnený vekom ani diétou. Lipoproteín (a) môže pôsobiť aterogénne a bol nájdený v arteriálnych stenách. Pre svoju štrukturálnu podobnosť s plazminogénom môže tiež inhibovať fibrinolýzu a tak pôsobiť trombogénne. Vysoké koncentrácie lipoproteínu (a) v sére korelujú s predčasnou manifestáciou aterosklerózy a mŕtvice. Keď koncentrácia lipoproteínu (a) prekročí 0,30 g/l, riziko koronárnej príhody je zhruba dvojnásobné. V kombinácii so zvýšenou hladinou LDL-cholesterolu sa riziko zvyšuje približne šesťnásobne. Zvýšená hladina lipoproteínu (a), bez ohľadu na ďalšie lipoproteíny plazmy, sa považuje za najcitlivejší parameter vývoja koronárnej choroby srdca. Pri posudzovaní celkového arteriosklerotického rizika sa lipoproteín (a) má stanovovať spolu s celkovým cholesterolom, HDL-cholesterolom a LDLcholesterolom ako aj triacylglycerolmi. Hladiny lipoproteínu (a) by sa mali stanovovať u pacientov trpiacich na dislipoproteinémiu, diabetes mellitus, renálne

13 zlyhávanie a kardiovaskulárne alebo cerebrovaskulárne poruchy rovnako ako pri predčasnom nástupe arteriosklerózy. Ľahké reťazce Kappa a Lambda Meranie množstva rôznych typov ľahkých reťazcov napomáha v diagnostike mnohopočetného myelómu, lymfatických neoplaziem, Waldenströmovej makroglobulinémie a chorôb spojivového tkaniva, ako reumatoidná artritída alebo systémový lupus erythematosus. Každý klon plazmatických buniek normálne produkuje uniformné molekuly imunoglobulínov z kappa alebo lambda ľahkých reťazcov. Pomer kappa:lambda v sére je normálne okolo 2:1. Patologický vzostup klonu buniek vedie k zvýšenej tvorbe monoklonálnych imunoglobulínov alebo imunoglobulínových fragmentov (voľné ľahké reťazce), ktoré spôsobia zmenu pomeru kappa:lambda. Pomer kappa:lambda mimo normálny rozsah je indikátorom monoklonálnej gamapatie. Tento test stanovuje viazané i voľné ľahké reťazce imunoglobulínov. Je známe, že takzvané paraproteíny vznikajúce pri monoklonálnych gamapatiách (monoklonálna imunoglobulinémia) sa môžu líšiť od príslušných imunoglobulínov polyklonálneho pôvodu v skladbe aminokyselín a vo veľkosti. To môže zhoršiť väzbu protilátky a následne spôsobiť prebytok antigénu mimo limity stanovené s imunoglobulínmi polyklonálneho pôvodu. Prebytok antigénu môže byť zistený po vhodnom riedení takýchto vzoriek. Naviac výskyt dvoch monoklonálnych gamapatií produkujúcich rôzne ľahké reťazce môže teoreticky viesť k pomeru kappa:lambda v normálnom rozmedzí. Kvantitatívne stanovenie kappa a lambda ľahkých reťazcov v diagnostike monoklonálnej gamapatie nemôže teda úplne nahradiť vysoko-rozlišovaciu elektroforézu, imunoelektroforézu alebo imunofixačnú elektroforézu. MYOGLOÍN Myoglobín je hemoproteín s molekulovou hmotnosťou približne daltonov. Prenáša a reverzibilne viaže kyslík v svalových bunkách. Nachádza sa predovšetkým v priečne pruhovaných svaloch (kostrová a srdcová svalovina). Myoglobin je uvoľňovaný z poškodených buniek srdcového svalu, ako je tomu pri akútnom infarkte myokardu. Zvýšenie koncentrácie myoglobínu v krvi je možné obvykle zachytiť 2-4 hodiny po nástupe bolesti, čo je skôr, než je to u ostatných markerov poškodenia srdca, ako je CK, CK-MB alebo troponín. Namerané hodnoty sú závislé na reperfúzii, pričom koncentrácia myoglobínu dosahuje vrchol po 4 až 12 hodinách a potom klesá relatívne rýchlo ku fyziologickým hodnotám, keď k eliminácii dochádza obličkami (biologický polčas trvania: približne 15 minút). Veľmi rýchly nárast koncentrácie myoglobínu sa dosahuje pri úspěšnom liečebnom zásahu. Gradient nárastu koncentrácie môže býť braný ako merítko úspešnosti trombolýzy. Na základe stanovenia hladiny myoglobínu je teda možné diagnostikovať infarkt myokardu: ak nedôjde k nárastu koncentrácie myoglobínu do 6 hodín po nástupe bolesti a pri opakovanom stanovení do 4 hodin, potom môže byť akútne poškodenie myokardu v zásade vylúčené. Ku zvýšeniu koncentrácie myoglobínu nedochádza len z dôvodu infarktu, ale je výsledkom aj svalovej traumy, syndrómu po náraze (crush), myopatie, svalového prepetia, šoku, rhabdomyolýzy (rozpad kostrových svalov) alebo zníženej eliminácie pri obličkovom zlyhaní.

14 PREALBUMÍN Prealbumín je na tryptofán bohatý proteín, ktorý je syntetizovaný v hepatocytoch a má molekulovú hmotnosť daltonov. Jeho funkciou je väzba a transport nízkomolekulárnych proteínov viažúcich retinol (molekulová hmotnosť menej ako daltonov), čím sa zabráni ich glomerulárnej filtrácii % cirkulujúceho prealbumínu je viazaná s proteínom viažúcim retinol. Naviac viaže a transportuje tyroxín (T4), avšak jeho afinita k tomuto hormónu je menšia ako pri tyroxín viažúcom globulíne. Prealbumín má krátky polčas rozpadu, cca 2 dni. Preto znížená hepatocelulárna syntéza spôsobená akútnym poškodením pečene, alebo nedostatočným príjmom bielkovín z potravy vyvolá veľmi rýchly pokles sérovej hladiny prealbumínu. Podľa literatúry prealbumín môže pôsobiť ako negatívny reaktant akútnej fázy, s koncentráciou rýchlo klesajúcou počas zápalového procesu. RF Reumatoidné faktory predstavujú heterogénnu skupinu autoprotilátok namierených voči antigénnym determinantom v Fc-časti IgG molekúl. Sú dôležité v diagnostike reumatoidnej artritídy, ale bývajú prítomné aj pri ďalších zápalových reumatických (autoimúnnych) chorobách a pri rôznych nereumatických chorobách. Nachádzajú sa aj u klinicky zdravých osôb vo veku nad 60 rokov. Napriek týmto obmedzeniam je detekcia reumatoidných faktorov podľa Americkej Spoločnosti pre Reumatológiu diagnostickým kritériom pri klasifikácii reumatoidnej artritídy. Autoprotilátky sa vyskytujú vo všetkých triedach imunoglobulínov, avšak bežné analytické metódy sa obmedzujú na stanovenie reumatoidných faktorov v triede IgM. TRANSFERÍN Transferín je glykoproteín s molekulovou hmotnosťou daltonov. Je tvorený polypeptidom s dvoma N-terminálnymi oligosacharidovými reťazcami a vyskytuje sa v množstve izoforiem. Rýchlosť jeho syntézy v pečeni môže kolísať podľa zásob železa a požiadaviek tela na železo. Transferín je transportným proteínom železa v sére. V prípadoch nedostatku železa je stupeň saturácie transferínu železom veľmi citlivým indikátorom funkčnej deplécie železa. Hladina feritínu je znížená, pokiaľ sa jedná o deficit zásob železa. U sideropénie môže býť deficit železa vylúčený, ak je koncentrácia transferínu nízka, ako tomu býva u zápalov, alebo menej obvyklé v prípadoch deficitu kyseliny askorbovej. Pri skríningu na hereditárnu hemochromatózu sa javí saturácia transferínu vhodnejším indikátorom homozygotného genotype, než akým je feritín. Liečenie anémie erytropoetínom u pacientov so zlyhaním obličiek je účinné len vtedy, ak sú k dispozícii zodpovedajúce zásoby železa. Najlepším spôsobom sledovania je preto stanovenie saturácie transferínu v priebehu liečby. Saturácia transferínu spolu s feritínom zaisťuje spoľahlivé posúdenie stavu pri diagnostike predávkovania železom pri chronických chorobách pečene.

15 stfr Transferínový receptor je integrálny membránový glykoproteín s molekulovou hmotnosťou 190 kilodaltonov. Proteolýza vytvára solubilnú formu transferínového receptora (stfr). V plazme je solubilný transferínový receptor prítomný vo forme komplexu s transferínom s molekulovou hmotnosťou cca 320 kd. Sérová koncentrácia stfr je priamo úmerná koncentrácii receptorov na membráne. Príjem železa bunkami organizmu je riadený expresiou transferínových receptorov (TfR). Ak sú zásoby intracelulárneho železa vyčerpané - čo korešponduje s koncentráciou feritínu menej ako 12 μg/l - vtedy je exprimovaných viac TfR. Afinita transferínového receptora k transferínu závisí od následného stavu zásob. Keďže 80 95% molekúl transferínového receptora je lokalizovaných na erytropoetických bunkách, koncentrácia TfR (a tým aj koncentrácia stfr) odráža potrebu železa v týchto bunkách. Pri deficite železa stúpa v sére koncentrácia stfr, i keď koncentrácia hemoglobínu je signifikantne znížená. Koncentrácia stfr preto hovorí o funkčnom stave železa v organizme, pokým feritín odráža stav zásob železa v organizme. Presné zhodnotenie zásob železa možno získať stanovením indexu stfr (= koncentrácia stfr/log koncentrácie feritínu). Na rozdiel od feritínu, koncentrácia stfr nie je ovplyvnená akútnou zápalovou reakciou, akútnymi chorobami funkcie pečene alebo malígnymi tumormi; preto je možné rozlišovať medzi anémiou chronických chorôb (ACD) a anémiou z nedostatku železa (IDA). Zvýšené hodnoty stfr sa vyskytujú tiež pri polycytémii, hemolytickej anémii, talasémii, hereditárnej sférocytóze, kosáčikovitej anémii, megaloblastickej anémii, myelodysplastickom syndróme a deficite vitamínu B12. Zvýšené koncentrácie stfr bývajú počas tehotenstva, ak je prítomný deficit funkčného železa. Sledovaním koncentrácie stfr môže byť monitorovaná terapia s rhepo.